Listopad 2009

Niekedy mám pocit, že už vážne ale naozaj vážne ničomu nerozumiem...

30. listopadu 2009 v 19:40 | Tessa* |  Články
Jedny sú také, že sú vcelku normálne, ale falošné. Dá sa s nimi rozprávať, ale nemôžeš im veriť, sklamú ťa, ohovoria ťa, ale dá sa s nimi. Potom sú, teda iba jedna je, taká, ktorá nie je falošná, ale nie je kompletná a to nemyslím, že jej tak občas zdravo švihne, ale myslím tým, že sa už približuje ústavu... Jedno lepšie ako druhé.
Dávala som tej "švihnutej" ešte nejaké šance, veď je len trochu divná, ale aspoň nie je falošná. Ale keď som sa s ňou rozhodla rozprávať, tak som mala dosť. Ona si pamätá aj tie najväčšie debiliny, čo sme spolu robili, ona mi povie aj dátum kedy to bolo, ona vie a pamätá si všetko. Prvý syndróm jej švihnutosti. Začne s vecami, čo sme riešili asi pred rokom (a to nepreháňam!) a dokáže sa ešte za ne poriadne uraziť. Druhá fáza švihnutosti. Potom je tu aj jej švihnutý smiech. Zopár zdravých ľudí v našej triede sa ešte smeje prirodzene a od srdca, ale ten jej smiech je možno od srdca ale nie je prirodzený pre okolité uši. V skratke - dáky divný piskľavý zvuk, ktorý ti trhá ušné bubienky. Tretí príznak. Hocikedy sa k tebe pripletie a začne sa s tebou rozprávať o ničom a tvári sa, že ste predsa len nejaké kamarátky. Piate. Urazí sa za veľmi krátku dobu, chvíľu jej to trvá, čo sa z totho dostane a potom sa vám veselo zdraví (tým jej divným piskľavým hláskom) celý deň. Ďalšie...Odíde, keď to najmenej čakáte a neviete či máte za ňou kričať aby počkala alebo to zobrať už ako prirodzenú vec. To druhé! Šiesty bod, siedmy, ôsmy atď. Dakedy zapotí príšerné veci, ja sa vtedy tak nasilu usmievam až to pekné nie je. Alebo ešte zvykne povedať niečo do čoho ju absolútne nič nie je, ale jasné, že to musí okomentovať (pravdaže tým hláskom).A nakoniec to zabije hláškou, ktorú naša bláznivá suseda používa najradšej a tá znie: "Pekný deň!" ... Zložité by bolo vám to vysvetľovať, ale kebyže viete, čo je naša suseda zač, tak sa ani nepýtate... A pravdaže nemôžem zabudnúť na bod, že nepovie vám normálne čo chce,ale hovorí v otázkach... To bol posledný bod celého švihnutia.

A bohužiaľ sa dnes nejakým spôsobom k nám pridala a o zábavu sme mali postarané... Naozaj som ju neodsudzovala, naozaj som sa snažila byť na ňu milá, ale po dnešku nechcem už nikdy viac počuť, ten jej priškrtený hlas, nechcem aby len tak hocikedy prišla za mnou a začala debatu typu: "Aký bol víkend?"...

No a tá druhá skupinka, baby, čo nosia takmer tabuľu s nápisom "Ja som chodiaca faloš!". Občas sa s nimi dá. Občas nájdete spoločnú tému a smejete sa ako nadrogované. Ale jedného krásneho dňa pochopíte, že jediné,čo z toho vypáli je sklamanie. No a čo?

Dnes nám vpálil do okna holub a my sme sa smiali po dlhom čase ako jedna trieda. Nebola, že hentá je tlstá, hentá nepije, hentá sa oblieka otrasne, henten je odporný, henten je tlstý, henten je škuľavý... Všetci sme boli jedny a tí istí, pretože sme sa spolu smiali a nie FALOŠNE!

Nerozumiem ničomu, nechápem prečo vždy nie sme ako jedna trieda, prečo vždy keď príde do školy tá namyslená Rebeka, tak sa jej musíme všetci podriadiť a vďaka nej sa zase rozdeliť na skupinky. Dnes nebola v škole a naozaj bol v triede lepší vzduch.
Nechápem prečo vždy musí vyhrať faloš a pretvárka...

Obraňovať niekoho na kom nám záleží ?

26. listopadu 2009 v 18:14 | Tessa* |  Články
Ani neviem ako mám začať a či o tom vlastne chcem písať ... Neviem či poznáte ten pocit ... Taký keď keď musíte niekoho obhajovať a napriek tomu si uvedomujete, že je to pravda...
Jedna moja spolužiačka to dnes už naozaj prehnala. Mávala často narážky na Jura, ale dnes jednoducho prekročila všetky medze. Lebo okrem mňa na Jura nemôže nikto nič povedať a to zapamätajte, lebo budete mať so mnou vážne problémy ...
Do ksichtu sa mi smiala a urážala Jura tak, že mne to až ľúto prišlo. Vedela som, že má pravdu v tom, že nie je pekný, ale ... Ako to môže povedať tak narovinu kamarátke a pritom sa ešte smiať jak bacnutá? A tak som sa neskutočne urazila, ešte aj druhá spolužiačka tak výsmešne povedala, že ako mi môže tak hovoriť pravdu do očí ... Neviem, ale mňa to príšerne naštvalo. A keď tá prvá začala do mňa, že to preboha ako som sa do neho mohla zamilovať a podobné otázky, ja som myslela, že sam tam od zlosti a neviem od čoho ďalšieho rozrevem. Tak som sa zdvihla, kúpila som si v automate miňonky a vrátila som sa na miesto. A ignorovala som ich. Sa až čudujem ako sa ma to hrozne dotklo. Veď aj doteraz mali na neho poznámky ale toto?! To už bolo vážne moc. A doteraz sa na obidve hnevám, aj keď sme sa už potom normálne bavili, ale stále mám na rozume ako to hovorili. Urážali Jura a to je jedna z vecí, ktoré ma hrozne hnevajú. Aj keď si uvedomujem, že nie je pekný, ale tu nejde o to, nejde o krásu a ani neviem o čo ide, ale teraz im to vysvetľuj. Dvom šťandám, čo to aj tak nikdy nepochopia. :( Tak som na ne nahnevaná! A hlavne na tú prvú, lebo ona by sa tiež urazila, kebyže jej hento začnem rozprávať na jedného a to som minule aj urobila, ale nič vážne, len som dačo podotkla na neho, a ona sa už za to urazila! To oproti tomuto nič nebolo, ale hlavne, že ona sa urážať môže, ale keď niekto urazí toho jedného nemenovaného tak všetci sa jej musíme ospravedlňovať a skákať ako píska. Ale ona sa mi vôbec ani neospravedlnila, len začala s tým, že to tak nemyslela, ale je jasné, že to hovorila už len preto aby som sa s ňou bavila, nemyslela to úprimne a jednoducho povedala to a to sa vrátiť nedá. Celý deň mi tým pokazila...
Ale na druhej strane si hovorím, že prečo by som ho mala obhajovať, urážať sa kvôli nemu ...? Mám na to dôvod? Nikdy mi žiadny nedal a viem, že on by ma nikdy ale vážne NIKDY takto neobraňoval. Vysral by sa mi na to! A to je ďalšia vec, prečo mi to bolo tak ľúto. Jednoducho som ho musela obraňovať ale na druhej starne som nemala na to dôvod. Mala som mu ešte aj ja dobre naklácť. Je mi smutno z toho, že moja naivita nemá hraníc a že mám vždy a pred každým tendenciu Jura obrániť a takmer sa až biť za neho... Viem. Viem. Láska. Láska? Načo mi je taká láska?

Mariah Carey - All I Want For Christmas Is You

Vymazala som bývalý blog. Dnes ráno. A hneď potom som to ľutovala, ale hneď nato som bola za to rada. A teraz mi je to jedno. Lenže podľa mňa to budem ľutovať, ale teraz to už mám jedno, pretože ten blog už neexistuje, všetky články zmizli a už nikdy viac ich nebudem čítať. A úprimne? Nechcem ich čítať, bolí to, že som písala takmer vždy len o Jurovi.
Odporujem si. Povedala mi to Janka a je to pravda. Hovorím na Jura, že sa mi nepáči, potom za sekundu, že áno a tak stále dookola. Neviem zo seba ani vykoktať poriadny dôvod, prečo ho ľúbim a urážam sa keď na neho niekto niečo povie zlé. Čo som to za človeka? Milovať ho a neveideť prečo. Obhajovať ho a nevedieť prečo.

On proste je a ja ho milujem tak veľmi, že neviem prečo to tak je a nechcem aby niekto na neho hovoril zlé veci, pretože to môžem robiť iba ja.

Neviem si predstaviť byť naozaj reálne s ním. Možno je to syndróm dlhoročnej zaľúbenosti do človeka, s ktorým nič nemáte a nie ste s ním. Je mi tak vzdialený, neviem o ňom prakticky nič. Už aj zabúdam ako vyzerá,neviem nič ...

Nie som normálna. Bože, ja vážne nie som normána...

Nenávidím sa za to, že ho mám rada, že sa kvôli nemu hádam s kamarátkami, že je nejdôležitejšia osoba (pre mňa), že už toľko rokov na neho neviem prestať myslieť a že píšem článok takmer celý o ňom a pritom som to už nikdy viac nechcela robiť !

Dajte mi niekto facku ...

Kebyže sa plnia sny a plány bola by som inde ...

25. listopadu 2009 v 17:27 | Tessa* sa nevie dočkať Paríža! |  Články
Viete si ma predstaviť sedieť v lietadle?? Lebo ja si to predstaviť neviem a pochybujem, že vy áno. Už teraz sa mi zdvíha žalúdok. A popravde ani nejde o to, že by mi bolo zle, ale o to, že by som tam celý čas sedela nalepená na sedadle a dookola sa modlila očenáš. A ževraj by som mala aspoň zážitok?! To by bol teda "úžasný" zážitok...

Napriek všetkému si to veľmi prajem. Nedokážem povedať takej príležitosti - nie. Ale pri mojom šťastí? Rodičia povedia nie. "Nemáme peniaze, nepustíme ťa tak ďaleko, bojíme sa o teba, veď nevieš ani po francúzsky, veď nemáš ani 18 rokov ..." A ak by ma náhodou pustili, tak liatadlo havaruje alebo ani nenaštartuje (ten lepší prípad). No možno ak by vzlietlo a neskôr normálnym spôsobom prisatalo, tak by som sa tam stratila. A ak by som sa náhodou nestratila, tak by ma uniesli Arabi. :D Ak by ma neuniesli Arabi, tak by bolo ubytovanie hrozné. A ďalšie veci, ktoré by mi výlet úplne pokazili.

Je to normálne aby nám učiteľka pustila film o tom, ako dve študentky idú na výlet do Parížu a potom ich unesú nejakí Arabi na prostitúciu ?? A ona nám ten výlet ešte ponúkne. Nevadí, my sa nenecháme zastrašiť! Len mať takého otca, čo by bol ochotný vyvraždiť pol zemegule...

Nedá sa povedať, že tam chcem ísť. Ale chcem. Ale bojím sa a vlastne, čo riešim?? Veď to má byť až nabudúci rok ... V septembri? ... Joj, more času... Joj! Musím začať šetriť! Joj, more času = more peňazí! :D No dobre, ja neviem šetriť. Ale viem sa úprimne tešiť na miesta, ktoré mi asi aj tak nebudú dopriate.

Veríte tomu?? Ja pôjdem do Parížu. (Bože ja sa tak bojím, že tam nepôjdem...)

Prečo vždy keď sa niekde teším, to musí niekto prekaziť? ... Len sa modliť už teraz aby som tam išlaaaaa !!!

Je ťažké tomu uveriť. Bojím sa. Bože, veď tam idem až o rok. Budem mať 17 !
Mama minule hovorí o tom, že by chcela ísť zase do Parížu, pretože tam bola s otcom na svadobnej ceste a páčilo sa jej tam. A ja vravím, tak tam poďme... Žeby sa sny naozaj plnili?

Bola tam celá trieda a učiteľka prišla akurát za nami. A pýta sa, či nechceme ísť do Parížu ... A nemáme to hovoriť každému, len sa spýtať nejakých zopár báb, čo chceme aby išli. :) Úúú. Vau!

Čo keď havaruje lietadlo ? Ja sa už teraz bojím. Bojím sa lietania. Ževraj iba dve hodiny. Je to možné, že sa tam dá dostať tak rýchlo ? Škoda, že iba lietadlom. Mám pocit, že by som tam išla radšej pešo.

Pamätám si ako sa mi dávno snívalo, že mám nastúpiť na lietadlo a ja som to neurobila, lebo som sa bála. Zobudila som sa a mala som vážne strach. Taký ako teraz. Nie je úplne podľa poriadku aby som bola niekoľko kilometrov nad zemou. Veď mne sa točí hlava len keď sa pozriem z pevnej zeme na lietajúce lietadlo... Viem som hrozná. A to som chcela precestovať svet.

Je naivné si myslieť, že niekomu na mne záleží...

23. listopadu 2009 v 18:04 | Tessa* |  Články
Cítim tú zimu, čo do mňa prenikla až do kosti. Vonku je chladno, ale nesneží. A pritom si to tak prajem!

Bola som týždeň zavretá doma, chorá, odkázaná na jednu posteľ a horúci čaj. Poviete si, že taký týždeň doma by bodol. A poviem vám, že nič moc. Od začiatku školského roku som čakala na to, ako na mňa príde chrípka a ja si užijem týždeň ničnerobenia doma. A tak tá chrípka prišla. Bolo mi vážne zle, ale aj tak som nechcela ležať, hľadala som všelijaké činnosti... Ale musela som predsa len ležať, bola som unavená, spala som. A vždy keď som sa zobudila, bola som sama. Rozmýšľam, že niekomu zavolám. Nemôžem... Všetci niekde odišli a ja som mohla jedine po stý raz zapnúť televízor a pozerať dookola -Ahoj Kikuš...-. Myslela som, že ma porazí... Nemala som ďaleko ale stále som tu. Chýbal mi čerstvý vzduch a pohyb. Dnes som ráno vstala a po asi dvoch alebo troch (prisahám!) rokoch som nebola unavená z ranného vstávania. Vyštartovala som do školy. Aj keď prišiel druhý autobus, nešiel ním Juro, možno bol aj on chorý... Sedela som v autobuse s dievčaťom, s ktorým sa normálne rozprávam už dosť dlho, vlastne od začiatku tohto školského roku, sedávam s ňou v autobuse, kecáme o všeličom a doteraz neviem ako sa volá. A ani mi to nikdy nepovedala, vlastne by som to mala vedieť, lebo sme z jednej dediny, ale ja si vážne nepamätám ako sa volá... Je o rok mladšia, mala by som vedieť ako sa volá, ale ja to neviem a bolo by trápne sa jej to spýtať. A nespýtam sa jej to, pretože viem ako môže bolieť, keď niekto nevie vaše meno, keď si ho niekto stále mýli, keď ste tak neznámy a nepodstatný, že nevedia vaše meno, že radšej kričia "hej ty!". Ale mňa by sa to spýtal niekto a pokazil by mi tým celý deň. A pritom by sa rehotal, že "sorry, že neviem tvoje meno...". A najlepšie je, keď vás nespozná bývalá spolužiačka a spýta sa: "máte voľné?" (akože miesto v autobuse) a sadne si na kraj sedačky a aj to si ešte raz odsadne za niekým koho pozná lepšie...

Kedysi ma tieto veci trápili, dnes nie. Nezáleží mi na bývalých spolužiakoch, tak ako oni mňa, ignorujem ja ich. Je mi jedno, že si možno myslia, že som divná, alebo si myslia, že som namyslená, keď sa nezdravím, ale je mi to jedno. Nezáleží mi na nich, záležalo mi na jedinej spolužiačke a tá ma v deviatom ročníku začala ignorovať tak isto ako ostatní. Dušovala sa ako jej budú všetci chýbať, lebo ide na ďalekú strednú, ale hlavne, že človek, ktorý s ňou bol celých deväť rokov, vyzváňal na jej bráne, aby potom bratovi povedala, aby vyšiel on otvoriť a povedal mi, že nie je doma... Kto s ňou preležal roky pri Hrone pri vode, kto s ňou chodil na trápne školské akcie, kto s ňou ohováral ostatných, ku ktorých sa potom pridala?? ... Ako jej môžem veriť, keď sa k druhým začala správať ako k tým, čo robili tie veci a pritom ju ignorovali deväť rokov tak ako mňa... Ako jej povedať, že to už nevráti a mne jedinej na nej naozaj záležalo?... Ale už nezáleží, pretože je ako oni...

Sedela som v škole, po chrípke (ktorá ma stále neprešla) a pozerala do blba. Uvedomovala som si, že sa nič nedeje. Mohla som ostať doma... Teraz ľutujem. Prázdno, falošní spolužiaci, ktorí ma len využijú...

Napísala tam chudery??!! Ako môže niečo také niečo napísať??!! Ako mi môže poslať žiadosť o priateľstvo??!! Aby tam napísala, že jej závidíme?? Lenže mi jej nemáme čo závidieť... Ona chce aby sme jej závideli, ale ona je tak úbohá, že čokoľvek z nej nie je skutočné, iba umelé a umelé veci nezávidím, tie si môžem urobiť aj sama... Odfotí sa v kabínke, čo bolo "in" asi pred sto rokomi a potom to šľahne na fejsbúk a myslí si , že my sme chudery a chceme na to pozerať? Ako môže mať niekto také vysoké sebavedomie?!

Sedí tam s ním a mám pocit, že už spolu nechodia... Spýtam sa jej? Načo? Nie je to moja vec.... Pamätám si ako som prišla prvý deň do školy, sadla som si vedľa nej a videla moje meno ako ho píšem do učebnice, ja som sa spýtala na to ako sa volá ona a ona povedala, že Henrieta a ja som jej povedala, že má pekné meno.

Je viac druhov kamarátiek. Sú také, ktoré máme radi, sú fajn, cestujeme s nimi, ale nevieme ako sa volajú. Potom sú také, s ktorými som strávila detstvo, ktoré budú vždy tie z tejto dediny, ale nikdy nebudú najlepšie... Sú aj také, čo ti pošlú žiadosť o priateľstvo a ja ju prijmem len preto, že sa zvikneme spolu rozprávať a bolo by divné, kebyže práve ja ju nemám v priateľoch.... Takú kamošku priam nenávidíte (aj keď máte niečo s ňou spoločné) a pritom sa tvárite, že ste kamošky, len preto, že chodíte do jednej triedy. A sú aj také, ktoré ste mali radi, ale nejakým spôsobom sklamali a teraz sa už iba zdravíte. Nesklamala vás veľmi, len sa vaše cesty rozišli... A vy s ňou niekedy pokecáte a uvedomíte si, že aspoň niekto nie je falošný...
A potom sú rady a rady iných kamarátiek... Tie s ktorými sa bavíte, lebo sa s nimi baví vaša kamarátka. Také, ktoré sú na vás milé len preto, že niečo potrebujú (ale oficiálne sú KAMARÁTKY!), také, čo stretnete po sto rokoch a bojíte sa jej pozdraviť, lebo neviete či sa stále tvárite, že sa poznáte... A tak ďalej... Milióny kamarátiek a príbuzných.

A možno medzi tou kopou sú aj také, čo vás podržia, keď to potrebujete.