23. listopadu 2009 v 18:04 | Tessa*
|
Cítim tú zimu, čo do mňa prenikla až do kosti. Vonku je chladno, ale nesneží. A pritom si to tak prajem!
Bola som týždeň zavretá doma, chorá, odkázaná na jednu posteľ a horúci čaj. Poviete si, že taký týždeň doma by bodol. A poviem vám, že nič moc. Od začiatku školského roku som čakala na to, ako na mňa príde chrípka a ja si užijem týždeň ničnerobenia doma. A tak tá chrípka prišla. Bolo mi vážne zle, ale aj tak som nechcela ležať, hľadala som všelijaké činnosti... Ale musela som predsa len ležať, bola som unavená, spala som. A vždy keď som sa zobudila, bola som sama. Rozmýšľam, že niekomu zavolám. Nemôžem... Všetci niekde odišli a ja som mohla jedine po stý raz zapnúť televízor a pozerať dookola -Ahoj Kikuš...-. Myslela som, že ma porazí... Nemala som ďaleko ale stále som tu. Chýbal mi čerstvý vzduch a pohyb. Dnes som ráno vstala a po asi dvoch alebo troch (prisahám!) rokoch som nebola unavená z ranného vstávania. Vyštartovala som do školy. Aj keď prišiel druhý autobus, nešiel ním Juro, možno bol aj on chorý... Sedela som v autobuse s dievčaťom, s ktorým sa normálne rozprávam už dosť dlho, vlastne od začiatku tohto školského roku, sedávam s ňou v autobuse, kecáme o všeličom a doteraz neviem ako sa volá. A ani mi to nikdy nepovedala, vlastne by som to mala vedieť, lebo sme z jednej dediny, ale ja si vážne nepamätám ako sa volá... Je o rok mladšia, mala by som vedieť ako sa volá, ale ja to neviem a bolo by trápne sa jej to spýtať. A nespýtam sa jej to, pretože viem ako môže bolieť, keď niekto nevie vaše meno, keď si ho niekto stále mýli, keď ste tak neznámy a nepodstatný, že nevedia vaše meno, že radšej kričia "hej ty!". Ale mňa by sa to spýtal niekto a pokazil by mi tým celý deň. A pritom by sa rehotal, že "sorry, že neviem tvoje meno...". A najlepšie je, keď vás nespozná bývalá spolužiačka a spýta sa: "máte voľné?" (akože miesto v autobuse) a sadne si na kraj sedačky a aj to si ešte raz odsadne za niekým koho pozná lepšie...
Kedysi ma tieto veci trápili, dnes nie. Nezáleží mi na bývalých spolužiakoch, tak ako oni mňa, ignorujem ja ich. Je mi jedno, že si možno myslia, že som divná, alebo si myslia, že som namyslená, keď sa nezdravím, ale je mi to jedno. Nezáleží mi na nich, záležalo mi na jedinej spolužiačke a tá ma v deviatom ročníku začala ignorovať tak isto ako ostatní. Dušovala sa ako jej budú všetci chýbať, lebo ide na ďalekú strednú, ale hlavne, že človek, ktorý s ňou bol celých deväť rokov, vyzváňal na jej bráne, aby potom bratovi povedala, aby vyšiel on otvoriť a povedal mi, že nie je doma... Kto s ňou preležal roky pri Hrone pri vode, kto s ňou chodil na trápne školské akcie, kto s ňou ohováral ostatných, ku ktorých sa potom pridala?? ... Ako jej môžem veriť, keď sa k druhým začala správať ako k tým, čo robili tie veci a pritom ju ignorovali deväť rokov tak ako mňa... Ako jej povedať, že to už nevráti a mne jedinej na nej naozaj záležalo?... Ale už nezáleží, pretože je ako oni...
Sedela som v škole, po chrípke (ktorá ma stále neprešla) a pozerala do blba. Uvedomovala som si, že sa nič nedeje. Mohla som ostať doma... Teraz ľutujem. Prázdno, falošní spolužiaci, ktorí ma len využijú...
Napísala tam chudery??!! Ako môže niečo také niečo napísať??!! Ako mi môže poslať žiadosť o priateľstvo??!! Aby tam napísala, že jej závidíme?? Lenže mi jej nemáme čo závidieť... Ona chce aby sme jej závideli, ale ona je tak úbohá, že čokoľvek z nej nie je skutočné, iba umelé a umelé veci nezávidím, tie si môžem urobiť aj sama... Odfotí sa v kabínke, čo bolo "in" asi pred sto rokomi a potom to šľahne na fejsbúk a myslí si , že my sme chudery a chceme na to pozerať? Ako môže mať niekto také vysoké sebavedomie?!
Sedí tam s ním a mám pocit, že už spolu nechodia... Spýtam sa jej? Načo? Nie je to moja vec.... Pamätám si ako som prišla prvý deň do školy, sadla som si vedľa nej a videla moje meno ako ho píšem do učebnice, ja som sa spýtala na to ako sa volá ona a ona povedala, že Henrieta a ja som jej povedala, že má pekné meno.
Je viac druhov kamarátiek. Sú také, ktoré máme radi, sú fajn, cestujeme s nimi, ale nevieme ako sa volajú. Potom sú také, s ktorými som strávila detstvo, ktoré budú vždy tie z tejto dediny, ale nikdy nebudú najlepšie... Sú aj také, čo ti pošlú žiadosť o priateľstvo a ja ju prijmem len preto, že sa zvikneme spolu rozprávať a bolo by divné, kebyže práve ja ju nemám v priateľoch.... Takú kamošku priam nenávidíte (aj keď máte niečo s ňou spoločné) a pritom sa tvárite, že ste kamošky, len preto, že chodíte do jednej triedy. A sú aj také, ktoré ste mali radi, ale nejakým spôsobom sklamali a teraz sa už iba zdravíte. Nesklamala vás veľmi, len sa vaše cesty rozišli... A vy s ňou niekedy pokecáte a uvedomíte si, že aspoň niekto nie je falošný...
A potom sú rady a rady iných kamarátiek... Tie s ktorými sa bavíte, lebo sa s nimi baví vaša kamarátka. Také, ktoré sú na vás milé len preto, že niečo potrebujú (ale oficiálne sú KAMARÁTKY!), také, čo stretnete po sto rokoch a bojíte sa jej pozdraviť, lebo neviete či sa stále tvárite, že sa poznáte... A tak ďalej... Milióny kamarátiek a príbuzných.
A možno medzi tou kopou sú aj také, čo vás podržia, keď to potrebujete.
mne neostáva nič iné len súhlasiť... krásne si to napísala =-)