Prosinec 2009

Ako keby sa niečo vyriešilo tým, že namiesto 9 tam bude 10

31. prosince 2009 v 21:17 | Tessa* |  Články
Včera asi o polnoci (pretože cez vianočné prázdniny chodím pravidelne spať až nadránom) sme s bratom spomínali tú diskotéku. Povedal mi nejaké pikošky a ja jemu. Hovoril aj o Jurovi, ale iba trochu. Ako natáčali nejaké video pre spolužiaka a kecali tam hovadiny. Ale vymazal to video. Škoda chcela som sa pobaviť. :D A s tou diskotékou sme začali, pretože mne na pokeci večera opolnoci napísal ten chalan, s ktorým som tancovala. :D A volá sa Martin, som zistila. :D Písal si môj nick do mobilu, ale napísal ho zle. :D Ale nechala som ho v tom, aj tak som nechcela aby mi napísal. Ešte aj číslo si písal, ale nemá kredit. :D Ale nejak si našiel môj nick. A čo mi písal. :D Som sa tak šťala na tom. Kebyže rodičia nespia tak pustím taký smiech... :D A bratovi hovorím, že mi napísal ten Martin. A už sme rozbehli konverzáciu o tom, čo všetko tam bolo. :D O jednom jeho kamošovi a spolužiakovi z tadeto z dediny. Volá sa Paľo a on tam bol vyvalený na stoličke a ústa mal otvorené. Som sa na ňom smiala ako nikdy. :D Je to také vtipné, keď toho človeka poznáte a vidíte ho vždy takého triezveho a potom na diske je taký zrúbaný. :D :D A Juro bol tiež. :D Nebol nikde vyvalený, ale stačilo to, čo mi povedal. Podľa mňa si to už nepamätá. Neviem.Ešte počas tej disky hej, mal to určite v hlave, veď tie pohľady... ale podľa mňa ráno na to zabudol ako sa zobudil z tej opice. Ale pravdaže ja si to pamätám. A uvedomila som si (už neviem presne podľa ktorého komentáru od vás), že toto všetko je len o jeho egu. Jemu vlastne robí dobre, keď sa na neho stále pozerám. Možno aj tá pošta mu iba pohladila ego. A potom keď ma tam videl s iným tak som ublížila jeho super egu a on pod vplyvom alkoholu sa ma spýtal či som zmenila názor, len aby so mňa urobil tú, čo jemu chudáčikovi ublížila. To bol približný odborný opis tej situácie na diskotéke. :D
Vôbec mi to nejde z hlavy. Prešlo od toho už dosť dní, ale ja to mám stále v hlave. Pár dní potom som dúfala, že mi niečo napíše. Nie nebite ma za to, ja za to nemôžem, že som taká naivná...
Takže som sa možno o niečo posunula, aspoň pár dní som zamestnávala svoju hlavu niečím iným, niečím čo bolo nové a nie stále iba to ako mi chýba a prečo ma ignoruje. A dá sa povedať, že som trochu zmenila na to pohľad. Inak chcela by som ho niekede stretnúť. Stačili by také dve minúty. Aby som zistila či si to pamätá. Podľa toho ako by sa na mňa pozrel. Myslím, že by som to dokázala určiť rozborom jeho očných gúľ . Dnes mám nejaké odborné reči... :D
A ešte k tomu Martinovi. Bože ja sa na ňom musím stále smiať. :D Písal mi, že si ide robiť vodičák. A ja že kedy, aby som vedela že kedy sa mám vyhýbať cestám. :D A on že až v lete a že sa nemusím vyhýbať cestám,že on má už skúsenosti. *spustila som neskutočný smiech* To kebyže ho poznáte spustíte aj vy. A dorazil to tým, že ja som mu odpísala na to, že to všetci hovoria. A on napísal:ale nie všetci majú skúsenosti so škodou 125 (tuším). :D *spustila som ďalší smiech, ktorý trvá doteraz (podľa mňa som sa na tom smiala aj zo sna) * Joj. Zabíjal chlapec. Keď to poviem Adel tak ta sa asi doserie. :D My si robíme takú prdel z neho. Ale náhodou on je zlatý, ale keď pustí hentie hlášky tak končíme s Adel. :D
S bratom sme spomínali ešte Dáriu (moja kamoša), ktorá tancovala s Benčaťom (bratovým kamošom). Kebyže ich vidíte. To bola kamasútra na parkete. :D To sme sa s bratom na nich tak smiali. Že keď to Benčaťovi pripomenie v škole... :D Ako fakt oni si tam decko skoro urobili. :D Však obaja boli na mol. :D Oplatí sa byť na takýchto oných celkom triezvy. Všetko si pamätáte a štíte sa ešte týždeň na tom. Asi som už trápna s tým, ale to je asi normálne, keďže ja som na takýchto "ekšn" raz sto rokov. Takže z tohoto sa budem rozplývať ďalších sto rokov. Ale umerem z toho. :D Zabitý to večer...
Neviem kedy presne to bolo, ale nudila som sa doma a tak som začala fotiť. Normálne som si naranžovala také zátišie a fotila. A zapálila som aj sviečku do toho a potom že podpálim trochu jeden pokrčený papier a odfotím to. Ale ten papier si to asi zle vysvetlil a začal celý horieť. Nepríjemné na tom bolo to, že všade okolo neho boli veci, ktoré veľmi ľahko zbĺknu. Začala som to tam hasiť. Hodila som to pravdaže na zem - na koborec!- a fúkala do toho ako čistá blondína. :D Bol to veľký plameň a mojím sviežim dychom by som ho asi ťažko uhasila. Začala ma chytať panika, videla som už celý náš dom v plameňoch, už sa mi aj život začal pred očami prehrávať (trochu preháňam). A potom som to nejakým zázrakom uhasila. Po posteli som mala zhorené kúsky, všade popol a smrad. Tak som otvorila okno a neverila som vlastným očiam. Snežilo. Úplne krásne, husto. Najlepšie bolo, že sa to držalo na zemi. Upratala som ten bordel po mne a zaumienila som si, že pôjdem von. Aj kebyže tam idem sama. Bolo asi jednásť hodín večer. Išla som za ocom a spýtala sa či môžem ísť von s Adel (milosrdné klamstvo). Aj som rozmýšľala, že jej zavolám, ale nemyslím si že by ju mama pustila, a chcela som byť aj tak sama. Oco ma pustil. Vyšla som von a išla na prechádzku. Úplne skvelé to bolo. Som aj dačo fotila na mobile. Krásne snežilo, dedina bola úplne mŕtva ani jediný človek nebol vonku, však jasné to iba ja idem von tak neskoro a v takom hustom snežení. Ale takto už dávno nesnežilo. Dokonalé...
Tak dnes je ten Silvester, ktorý mi každý poctivo pripomína. Ale ja ho už vôbec neriešim. Pripadá mi to ako obyčajný deň. Už o piatej púšťali ohňostroj, nie je to na mozog trochu?! Viete čo? Neznášam tie reči, že nech je rok 2010 lepší ako bol 2009 a takéto hlúposti. A lezú mi na nervy tie statusy na fejsbúku. Jedna spolužiačka tam mala, že dá si predstavzatie do nového roku, že bude milá na ľudí. No už ju vidím... A to ako si tam každý želá krásny nový rok a pekný silvester. Všetci sú na seba milší, pretože sa končí rok, ktorých bude ešte veľa. Ale tá milosť ich prejde už asi tak 2.1.2010. A zase budú takí istí ako predtým. Ešte minulý rok som si hovorila aký bude nový rok pre mňa iný, že sa musím zmeniť a keci ... Pre mňa Silvester vážne nič neznamená a nechápem prečo iní z neho robia veľké haló. Ide o to, že majú ďalší dôvod ožrať sa, ale tak to by urobili aj bez toho. Podľa nich sa niečo zmení tým, že budeme písať 2010 a nie 2009... Sa smejem nad tými čo hovoria že novým rokom príde nový život. Ak sa chcú naozaj zmeniť alebo zmeniť svoj život tak to môžu urobiť kedykoľvek nie teraz keď ide nový rok... Alebo to že "od nového roku prestanem fajčiť". Reči.

Ach. Posledný deň v roku. Sedím za počítačom a v pozadí ide televízia. Nechcela som aby to takto bolo, ale vlastne v tejto chvíli ani nechcem, aby to bolo inak. Nikde sa mi nechce ísť. A tak ostávam doma a pokúšam sa nemyslieť na neho ... Aj keď dnes som nerobila nič iné len kreslila obrázky, na ktorých sme spolu. Možno ich sem raz dám. Čítala som si zamilované sms, a citáty. Lenže v tejto chvíli mi je všetko jedno... Len chcem aby už bol zajtrajšok.

Pr(a)vá láska

27. prosince 2009 v 16:50 | Tessa* v tom zase pláva... |  Články
Jednoducho musím to sem napísať. Inak to nejde. Chcem si ten deň pamätať aspoň ďalšie tri roky, lebo to bude jediná vec, z ktorej budem žiť...a dýchať.

Dookola si to prehrávam v hlave. Stále. Niektoré scénky na tej diskotéke. A vždy pri jednej scénke akoby všetko zastalo.
Spýtal sa ma či som zmenila názor...

Asi začnem pekne od začiatku. S Adel sme sa dohodli, že ideme na tú diskotéku o desiatej. Odišla som z domu a išli sme sa najskôr trochu prejsť a kecali sme. Potom sme išli za Dáriou do jednej krčmy. Lenže ona tam ostala, tak sme my dve išli už na tú diskotéku. Nebolo tam veľa ľudí, ale Jura som videla, ale iba tak z ďiaľky. On ma pravdepodobne nevidel. Odišli sme z tade a išli sme nachvíľu k Adel domov. No tam nám už Dária volala, že nech ideme pred kulturák, kde bola tá diskotéka. Bol s ňou aj nejaký jej kamoš, ktorý priniesol vodku. Začali sme z nej piť a potom sme išli na tú diskotéku. Dária práve triezva nebola, my dve ešte vpohode. Vlastne ja som vôbec veľa nepila. Vošli sme dnu a už neviem ako sme sa začali tancovať. Brat nás tam zase predstavoval svojim kamošom. A jeden sa tam na mňa nalepil. Úplne sa nalepil a tancovali sme tak, že sme sa objímali. A všetci sme tam tak pri sebe tancovali a jasné aj Juro tam bol. Registrovala som ho, ale zostala som úplne zaskočená, keď mi Juro pri tom tanci s tým chalanom (ktorého meno mi nejak vypadlo..), pohladkal ruku a spýtal sa ma či som zmenila názor. Trvalo mi dokým som si uvedomila, čo sa práve stalo. Iba som na neho vyorane pozerala a nezmohla sa na jediné slovo. Ale mali ste vidieť ten jeho pohľad a celkovo tvár. Tváril sa ako pripitá postrelená srnka. Bolo vidno, že pil... Kebyže nepil asi by sa ma to ani neopýtal. Teraz keď si predstavím tú situáciu. Nechápem. Pozeral sa na mňa takým pohľadom akoby som ho podvádzala, lenže on nevie ani odpísať na jednu posratú poštu a potom sa tam ide hrať na toho komu bolo ublížené. V tej chvíli mi to naozaj ublížilo. Iba som na neho nechápavo pozerala a tancovali sme ďalej, tak nejak sa ten "rozhovor" stratil. Toľko vecí mu chcem povedať, ale v tej chvíli som naozaj stratila reč. Bol to asi šok alebo mŕtvica... Neviem...
Ešte silnejšie som objala toho chalana a on mi niečo rozprával. Vôbec som ho nepočúvala iba som hmkala aby si myslel, že dávam pozor. Pozerala som do blba a pomaly si uvedomovala, že to nie je sen.
Pokazil mi tým asi celý večer. Bola sranda, ale vždy keď som si na to spomenula... A zaumienila som si tam, že za ním pôjdem a opýtam sa ho prečo neodpísal. Alebo niečo mu jednoducho poviem. Nemohol by len tak ujsť. Aj keď na to bolo veľa príležitostí ani jednu som nevyužila. Bála som sa. Raz som aj povedala Adel, že si idem niečo vybaviť a stala som si ku dverám kde sa stále pohyboval. Čakala som a zachvíľu vošiel dnu, ale ja som úplne stuhla, nedokázala som nič urobiť.A tak prešiel ešte raz vedľa mňa. ale to sa ponáhľal von...
Musela by som asi viac vypiť tej vodky, aby som mala odvahu mu niečo povedať k tej pošte. A celkovo.
A čo bolo dosť komické, vlastne vtedy nebolo, ale teraz mi to tak už pripadá... Ako mi to povedal tak sa tam začal akoby predvádzať. Naozaj akoby žiarlil alebo bol jednoducho nahnevaný. Akoby mi chcel ukázať, že ma má v paži, že sa super zabáva, že je obľúbený a nech si tam tancujem s tým pakom... A ja som po tom "miernom" šoku robila to isté. Chcela som aby žiarlil. Niekedy. A niekedy som mala chuť sa mu vrhnúť okolo krku a povedať mu prepáč, ktoré by bolo ani neviem za čo. Vážne nechápem chlapčenské zmýšľanie...
Celý večer, noc a ráno bolo už iba o tých pohľadoch. Niekedy boli utrápené, niekedy nahnevané, niekedy také, že ja ťa ignorujem ale pozrieť sa predsa môžem... Chodil často pri mne. Stál tam sám a kebyže nie je vedľa mňa Adel tak idem za ním. Vyzeral tak bezradne...
Ale čo ma po tom ako vyzeral?!
Neviem, čo sa mu prehrávalo v hlave, ale mne stále tá scénka. Nedokázala som sa už tak odviazať. A všimol si to aj ten chalan...
Ľutujem, že som mu nič nepovedala. Nikde inde sa to nedá tak ľahko ako tu na diskotéke. Najlepšie keď sme obidvaja trochu pripití. A ja len tak medzirečou prehodím, že ho ľúbim. On mi to asi neverí. Aj keď sa ma spýtal tú osudnú vetu, tváril sa tak, že bože tá nevie ani čo chce... Že jeden deň napíše jemu takú poštu a druhý deň sa lepí na iného ...
On je fakt taký idiot alebo sa iba na neho hrá?
On mňa odignoroval. On nevie odpísať... Chápete to? On neodpíše na poštu, v ktorej mu niekto vyzná lásku... S Moni sme skonštatovali (:D), že je to možno preto, že je kamoš môjho brata. Veď keď si to tak zoberiem, tak môj brat chodil za mnou na tej diskotéke a pýtal sa či ma neotravuje ten chalan. A ten chalan tvrdil, že ak ma brat uvidí s ním tak tancovať, tak ho zastrelí brokovnicou. :D A najlepšie bolo, že celý večer tvrdil, že je triezvy. :D :D Ale chcem tým povedať, že Jurovi by bolo asi blbé napríklad tancovať so mnou pred bratom.

Viete čo ma teší? Že Juro trochu žiarlil. Aspoň trošku. Musel... Konečne ho niečo donútilo povedať niečo. Aj keď hentakú magorinu, ale aspoň som si na sto percent istá, že tú poštu čítal. A že mu to nie je úplne ľahostajné... Že ja som mu neni ľahostajná.

Neviem čo bude ďalej, ostáva iba čakať. Možno na príležitosť, keď mu konečne do očí poviem aspoň niečo. Alebo sa ho spýtam na tú poštu. Ide o to, že on to až tak neignoruje ako som si myslela a teraz musím niečo urobiť ja. Niečo povedať a vedieť viac. Aj keď tie pohľady na tej diskotéke hovorili dosť. Lenže ja ešte neviem dokonale ich jazyk...
Diska sa skončila o štvrtej a tak sme išli domov. Stále mi behali v hlave tie myšlienky. Behajú mi doteraz. Nevedela som zaspať. Ani som poriadne nespala. Hneď ako som vstala a bola trochu pri zmysloch tak sa zase tie myšlienky objavili... A ťahajú sa so mnou stále.
Ešte dávnejšie boli časy, keď som videla v tom všetkom zmysel. Pretože som si myslela, že iba tak raz sa stretneme a vyznáme si lásku.... A bla bla. Ale už dlhý čas som v tom zmysel nevidela, pretože sa nič nedialo. Nechápala som prečo som sa do neho zamilovala, a prečo sa neviem odmilovať, keď ma ignoruje. Že načo to všetko bolo dobré. Včera a vlastne aj dnes ráno som sa ale zase vrátila do tých dávnejších čias, keď som v tom videla zmysel.Pozerala som sa na neho a uvedomovala si, že chcem byť s ním napriek všetkému, čo (ne)bolo. Pozerala som sa na neho a chcela som aby sa vedľa mňa budil každé ráno. Pretože tak by bolo zase všetko v rovnováhe s prírodou. :) A tiež som si uvedomila, že sa na mňa môže lepiť akýkoľvek chalan, ja stále budem myšlienkami iba pri Jurovi. Ak by som teraz začala s niekým iným chodiť, bolo by to iba preto aby Juro žiarlil.
Dnes ráno som chcela aby ležal vedľa mňa a ak by som možno za ním vtedy išla mohlo to tak byť. Aj keď pochybujem. Napísala by som, že to chce čas, lenže ja som času premrhala už dosť... A viem, že ho premrhám ešte hrozne veľa. A to všetko iba kvôli nemu.

Tá veta mi znie v ušiach doteraz...

Vždy je dôvod na úsmev

26. prosince 2009 v 14:35 | Tessa* |  Články
Čítam si tak spätne moje články z posledných týždňov a až mi je zle z toho aký je každý pesimistický. Asi je to preto, že na blog sa chodím vypísať zo zlého a niekedy aj keď sa mi niečo pozitívne stane, tak to sem nenapíšem alebo to všetko zaplaví niečo zlé o čom už ale napíšem.
Nie je zlé, že som mu napísala. A o tom sa nepokúšam teraz samu presvedčiť, ale naozaj si to myslím. Som rada, že to mám za sebou. Že som nabrala odvahu... Možno to odignoroval, ale to nie je koniec sveta. Zase sa prihlásil. Asi včera večer. A neodpísal. Mrzí ma to, ale keď je niekto ...taký, tak čo už no...
Nepokazil mi tým Vianoce ako som si myslela. Vlastne mi akoby všetko odkryl, konečne som si ujasnila nejaké veci. Napríklad, že tie pohľady neznamenali nič a tak to budem aj brať. Teda aspoň dúfam, pretože prax býva iná...

Dnes je u nás diskotéka a možno tam pôjdem. Na facebooku je udalosť táto diskotéka a Juro tam uviedol, že sa jej zúčastní. Ak tam pôjdem, možno ho uvidím, ale to bude ignorácia jak hovado. A. mi písala, že ho nakope alebo niečo také. To bolo v ten deň ako som si všimla, že sa prihlásil a neodpísal. Strašne ma tým potešila... Musela som sa vtedy napriek tomu všetkému usmiať.
Písala som, že sú iba dve veci, čo ma trápia. Že vie čo k nemu cítim a že urobil so mňa chuderu, tým že neodpísal. Lenže to tak nie je. Jediný chudák je tu on. A no a čo, že vie, čo k nemu cítim?! Mne je už jedno či to vie alebo nie. Ide iba o to aby to nepovedal bratovi. Ostatné mi je šumafuk.
Včera u nás bola jedna rodina. Pochválili moje práce, ktoré musím kresliť do školy. A potešilo ma to, pretože to mysleli vážne.
Potom ako odišli sme išli k starkej. Pršalo ako nikdy. Ešteže u starkej je vždy tak teplo a sucho. :) Jedli sme jej pstruha s citrónom a pili pepsi. Dávno mi nebolo tak dobre. A k tomu všetkému ujo urobil také piškóty s banánom v čokoláde, ktoré milujem! Sedeli sme tam dlho a rozprávali sa...

Mám chuť sa ísť prejsť von. Svieti slnko a je teplo. Vôbec by som nepovedala, že je zima. A Vianoce. Chcem sa prechádzať a pravdaže ísť okolo jeho domu napriek tomu všetkému, pretože to je moja úchylka. xD Mohol by byť na balkóne alebo tak. Neviem, čo by mi to bolo platné... Nevadí.

Týmto článkom protestujem proti všetkým tým smutným. Pretože raz keď si to tu možno o päť rokov budem čítať, chcem vedieť, že som bola aj šťastná. :)

Jedinú lásku, ktorú teraz cítim je tá, ktorú cítim k vyprážanej rybe a zemiakovému šalátu

25. prosince 2009 v 15:07 | Vianočná Tessa* |  Články
Robíme chyby: taký je život. No nikdy nie je chybou, že sme ľúbili.

Donedávna sa mi tá veta veľmi páčila... A verila som v jej pravdivosť.
Pozerám si jeho profil na facebooku. Ha. Musím sa smiať aký je to idiot.

Kde sa stratili Vianoce? Akoby ani neboli. Vonku je teplo, stromček sme postavili včera, zjedli sme večeru (ktorej som sa nevedela dočkať, pretože pôst musel byť) a odbalila som si darčeky, o ktorých som už dávno vedela. Kde sú tie vianoce prekvapení, radosti a neviem čoho všetkého krásneho a pozitívneho? Napríklad láska. Celý rok chýbala a teraz sa má akože zázrakom vrátiť, pretože akurát na včerajšok padol Štedrý deň?!Láska tu nebola, zase ma odignorovala...

Neviem čo si o sebe myslí? Ale ak ešte jeden jediný pohľad na mňa hodí, tak mu vyškriabem oči.

Pokojné Vianoce bez násilia k blížnym svojim.

Nech žije šťastný a veselý madagaskar! ;)

Mohlo by snežiť celý deň. Večer by bolo všetko zasnežené. Hodila by som sa do snehu, váľala sa v ňom a napokon iba ležala. Bolo by mi hrozne teplo a tak by som musela jesť kúsky snehu. Vločky by mi padali do očí a zakrývali by mi výhľad na krásnu čiernooranžovú oblohu (taká naozaj minule bola!). A zo slúchatiek by mi hrala táto pesnička:


Až vtedy by to boli šťastné a veselé...

Robíme chyby: a najväčšou je že sme niekedy milovali...

Ponížil ma na najväčšiu chuderu

23. prosince 2009 v 22:21 | Tessa* |  Články
"Sklopený zrak a smútok na perách,ked šťastie stojí vo dverách.Odchádza kdesi vdial,zostáva len SMÚTOK A ŽIAL..."


Pretože neodpísal. Prihlásil sa, prečítal si tú poštu a odignoroval ma. Aj keď som mu tam ešte aj napísala nech niečo odpíše a úplne ma neodignoruje... Nemám slov. Nemôžem povedať, že ma sklamal. On ma týmto úplne dorazil. Čakala som to, priam som to vedela. Vedela som, že som pre neho vzduch. A ak to povie bratovi tak ... Ja neviem. Tým by ma úplne zabil...
Ľutujem, že som mu tú poštu poslala. Aj keď teraz to beriem celkom dobre. Ani jednu slzu som kvôli tomu nevyronila. Som neskutočne naivná. Napísala som mu tam, že sa mi páči, že som do neho zamilovala a on to všetko iba odignoruje. Nechápem to. Skutočne už ničomu nerozumiem. Mám chuť nebyť. Ešetže nie je teraz škola, lebo kebyže I. alebo M. niečo začnú s tými svojími, tak by som sa tam načisto položila... Nemám už síl, nemám už prečo žiť... Vedela som, že neodpíše, ja som to vedela!
Ale idem ďalej. Život ide ďalej. Nepozriem sa na neho a ak by som otvorila dvere, keď by prišiel za bratom len by som pozrela na neho povedala, že je doma bez toho, že by niečo povedal on a otočila sa a odišla. Nepotrebujem zo seba robiť ešte väčšiu chuderu.
V tejto chvíli ma mrzia iba dve veci. Prvá, že vie, čo k nemu cítim. Druhá, že dokonale zo mňa urobil najväčšiu chuderu pod slnkom. Končím s chalanmi, od dnes pre mňa neexistujú. Bodka.


taaak na toto som potrebovala riadnu odvahu, ale asi už nemám čo stratiť...píšem ti to iba pretože chcem vedieť čo myslíš, teda pravdu, pretože ma už nebaví sa iba pozerať a nevedieť čo a ako ....no skrátim to, že sa mi páčiš, teda som sa do teba zamilovala a vlastne ani neviem ako... a je toho ešte veľa čo by som ti chcela napísať, ale asi o to nestojíš.....tak dlho som sa uspokojila iba s tým že som ťa občas videla a možno ťa po tomto neuvidím už nikdy, ale risknem to, lebo po takom dlhom čase nemám už čo stratiť.....jediné čo od teba chcem aby si mi napísal pravdu či aj ty ku mne niečo cítiš...tak dúfam že mi odpíšeš aspoň niečo a úplne ma neodignoruješ...a bola by som ti fakt vdačná kebyže toto nikomu neukážeš....:/ dik ;)

A možno mi tá pošta aj tak pomohla...


Musím byť konečne odvážna a bojovať za svoje sny...

22. prosince 2009 v 21:00 | Tessa* mu konečne vyznala city ! |  Články
Nie som odvážna a ani neviem bojovať za veci, ktoré naozaj úprimne chcem. Všetko nechávam na náhodu, nič nechcem príliš ovplyvňovať. Dnes som mu napriek tomu poslala tú poštu. Sadla som si za počítač, napísala nejaké riadky, prikryla si oči a odoslala to. Modlím sa aby o tom nepovedal môjmu bratovi. Nebojím sa odpovede. Je mi jedno, čo odpíše. Teraz. Len aby niečo odpísal. Bojím sa iba toho, že neodpíše a ... ODIGNORUJE MA (ako obyčajne).
Dnes bol jednoducho príšerný deň. A pritom bol posledný deň v tej príšernej škole, ale ako inak spolužiačky ma dokázali poriadne nahnevať.:/ M. má "super nový objav". Hnevá ma to. Že takto pred dvoma týždňami robila veľké haló s iným a teraz sa chvastá s druhým. I. som povedala, že je to na hlavu, lenže ona na tom nič divné nevidí. Mrzí ma to, že všetky sú tam také isté. Môžem za to, že ma tak bolí, keď I. rozpráva o tom ako jej dal chalan, ktorý sa jej páči pusu? Ako o tom dookola hovorí a ja idem zošalieť. A potom začne o spolužiakovi L. a my sa musíme z toho dosrať. Obidvaja sa jej páčia a vlastne nevie čo chce. A ak poviem svoj názor, tak po mne zazerá ako by som práve prišla z Pluta. V našej triede je hriech mať vlastný názor...
Najradšej by som na všetkých nadávala, ale nechcem kaziť tento článok. A vlastne nestoja za to aby som ich vôbec spomínala tu a teraz. Sklamali ma. A bolí to.
Kebyže mám opísať svoje pocity jedným slovom tak je to slovo STRACH. Bojím sa toľkých vecí. Zase sa prejavuje tá moja "odvážnosť". Poslala som mu úprimnú poštu a neskôr som si uvedomila, že ja som tomu Jurovi, naozaj tomu Jurovi, poslala poštu. Poslala som mu poštu, ktorú si otvorí, prečíta a... STRACH, bojím sa že neodpíše. STRACH, bojím sa, že o tom niekomu povie. STRACH. Ten nekonečný strach.
Mám strach z toho, čo bude v škole po prázdninách. Učiteľka nás chce presádzať, čo dopadne asi hrozne. V škole to bude strašné, pretože bude koniec polroku, písomky, skúšanie, klauzúry (polročné práce), zase tí príšerní spolužiaci a učitelia. Nenávidím to tam.
Netuším ako, ale nazbierala som odvahu poslať mu to. Možno preto, že dnešný deň je príšerný a povedala som si, že je už jedno či sa viac doserie. Poslala som mu to a teraz iba čakám... A dúfam, pretože nádej umiera posledná .... a ja s ňou.

Musím mu napísať pravdu. Musí to vedieť a nech s tým potom robí, čo len chce!

21. prosince 2009 v 19:09 | Tessa* |  Články
Pre také momenty sa oplatí žiť. Také momenty mi spôsobia obrovskú radosť.
Lenže také momenty prekrýva tisíc nepríjemných dlhých chvíľ. Lenže tú radosť aj tak skrývam hlboko vo vnútri...

Nemám o čom písať článok. Nenapadá mi jediná myšlienka. Teda okrem jednej. Že dnes sme išli spolu v autobuse. Nie je o čom písať, iba o tom ako som na pár krátkych momentov videla jeho krásne modré oči... Nie je o čom ...

Lenže o jeho modrých očiach by som dokázala napísať dlhý článok...


Uvedomujem si, že možno sa dnes pozeral tak dlho a rovno z očí do očí, ale na čo mi to je ?! Toto sa opakuje stále dookola a ja s tým nedokážem nič urobiť. Idem sa roztopiť z toho ako sa na mňa pozerá... Ale na druhej starne si uvedomujem, že aj tak nič nebude a ... je po všetkom krásnom...

Tak veľmi mu chcem poslať tú poštu. Lenže aký to má význam ? Tak dajme tomu, že mu tú poštu pošlem. On neodpíše. Alebo ak odpíše tak mi napíše, že ja sa jemu nepáčim a koniec. A čo sa tým vyrieši? Najskôr som si myslela, že veľa. Že konečne budem vedieť na čom som a ukončím to. Ale toto nedokážem ukončiť. Ukončiť som to mohla už veľkrát, ale neviem to. (Nemáte na to návod?)
Prečítam si nanajvýš jednu vetu o tom ako nemá záujem a čo urobím ? Rozrevem sa ako malá. Upokojím sa. Budem na neho nadávať. Upokojím sa. Budem si nahovárať, že som to s ním ukončila (pozn. "NAVŽDY"). Ale bude mi stačiť taký týždeň, pravdepodobne aj menej, a zase budem v tom... V tom nekonečnom kruhu. (Neviete ako sa vystupuje z toho kruhu?)
No možno by som sa zachovala úplne inak. Bojím sa, že neodpíše. A ja si budem pripadať, že som to písala do vetru.

Čo je najhoršie, neodpíše na 99 % to čo chcem počuť.

A čo? On si bude žiť vpohodičke ďalej a ja budem revať do vankúša budem chodiť s opuchnutými očami do školy a budem nadávať na lásku a budem sem písať depresívne články, ktoré sú stále iba o tom istom...

Ide o to, že on si tú poštu prečíta a ... A už sa nebude tak pozerať. Asi. Možno sa mi začne vyhýbať a možno sa mu začnem vyhýbať ja(preistotu). Jednoducho to už nebude také ako doteraz, ale chcem aby to také bolo? Veď doteraz dokopy nič nebolo... Ja neviem. Naozaj neviem čo je správne, čo mám urobiť... Bojím sa, že prídem aj o tie posledné štipky jeho pohľadu, keď sa náhodou stretávame. Veľmi sa toho bojím a ten strach mi nedovolí poslať mu to. Ale aj tak mu to musím poslať. Nech vie, čo si myslím ja. Neodpíše. Určite neodpíše. Vôbec nie je ten typ čo odpíše. Vykašle sa na mňa..a možno začne divne zazerať, ale záleží na tom? Nezáleží!
Možno by som bola konečne slobodná... Musím si len stále dookola opakovať, že mu to musím poslať a potom to už môžem mať na háku. Nezáleží na tom, čo si potom bude myslieť.

Musím byť konečne odvážna a bojovať za svoje sny...


Kto ma konečne vyslobodí z tohto sveta ?!

19. prosince 2009 v 17:23 | Tessa* |  Články
Bolesť z lásky je jedna z najväčších bolestí na svete. Je to droga, pri ktorej sa najskôr vznášaš nad zemou a až neskôr zistíš, že ťa ničí a nevieš s ňou skoncovať. Je to smrteľná choroba, je to vec, ktorá je tak krásna, no na druhej stane taká príšerná... Nechcem aby tieto Vianoce boli príšerné... (:()

Pomaly ale isto sa môj blog stáva depresívnym denníkom 16 ročného dievčaťa. Chcela by som sem písať zábavné zážitky z ožran párty, o tom ako sa mi každý týždeň páči niekto iný a každí ma chce, ako sa neviem dočkať Vianoc a ako Silvester strávim so svojou láskou... Keci, ktoré nemajú na tomto blogu miesto. Sem nepatria, patria do života iných, ktorí sú šťastnejší, ktorí neurobia nič a pritom majú všetko.

Ťažko sa mi ťuká do klávesnice a ťažko sa mi píšu tieto riadky. Možno pretože láska ma v poslednom čase tak vyčerpáva. Nikto mi nepovedal, že keď sa zamilujem do jedného chuja tak to skončí takto.. Každé ráno premýšlam nad tým ako mu pošlem tú poštu a naozaj mu ju pošlem. Ale až po Štedrom dni, pretože nechcem si aspoň ten deň úplne dokaziť. Prisahám vačku, rozrevala by som sa pri vianočnom stromčeku, rozrevala by som sa pri Popoluške a v tomto stave možno aj pri Mrázikovi...

Do toho všetkého si púšťam smutné pesničky a pomaly prestávam dúfať na šťastné a veselé... To ma vážne nemohol nikto varovať, že láska až takto bolí ?
Naposledy som písala o tom ako sedel predo mnou a ako som študovala každú časť jeho tváre. A na čo mi to bolo? Na to aby som sa doma trápila nad tým aké má krásne oči a ako chcem cítiť jeho pery? ...

Včera ma Adel vytiahla von, náladu som mala hroznú, a ešte som bola aj unavená... Už na facebooku písala niečo o tom, že nech idem do tých Vrábel a potom... No povedala mi čo sa stalo. Že ako odišli tí chalani, tak si písala s Jojom a on jej napísal, že sa mu páči a že chce aby prišla... Nechápala som... Dokopy sa vôbec nerozprávali... Chápete to aspoň vy? Lebo ja nie. Myslela som si, že po tom trapase sa jej už ani neozve. A on jej napíše, že má krásne oči a napísal aj jej mame, aby ju pustila do Vrábel, lebo sa zamiloval do jej dcéry. Chaos.
Jej mama ju ale nechcela pustiť aj napriek tomu a tak nikde nešla, ale cez prázdniny tam pôjde. Ok môže ísť. Len čo je horšie, chce aby som išla aj ja. To sa vážne nemôžu oni dvaja stretnúť sami? Veď asi budú spolu chodiť... Lebo na otázku či sa Adel páči Jojo povedala áno.
Vraj si Adel píše aj s Mišom. A chce aby sme prišli a pýtal sa či prídem aj ja. Chápete to? Lebo ja zase nie. Mišo sa chce s nami zase stretnúť? Veď to bolo kvalitne trápne...
Skutočne už ničomu nerozumiem. Ale možno im len závidím. Myslím, že v tom to bude. Je ťažké si priznať, že závidím svojej kamarátke. Ale je to tak. Keď mi povedala, čo jej písal Jojo, povedala som jej nech mu až tak nedôveruje, že cez pokec zviknú chalani namotováť.Možno som ju len chcela varovať. Lenže znelo to asi inak. Áno, závidím jej ,že má chalana. Závidím jej, že sa iba raz stretli a už sú z nich zaľúbenci na život a na smrť. Videli sa raz, píšu si, ale veď si nemajú v reále čo povedať... (Lebo ja s Jurom áno?) Vážne je toto iba závisť?! Lebo ten jej "pán dokonalý" má v profile kadejaké blbosti, s ktorými chce zbaliť dievčence. Doteraz tam má komentáre od jeho bývalej, kde si navzájom píšu, že sa milujú a nikdy nikoho iného nebudú. Aká irónia. Vážne mi ten Jojo taký pripadá. Rozíde sa s jednou, do ktorej bol "nekonečne" zamilovaný a zachvíľu je už do druhej.

Miro Šmajda - Srdce jako kníže Rohan

No dobre, závidím jej, ale aj tak neviem... Veď uvidím ako dlho budú spolu...
A ako sme boli vonku, tak sme išli na čipsy do krčmy a zase na tom gauči sedel Juro a spol. Ignorácia jak hovädo, čo som čakala? Bola som taká smutná z toho. Zachvíľu z tade odišli a vtedy sa akoby všetko skončilo. Nič už nemalo zmysel, chcela som ísť ihneď domov. Neskôr sme išli a ja som v tej príšernej zime bežala domov a naivne dúfala, že ho niekde náhodne stretnem. A poviem mu, že ... Že som naivná hlupaňa a nech sa do piči na mňa už nikdy v živote nepozrie! :( :(
Nestretla som ho. :( Nepovedala som mu pravdu. :( Bola som smutná. :( A na pokraji všetkých síl, ktoré som doteraz zbierala ani neviem z kade...
Všetko je v piči. Nechcem nadávať, ale ... Všetko sa rúca, ja už nemám silu prejsť do ďalšieho roka s ním v mysli... A aj keď mu pošlem tú poštu, budem aj tak na neho stále myslieť a dúfať, že možno raz ... Tomuto sa hovorí naivita sveta. :(

Aspoň sneží. Husto. Malé vločky... Bola som vonku a chcela som bežať a mať hlavu otčenú do neba a chcela som aby mi tie vločky chladili tvár. Chcela som ležať v snehu a konečne pochopiť aký má môj život zmysel...

Nie je chybou, že som ľúbila, ale že neviem kedy prestať...

16. prosince 2009 v 16:58 | Tessa* |  Články
Možno neviem ako ďalej... Možno preto mám každý deň otasnú náladu. Možno preto neviem nič urobiť poriadne. Možno preto sa mi ráno tak ťažko vstáva...

Dnes snežilo a práve sme boli vonku. Na vlasy mi padali malé vločky, ktoré husto padali na zem a chvíľú sa na nej udržali... Všade lietali a možno to bolo jediné pozitívne v tento deň.

Možno preto, že večer som nevedela zaspať, pretože som myslela na neho, som ráno nevedela vstať a skoro som zameškala autobus. Bežala som a on práve tiež išiel. Asi som sa na neho ani nepozrela. Sadol si vedľa môjho brata (ktorý odišiel z domu skôr) vpredu a ja som sedela vzadu. Vystúpili sme z autobusu a ja neviem prečo som sa zase na neho nepozerala. Neskôr to možno budem ľutovať, no možno to je lepšie. Odvtedy ako nám menili autobusy chodím tým istým autobusom ako Juro, pretože tu stojí iba jeden. A k tomu všetkému som s ním išla aj domov. Možno som to tak chcela, ale tvrdila som samej, že nie... Opýtala som sa učiteľky či ma pustí skôr domov, lebo sme mali prax a ona ma pustila o hodinu ! A tak som stihla ísť o pol tretej domov a pravdaže išiel aj on. A zase som ho ignorovala. Ale potom si sadol predo mňa a to som ho už neignorovala. Takmer celú cestu som na neho čumela, dúfam, že si to nikto nevšimol ...

Snežilo a malé vločky mi pristávali na mihalniciach. Na zemi sa vytvárala tenká snehová prikrývka. Padal sneh a mne bolo všetko jedno ... :)

Nechápem, prečo ma neignoruje, keď ideme spolu autobusom, ale keď ho stretnem inde, tak je zrazu strašný ignorant. Ale on je vlastne vždy ignorant. Mám napísanú poštu, ktorú mu chcem poslať. Otázka je, či mu to pošlem teraz alebo neskôr. Alebo nikdy. Lebo možno tá pošta spôsobí to, že na mňa už nikdy nepozrie tými krásnymi modrými očami.

Tráva, stromy a chodníčky pokrývajú snehové vločky. Obloha je takmer taká biela ako sneh. Vzduch vonia zimou, je chladný a pritom mi je tak teplo. Vločky mi padajú do očí, no aj tak chcem aby ich padalo ešte viac...

Sedel predomnou a celú cestu som myslela iba na neho. Hlavu otáčal takmer stále k oknu a tak som videla jeho tvár. Joj,jeho oči a zistila som, že má dlhé mihalnice. :) Práve som si uvedomila, že ja som na neho vážne vkuse čumela. To si musel niekto všimnúť... :/
Bože a tie jeho pery ... Úplne krásne... :-) A ešte ich mal tak trochu poodchýlené... Som sa musela usmiať. V tej chvíli som sa išla naozaj roztopiť...

Škoda, že prestalo snežiť, že tá vrstva snehu mizne a zase ostáva len tmavá krajina bez štipky optimizmu a nádeje...

V dnešné ráno sme prišli naraz k autobusu a prišli asi aj dve iné baby, pustil ma pred seba, ale aj tie dve, aspoň myslím, a jednej sa aj pozdravil. Hnevá ma, že jej sa pozdravil a mne nie. Ale nemá sa mi prečo zdraviť.
:(
Domov v tom autobuse som na neho čumela a prišla som na to, že nie je pekný a že prečo čakám, že niečo bude.Prečo takmer vždy keď som blízko neho to začnem všetko pochovávať a uvedomím si, že to nemá zmysel. Toto sa mi stáva často. Vidím ho a uvedomím si, že nič z toho nebude, že prečo som taká krava a trápim sa kvôli nemu. (?!)
Premýšľala som tam, že nie je pekný, ale že to by mi nevadilo, kebyže aspoň nie je chuj.

Akoby by bolo po všetkom. Je to ako ten sneh... Snežilo, bola som šťastná, ale potom to jednoducho muselo prísť. Uvedomila som si, že nič nebolo, nie je a nebude. -Sneh sa začal roztápať. Ale viem, že snežiť bude opäť, pretože bez snehu, je krajina bez štipky optimizmu a nádeje...

Nemôžem mu poslať tú poštu, pretože by som možno neprežila jeho pohľad po tom. Pretože by som neprežila aj fakt, že sa na mňa nepozrie... Vlastne klamem. To všetko by som prežila, iba sa bojím. Neviem presne čoho, ale v tej pošte sú veci, ktoré možno nechcem aby vedel. Viem, môžem ich vymazať. Ale nevedela by som žiť s pocitom, že som mu to poslala. Že teraz už vie takmer všetko a má ma v hrsti. A môže urobiť čokoľvek. Všetko závisí iba od neho ... A toho sa bojím. Bojím sa, že ma odmietne a ja možno budem vedieť pravdu, ktorú chcem naozaj vedieť, ale neviem či sa s ňou zmierim.
A bála by som sa .... Toho odmietnutia, pretože radšej nebudem nič vedieť a radšej si niekedy domýšľať, že niečo ku mne cítiť a zase snívať, ale ak by mi konečne povedal, že ho nezaujímam, tak by to bolelo a ja by som pochopila, že tie roky boli zbytočné... toho sa bojím.

Možno si len zvykol, že po sebe pozeráme. Možno za tým nevidí to čo ja. Nemôžem mu napísať, musím mu to povedať. Nech vidím ako zareaguje hneď v tom momente. Nech vidím ako sa tvári, nech počujem čo si myslí a nech ... Sa stane čo sa má. Lenže som posera a neurobím to, pretože sa bojím. Strach vie dokonale ovládať ľudí. Dokáže meniť životy, dokáže zabrániť šťastiu.
Nemyslím si, že by mi povedal, že ma má rád alebo že musí o tom premýšľať. Na také vety by sa nezmohol. Možno by nepovedal nič. Možno.
Nečakám, že z toho niečo bude. Ja viem, že nič nebude ja iba dúfam, pretože nádej umiera posledná...


Možno sa ten sneh roztopil, možno už nebude snežiť, možno nie je pekný, možno nie je dokonalý, možno ho nezaujímam, možno ma tak bolelo, že pozdravil inú, možno mi je teraz šumafuk či ma chce,ale viem, že prídu prázdniny a ja sa bez neho zbláznim...

Prepáčte mi, že vás nudím článkami o ňom... Lenže nemám to komu povedať ... :´(

Chýbaš mi a to bolí A žiadny doktori Mi pomôcť nevedia Aspoň malé znamenie Áno alebo nie Či vôbec šancu mám Stačí prstom ukázať Na východ na západ...

14. prosince 2009 v 18:11 | Tessa* ho miluje z celého srdca a duše...či ako to je... |  Články
Naozaj úprimne. Naozaj úprimne už nezvládam byť bez neho a to nie je scenár Pilcherovej, ale scenár môjho života. Ráno som myslela, že nevstanem a potom som si spomenula na to, že možno v autobuse bude Jurko a tak som vstala. Lenže to smutné na tom je, že tým autobusom nešiel...

Autobusom, ale však išla A., na ktorú som poriadne nahnevaná. Ako včera bol deň s veľkým T. Čiže deň Trapas. Ide o to, že mali sme ísť my dve do kina (na Dobu ľadovú 3), ale ona mi potom povedala, že zavolala aj jedného chalana z pokecu (Jojo), s ktorým si píše asi od októbra. No fajn, predýchala som. Aj keď som nebola nadšená tým, že pri ich prvom stretnutí budem aj ja. A prišiel s ním aj jeho brat Mišo. Ale to nie je pointa. Prišli a po prvých zdvorilostných frázach, nastalo menšie trápne ticho, iba škoda,že to ticho sa objavovalo dosť často. Nebudem to tu všetko opisovať, boli sme s nimi od obeda do večera. A oni dvaja boli fajn, lenže Adel ledva celý ten čas niečo povedala. A tým ma hrozne napálila. Ako to by ste tam museli byť. Ona si jednoducho zmyslí, že zavolá do kina nejakého vpodstate neznámeho chalana a potom ledva niečo povie. Ja som nechápala. To vďaka nej to bolo dosť trápne, pretože všetci traja sme sa aspoň nejak snažili debatovať, lenže ona nepovedala takmer nič. A to nemyslím nejak obrazne, ona vážne tamer nič nepovedala a aj to väčšinu len mne niečo povedala a k tomu všetkému aj dosť potichu. Neviem čo sa jej porobilo vtedy, ale som myslela, že jej jednu vrazím aby sa zobudila a niečo povedala. Ešte aj predtým stretnutím som bola ešte viac nervózna ako ona. Ona mi len tvrdila, že to bude zaujímavá skúsenosť. A potom ani necekla pred nimi. Vážne to bolo trápne. Ja nemám ani slov... S tým jej chalanom z pokecu som sa rozprávala tristoráz viac ako ona. Veď oni medzi sebou takmer nič neprehodili... Nechápala som. A ten Mišo bol už aký zlatý. A ešte nám aj obidvaja držali vždy dvere, aj nám kúpili čipsy a pitie a ten Jojo mi dal aj svoju bundu, keď sme sedeli na lavičke a videl, že mi je zima. Ale Adel sa správala totálne príšerne a najviac ma štve ako to brala. Keď odišli tak som na ňu začala, že ja ju zabijem, že načo ich sem volala (keď nebola schopná nič povedať)a či to si vážne nemali čo povedať, keď si už tak "dlho" píšu cez pokec ?! Ona začala s tým, že jej to až tak trápne nepripadalo (do piči je ona normálna? ona tam nebola asi duchom prítomná, keď nastávali tie chvíle ticha...) a že oni sa na pokeci rozprávajú o takých súkromných veciach, čo sa nedali teraz riešiť. Tak sa mali stretnúť sami oni dvaja a nemala ho sem ťahať - s nami do kina. Ako proti nemu nič nemám, ani proti jeho bratovi, ale ona?! Takúto som ju doteraz nepoznala a príšerne ma naštvala. Pretože ona zariadila aby sem prišli a potom sa len priblblo na nich usmievala a ja som musela s nimi viesť nejakú debatu. Hej, staršne zaujímavá skúsenosť...
A ešte nás tí chalani volali do Vrábel, kde bývajú, aby sme išli nabúduci týždeň do kina. Som sa im aj čudovala... Oni boli vážne vpohode, ale bolo to trápne ... A vtedy keď už odišli tak hovorím A., že ja tam nejdem ani kebyže ma strelia do nohy a ťahajú ma tam násilím... A ona (ako inak dobre naladená a neviem čím zaslepená ...), že prečo tam nechem ísť, že ona tam chce ísť... Do piči, ona sa počúva?! Nevšímajte si ma, ale strašne ma naštvala. Ona je úplne mimo reality asi. Nechápala som, fakt.
Ešte jej Mišo napísal smsku, že majte sa a dúfam, že sa ešte niekedy stretneme. Milé, ale neviem prečo, neverila som mu. Dnes mi aj ten Jojo napísal na pokeci, si od A. vypýtal nick, ale neviem... Nechcem si s ním veľmi písať, lebo je možné, že ma bude presviedčať nech prídem do toho kina a to nechcem... Ako neviem ako to celé oni brali a vpodstae mi je to jedno, pretože s nimi nič nemám a asi ich už neuvidím nikdy, ale na Adelinom mieste by som si asi vymazala nick ... :D Pretože ten chalan si môže o nej myslieť ... Ale hovorila, že potom si ešte do desiatej písali na pokeci. Zrazu ju kopla múza a už si mala o čom s ním písať... Joj,... Nervy...
A ráno v tom autobuse som s ňou bola, ale som sa jej asi dve veci spýtala a skončila som. A ona tiež s ničím nezačala... Ja by som aj mohla kecať, ale kašlala som sa ja na ňu. Príšerne ma nahnevala. A jej asi aj tak nevadilo, že sme sa nerozprávali veď aj včera jej to stretnutie neprišlo vôbec nejaké čudné... Joj, také nervy mám na ňu... Seriem sa jej na tieto jej "úžasné" nápady!

J. mi v škole povedala, že videla Jurka, keď išla do školy. Aká šťastná som bola. Neviem z čoho, ale nevadí. A som sa jej začala pýtať na úplné somariny. Všetko, čo mohla vidieť... A učiteľka nám neskôr na anličtine povedala, že na Slovensku je na Vianoce taký zvyk či čo to, že bozk pod čeršňou (ja to poznám, že pod imelom :D), a ja do celej triedy, že to by som mala vyskúšať s Jurim. :D J. a I. sa začali smiať, ostatní nechápali. A to sme boli vlastne iba jedna skupina, nie celá trieda. :D
Uvedomila som si, že v triede sú také prípady... Jednoducho povedané - jebnutá trieda. Malé deti, čo sa občas hrajú na to, že sú až moc dopelý. R. sa vyspala s jedným otrasným spolužiakom len aby to už mala za sebou... Chápete to? Ale hlavne, že na facebooku sa pridá do skupiny, že nie kurva a dáva si tam svoje polonahé fotky... Ale jej problém. Len jedno naozaj nechápem. Ako sa mohla vyspať s niekým koho nemiluje? ...Alebo to iba ja to beriem tak vážne??
Ale kebyže vidíte tie exepláre, čo mám v triede, skutočne len kývate hlavou. Niečo príšerné...
Normálnych ľudí je tam naozaj málo. Jasné, že ja sa musím do takej triedy dostať... Aby ma porazilo...
Inak teraz nám menili autobusy, bohvie ako to bude teraz vizerať a či budem cestovať s Jurkom... Hrozne mi chýba. Chcem ho tak veľmi vidieť... Keď som išla autobusom domov ani nechcite vedieť na čom všetko som myslela v súvislosti s ním. :)
Včera celý deň snežilo a bolo tak krásne, ale sneh sa vôbec neudržal. Škoda, ale aj tak ma ten sneh potešil. Aj to málo. Neviem si predstaviť, že do Štedrého dňa by aspoň raz nesnežilo...

Viac asi už nie je o čom, tak sa majte. ;)

Stačil mi tak krátky čas na to, aby som si posrala celý život...

12. prosince 2009 v 13:09 | Tessa* |  Články
Už neviem rozonávať dobré a zlé, správne a nesprávne, skutočné a vymyslené, pozitívne a negatívne, lásku a nenávisť (alebo ignoráciu).Strácam sa v tomto všetkom a neviem aký zmysel má to všetko, čo sa teraz deje. Presnejšie, čo sa deje už veľmi dlhú dobu. A dozviem sa vôbec niekedy aký zmysel malo to, že som sa pred tromi rokmi zamilovala práve do Jura a tri roky nič nebolo a nebude ?? Aká je pointa toho celého? To vážne bolo iba na to dobré, že každé ráno, čo vstanem myslím na to, že by mohol ležať vedľa mňa a pritom tam nikdy ležať nebude?! To bolo
iba na to dobré, aby som snívala o niekom, kto nikdy môj nebude? Zvláštny pocit, že tri roky nemáte niečo, čo milujete a pritom neviem pre to urobiť maximum. Maximum by bolo kebyže mu to poviem priamo do očí. Kebyže nahrabem odvahu a stretnem sa s ním a poviem mu, že sa mi páči. Ale on by na to stretnutie aj tak neprišiel, pretože prečo by mal? My sa vlastne nepoznáme... Ignoruje ma a to nemyslím taký druh ignorácie, že mi ukazuje ako ma má na háku, je to druh ignorácie keď vidí, že mi nie je ľahostajný, ale on nepohne ani prstom. On ju nehrá, on ma ignoruje skutočne, tak, že kebyže pred ním skáčem a kričím, že ho milujem on len hodí ten svoj vyoraný pohľad a ide ďalej. Vlastne už len ten pohľad by bol na neho príliš...
Ale chápete to? Ja viem, že vás to už ani nezaujíma, stále točím o tom istom, ale je to môj život a preto mi to nedá... Veď bude mať už 18 nabudúci rok! A on vážne nie je ničoho schopný ? Nevravím, že ma má milovať, do toho ho nemôžem nútiť, ale prečo sa raz pozerá a dá mi nádej, že niečo cíti, ale potom inokedy ma ignoruje a tým mi jasne ukazuje, že som mu ľahostajná... A mňa to mrzí. Mrzí ma to... Lebo ja som chcela tú zasratú lásku ?! Nie. Chcela som pokoj a aj tak si ma našla. Najviac ma štve, že hocikto iný, čo ani zďaleko nacíti to, čo ja k Jurovi, chodí s každým, čo sa mu páči. Jeden mesiac je to henten a už spolu chodia. Za celý ten krátky dvojtýžňový vzťah k sebe vlastne nič necítia a potom to vedie k jedinému, že sa rozídu... A o chvíľu je tu ďalší dvojtýždňový vzťah...
Inak M., čo začala chodiť s tým J., sa rozišli. Chodili spolu presne týždeň. Vy to chápete? Lebo ja nie. Tak jasné, môže sa stať, že to nefunguje, ale aj tak. M. asi mesiac o ňom básnila, potom začnú spolu chodiť a po týždni je koniec a ju to ani trochu nemrzelo. Povedala nám to ako keď hovorí o tom, že nemá domácu alebo čo. Akokeby to čakala, usmievala sa a nehrala to. Veď nám to zo smiechom oznamovala...

Včera som si zafarbila vlasy,ale úplne iná farba mi chytila tak isto ako som to mala doteraz. Nevadí, stáva sa aj lepším...
Včera večer sa A. na facebooku spýtala či idem von aj s D.. Nechcelo sa mi, ale napísala som, že nachvíľu pôjdem.
Stretli sme sa my dve pri stromčeku. :) A ona zase zobrala tú svoju marhuľu. Povedala som jej, že nebudem piť. Nemala som vlastne chuť ísť ani von a piť už vôbec. Ale potom, čo sme len tak chodili po dedine, tak sa mi nálada zlepšila a potom sme išli za Dáriou. A vlastne som bola vonku dosť dlho.
A. k nej išla dovnútra, ja som povedala, že ich počkám vonku. A hádajte kde býva tá D.? Na tej istej ulici ako Juro. A celkom blízko jeho domu.
Bola už tma a ja som na ne čakala pred D. domom. Keď nevychádzali asi prvých päť minút, začala som sa prechádzať. Na presne opačný smer Jurovho domu, ale potom som sa vrátila a išla aj tým smerom. A čumela som im na dom. Podľa mňa by ma mohli zažalovať za hentaké očumovanie domu/ narúšanie súkromia. Ale nemali tam zapálené. Ale potom sa zapálilo v tej izbe, kde predpokladám, že má izbu Juro. Ale potom sa tam zase vyplo a zase zaplo a potom som už bola ďaleko aby som ta videla.
Keď konečne vyšli von išli sme smerom Jurov dom. A ako sme už boli za jeho domom, zrazu som ho uvidela ako prešiel vedľa nás ale išiel po ceste, my po chodníku. Bola tma, ale videla som ho, že je to on. Tie tenisky, mal aj tú čiapku, tá bunda, a chôdza...
Potom sa o dosť vzdialil. Neviem kde išiel, ale o nejaký čas sme ho opäť stretli. Zase išiel sám. Nakoniec sme všetky tri pili, ale nie veľa. Adel išla domov zobrať aj colu, nech to niečím brzdíme. Po dlhom rozmýšľní sme sa rozhodli, že pôjdeme do jednej krčmy. Stáli sme pred ňou a vtom vyšiel jeden chalan a za ním Juro. Videl ma.
Vošli sme dnu a kúpili si jeden balíček čipsov. Sedeli sme tam smiali sa na Dárii, ktorá nebola práve triezva. Tak sme tam pobudli nejaký čas, potom zase prišiel ten chalan a za ním iný starší chalan. A potom za nimi prišiel aj Juro. A sadli si hneď na vedľajší gauč. Juro najskôr pozeral nejak divne, ale to bolo všetko. Zapli takú veľkú plazmu a dávali práve Šangajských rytierov. Pozerali sme to.
Inak je to tam celkom dobré, až na to, že je to tam príšerne zafajčané. Ale celkom domáca atmosféra na to, že je to pajzel...
Sedeli sme tam ešte dlho a potom sa Juro a spol. zodvihli a odišli. A my tesne po nich.
Ale Juro tam bol taký zvláštny. Len tak jedli semiačka a on veľmi nič nehovoril. Len ten najstarší z nich, ktorého som doteraz nikdy nevidela a potom ten druhý, čo je taký starý ako Juro, toho poznám, sa rozprávali. A Juro tam len tak jedol a veľmi nič nehovoril. A vlastne veľmi sa tam ani nedalo nič počuť, lebo hrala hudba, ale zase nie až tak nahlas.
Najskôr mi aj zlepšilo náladu, že som ho videla, ale potom, ako ma statočne ignoroval... Aj keď som si nedala pokaziť náladu, no aj tak som stále premýšľala len nad Jurom.
Škoda, že tam nebola nejaká väčšia príležitosť byť s ním sama, možno by som niečo začala... Možno.
Ale keď si tak spomínam na včerajšok, Juro nevizeral vôbec šťastný. A aj minule v autobuse sa mi zdal taký smutný. Možno ho niečo štve, možno sa mu niečo stalo... Ale to zase môžem iba tipovať, lebo sa to nedozviem a ak aj, tak mi to povie brat a nie on.
Nechcem aby bol smutný...
Ale aj kebyže mu nič nie je. Stále mi pripadá, že keď je s tími blbmi, tak tam celkom nazapadá. Teda nie je až asi taký komunikatívny. Neviem. Ale ignorant je poriadny. To je asi jediné, čo o ňom viem...

Nechcem sa zaoberať či je chyba vo mne alebo v ňom. Možno kebyže som krajšia tak by neváhal a prihovoril by sa mi. No možno to v tom nie je. Možno je hanblivý alebo nemá záujem s niekým chodiť. Toľko otázok sa vytvára... A nemám ani jedinú odpoveď.
Tak rada by som to už neriešila. Zabudla. Ale ja si budem stále klásť tie otázky a budem hľadať odpovede. Jediný, ktorý by mi mohol dať odpovede sa ale na mňa kašle. Blbý pocit, že niekto má váš život v hrsti a nechá vás čakať. Nedá vám nič. Len občas nádej a potom to občas všetko pochová, ale nikdy vám nedá jasne najovo, čo vlastne chce.
Ako dlho som ho minulý týždeň a ešte pred tým nejaký čas nevidela, tak som ho tento týždeň stále stretávala... Aspoň z toho mám dobrú náladu. Že som ho videla. Že bol tak blízko mňa, keď sa ma brat niečo pýtal na zastávke. Že keď som prechádzala uličkou v autobuse, pozeral na mňa, ako vždy a a prešla som tesne vedľa jeho nohy... Toto vážne píšem? Ja sa teším, že som prešla vedľa jeho nohy. Nie som kompletná... Aspoň vidíte, čo láska robí s ľuďmi.

A viete čo? Je mi jedno, že tento článok je iba o ňom... Chcela som sa jednoducho vypísať z toho všetkého. Pretože tu v reále vážne nie je nikto komu by som mohla povedať toto všetko, čo je tu. Ako ma bolí nezáujem Jura...ako to bolí, keď som blízko neho a on ani nevie, čo k nemu všetko cítim...ako bolí tá jeho ignorácia...ako bolí to, že čas radšej trávi s tými jeho zhúlenými a spitými kamošmi ako so mnou... ako bolí to, keď mi Janka povedala, že nezáleží na výzore ale na povahe, ale to mám jedno, lebo ho ani nepoznám...ako bolí, to že ja už neviem ani na nič iné myslieť ako je on...a pritom ho nepoznám. Iba z videnia.

Naozaj chcem aby si toto prečítal. Lebo ja mu nepoviem, čo naozaj cítim. Písala som, že mu napíšem, ale to nebude teraz. Asi naozaj až po tom ako skončí strednú. Alebo keď odídem preč. Ako neviem, že kde odídem, ale ja naozaj plánujem odísť potom do Anglicka alebo kde. Veď teraz tam chodia všetci... Chcem tam ísť, aj tak ma tu nič nedrží...

Ledva ledva som napísala tento článok, pretože dnes je tá zabíjačka, ale našťastie mám aspoň chvíľu voľno a mohla som sa vypísať.

No asi stačí.

Tess
Tá, čo si nechce priznať, že už dávno je jasné, že nič nebude...


Strašne by som chcela mať frajera. Býval by v skrini na vešiaku...a on by zašepkal: "Tessa, ja ťa milujem. Doriti, ja ťa vážne milujem. Si nádherná!" - presne týmito slovami...

10. prosince 2009 v 17:53 | Tessa*
Ráno vstala, dookola vypínala budík, ale nakoniec musela vstať. Myslela na neho. Umyla sa, prezliekla, do tašky nahádzala knihy a vrátila sa do kúpelne. Vyžehlila si ofinu, trochu si prepúdrovala tvár, naniesla špirálu a lesk. Zjedla jedno jablko a ponáhľala sa na autobus. V autobuse išla s dvomi kamarátkami. Prišla do školy a na schodoch uvidela iné dve kamarátky. Stála nad nimi a pozerala sa na ne. Oni spievali a smiali sa. Jej nebolo do smiechu. Išli do triedy a s učiteľkou vyplňovali pracovný zošit nemčiny. Oni sa stále smiali a ona ich ignorovala. Ľutovala, že v triede nie je nikto kto by tu bol stále pre ňu. Písala si do zošita a oni odpisovali. Liezli jej na nervy. Začali potichu hovoriť niečo na Jura, ale dosť nahlas aby to ona počula. Ale oni to aj tak hovorili aby to počula, iba ju buzerovali. Lenže ona sa tvárila, že ich nepočuje. Bolo jej smutno. Hodina sa skončila a ona bolo viac menej ticho. Prepisovala si sloh. Prešli ďalšie hodiny, ona mala neskôr lepšiu náladu a dokonca sa smiala. A dokonca sa zhodla s dvomi spolužiačkami na tom, že Ria je kurva, ktorá sa hrá na to, že nie je namyslená Nitrančanka. Kúpili si Milku a bolo im dobre. Skončila sa škola a išli tri do mesta. Jej kúpili darček na Vianoce, ktorý si sama vybrala - plyšový vankúšik/rozkošný. Kúpila si aj farebný šampón na vlasy - jesenná červená - bohví ako jej to chytí... Prišla domov o pol piatej a stihla sa pohádať s mamou. V sobotu chcela ísť do mesta aj s kamoškou - do kina na Dobu ľadovú 3 a kupovať darčeky - ale mama jej to zakázala, pretože v sobotu zabíjajú prasničku, čo je typické v tejto diere, ale jej to hrozne lezie na nervy, že sa bude musieť hrať na gazdinku a variť prasačie vnútornosti. Tak ako zle to znie také to aj bude, aspoň si myslí. Neznáša tieto typické dedinské ekšn.
V meste aj kúpila malé plátno, kde chce namaľovať rodičom niečo pekné a dá im to ako darček na Vianoce. Počula, že predvčerom snežilo vo Viedni, kde išli niektorí na tie trhy zo školy. Ľutuje, že tam nebola. Stálo by jej to už len za ten krátky sneh, ktorý sa hneď rozpúšťal len čo dopadol na zem.
Včera išla z druhej budovy jej školy a išla okolo zastávky a videla tam Jura a jej brata. Oni ju tiež videli a pozerali jej smerom. Ona ich odignorovala a nešla vtedy domov. Možno sa musela naozaj prekonať, lebo ona rada chodí autobusom s Jurkom. Ale radšej odkopla spolužiačku na vlak a potom išla s druhou spolužiačkou do mesta.
Teraz čaká ako sa jej načíta Smrtiaca nenávisť 3. Včera to začala pozerať s bratom a chce to dopozerať. Miluje tú atmosféru, keď má v ruke pukance a pozerá horor pri zhasnutých svetlách.
A miluje keď sa Jurko pozerá jej smerom, nech už myslí na čokoľvek...

(Nadpis sú vytrhnuté vety z knihy Skôr než zomriem, hlavná hrdinka sa volá Tessa...)

Zotriem si vrásky No a čo že sa hrám

7. prosince 2009 v 16:46 | Tessa* |  Články
Ráno sme cestovali spoločným autobusom. Vyzeral byť smutný. asi si ani nevšimol, že tam som, len si sadol asi tri miesta predo mnou a to bolo všetko. (A čo som čakala?) Vystúpili sme a tri sme išli do školy, aj oni boli traja. A ja, neviem prečo, vždy začnem rozprávať hlasnejšie ako je v norme, keď je Juro nablízku. Alebo sa väšinou tvárim tak šťastne a rozprávam veselé príhody, asi preto aby videl aká som "šťastná" ... Nevyjadrujem sa. Asi hormóny...
Škola prebehla rýchlo, mali sme iba tri hodiny, potom sme išli do divadla, na nejakú trápnu hru, ktorej doteraz neviem prísť na meno. Väčšina ľudí ju prespala. Potom sme išli ešte do mesta a ja som si kúpila do izby vianočné ozdoby, pretože som úchyl na Vianoce a všetko s tým spájajúce sa.
Stihla som sa aj nepekne strápniť v jednom obchode, podrobnosti si nechám pre seba, ale veď to by som nebola ja, aby si ľudia pri mne neklepkali na čelo... (obrazne povedané)
Stihla som autobus na pol tretiu. Na zastávke som sa rozprávala s bývalou spolužiačkou a keď prišiel autobus, pozrela som sa na pravo a z tade práve išli Juro plus môj braček. Oči sme púlili obidvaja a ak sa nemýlim on sa usmial. Ale ja už vážne neviem, či si to len domýšľam alebo to bolo naozaj tak. Ale mal taký jemný úsmev na perách a pozerali sme sa na seba. Ja úplne vyhúkaná, že po takom dlhom čase mu konečne vidím normálne do tváre. Trápne bolo keď začal môj brat debatu pred ním. Ja proste pred Jurom neviem byť normálna. Zase tie hormóny. Ja som len hapkala dáke vety, nevedela som, čo hovoriť... Trapas. Ale je mi to z časti ukradnuté... Takéto veci si už vôbec nepripúšťam. Takéto veci sú mi už ukradnuté. Je vlastne jedno či tam vtedy stál. Malo by to význam len vtedy ak ... Raz mu poviem všetko, alebo mu to napíšem a je mi jedno, čo bude. Aj kebyže ho hneď na druhý deň stretnem. Ja už nemám, čo stratiť. Teraz už stratiť nemám čo. Stratila som tri roky zo svojho života. Obetovala som mu tri roky zo svojho života, pretože som dúfala, že to, čo bude nasledovať potom, bude trvať večne...
Bude mi šumafuk či bude potom zazerať. To už bude jeho vec. Ale teraz to neurobím. Pretože až takú odvahu teraz nemám, ale raz ju budem mať. Možno keď on skončí strednú. Neviem.
Nasadli sme do autobusu a potom sme vystúpili na rovnakej zastávke. Išiel dosť blízko pri mne a zase si to možno len nahováram, ale keď vstal akoby sa ponáhľal pri mňa. Podľa mňa je to nemožné, ale vyzeralo to tak. A ja som sa ponáhľala von z autobusu, pretože to je ďalšia vec, ktorú pri ňom pravidelne praktizujem a to je to, že začnem niekedy utekať. Teda nie že nahodím nejaký šprint, len idem tak rýchlešie, a to neviem ani prečo. Bojím sa ho alebo čo?
Už ani sama neviem, čo mám na to povedať, čo si mám o tom myslieť. Je nemožné aby to všetko bolo možné. Aby sa splnilo aspoň jedno moje pranie z tej kopy. Vlastne stále ide len o jedno prianie, ale to má viac bodov. Viem, že toto sú vety iba dovetru, že ich nebude čítať. Že nevie, čo k nemu cítim, ale určite to aspoň tuší. Ale prečo by mu malo záležať na tom, čo chcem ja?
Včera večer som zase nevedela zaspať. A hádajte na koho som myslela?
Kebyže mám to všetko, čo bolo medzi nami zhrnúť, vyjde mi, že nebolo nič. To nič trvá už tri roky (vyše), to nič mi komplikuje život. A je zvláštne, čo také nič vie narobiť v živote. Takže ak vám niekto povie, ja ti nič nerobím, tak vám vlastne môže aj dosť ubližovať...:)
Z mojej starny je toho veľa. Veľmi veľa aby som to tu opisovala. Z jeho stany je to nič. Veľké nič, aby som mala ešte silu to opisovať. A tak dokopy to dáva výsledok, že je to jedno zlomené srdce a jeden prepitý rozum. A asi skončím rovnako, len preto aby som zapila to, že mi nenapíše, to že mi nezavolá (aj keď teraz nemá ani kde), to že nepríde ku nám domov nepovie, ako veľmi ma ľúbi. Aj teraz mám chuť ľahnúť si do postele z fľaškou niečoho ostrého a plakať do vankúša. Veď, čo mi ostáva, keď mi vyšiel taký výsledok?
Mala by som si zmeniť na pokeci v profile vetu, že chcem mať jedného syna Jurka. Ja som tak naivná. Prečo to tam píšem? Lebo som najväčšia krava pod slnkom. Ale aj tak si nemyslím, že videl niekedy môj profil. Toho sa asi vážne nemusím báť.
Ani to tu nechcem rozoberať, ani nechcem už písať o Jurovi. Ale neviem prečo to vždy urobím. Dookola len mažem články. Myslím si, že tým vymažem nepríjemné spomienky, lenže to nie je pravda. Ale nechcem tu mať negatívne články, lenže tých je tu väčšina. asi preto, že sa sem chodím iba vypísať zo všetkého zlého. Napríklad dnes sa vypisujem z bolesti, ktorú mi spôsobuje to, že Juro bol tak blízko, stál vedľa mňa, keď sa brat so mnou rozprával na zastávke, a pritom to neznamenalo nič. Je to vzláštna bolesť keď stojíte vedľa niekoho koho milujete a pritom o tom nevie, len tam stojíte a nepoviete ani slovo a pritom chcete už dávno dostať pravdu zo sbea, nechcete už len ticho vedľa neho prechádzať...
Posledné, v čo mi asi ostáva veriť, je že raz MOŽNO...

Dúfajte, že zlá nálada nie je nákazlivá...

5. prosince 2009 v 12:18 | Tessa* by Jura najradšej niekde poslala... |  Články
Možno som sa zmenila. Netuším, ale viem, že už sa nedám ovlyvňovať kravami v mojej triede. Jednoducho ich ignorujem, aj keď ma mrzí, že ostatní sa im pchajú do zadku a smejú sa na veciach, ktoré robia po stýkrát. Aj ja som sa na tom smiala, keď to R. robila prvýkrát, ale zistila, že tým sa pokúša len stále pútať pozornosť. Pozornosť. Ona sa jej hrozne dožaduje. Nie, keď sme všetci pokope, ale keď sme rozdelený na dve skupiny, tak nevie, čo zo sebou. Ja si ju už nevšímam, ja sa už na nej nesmejem, ale jasné, že tie dve trúby so mnou áno, lebo asi to stále nepochopili. A z jednej časti - treba sa im povtierať. Ako neznášam tú ich falošnosť a pretvárku. Ako neznášam to pchanie sa do zadku! Je to tak trápne, a každí vidí, že je to len na teraz. Skončí sa stredná a I. si naozaj myslí, že R. sa po nej, čo i len pozrie? To ťažko. O čo, že ak by sa aj stretli po strednej R. sa jej ani nepozdraví? Lenže ona s tou jej povahou, och... Ak budeme spolu potom, ona mi určite úplne zaskočene oznámi, že R. ju odignorovala. Ja si len pomyslím, že čo čakala...
Ale to je zase len také moje predbežné rozmýšľanie. Netuším čo bude, iba viem, že R. bola vpohode na začiatku roku a je mi ľúto, že sa tak zmenila, pretože bola vtipná, dobrá, milá a mohla byť fajn kamarátka. A vlastne, prečo by mi to malo byť ľúto? Je to jej voľba a mne je teraz ukradnutá a aj to jej trápne správanie. Len som zvedavá či po nej tie ostatné kravy, s ktorými je teraz zadobre,vôbec šteknú, keď sa skončí stredná...
Triedna nám včera hovorila jeden príbeh, čo sa jej stal a uvedomila som si, že každému sa vráti, to čo komu urobil. Už toľko takých príbehov som počula, a vždy je to tak, že možno je R. teraz obľúbená má každého na ktorého ukáže, uráža každého lebo si myslí, že je niečo viac, ale jej budúcnosť asi bude vyzerať tak, že bude mať na vlase tri peroxidové vlasy, budú ju považovať za najväčšiu štetku, pretože už s každým chalanom ... Ostane sama a tie jej teraz super extra špeciál kamarátky zrazu pri nej nebudú, lebo až také extra super špeciálne neboli...
M. začala chodiť s jedným Janim. Páčil sa jej a jasné, že hneď nato, asi mesiac alebo aj menej je s ním. Škoda, že mne sa toto nemôže stať. V poslednom čase každému len závidím... Ale čuduje sa mi niekto? Štve ma, že ony môžu mať každého a ja jedného chuja, do ktorého som už asi tri roky po mne ani neštekne. A posledné, čo potrebujem sú rady typu, že mu to mám povedať na rovinu, pretože som ho už nevidela neviem ako dlho, pretože aj keď ho vidím je s niekým, pretože by ma aj tak odignoroval, tie pohľady neznamenajú nič! Jednoducho nič! Ako by mohol za taký dlhý čas byť ticho ak by som sa mu aspoň trochu páčila ?? To je najväčšia debilina pod slnkom! Neznamenám nič pre nikoho... Teda možno pre pár ľudí áno, ale keď si to tak zoberiem... Neviem. Ja musím vždy riešiť problémy iných, ale tie moje nebude nikto riešiť. Veď ja si pomôžem aj sama, nie? ...nie...
Bože, ja som takého chuja ako je Juro ešte nestretla! Tak som si chcela užívať víkend a on mi to pokazí... Kazí mi to tým, že o ňom píšem, že mám z neho nervy, že ma štve tým svojím prístupom, ale osrať ho!
Nemôžem si kvôli nemu kaziť náladu. (Prečo vposlednom čase píšem len takéto články?...)
Mám toho ešte tak veľa robiť a chcem začať písať nejakú knihu. Len tak ma to chytilo, neviem prečo, ale len tak chcem niečo písať, nejaký príbeh...

Aj by som chcela písať o tom, čo mám nové, čo bolo, a vlastne nemám až takú zlú náladu, ale už ma to prešlo.
Prečo sa len narodil, len aby mi ničil aj tak krátky víkend?! Dúfam, že sa mu to vráti a baba do ktorej bude ho bude ignorovať ako nikto! Chachá. Och, nie je mi dobre...