Musím mu napísať pravdu. Musí to vedieť a nech s tým potom robí, čo len chce!

21. prosince 2009 v 19:09 | Tessa* |  Články
Pre také momenty sa oplatí žiť. Také momenty mi spôsobia obrovskú radosť.
Lenže také momenty prekrýva tisíc nepríjemných dlhých chvíľ. Lenže tú radosť aj tak skrývam hlboko vo vnútri...

Nemám o čom písať článok. Nenapadá mi jediná myšlienka. Teda okrem jednej. Že dnes sme išli spolu v autobuse. Nie je o čom písať, iba o tom ako som na pár krátkych momentov videla jeho krásne modré oči... Nie je o čom ...

Lenže o jeho modrých očiach by som dokázala napísať dlhý článok...


Uvedomujem si, že možno sa dnes pozeral tak dlho a rovno z očí do očí, ale na čo mi to je ?! Toto sa opakuje stále dookola a ja s tým nedokážem nič urobiť. Idem sa roztopiť z toho ako sa na mňa pozerá... Ale na druhej starne si uvedomujem, že aj tak nič nebude a ... je po všetkom krásnom...

Tak veľmi mu chcem poslať tú poštu. Lenže aký to má význam ? Tak dajme tomu, že mu tú poštu pošlem. On neodpíše. Alebo ak odpíše tak mi napíše, že ja sa jemu nepáčim a koniec. A čo sa tým vyrieši? Najskôr som si myslela, že veľa. Že konečne budem vedieť na čom som a ukončím to. Ale toto nedokážem ukončiť. Ukončiť som to mohla už veľkrát, ale neviem to. (Nemáte na to návod?)
Prečítam si nanajvýš jednu vetu o tom ako nemá záujem a čo urobím ? Rozrevem sa ako malá. Upokojím sa. Budem na neho nadávať. Upokojím sa. Budem si nahovárať, že som to s ním ukončila (pozn. "NAVŽDY"). Ale bude mi stačiť taký týždeň, pravdepodobne aj menej, a zase budem v tom... V tom nekonečnom kruhu. (Neviete ako sa vystupuje z toho kruhu?)
No možno by som sa zachovala úplne inak. Bojím sa, že neodpíše. A ja si budem pripadať, že som to písala do vetru.

Čo je najhoršie, neodpíše na 99 % to čo chcem počuť.

A čo? On si bude žiť vpohodičke ďalej a ja budem revať do vankúša budem chodiť s opuchnutými očami do školy a budem nadávať na lásku a budem sem písať depresívne články, ktoré sú stále iba o tom istom...

Ide o to, že on si tú poštu prečíta a ... A už sa nebude tak pozerať. Asi. Možno sa mi začne vyhýbať a možno sa mu začnem vyhýbať ja(preistotu). Jednoducho to už nebude také ako doteraz, ale chcem aby to také bolo? Veď doteraz dokopy nič nebolo... Ja neviem. Naozaj neviem čo je správne, čo mám urobiť... Bojím sa, že prídem aj o tie posledné štipky jeho pohľadu, keď sa náhodou stretávame. Veľmi sa toho bojím a ten strach mi nedovolí poslať mu to. Ale aj tak mu to musím poslať. Nech vie, čo si myslím ja. Neodpíše. Určite neodpíše. Vôbec nie je ten typ čo odpíše. Vykašle sa na mňa..a možno začne divne zazerať, ale záleží na tom? Nezáleží!
Možno by som bola konečne slobodná... Musím si len stále dookola opakovať, že mu to musím poslať a potom to už môžem mať na háku. Nezáleží na tom, čo si potom bude myslieť.

Musím byť konečne odvážna a bojovať za svoje sny...