Březen 2010

Nesmúť, on aj tak nepríde a neutrie ti slzy

31. března 2010 v 21:53 | Tessa* |  Články
Ďalší článok o ňom, takže ak nemáte chuť čítať stále o tom istom tak toto môžte pokojne odignorovať. A ani nepíšte komentáre, že nech sa na neho vykašlem a začnem odznova.

Možno sa ja skutočne zamilujem v živote iba raz. Možno mi ho niekto len dočasne nahradí, ale vždy to bude iba náplasť. Neuveriteľné ako milujem ten jeho ksichtík. Keď ho vidím, priam slintám. Zastaví sa mi celý svet, ale aj tak sa cez to všetko pokúšam tváriť, že sa na neho nepozerám. Už ani nehovorím o tej bolesti a smútku čo mi to spôsobuje. Je to fakt smutné ak vidíte človeka, ktorého milujete a pritom on okolo vás len po stýkrát prejde akoby nič aj keď vie čo k nemu cítite. Nehovorím, možno by som mu mala všetko objasniť. Mám chuť mu všetko objasniť, aj keď viem, že by to bolo svojím spôsobom zbytončé. Povedala by som mu, že s Martinom to nič nebolo, len som chcela aby žiarlil. Ale nepovedala by som mu všetko. Aj tak som mu toho dosť napísala v pošte. Nechcem si ju znova čítať, aj keď ju mám uloženú a ešte aj na blogu v jednom článku. Radšej ani nechcem vedieť čo som mu tam všetko popísala... :(
Ale to všetko bola pravda.
hope
A jeho tá pravda nezaujíma.
Nič nové vám neprinášam, iba tie isté pocity dookola. O tom ako chcem aby večer ležal v mojej posteli a ja by som si ľahla vedľa neho a hlavu by som mala na jeho hrudi. Objímal by ma tými jeho úžasnými rukami a mohli by sme byť aj úplne ticho. Bol by to skvelý moment, ktorý by mohol trvať aj večne a predsa by bol prikrátky.
Včera keď som ležala v posteli, spomenula som si aké to bolo na začiatku. Keď som chodila tak sladko zamilovaná po svete a naivne dúfala vo veci, čo mi vtedy pripadali také možné a jednoduché. Možno ak by mi vtedy povedal niekto, že ešte ďalšie roky budem do neho nešťastne zamilovaná, neverila by som mu. Lásku som vnímala úplne inak. Nikdy sa mi to nezdalo také zložité, myslela som si, že ak ja som do niekoho zamilovaná, tak aj on je do mňa presne tak isto. Že je to osudové, že láska je taká - osudová. Ale za tie roky som pochopila, že to nie je také osudové. Toľkokrát som už spadla a znovu sa postavila iba kvôli jednému debilovi, ktorý nemiloval vo svojom živote ani raz, čo mu nemôžem ani vyčítať. Tss, prestáte hodiny v kostole a dúfanie, že je do mňa blázon. Preplakané dni a smútok v očiach pre niekoho kto možno vtedy ani nevedel ako sa volám... Preklínala som jeho meno, nadávala som na neho najrôznejšími nadávkami a pritom mi to nepomohlo aby som tomu uverila. Tomu, že je to debil, lebo ja si nahováram, že je debil iba pretože nechce mňa. Ale to nie je dôvod na to aby bol skutočný debil. Uvidím ho a všetko ide bokom. Neexistuje nijaký debil, neexistujú problémy a poebaná škola. Je len zase ten sladký naivný pocit. Neuvedomuje si akou šťastnou ma dokáže urobiť a ešte akou šťatnou by ma len dokázal urobiť. Ak by chcel. Lenže on nechce. Už len čakám kedy bude mať v profile Zadaný alebo niečo na ten štýl. Viem, že strácam čas, viem, že on mi za to nestojí. Vlastne ja to neviem. Ak by som to vedela teraz by som nepísala o ňom.
Moja láska k nemu je hrozne naivná.
Ak by teraz prišiel a povedal prepáč všetko by som mu odpustila. Vlastne ja som mu už všetko dávno odpustila. Aj tie ďalšie roky... Nedokázala by som sa na neho hnevať. Stačilo by mi, že by sa na mňa raz usmial a ja by som skolabovala ...


(The Vampire Diaries -  Never Say Never)

Ako to môže trvať tak dlho? Netuším, neviem aká je odpoveď a asi sa ju ani nikdy nedozviem. Môžem sa dookola pýtať, prečo ma neľúbi ako ja jeho, ale odpoveď neprichádza. Možno preto, že nemôže byť všetko v živote ako chceme. Ale on je celý môj život. Kvôli nemu by som sa aj zmenila. Nie som asi pre neho dosť dokonalá, ale ... Objektívne ani on nie je dokonalý. Nie je ani pekný. Objektívne. Ale pre mňa je najkrajší, milujem jeho oči, úsmev a ten prispatý výraz ráno v autobuse. Milujem jeho chôdzu, botasky, tričká, mikiny, vlasy a pery!To ako sa škrabe vo vlasoch, to keď má taký "utrápený" výraz (možno zamilovaný), to keď rozpráva a jeho hlas. Keď je zamračený, keď sa smeje a pozerá na mňa.
Nenávidím keď vidím z okna jeho odchádzajúci chrbát od nášho domu. Keď volá bratovi, aby prišiel pred dom, lebo ma nechce stretnúť. To keď ma ignoruje. To keď mu záleží iba na vožralých kamošoch, dákych štetkách a slopanici a trápnych akciách.

Chcem ho zobrať do náručia a povedať, že tu budem vždy pre neho. (Aj keď o to nestojí.)

Chcem za ním prísť a spýtať sa prečo neodpísal. (Aj keď mi neodpovie.)

Chcem byť stále v jeho blízkosti. (Aj keď on moju blízkosť nestojí.)

Chcem sa aspoň jedno ráno zobudiť vedľa neho. (Aj keď iba raz.)

Chcem sa s ním smiať. (Aj keď cez slzy.)

Chcem byť jeho dievča. (Aj keď utajované.)

Memories. Memories. Memories. Ól krejzi šit aj did tunajt dús vúd bí d best memorís.. terapy fór mí..hey hey .. yeah yeah

Paranormal Activity

28. března 2010 v 16:55 | Tessa* |  Filmy
Tento film ma proste dostal a to som strpela už všeličo.. Tak ho tu budem mať. Aj keď ja to pozerať asi už nikdy nebudem. (desí sa)




Neuvertiľné, po dlhom čase prichádza na tento blog optimistický článok. Potlesk prosím.

27. března 2010 v 20:26 | Tessa* sa teší |  Články
Aj keď sa bojím z niečoho tešiť, pokúšam sa všetko brať s nadhľadom, a snažím sa aspoň trochu neveriť tak ľuďom, aby som potom nebola sklamaná. V poslednom čase sa riadim skutočne tým, že k nikomu si nebudujem nejaký väčší vzťah, radšej si držím odstup. No dobre, ale to nemusím teraz riešiť.
Chcela som vám napísať o tom ako som išla v stredu k doktorke a vypísala ma až do piatku. Ale už štvrtok som išla do školy. Najskôr som to ľutovala, ale nemôžem sa aj tak väčne vyhýbať škole a doma by som už nemohla ostať, pretože každý deň sa vyhovárať, že nám odpadli hodiny ráno aj poobede mi bolo už čudné. A asi aj ostatným. Ale našťastie vo štvrtok som mala iba tri hodiny a to hneď ako to väčšinou býva prišiel po štvrtku piatok a neuveríte koho som po hrozne dlhom čase videla! Ráno v autobuse si stal pri dvere, kde som rozmýšľala, že si stanem, ale potom som si išla sadnúť. A zase som sa utvrdila v tom, že sa môžem aj na hlavu postaviť a aj tak budem k nemu cítiť niečo čo už k inému cítiť nebudem. Od vtedy ma ten sladký (?!)pocit nevie prejsť, ako som ho zase videla. A vôbec mi nevadí, že sa ani nepozeral ( pamätám si iba raz ako sa obzrel a pozrel sa). Naozaj to všetko upadá. Vo mne. V ňom asi nemalo čo. Mohol už toľkokrát odpísať, mohol už toľkokrát niečo povedať a ... A on to neurobil ani raz. Nechcem ho, chcem iného, čo bude odpisovať... Chápete? Niekoho koho budem ľúbiť aj za jeho názory a správanie. A on mňa tak isto. A Juro taký nie je. Ale prečo mám teda ten pocit hneď ako ho uvidím? Taký, že on je všetko čo chcem a na ničom inom nezáleží?
Ale nechcem aby zase článok bol iba o ňom.
Zabudla som spomenúť ešte stredu večer a to ako som sa išla korčuľovať za dedinu a bolo tam skvele. Dávno som sa necítila taká šťastná ako tam. A slobodná. Nechodí tade veľa áut, cesta je tam celkom dobrá a ja som išla rýchlo a vietor mi narážal do tváre a mala som pocit, že mi to tam celé patrí a že môžem kričať koľko chcem. Také niečo chcem zažiť aj na motorke. Stále niekde vidím chalanov na motorkách, chcem aby ma aspoň jeden taký fešný zviezol a chcem aby sme išli hrozne rýchlo. Musí to byť úžasný pocit a ja ho chcem zažiť!
Piatok po škole som išla spať k Janke, ktorá býva dosť ďaleko od tadiaľto, ale rada cestujem.. A tam bolo tiež perfektne. Večer sme išli do toho mini mesta a z jedného hotelu bolo počuť hudbu (asi tam bola svadba) a my sme tam začali len tak tancovať a o chvíľu tade prešli policajti a Janka im zakývala a sme sa na nich tak milo usmievali. Zachvíľu sa vrátili a zastali pri nás a spýtali sa či nerobíme neplechu. (rehóóóóót!) A my naraz "niééé".
Dobre som sa tam bavila, páči sa mi aj to mesto a reštiky aké tam majú. A narazili sme tam len na takých milých ľudí. (úsmev) Je tam taká pekná reštika , kde sa dá byť aj vonku a včera bolo pekne tam sme tam boli ,hrozne pekné to tam bolo.

Mám panický strach zo zajtrajšku

24. března 2010 v 9:14 | Tessa* |  Články
Včera (utorok) som ostala doma. Vyzeralo to asi tak, že som normálne vstala, odišla z domu, počkala kým sa brat vyprace preč, a vrátila sa naspäť. Zapla som si rádio, ale zachvíľu som ho vypla, lebo som mala stále blbý pocit, že niekto príde domov a nájde ma so zapnutým rádiom a ako si do toho veselo spievam a tancujem, pričom som mala sedieť v škole. Tak som začala variť čokoládu. Vznikol z toho dobrý maglajz, ale mala som chuť na čokoládu. No ale dá sa povedať, že bola dobrá, ale iba keď som do nej namočila banán a tak jedla. Potom som radšej upratala kuchyňu od toho brajglu, čo som tam nechala a prihlásila som sa na fejsbúk a keď som zbadala, že asi polka triedy je prihlásená, v momente som stlačila starý dobrý červený krížik. Upravila som svoj blog a pozrela si tretiu časť tých den(n)íkov. Tuším som aj pozerala do bedne chvíľu a potom nadišiel čas opustiť dom, pretože brat sa mal vrátiť zo školy. Zobrala som si tašku a nabalila ju jedlom a foťákom. Odišla som za dedinu, kde je kus prírody(hé, kúsok). Fotila som a dúfam, že ma tam nikto nevidel, pretože toto byť malá dedina plná debilov. Vracala som sa z tade,keď presne dorazil autobus, ktorým chodievam domov. Prišla som domov, kde ma čakal môj drahý braček a o pol hodiny sme odišli na hokej do Nitry. Príšerne ma bolela hlava, ale chcela som tam ísť. A bolo super, Nitra vyhrala (nie že by som bola nejaký veľký fanúšik, ale je to moje krajské mesto, tak prečo im nefandiť?). Ale fakt zažiť taký zápas, to je už iný zážitok. A keď vyhrá aj tím, ktorému fandíte, tak to stojí za to. Úplne pecka atmosféra tam bola.
Vrátili sme sa z tade neskoro večer a vlastne som zabudla spomenúť , že za celý deň mi vyvolávali moje tri spolužiačky, ktoré som statočne ignorovala. No zrazu aký záujem... Do obeda som si aj radšej vypla mobil, potom som ho zapla a mala som zmeškané hovory, potom som ho radšej zase vypla, pretože mi volala M. Neskôr som ho zase zapla, lebo som potrebovala mať čas pri sebe, keď som odišla z domu a na hokej som si ho ani nezobrala. No dnes ráno (čo som zase a opäť doma..) mi I. volala, už-už keď som chcela zdvihnúť a spýtať sa "čo chceš?", zložila. Ale volala som jej predchvíľov naspäť, počas tuším angliny, aby sa nepovedalo, že sa vôbec neozývam... Možno mi zavolá naspäť, a to nechcem radšej ani počuť tie otázky... A moje super odpovede. Netuším čo im poviem a ani netuším ako sa pred nimi budem správať.. O to horšie, že na víkend som mala ísť spať k J.
No dnes to vyzerá tak, že pôjdem k doktorke. A uvidím čo bude potom. Hádam sa nič neskomplikuje... Zajtra asi už pôjdem do školy, lebo budeme mať iba tri hodiny, lebo učitelia majú svoj sviatok. Uf. Ale aj tie tri hodiny budú... No. A piatok radšej ani nekomentujem... Ale to musím už nejako prežiť, potom ešte tri dni na budúci týždeň a sú prázdniny! Ou jé.
Joj, keby len moji rodičia vedeli... Začínam mať aj výčitky svedomia, asi hlavne kvôli nim ... A kvôli bratovi, lebo jemu som včera klamala a nie málo. Ale fakt by som radšej sedela v škole. Ale iba ak by som mala fajn spolužiakov. Radšej by som normálne vstávala do školy a nevymýšľala stále nejaké plány, aby to vyzeralo, že som v škole bola. A do riti, neviem prečo, ale vždy keď napíšem článok chcem ho zmazať, alebo nezverejniť. Z každého mám taký zvláštny pocit, nechcem ani písať články, ale vlastne chcem... Ale chcem písať také články, z ktorých vyplynie nejaká pointa, chcem písať o nejakých témach, ale vždy keď sa rozhodnem, že to idem spraviť, nenapíšem ani len riadok. A začínam byť paranoidná, mám stále strach, že to tu niekto nájde (z môjho okolia).

Strácam

22. března 2010 v 18:08 | Tessa* plače... |  Články
Pravdaže to tak nemohlo pokračovať. Raz musel prísť nejaký zlom a teraz je všetko iné. Strácam sa v tom,ja už fakt neviem, čo je správne a čo nie. Jednoducho ono to strašne bolí... A ja už nechcem trpieť! Vytrpela som si už dosť. Je mi jasné, že už nikdy to nebude ako predtým. Viem, že strácam, že zase iba strácam a tentoraz viac ako si možno uvedomujem, ale ja už neviem byť iná, neviem sa tváriť, že je svet gombička. A ako sa mám citíť keď si skevele rozumejú aj bezo mňa, keď ma niekoľko minút sústavne ignorujú?? Ako keby som neexistovala. A ja som sa toľko krát už snažila... Nikdy som im nerobila to čo oni robia mne, pretože viem ako to bolí... Ale prečo to robia vždy? Každý deň čo som v tej pojebanej škole?! Po prvýkrát som naozaj odišla. A viem si predstaviť ako ma budú teraz ohovárať a ako ma aj určite po tom ohovárali, ale prestáva ma to baviť... Tentoraz som sa už nevedela ovládať a tváriť sa šťastne. Všetkému je koniec.
A tento zlom nastal aj vo "vzťahu" k Jurovi. Neviem to popísať, ale asi ma už naozaj prestalo všetko baviť. Neuveriteľne mi ubližuje. Viac s tým už nedokážem žiť. Veď to, že som to doteraz vydržala je zázrak. Zázrak ktorý sa na mne podpísal.. Pripadám si ako totálna piča. Vždy zo všetkého vyjdem ako najväčšia piča... Ako sa mi mohol opovážiť niečo vyčítať? On mi nemá čo vyčítať. Nemá na to právo, pretože on nikdy tak netrpel ako ja. Nikdy neplakal po nociach a nepýtal sa prečo. Preto mi on nemôže povedať ani pol slova. Nemá ani najmenšie poňatie, čo som si kvôli nemu vytrpela. A napriek tomu mi je to už všetko jedno. Nech si žije svoj život a môj nech nechá tak.
Prichádzam o všetko. A zároveň neprichádzam o nič. Nikdy som tie veci vlastne nemala. Nikdy som nemala priateľky a nikdy som nemala jeho. A pritom keď teraz cítim ako to ide preč, bolí to ako by som to naozaj niekedy mala. Ako keby bol niekedy môj. A pritom ho ani nepoznám.
Prečo som na Martinovu otázku ako bolo v škole odpovedala, ušlo to?? Prečo všetkým klamem? Prečo klamem sama seba? Ale načo mu budem vypisovať ako som dnes posrala všetko čo sa len dalo? ... Nie je typ chalana, s ktorým by som to mohla riešiť..
Bolia ma oči od toľkého plaču...
Zo všetkého najviac ma bolí asi to ako sa zachovala Janka, pretože som ju brala ... To je už jedno. Ale asi aj tak ma vždy bude najviac bolieť to všetko (alias nič) s Jurom. Ako blbá som si ešte pozrela jeho profil a plakala nad tým, čo tam má. Nechápem sa už ani sama. So mňa sa to začalo valiť ako zo sopky, ledva som pretrpela autobus, ledva som prišla domov a už som spustila hrozný plač. Ubíja ma, že ja tu nikomu, už naozaj nikomu, nemôžem dôverovať. Prestávam rozumieť, prečo sa všetko toto deje mne.. Stále ide iba o vzťahy a vždy sú na piču. Neviem žiť v realite. Ja nepatrím na tento svet. Ja nepatrím asi nikde. Možno do nejakého vymysleného svetu, ktorý si sama vymyslím, aby som dokázala žiť... Žiť ako žiť. Veľa premýšľam a nežijem. Keď prestanem myslieť začnem žiť. Snažila som sa, ale asi už naveky sem budem klepať tieto hlúposti o tom ako som na dne. Chcela som sa usmievať, hovorila som si ,že to bude dobré, lenže ono to nie dobré už niekoľko rokov... Že nebudem celý život nešťastná? Začínam veľmi pochybovať o tom.
Neexituje človek ktorý by ma z tohto sveta vytiahol, ktorý by ma počúval a chápal (nemyslím teraz blogových ľudí, ale ľudí z mojho okolia). Ale ja jednoducho neviem už takto žiť.
A rozhdola som sa. Zajtra nejdem do školy. A mi je jedno čo sa bude diať... Môj plán bol najskôr sa tváriť, že mi je zle, aby ma mama nechala doma, ale nie som dobrá herečka ... Tak mi vznikla v hlave myšlienka, že zajtra normálne ráno vstanem akože na bus, ale nepôjdem naň. Odídem aj z domu, ale nenasadnem na nijaký autobus, ale vrátim sa domov. Potom sa budem tváriť, že nám odpadli hodiny a prišla som skôr, lebo brat je vždy skôr doma ako ja. Alebo to je už jedno, niečo vymyslím... A tak to chcem zopakovať ešte v stredu,pretože to som chcela tak či tak neísť do školy, lebo to by som musla počúvať tú škriekajúcu učiteľku, ktorá by do mňa hučala, že prečo nemám urobenú úlohu, takže ostanem tak isto doma a poobede skočím k svojej doktorke, že mám nejaké žalúdočné problémy alebo čo a že som ostala už aj včera doma, tak nech mi dá ospravedlnenku aj na ten deň a možno ma aj vypíše do piatku. Uvidím. Ale do školy nejdem.
A moje ďalšie rozhodnutie je, že prestanem byť nejaká ustretová k ľuďom, budem hnusná a poriadne. Pretože ostatným je jedno, ako mi ublížia, tak prečo by som ja mala hľadieť na ich pocity? Končím s tým.

Idem si zobrať niečo na jedenie.
A idem pozerať II.diel The Vampire Diaries.
Dúfam, že prídem aspoň na chvíľu na iné myšlienky.
A úprimne vám prajem lepší život aký mám ja. :(
Lúči sa Tess.


Chcem späť staré časy!

21. března 2010 v 14:52 | Tessa* |  Články
Tie moje stavy. Od utorku som písala tri články, tak depresívne, že po ich prečítaní by ste asi skočili z okna spolu so mnou... Vymazala som ich.
A čo je zvláštne, za tými mojimi stavmi nebol tentoraz on, ale moji spolužiaci. Bola som neskutočne so silami v koncoch a na totálnom dne, kde som, v poslednom čase, dosť často. Stále tie isté problémy dookola. Stále tá ich pretvárka a môj pocit menejcennosti.
Úprimne sa neviem dočkať ďalších prázdnin. Odmietam fakt, že zajtra tam zase budem musieť ísť a tváriť sa, že mi nič nie je. Prečo víkend trvá iba dva dni? Je to spravodlivé? Nie je!
Môj brat bol v piatok s Martinom (neviem či si pamätáte ktorý, ale vlastne sa mi nechce písať ktorý, takže táto zátvorka je nezmyselná...). A Martin sa môjho brata opýtal, že čo si o ňom myslím! Chá! Brat mu povedal, že si myslím, že je vtipný, ale že nemám nejaký enormný záujem. Cha chá! Ale Maťovi nemám hovoriť, že brat mi to povedal. (A aj preto si myslím, že Juro bratovi nepovedal o tej pošte, pretože braček by mi to hneď vytáral.) Včera som si s Martinom aj písala a hádzal zase také haluze, tuším prečo. Chá. To je jedno. Neriešim ho. Ale to bude podívaná, keď sa stretneme (nie, že by som sa s ním chystala stretnúť, ale raz to príde...).
Práve tak rozmýšľam, že ak by som s Martinom dajme tomu niečo mala, tak o blogu by som mu určite nepovedala. Ale zase na druhej strane, keď budem mať chalana, nechcem mať pred ním nejaké (väčšie) tajomstvá a príde mi voči nemu nefér, že by som tu opisovala kadečo o ňom, pričom by o tom nevedel... To je teda dilema.
Ale to mne môže byť akurát jedno, pretože ja budem mať chalana ... Bohvie.

Ako mi chýbajú časy, keď som bola ešte malý prcek a nemala som žiadne problémy. Hneď by som tie časy vrátila!

Ah jo, keď som spokoná, nemám ani o čom písať...

A ešte chcem aby sa Holie vrátila na blog! A chcem aby aspoň napísala prečo zmazala blog! :( Neviete niekto o nej niečo? ..

(A prerábam to tu, neberte ten výzor nejak vážne, to sa spraví...)

Peniaze alebo ako sa dostať z tejto diery

13. března 2010 v 17:04 | Tessa* |  Články
Témou tohto týždňa sú peniaze. Nemala som v pláne o nich písať, ale ako som premýšľala nad tým, čo chcem napísať, uvedomila som si, že v tom peniaze zohrávajú veľkú rolu.
Dodržím plán a napíšem o tom ako chcem odísť na zahraničnú školu.
Je zvláštne ako sa môže niečo také zrodiť. Stále som to akosi nosila v hlave, ale nikdy by som nemala odvahu niečo také urobiť, a už vôbec nie sama. Ale jeden rozhovor, ktorý si dobre pamätám všetko odštartoval.. Začala som hľadať na googli nejaké agentúry. Našla som asi dve, ktoré vyzerali dobre. Napísala som dokonca aj jednej mojej bývalej spolužiačke, ktorá je práve teraz v zahraničnej škole v Dánsku. Napísala mi stránku, pomocou ktorej sa tam dostala. Lenže tá mi nijako nepomohla. Ale pred pár dňami som narazila na ďalšiu stránku a vyzerá veľmi dobre (enlap.sk). Navýber je aj Írsko, na ktoré som hneď klikla, lenže oproti Anglicku je to drahšie. A my hľadáme, čo najlacnejšie. A preto sme si vybrali Veľkú Britániu. Podľa opisu to môže byť naozaj super, lenže stále je tu problém - PENIAZE. Dohodli sme sa na jednom polroku, aj keď nevieme ešte či jarný alebo jesenný. (Ja by som možno bola aj za celý rok, ale potom je to drahšie a potom doháňať celoročné učivo by bol tiež "menší" problém). Musím zohnať približne 3500€ a ešte potrebujem peniaze aj na letenku. A k tomu si tam musím zobrať ešte nejaké vreckové..
Na ich stránke sa môžem aj čokoľvek opýtať. A hneď na druhý deň mi poslali odpoveď na môj mail. Prihlášku by som mala poslať do mája, a ak to neskôr budem chcieť zrušiť, tak môžem, ale ak dovtedy zapaltím zálohu (425 GBP), už mi ju nevrátia.
No a môj plán ako získať toľko peňazí je, že rodičom poviem, že namiesto toho aby mi dali peniaze na stužkovú, na ktorú odmietam ísť, mi zaplatia aspoň časť z toho štúdia. Potom som si začala hľadať brigádu.. Asi v stredu sme sa boli pýtať v Kauflande (obchodný dom), ale museli by sme mať 18 rokov, aby nás zobrali. A spýtali sme sa aj v jednej cukrárni, tam si vypýtali čísla a mená a povedali nám, že sa ozvú, čo väčšinou znamená, že sa neozvú, ale ja dúfam, že áno. No lenže na tej brigáde si tak či tak nezarobím dosť peňazí. Ušetrené mám zatiaľ iba 20€.
Ale aj tak si myslím, že peniaze by neboli až taký problém, môžu sa vyskytnúť aj iné veci ,ktoré mi to skomlikujú, ale ja som rozhodnutá tam ísť.
.
.

Prepáč že sa mi páčiš, prepáč mi, že ťa chcem, prepáč mi, ale ja za nič nemôžem

10. března 2010 v 18:39 | Tessa* chce odísť.. |  Články
Ešteže existuje toto miesto. Ešteže niekto veľmi inteligentný vymyslel blog. Pretože je to miesto, kde si môžem písať čo len chcem. Môžem sa tu vypísať.. A to potrebujem napríklad aj dnes.
Posledné dni sú pre mňa dosť ťažké. A to vo viacerých smeroch. Od vtedy ako som prišla v pondelok po prázdninách do školy, tak je všetko hrozné. A to ani nepreháňam. A všetci ostatní vyzerajú takí šťastní..Vlastne sa vôbec čudujem, že ešte ako tak prežívam... Sú to problémy, ktoré si ma nájdu vždy. Asi ich ani neviem presne opísať, ale ide tam o komunikáciu s ľuďmi alebo ako to mám napísať..(?) Alebo tu ide aj to, že nikdy nezapadnem medzi rovesníkov, mám úplne iné zmýšľanie. Alebo tu ide aj to ako si vždy uvedomím, že všetky tieto problémy by boli zanedbateľné ak by so mnou bol aspoň človek, ktorého ľúbim, ale ten ma má na háku. Ak ma vôbec niekde má... Aj keď musím uznať, že od vtedy ako som mu napísala tú poštu a ako mi povedal tú vetu, tak je to o dosť iné. Vlastne nie o dosť, iba trochu. Trochu je to všetko iné. Aj jeho správanie v mojej prítomnosti je iné, aj jeho výraz v tvári je iný, keď sa pozerá na mňa. Vyzerá ako vyplašený zajačik. Asi sa bojí, že na neho skočím a začnem mu pred všetkými vyznávať lásku a on sa bude hanbiť. Za mňa..Áno darí sa mi ho viac menej ignorovať. Nepozerám sa na neho a vlastne ak sa aj pozriem je to taký smutný pohľad. Úplne zničený, lebo ja sa tak naozaj aj cítim. Dnes ráno som išla s bratom na zastávku, kde nastupuje aj on. Stála som tam sama. Za mnou stálo zopár bývalých spolužiakov, s ktorými sa už ani nezdravím. Modlila som sa,aby čo najrýchlešie prišiel autobus (ale pravdaže meškal!). A niekde ďalej stál on s mojím bratom. Iba raz som sa tam pozrela. A práve otáčal hlavu odo mňa. No to je jedno. Keď konečne prišiel autobus, rýchlo som sa do neho napchala a sadla si. Ale pravdaže moji úžasný spolužiaci (bývalí) si sadli blízko a musela som počúvať ich kecy a pripadať si ZASE ako neviditeľná. Vtedy sa to na mňa celé zase začalo sypať, prisahám vačku, asi by som sa tam rozrevala (som trápna..), ale našťastie ma ako tak udržovali v normálnom stave esemesky od Moni.. A v tej chvíli som si uvedomila, že musím odísť z tadeto. Mňa tu nič nedrží. Skutočne nič. Ani jeden jediný človek. Ani žiadne puto.
Nechcela som, aby to dopadlo takto. Nechcela som, aby mu bolo trápne ma stretávať. Vie všetko. Vie toho dosť. Čítal to a odignoroval to. A to ma doteraz naozaj hnevalo. Ale teraz? Teraz to trhá všetko moje vnútro. Spôsobuje to tupú bolesť niekde vo mne. A tej bolesti sa zbavím, tým, že odídem. Nechcem tu stráviť už ani jeden deň.
Mňa ani tak neštvú ostatní ľudia, lebo na nich mi nezáleží, ale štve ma on. Lebo jeho ľúbim.

Za tieto problémy si už ani neuvedomujem a neužívam tie dobré veci. Dnes v škole bolo dobre. A po škole ešte lepšie. Toľko sme sa smiali. Dokonca som si aj pripadala tak, že patrím medzi tých ľudí. Aj keď viem, že je to iba dočasný stav, tí ľudia ma ešte veľakrát sklamú. Vždy to tak je. V škole sú dobré a aj dosť zlé dni. Ale vždy tie zlé sú silnejšie, vždy prekryjú tie dobré. A tých dobrých je tak či tak málo. Už ani nemôžem uveriť tomu, že pre mňa bola základná a teraz je aj stredná príšerná. A keď pôjdem na výšku, tak to bude tiež horor? To nikdy nezapadnem medzi spolužiakov? Vždy to budú iba namyslené sfetované deti? ..

Dnes v škole sme si pozerali časopisy o fotení. Také pekné fotky tam boli, musím sa aj ja tak naučiť fotografovať.
A čo je najhoršie, nemám už žiadny adrenalín..! Ale kto by sa obetoval a zviezol ma napríklad na motorke? Alebo kto by ma na nej učil jazdiť? Možno by som mohla zajtra zdrhnúť z poslednej hodiny- to by bol adrenalín.. Strácam už aj nápady. A dnes by som aj mohla zase vytiahnuť korčule a ísť na nočné korčuľovanie. :D

Do veľkonočných prázdnin sú to asi ešte tri týždne.. A potom takmer tri mesiace školy.
To mám naozaj prežiť? .. A vlastne ja asi nebudem spokojná ani cez prázdniny. A čo ak naozaj pôjdem do tej zahraničnej školy a bude to tam zlé? Čo ak ja nebudem šťastná nikde? A nikdy? .. Čo ak to nie je len týmto miestom? Ono je to určite vo mne. No dobre, nechám to už radšej tak.
Aj tak tieto moje úvahy nevedú nikam.

(Otrepaný nadpis, ale posledné dni mi tá veta stále chodí po rozume, tak švác som ju dala ako nadpis článku..;))

Zase sa musí vykecáááť !

8. března 2010 v 18:42 | Tessa* |  Články
Tak ako bolo ešte včera všetko dobré, tak sa dnes všetko dosralo...
Podľa mňa je už aj zbytočné písať o mojich "inteligentných" spolužiakoch. A možno si poviete, že máte v triede to isté, ale dnes sa mi potvrdilo, že toto nemá nikto. Pravdaže som to zase vyhrala ja. Ako inak.. Jebnutejších ľudí som nikdy nemala tú česť spoznať. Ak niekto hovorí o odpade ľudstava, hovorí o nich. A ja medzi nimi musím žiť. Vlastne prežívať - prežívať zo dňa na deň.
Neskutočne mi pokazili náladu, všetko šťastie (to maličké, ktoré si ma našlo cez prázdniny) zo mňa opadlo. Zabili ho v mikrosekunde. To šťastie netrvalo dlho, možno až príliš dlho na to aby ďalej pokračovalo. V tomto momente k nim ani necítim nenávisť, skôr je to odpor. Hnusia sa mi tí ľudia, nemajú žiadne hodnoty, myslia si, že... Vlastne radšej ani nenapíšem čo. Tie slová by ani blog.cz neuniesol..
A potom sa J. a I. spolu perfektne bavili, ako aj zvyknú a mňa k tomu vôbec nepotrebovali. Áno mrzí ma to. Vždy ma to mrzí, vždy si ľudí pripustím k telu viac ako je nutné. Bohužiaľ na to aj vždy doplatím. A potom reči o tom, že som ako bez duše... Mala som toľkorát chuť len tak sa zdvihnúť a odísť..!!
Zabíjam čas, v škole. Presedím tam sedem hodín takmer každý deň ,zabijem tam polku každého dňa, okrem víkendov. Neodchádzam z tade o nič múdrejšia, len si každý deň potvrdím, že tí blázni v mojej triede sú skutočne moji spolužiaci. A keď poviem mojmu otcovi, že nejdem na stužkovú, spýta sa ma či som šibnutá. On možno mal lepších spolužiakov, nanešťastie ja taký pocit nepoznám. Ale môže si hovoriť čo len chce, ja s nimi jednoducho na stužkovej nebudem. Pretože sa neviem dočkať konca...! Konca môjho pobytu na strednej. Tí ľudia nemajú ani najmenšie poňatie o tom, o čom je skutočný život. Majú skreslený názor o ľuďoch, o živote, a šťastí, vlastne oni názor ani nemajú, poväčšine...
Asi som hnusná, ale raz ich chcem vidieť,keď budú totálne nuly, keď sa im v živote vypomstí všetko do poslednej bodky... Chcem ich vtedy vidieť a aspoň raz uveriť tomu, že život je spravodlivý. Aj keď on spravodlivý nie je.

A potom tu je on. Hneď z autobusu som ho videla, ako nastupoval a má novú mikinu... (som mimo z jeho mikííín!) A konečne má také dlhšie vlasy, dúfam, že sa nedá zase ostrihať. Bol taký zlatý, ale tieto reči si radšej odpustím... Jednu chvíľu som sa chcela na neho pozerať a druhú som si zato nadávala a pozerala von z okna. Vystúpila som asi tak, že som priam vyletela z autobusu a odišla čakať spolužiačku a ani som sa neobzrela. A som na to hrdá, pretože som sa naozaj prekonala.
Aj keď by niekto kto by to videl, povedal, že som ho úplne odignorovala, ale moje vnútro bolo z toho celé naruby. Tak veľmi mi ubližuje. Už iba tým, že žije, že dýcha, že chodí tým autobusom... Strašne ma to ničí, a ja sa pokúšam aspoň trochu proti tomu bojovať. Aj keď sa mi to darí mizerne, ale nejak musím začať. Podľa mňa sa už fakt, že ho mám rada nikdy nezmení, ale aspoň sa musím naučiť tváriť pred inými a možno aj pred sebou, že mi je ľahostajný...

A ... Som vždy tá posledná. Viem, že Jurovi záleží viac na kamarátoch, viem, že každý má niekoho s kým si rozumie lepšie. Nemám tu nikoho, u koho by som bola vždy na prvom mieste. Ale naozaj vždy. Nebola by som len druhá možnosť. Ale nebudem sa už ľutovať. Aspoň som človek, ktorý má svoje názory, ktorý nie je falošný, nehrám sa na niekoho kto nie som len aby som zapadla, a mám aj nejaké hodnoty a ciele. Oni nemajú nič. Nič v sebe...
A Juro je možno taký istý. Nie je až taký, to viem. No pointa je v tom, že pre neho som nič. Možno sa na mne smeje s mojim bratom, možno si pripúšťam jeho pohľady až príliš a pritom ono to nič nie je. Možno... To možno. Neviem nič. Nemám ani najmenšie poňatie, čo sa mu odohráva v hlave a to ma štve.

Lúči sa s vami Tess.
Nechcem ho už nikdy viac vidieť!
Chcem odísť do tej zahraničnej školy.


Žila som normálne a potom.. Prišiel on.

7. března 2010 v 17:23 | Tessa* |  Články
Pred prázdninami som si sľúbila dve veci:
*užijem si jarné prázdniny
*potlačím ho v sebe najhlbšie ako sa dá

Jarné prázdniny som si skutočne užila! A som na seba hrdá, že som netrčala doma, že som vytihla tie kročule, aj keď sa neviem dobre korčuľovať. Bolo to jednoducho super obdobie, ktoré prešlo (bohužiaľ..) veľmi rýchlo... Stretla som sa s kadekým a užila si každý deň. Potom sme išli na dva dni k rodine (tuším so to písala...).
Väčšinou sme iba nakupovali... A dnes sme sa vrátili. A vlastne som sa aj tešila domov. Sem, do tohto domu, do vlastnej postele, ale neteším sa zase na ten príšerný stereotyp... Na školu, spolužiakov, písomky, skúšanie, večerné príchody domov, únavu, stresy, a ranné cestovanie autobusom...

Darilo sa mi zopár dní na neho až tak nemyslieť. A už v posledných dňoch, možno od štvrtku som zase do toho padala. Zase moje vysedávanie na gauči, zase tie pesničky cez sluchátka, zase ten plač večer do vankúšu. Potom sme našťastie odišli k tej rodine, kde som aspoň trochu zahnala myšlienky na neho, ale teraz... Teraz je to späť. Zase prekračujem tie hrubé čiary, ktoré som za ním dávala. Už ich ani nepočítam. Radšej už ani nepočítam. Nepočítam ako dlho trvá už tento stav. Veľmi podivnej zaľúbenosti.
Rozmýšľala som ako to všetko vyzeralo predtým, ako som ho uvidela na tých schodoch v škole, ako som si ho začala viac všímať... Možno som nebola ani najšťastnejší človek na svete, ale všetko bolo dobré. Lepšie ako teraz. Lepšie ako už týchto niekoľko rokov. Predtým mi nič nevadilo, nemala som problémy, a netrápila som sa toľko.
Po asi mesiaci som zažila pokojné a šťastné obdobie. Aj keď pre mňa 100% šťastie by bolo iba s ním, ale keď...
Nie všetko môže byť také jednoduché, nie všetko má ľahký priebeh, nie vždy to ide bez bolesti...
Spomínala som vám tú hrču v hrdle, však? To ako sa cez ňu ťažko dýcha...
Viem, že takto to ďalej nemôže ísť.
Nemôžem sa večne trápiť. Musím byť s ľuďmi, ktorý za to stoja. Nemôžem myslieť na neho, lebo on za to nestojí. Nemôžem hľadať v jeho očiach niečo viac ako úplne obyčajný záujem.
Musím sa správať tak, aby to možno o dva mesiace nebolo tak ako dnes.
Ale ignorácia tých, ktorých milujem nie je práve moja silná stránka.

trápim sa ešte viac počúvaním takýchto pesničiek...


Lúči sa s vami Tessa,
ktorá musí dnešný večer
ešte niečo poriešiť, aby zase
neskončila so slzami vo vankúši..



Jedným úsmevom vo mne vystupňuješ adrenalín...nasadneme do auta, naštartujem, dupnem na plyn..chcem s tebou uniknúť preč rýchlosťou ako Maserati..

2. března 2010 v 13:57 | Tessa* |  Články
No dobre, pokúšam sa na neho nemyslieť a aj sa mi to celkom darí. Ale do kelu, snívalo sa mi s ním. A bol to dokonalý sen...
Bola to nejaká divná diskotéka (veď ako to býva v snoch), a zrazu sa objavil pri mne, potom sme stáli pri sebe, stále sme boli bližšie a bližšie a potom som zrazu na ňom sedela, ruky sme mali prepletené, je to čudné, ale ešte dlho po tom sne som cítila jeho pokožku, a vlastne ten sen pokračoval ďalej bez neho... A potom som sa zobudila.
Niekde v tom svete snov je možné, že som s ním bola, tak blízko, a že on to tak tiež chcel. Iba tam som z neho cítila niečo ...ako lásku. Niečo čo nie je možné v realite ...
Stále v sebe nosím nejaký imaginárny svet, kde by on taký naozaj bol. Kde by mu záležalo na mne. No počas posledných dní sa mi potvrdil už veľakrát fakt, že to čo k nemu cítim je niečo čo mi vždy bude iba ubližovať. Skutočne sa cítim lepšie, keď na neho menej myslím. A chcem to dať na úplné minimum. Myslela som si, že ak by som ho prestala ľúbiť (také zvláštne slovo...), tak môj život bude ešte menej ... ešte horší, smutnejší bez nejakého zmyslu žiť. A je to práve naopak.
Stále však rozmýšľam... Že prečo to všetko? Prečo sa raz tvári tak a inokedy inak? A stále je tu otázka prečo neodpísal na tú poštu. Neviem, asi som blbá, keď na tým stále rozmýšľam, možno ani neexistuje nejaká normálna odpoveď na tú otázku, ale... Stále je tu to ale. Ja viem, že si je zbytočné klásť také otázky, ale chcela by som vedieť, či aspoň niekedy cítil niečo viac... Dobre! Končím s tým.
Jarné prázdniny prišli ako na zavolanie. Skvelý pocit, že teraz som doma, ale inak by som sedela v škole a trpela... Už sa tam nechcem ani vrátiť. Zatiaľ si užívam prázdniny ako som si sľúbila. Vytiahla som korčule a mala ten svoj adrenalín... Ale chcem aj motorku. Teda jazdu na motorke... Tú rýchlosť, vietor, a blá blá.
Včera sme s A. išli za dedinu, je tam celkom pekne, a fotili sme. Ostala by som tam večne. Tam som naozaj cítila vietor v ksichte, bolo to tam pekné, dlho som tam nebola... Keď som bola mladšia, chodili sme tam častejšie... A teraz sa tam mám chuť vrátiť a aj tam pôjdem.
A. si pôjde dať predpísať antikoncepciu. Včera bola na nejakom vyšetrení. No ako myslí, ale s Jojom je mesiac a aj to sa videli asi päťkrát. A aj to sa už on skôr o niečo pokúšal. A aj to sama prizanala, že sa nemajú o čom rozprávať. A aj to ho neľúbi (zase to divné slovo :/) ako ja J... Dobre to je blbosť, ale aj tak je to pravda. Chce sa s ním vyspať. Ok jej vec. Ale myslím si,že taký vzťah vydrží veľmi krátko. A kebyže sú spolu častejšie, tak ešte kratšie. Už by mali toto aj za sebou... Po jednom stretnutí jej tvrdil, že ju miluje. Nenávidím takých ľudí! A to isté tvrdil aj tej predtým... V profile na keci mal samé dojemné veci, ako ju (tú bývalú) hrozne miluje. Ako mu môže A. veriť? Kebyže chodím s J. a on sa (čisto teoreticky, pretože to v reálnom svete nie je možné..) vyspí s bývalou (ale on nijakú ešte nemal, há! :D), tak by som sa ho ani nedotkla. A neodpustila by som niečo také za dva dni. :-/ Ako môže vedieť, že to isté neurobí jej? Vyspí sa s ňou, a vymení ju za ďalšiu... A to jeho "milujem" bude mať zrazu hodnotu ocikanej slamy...
A keď spomínam ocikanú slamu tak zajtra idem ku kaderníčke, ktorá má zo mňa akože urobiť človeka. Vadia mi už moje príšerné vlasy...
Potom si pôjdem niekde vybaviť prax.
A asi v piatok pôjdem do Bratislavy, vlastne nie priamo do Bratislavy, ale do takej blízkej dediny, kde mi býva rodina. Ale aj tak budeme väčšinu času v meste... Teším sa tam, teda ak nerátam moju sesternicu, ktorá sa už teraz chystá ísť s nami na nákupy. Dúfam, že nakoniec nepôjde, netúžim mať celý deň zavesenú na sebe ukecanú namyselnú blaváčku.
A je neskutočne pekne vonku. Teplo. To som asi potrebovala. Už len to mi pridáva na nálade.
Začala som čítať knihu Chatrč, celkom dobrá kniha, som zvedavá na koniec..

Bye bye !
Tess*