Únor 2010

Lebo...

26. února 2010 v 23:02 | Tessa* |  Články

...jej ZÁVIDÍM, že s ním chodí. Nezávidím jej jeho, závidím jej, že má toho koho ľúbi.

Ona mi rozpráva o ňom a ja v tej chvíli myslím iba na všetky tie smutné citáty o láske, na smutné texty piesní, na to, že ho chcem vidieť a pritom ak by som ho videla bolo by to iba horšie. Som možno už trápna, otrepaná, ako zaseknutá platňa, čo opakuje stále to isté dookola. Pred očami mám zvláštnu hmlu, v hlave mi hučí a som unavená. Vracala som sa domov v daždi uvedomujúc si, že ono to nič nebolo. To čo bolo doteraz. Koľkorát si to ešte uvedomím, napíšem to tu a potom mu zase naivne naletím? Jednoducho chcem ten pol rok. Z viacerých dôvodov. A on je asi ten najhlavnejší. Aj dnešný večer som si povedala, že sa mu budem vyhýbať. Lenže dokedy mi to vydrží? Teraz budem mať týždeň jarné prázdniny, počas ktorých ho (myslím si) neuvidím. A potom zase škola, zase ráno v autobuse, zase ho budem chcieť vidieť. O to viac, že ho celé prázdniny neuvidím. A nedokážem zniesť to, že ona ho má vedľa seba. Nie sú spolu často, ale má ho. Príde za ním a on jej dá darček, pretože sú spolu už mesiac. Nechcem darčeky, mne by stačil on. Stačilo by mi ak by som ho mala aspoň jeden deň v týždni. Držal by ma za ruku a prechádzali by sme sa po tejto posratej dedine. To všetko by bolo pre mňa postačujúce na to, aby som bola šťastná. A pritom si uvedomujem, že to nikdy nebudem mať. Často sa mi stáva, že si niečo prajem a mne sa to splní o nejaký čas. V celej tej podobe alebo sa to mojmu snu aspoň podobá. A s ním? S ním to nikdy neplatilo. Prajem si už hrozne dlhý čas aspoň chvíľu s ním, aspoň malý náznak toho, že by ma mal radšej ako iné baby, ale nič. Všetky tie pohľady... Hej sú, ale aj tak ich beriem až príliš vážne. Každý jeden pohľad študujem dopodrobna a v duchu si samoľúbo nahováram, že do riti on ma musí ľúbiť. Smiech... Trpký smiech so slzami v očiach. Pretože on lásku ku mne nikdy necítil. Tak som si tým istá! Viem to, cítim to, vždy si len domýšľam. Chcem aby to tak bolo a pritom, čo urobil? Nič. Za celé tri roky.
Stáva sa mi to už často. Hrča v hrdle, ťažko sa mi dýcha a každý nádych ma bolí. Hocikedy mi len tak začnú stekať slzy z očí, stačí mi byť chvíľu sama a všetko sa začne rúcať. Bolí ma každý nádych. Každý deň sa mi zdá zbytočný, pretože ho neprežijem s ním. A každý deň si aj tak uvedomím, že predomnou nie sú dni, počas ktorých by sa zrazu objavil v mojom živote a bolo by všetko super, predomnou sú dni také ako doteraz. Plno dní bez neho, viem, že tu nikdy nebude pre mňa. Myslela som si, že človek vie, keď je to pravá láska. Ale môže byť pravá láska jednostranná?
Milujem ho. Jeho oči, pery, ruky, jeho celého. Ale musím sa to naučiť nemilovať.
Pre vlastné dobro.

Fireflies

24. února 2010 v 19:00 | Tesse preskakuje :) |  Články
V každom jeho pohľade je niečo, prečo ten pohľad chcem zase a zase. Jeho pohľad ma posúva ďalej a pritom brzdí... Jeho prítomnosť je pre mňa to najdôležitejšie na svete. Neviem si predstaviť, že by som vydržala nejaký týždeň bez jeho očí. A to ma desí...
Sedela som ako zhypnotizovaná v autobuse. Kamarátka mi niečo hovorila, celú cestu plánovala jej oslavu 18-stky, a ja som ju nevnímala. Pozerala som jeho smerom, všetko ostatné pre mňa prestalo existovať. Dohovorila, ja som sa na ňu pozrela a iba som sa sucho usmiala bez najmenšej predstavy o čom práve hovorila. Fakt som si pripadal hlúpo, keď sa mi to počas tej jednej jazdy autobusom stalo asi trikrát. Chúďa, ona mi nič na to ani nepovedala, nespýtala sa prečo som tak mimo... Vďakapánubohu. Chcela som sa pozerať na ňu, chcela som ju počúvať, chcela, ale nevedela som sa prekonať. Viac som chcela vidieť jeho. Pozrel sa na mňa a usmieval sa. Ostatné mi bolo jedno... Zle dopadnem ak budem takto aj naďalej žiť, rozmýšľať... Alebo som už dopadla?
Alebo dnes na praxi. Všetci sedeli a kreslili, zapozeraní do svojich kresieb, iba ja som sedela a čumela do blba, počúvala hudbu a myslela na neho. Pripadala som si, že som z inej planéty. Vždy robím niečo iné ako väčšina... Chcela som sa prekonať, chcela som kresliť, chcela som prestať na neho myslieť, ale nedokázala som to.
Chcem ísť na tú odvykačku. Na polroka. Do zahraničia. Bez neho. Inakšie riešnie podľa mňa neexistuje. Snaha je márna, on je stále v mojej hlave, nedotanete ho z tade ani kliešťami... A tak odídem na polrok alebo rok a "zabudnem". Há. Zabudnem? Najskôr budem na neho stále myslieť, možno mi bude chýbať tak, že sa budem chcieť vrátiť, a možno tam budem mať iné problémy, budú tam veci, ktoré mi zamestanajú myseľ a ja zabudnem na toho čo... Zabudnem bez úvodzoviek.
Dnes bolo také príjemné teplo. Chcela som sedieť na schodoch mojej obľúbenej cukrárne a chcela som dýchať čerstvý vzduch a pozerať sa na nebo ako zhúlená... Pripadám si ako zhúlená, chcem leitať. :D Nie, že by som mala až takú dobrú náladu, len chcem vedieť lietať. Chcem byť bližšie k slnku, chcem prerážať oblaky, chcem vyletieť čo najvyššie a nebáť sa.
Chcem sedieť v kabriolete a ísť po uliciach, cestách, chcem cítiť slnko v tvári a studený vzduch vo vlasoch. Chcem mať v tom aute na pecky zapnutú hudbu. Chcem vedieť šoférovať auto alebo motorku. Chcem motorku, chcem na nej ísť obrovskou rýchlosťou, nechcem mať prilbu, chcem ísť po tej ceste, vedľa ktorej sú polia... Chcem adrenalím, chcem strach z tej rýchlosti, chcem sa báť ale aj tak cítiť istotu, že sa nič nestane...
Chcem si baliť kufor, chcem do neho hádzať veci a chcem sa zo všetkými rozlúčiť... Chcem sedieť v lietadle (aj keď by som mala strach). Chcem chodiť po anglických uliciach. Chcem pozerať do výkladov obchodov a fotiť sa v červenej telefónnej búdke. Chcem tam ostať už navždy, pretože tu nie som šťastná... Chcem niečo zmeniť. Možno som tu teraz v tejto chvíli spokojná, ale nechcem tu už viac byť...Nemôže sa stať, že by som tu neskôr ostala.
Zase mám svoj ľadový čaj, a taký zvláštne dobrý pocit. Nedám si ho nikým pokaziť. Nechcem si ho kaziť, pretože sa blížia prázdniny a ja prázdniny ako inak milujem, lebo logicky vtedy nie je škola. :)


Až ti bude v životě nejhůř, otoč se ke slunci a všechny stíny padnou za tebe.

21. února 2010 v 18:57 | Tessa* |  Články
Cez okno prechádzali slnečné lúče, lúče, ktoré som nevidela a necítila už veľmi dlho. Chýbali mi. Vyšla som von, teplý vzduch sa mi lepil na tvár, slnko ma zohrievalo, tráva bola zelenšia, obloha modrejšia, a ja som šťastnejšia. Naozaj.
Ten príval tepla a slnečeného svetla mi zlepšil náladu.. A som sa rozhodla (aj keď moje rozhodla ...), že si nenechám náladu kaziť mojimi spolužiakmi. Sú to ľudia, ktorí nestoja ani za zmienku. Čítala som si staré články, a prišlo mi až zle, keď som v nich spomenula niekoho zo školy. Kazia moje články. Nestoja ani za to aby sa tu vyskytovali...
Ach, mám také "šťastie" na ľudí. Pripadám si ako v zlom sne. Ani na jednej škole som nemala dobrých spolužiakov. Asi je to tým, že sa neviem pretvarovať a zmeniť aby som zapadla. V konečnom dôsledku iba ja na to doplatím... Ale povedzte mi čo sú to za charaktery v mojej triede na strednej ? Oni vlastne nemajú charakter...
Možno by som to nemala pre vlastné duševné zdravie spomínať, ale v piatok som ho zase videla. A pozeral sa na mňa. A vtedy som bola naplno šťastná... Je smutné, že je jediný, kto ma dokáže až tak potešiť a urobiť takou šťastnou už iba tým, že sa pozriem do jeho očí... A ráno som zistila, že A. ho má medzi priateľmi na fejsbuku! Moja verzia je, že ona mu poslala žiadosť o priateľstvo, ale čo ak to bol on? Ale to si nemyslím, ale potvrdil ich priateľstvo. Prišlo mi to také zvláštne...
S A. sme v piatok plánovali jej svadbu. Len tak sme vymýšľali aké by to bolo, čo by tam všetko bolo, pretože ona chce mať veľkú svadbu. Bolo to také super nad tým premýšľať...:)
No mohla by som z tohto článku aj niečo vydedukovať... Napríklad to, že moji spolužiaci sú len spolužiaci a ja si ich nebudem pripúšťať až tak k telu. (Dúfam, že sa im všetko vráti, do poslednej bodky!) Ak by sa mi naozaj podarilo vybaviť ten rok alebo polrok v zahraničnej škole, tak to by bolo skvelé. Potom by som sa ešte vrátila v štvrtom ročníku a dokončila školu. A potom možno výška... Plány a sny, len či mi vyjdú.. (??)
A ja mám ešte veľa snov a plánov a nenechám sa brzdiť nejakými individuami. Medzi ktoré nezaraďujem však Jura. Neviem či ma pochopíte, ale aspoň sa o to pokúste. Viem, že som naivná alebo rovno sprostá, ale ... Nechcela som to takto, nechcela som byť závislá na nejakom idiotovi, nechcela som sa zamilovať, chcela by som byť aj 100% šťastná bez neho, ale teraz to už neviem. Bude súčasťou mojho života ešte dlho.
Konečne som po tom blbom období načerpala silu... Som odhodlaná niečo robiť... Hlavne sa už netrápiť. Nebudem otrokom ľudí, ktorí aj tak v mojom živote nič neznamenajú. Nebudem sa trápiť, pretože potom za tie veci nevidím tie, ktoré chcem vidieť, zažiť, ktoré nikdy stratiť nechcem. Napríklad to dnešné teplo a svetlo, chcem ho cítiť ešte veľakrát...
Zajtra nejdem do školy! Hip hip hurá. :D A potom štyri dni a mám jarné prázdniny!
(Musím si sľúbiť, že si ich užijem...)


(Edward Maya - Stereo Love)

Vieš niekedy sa musíš naučiť milovať to, čo je pre teba dobré

14. února 2010 v 13:05 | Tessa* |  Články
V mojom živote je málo ľudí, na ktorých mi naozaj skutočne záleží. Nemám na fesjbúku 200 ľudí medzi priateľmi, ktorých som možno raz v živote videla... Ale keby si tam ľudia pridávali naozaj iba priateľov, tak by tam možno nakoniec mali dvoch ľudí. Možno ani to nie. Teraz nemyslím tým kamarátov, ale ozajstných priateľov... Zrazu by zmizli všetci tí ľudia, ktorých ani nepoznajú, ostalo by zopár ľudí. Lebo mi nehovorte, že niekto môže mať, čo ja viem 100 priateľov. Možno ani len 10 skutočných priateľov nie. Dobre, to som len tak odevci sem dala, lebo som sa minule nad tým zamyslela. Ale tak vrátim sa k tomu začiatku. Je to zvláštne, ale najviac mi záleží práve na niekom, kto si to nezaslúži. Záleží mi na ňom ešte asi viac ako na vlastnej matke. Alebo skôr rovnako. Potom sú tu ešte ľudia, na ktorých mi záleží...

Dnes som si tak trochu upratovala stôl a pôjdem spáliť nejaké veci do záhrady. Nie je toho veľa, len, jedna obálka naplnená nejakými papiermi, ktoré chcem aby zmizli..
Raz spálim aj svoje denníky. Všetky sú plné jeho.

Pozerala som včera Nov a tá veta v nadpise je z tade. Pre mňa by bolo dobré, kebyže začnem milovať niekoho iného, možno Martina. Lebo on je to dobré, teda aspoň určite lepšie ako on.

Piatok bol jeden z najúžasnejších dní, pretože som sa uliala zo školy. Bola som pozrieť kožnú. :) Stretla som aj mamu, ale nejakým zázrakom si ma nevšimla, preto som teraz nažive a píšem tento článok. S kamrátkou sme potom pobehali obchody a kúpila som si rifle! :D Keď ona odišla za svojím Dodkom (ktorý mi mimochodom napísal na pokeci ešte vo štvrtok, že Martin nie je typ chalana pre mňa a že je to ten typ, čo sa so mnou vyspí a potom sa so mnou rozíde...), tak ja som sa stretla s Maťom. Chá. Akože ten jej Dodo (alebo Jojo, ako chcete :D) ma tak rozosmial tou svojou poznámkou na Martina, pretože neviem kto sa vyspal s babou a potom sa s ňou rozišiel. A ďalšia vec, on ho vôbec nepozná... Debil je to, a s Maťom ho plánujeme opiť, keď príde sem na diskotéku. Chachá. Pretože v profile má, že nepije a nefajčí a akého svätého zo seba robí... A tak mi ho tak natrieskame, že koniec mu bude. :D Inak som hrozná, že toto robím svojej kamarátke, ale aspoň uvidí, čo za debila to je. Minule keď sa stretli sa skoro s ňou vyspal... Ako videli sa do riti asi dvakárt dovtedy a on ju už chce pretiahnuť! Chuj. Hlavne, že mne povedala, že to nenechá zájsť až tak ďaleko, ale keď on dá tie svoje namotávacie rečičky... joj.Vykastrovať ho je málo!
Dobre, dýcham..pokoj.
No pokračujem. Ešte predtým ako som sa stretla s Martinom, som stretla bračeka s kým iným ako ... Nejak sme sa dohodli, že prídem skôr domov kvôli tej svadbe, ale nebudem to tu dopodrobna rozoberať, jednoducho som mala ísť zachvíľu domov. A tak som s Maťom nebola dlho, ale sranda bola. Stretli sme aj jeho kamoška, ktorý bol tiež vpohode. A nakoniec som dobehla rýchlo na bus, kde stál on. A zazeral. Tak isto ako na tej osudnej diskotéke. :D Na jednej strane ma to teší, na druhej ma to mrzelo, keď som ho videla takého smutného. Ešte aj sám sedel v autobuse, brat sedel s niekým iným... Mala som chuť si sadnúť vedľa neho ...
Do kelu! Zase som sa o ňom rozpísala! To nemôžem robiť...
No dobre, skrátim to, mala som pocit, že žiarli a že je na mňa pekne nahnevaný a že ma považuje za hlupaňu, ktorá ho tou poštou iba osrala. Keby len vedel...
Mala by som sa tešiť ako som mu to natrela a ukázala, že je to úbožiak, na ktorého nebudem čakať donekončna, ale cítim sa nejak presne opačne.

Včera bola tá svadba a vpodstate to dopadlo celkom dobre. Škoda, že tam neboli ľudia, s ktorými by sa dalo viac baviť... Ale čo zadrela mama?? Že nabudúce si zoberieme aj partnerov... :D Alebo že to urobíme tak, že ja si zoberiem kamošku, ktorá pôjde s bratom a on si zoberie kamoša, ktorý pôjde so mnou. Asi tušíte aká myšlienka sa mi objavila v tej chvíli v halve.

Vyzerá to tak, že tú hrubú čiaru budem stále prekračovať. (Veď to by som nebola ja.)

Ale keď ja mám na neho príšernú slabosť. Ááách. :)



(Black Eyed Peas - A Good Night, The Duke's simple edit)



Máte pravdu, všetci máte pravdu ! :(

10. února 2010 v 19:08 | Tessa* má halucinácie |  Články
Trieskam si hlavu o stenu...
Ja viem viem... Viem, že som nepoučiteľná... Nedávajte mi už nijaké rady. Sú k ničomu. Pretože tu rady nepomáhajú. Tu nepomôže už nič. Som hlúpa naivka. Viem viem...
Ale neviem to zmeniť. A ako by som chcela ! Je v tom strach, bojím sa. Neviem čoho, ale ja neviem začať od začiatku. Neviem začať niečo nové. Keď ho nevidím, trpím pretože ho chcem vidieť. Keď ho vidím, trpím lebo nie je môj. On je celé moje utrpenie plus ešte škola a vlastne vždy sa niečo nájde. Ale keď ho vidím, je to ako vo sne. Vtedy prestáva existovať okolitý svet. Áno som padnutá na hlavu. Lebo sa neviem odmilovať. Celá tá trápna láska patrí jemu. Tomu kto mi ju nikdy neopätuje. Všetky vaše komentáre sú pravdivé, viem, že mi chcete pomôcť, ale ja som stratený prípad. Holie má pravdu, v každom geste, pohľade vidím hory doly a pritom on to neberie ani trochu vážne. Viem to, cítim to. Lenže tá debilná nádej ma aj tak vždy presvedčí o tom, že ku mne musí aspoň niečo maličké cítiť... Ale načo mi je to maličké ?! To maličké čo možno ani nie je. Nikdy ma to neurobí šťastnou, ale neviem si teraz povedať, že je so všetkým koniec. Neviem to. Nedokázala som na neho zabudnúť počas dvoch mesiacoch prázdnin, tak asi ťažko zabudnem počas dní, keď ho stretávam aj dvakrát za deň. Nie nie, to nie je možné. Pretože sa neviem zaťať v autobuse a konečne dostať do hlavy, že je jedno či sedí predo mnou. Že je to len jeden z mnohých. Ja do svojej hlavy neviem už nič viac prijať. Myslím na neho príliš často, príliš často si vyčítam svoje city, táto situácia nevedie nikam ale aj tak ju neviem zmeniť. Možno prejdem vedľa neho raz a dokážem ho ignorovať (aspoň navonok), ale druhýkrát sa neviem odtrhnúť pohľadom od neho. :( On akoby patril ku mne a pri tom ja k nemu patriť nikdy nebudem. Toto je na hlavu. Ale je to tak. a mrzí ma to...
A tak sa pokúšam s tým žiť. Snívam aké by bolo ... Tie sny mi nikto nemôže zobrať. Tak len snívam a predstavujem si. Pomaly ale isto mi z toho jebne na mozog. Ale asi to tak malo byť...
Neviem sa z toho vymotať ! Ak by som to vedela tak by som nečakala doteraz ... Tri roky. Vyše troch rokov. Bojím sa toho čísla, bojím sa že bude raz väčšie. A ja s tým nepohnem.
Nechápem iné, ktoré majú každý mesiac iného a nadovšetko ho "ľúbia". Menia ich ako ponožky a vždy je to ten "pravý"... Nechápem ich ale zároveň im závidím. Chcela by som ho brať iba ako jedného z mnohých...
Asi sa stretnem s Martinom.
Bojím sa toho, ale čo môžem v tejto situácii stratiť ?
Stratila som toho už dosť.
Čas.
A viem, že ho myslením na Jura ešte veľa zabijem, ale prečo tam nejsť ?
Zistiť či je schopný mi ho vygumovať z hlavy. Aspoň na pár mesiacov. Týždňov. Dní. Nechcem ho mať viac v hlave! Prosím vyberte mi ho z nej!
Chcem vedieť na čo je toto dobré... Aký má toto zmysel...
Mám chuť vymazať tento článok.
Už neviem koľký je. Už neviem od kedy píšem jeden posratý článok. Písala som ho včera ale vymazala som ho... Lebo bol takýto. Celý o ňom. A vymažem ho aj teraz ? Stále ich mažem a hovorím si, že napíšem nejaký optimistický článok, alebo článok na zamyslenie... Alebo článok o hocičom ale nie o ňom. Neviem ani to!
No možno by som to mala aj tak po stý raz vyskúšať, čo ak to teraz vyjde ??
Za všetkým dávam hrubú čiaru.

_____________________________________

Zoznam vecí:

1. stretnúť sa s Martinom ...
2. nemyslieť počas toho stretnutia na jura a čo by robil kebyže nás uvidí spolu...
3. prestať počúvať smutné pesničky
4. prestať sa trápiť
5. neprestávať snívať
6. prestať v každom jeho pohľade hľadať niečo viac
7. dať si inú farbu na vlasy
8. flákať sa v piatok zo školy
9. prestať písať články obsahujúce jeho meno
10. ..

chcem more, azúrové more, chcem si dať piatok na seba ten kabát, ktorý mi svedčí, chcem počuť jeho cica, chcem pomarančový džús, chcem teplo a teplý vietor vo vlasoch, chcem ísť v kabriolete na pláž, chcem aby Tessa žila, chcem aby sme chodili spolu na výšku...

Máme dve cesty, ktoré nič nespája

6. února 2010 v 13:28 | Tessa* |  Články
Zvejkaczqa má (bohužiaľ) pravdu. A (bohužiaľ) tá pravda bolí. Vedela som, že je to tak, ale vždy som to potláčala v sebe, ale teraz mi to konečne niekto povedal.

Tak pod sem, nech ťa naposledy objímem
Ja som ten ktorý spravil chybu a odídem

Predtým ako som si prečítala jej komentár, som napísala dlhý článok o tom ako som sa zrazu ocitla v jeho dome. Ako som sedela v jeho obývačke a prezerala si každý kúsok ich domu. Ako mi na ich vankúš na gauči spadol vlas a ja som ho tam nechala ako znamenie. A ak nič viac aspoň v jeho dome ostal kúsok zo mňa.
Znamenia. Hľadám znamenia ako Tessa z knihy.
A nechávam po sebe znamenia. Včera v jednej z tých predajní t-mobilu sme sa s Adel na tom dotykovom LG, ktorý tam je vystavený podpísali v tom skicári alebo čo to tam je. Ostaneme tam navždy. Ok, nie navždy..
Počula som ako rozprávajú a tak som vyšla s tej izby a on stál oproti mne, tak blízko, v jeho vlastnom dome. Jeho pohľad, pery, tá mikina, ten pocit... Nikdy nezabudnem. A to jeho ahoj. Odzdravila som a sklopila zrak. A viac som ho nevidela. Ale to hlasné búšenie srdca a tasúce sa kolená mi ostali ešte dlho.
Boli to iba sekundy a pritom také silné. Neviem prečo ale v tej chvíli ma napadlo iba, že mi si nemáme čo povedať. A že sa vôbec čudujem, že sa mi pozdravil.
A malo to zmysel niekedy?! Nemalo.. Keď si zase premietnem ten pohľad, tú strašne krátku chvíľu, uvedomím si, že tam bolo toľko bolesti a nevypovedaných otázok. Za hrozne malú chvíľu.
A znovu si to uvedomujem, že s ním nikdy nebudem šťastná. Trápi ma už neviem koľký rok, a aj keď mi možno niekedy spôsoboval chvíľky šťastia, vždy som bola sama. Nikdy nebol so mnou. Nebol tu keď som ho potrebovala, keď všetko bolo v prdeli. Keď bolo všetko v prdeli, on ma mal v piči a o to viac bolo všetko hrozné. Nikdy mi nepovedal ani, že ma má rád. Nikdy sme sa nerozprávali viac ako desať sekúnd. Nikdy neprejavil o mňa väčší záujem. Dokonca čítal tú poštu a neurobil nič. Možno ožratý niečo vypotil zo seba, čo vpodstate nedávalo ani zmysel...
Možno hľadám znamenia ako Tessa, ale ja nikdy nebudem mať jeho vedľa seba. On nepovie, že ma ľúbi. A príšerne to bolí. Ja viem, že sa nemám tým viac trápiť, ale to sa nedá. Celý čas som ho mala v sebe a teraz ho mám len tak vyhodiť? Viem, že mi nič neostáva, ale ja... Vždy som dúfala, že niečo bude.Vždy som si hovorila, že na neho počkám, dokým... Sa zobudí. Hľadala som znamenia v každom jeho pohľade. Lenže tam nikdy nijeké neboli.
Neznášam slovo navždy.
Toľko otázok by som mu položila. Nikdy nebudem mať na ne odpovede.
Neznášam slovo večenosť, pretože aj večnosť by bola prikrátka ...
Neznášam pravdu. Bolí.

Je to zlé, už sa to nedá vrátiť späť
Cítim len chlad, to dobré je už dávno preč

Chodievala som okolo jeho domu a predstavovala som si, že som neviditeľná a že vôjdem do jeho domu. Budem ho pozorovať a prezerať si jeho izbu. A včera som tam bola. Nie v jeho izbe, ale v jeho dome.

Prišla som domov a od včerajšku ledva udržiavam slzy a tvárim sa pred ostatkom rodiny, že sa mám dobre.

Týmito rečami sa iba viac ničím. Mala by som s tým skončiť, ale neviem ako sa to robí. Ignorácia mi vydržala asi týždeň, asi aj veľa hovorím. Niekedy si dokonca vymazávam všetko, čo mi ho pripomína z mobilu. Pokúšam sa o ňom, čo najmenej hovoriť, ale aj tak vždy na blogu píšem iba o ňom, pretože niekomu o ňom musím aspoň písať. Kam toto vedie..? :(

Otvoríš oči a čo vidíš?

2. února 2010 v 21:46 | Tessa* |  Články
...jeho.

Všetko sú len sny. Ale ja to tak nechcem.

Myslím si, že na tomto blogu nebude nikdy článok, ktorý nebude obsahovať meno Juro.

Nezaujíma ma či zajtra bude dobré ráno. Nebude, ale nezaujíma ma to. Nezaujíma ma či sa zajtra budem smiať... Nezaujíma ma či zajtra dostanem v škole päťku. Je mi to fuk. Nič ma nezaujíma. Áno nič! Zaujíma ma iba jedna vec.Či niekedy bude môj...

Pozorovala som ho v autobuse, je úplne obyčajný a pritom jediný koho chcem. Iba jeho, s každým jeho úsmevom, hnevom, bolesťou a pohľadom, ktorým rád zazerá. Možno je toto všetko iba omyl. Raz si uvedomím, že to nebola láska...
Klamem. Toto je láska, až moc silná...
Chcem aby sa stal zázrak. Aby sa nejakým zázrakom niečo osudové stalo, čo by zmenilo tento stav ničoho na stav niečoho. Niečoho veľkého.
Každý deň, každučký deň si predstavuje ako som s ním... No nehrablo by vám z toho ?? :( Nechcem tu znova oplakávať môj núdzový stav, chcem niečo urobiť aby núdzový nebol. Lenže musí písť správny moment. Keď urobím krok, potom ďalší až dokým nebudem tesne pri ňom a potom... Potom budem musieť povedať niečo, čo bude dávať zmysel. A hlavne sa nezakoktať!
To že mi dáva nádej je smola. Moja smola.

Keď som išla domov, nastúpila som až na druhej zastávke a vedela, že tam je. Iba som prešla, ani jeden jediný pohľad. Ignorácia, ale tentoraz moja. Pripisujem si bod. ;) A potom som celú cestu počúvala hudbu cez slúchatká a sedela vedľa nejakého muža, z ktorého tiahol alkohol, ale aj tak mi bol sympatický. Dobre, neviem prečo meliem také sprostosti, ide o to, že som Jura pozorovala celú cestu. Vystúpili sme a on sa ani nerozlúčil s mojim bratom iba rýchlo odbočil a... Ani sa neobzrel a... Naivné by bolo, kebyže si myslím, že sa hneval za to, že som ho ignorovala, ale kto mi zakáže si to myslieť?? Chachá! Budem si myslieť, čo len chcem, je to moja vec. Aj keď zase na ňu doplatím iba ja. A komu to vadí, mne nie, takže ticho! A áno, budem si namýšľať, že celú cestu domov z autobusu myslel na mňa. No dobre, tak nie celú ale väčšinu. Áno budem si namýšľať, že na mňa zvykne myslieť a že sa možno... MOŽNO začína zamilovávať.
Do riti!
Nevadí, naivita je náhodou pekná vec.
A možno mám dôvod si to všetko myslieť. Pretože mi včera brat povedal o tom, ako mu Juro povedal, že ma videl s ešte dvomi babami v krčme a že som pila kofolu.
Do riti!
A ja som si nikdy nevšimla, že by sa pozeral. Vždy keď sme tam prišli a boli tam aj oni, tak ma ignoroval. Aspoň som si to myslela. Ale asi je iba zvedavý. ;)

Ale kto mi zakáže myslieť si, že mu na mne záleží?? Že ešte aj pred bratom o mne hovorí... Ale hádam mu nepovedal o tej pošte... Ale myslím si, že brat by si to nenechal pre seba, nie, že by sme mali taký dobrý vzťah a on by mi všetko hovoril, ale chcel by sa mi vysmiať a spýtať sa, že čo som si myslela, keď som mu to písala... Há, to by sme si ešte srandy užili. Nechcem aby to vedel.

Ale kebyže to vidíte! Už asi týždeň sa mi stáva to s hodinami, chápete: 10:10, 12:12,16:16 atď. A teraz 21:21. Nie že by som tomu prikladala až taký význam, ale v poslednom čase je to už fakt často. A dobre, zase si idem domýšľať, keď prišel včera za bratom Jurotak to bolo chvíľu predtým ako som sa pozerla zase na čas a bolo tam 10.10. Zachvíľu na to volal Juro bratovi, aby išiel pred dom. Nie je až taký sprostý ako vyzerá. Je jasné, že nechcel riskovať, že by som mu išla ja otvoriť.

Hm. :( Nie nepáčim sa mu.
Omyly. Vetko je jeden veľký nekonečný omyl.

Prepáčte, že vás dookola otravujem článkami o ňom. ;(