Sklamania naše každodenné

15. dubna 2010 v 16:05 | Tessa* |  Články
Sklamania sú ťažké. Sľúbila som si, že už nebudem slepo dôverovať ľuďom, no i tak som to nedokázala. Chcela som mu veriť, verila som v to, že nie je ako oni a pritom ON taký JE. Akoby ma niečo otupilo, keď som videla a pomaly začala chápať čo robí. Každý, úplne každý, sa dá nimi stiahnuť. Chcem veriť, že on taký nie je, ale predsa je a ja svojou vierou v dobro nič nezmením. Pretože ja nie som dôležitá, dôležitá je tá, ktorá ho potiahne zo sebou až na úplné dno. Tá čo sa pretvaruje pred ním, pred všetkými, možno dokonca aj pred sebou. Tvári sa, že je kamarátka, ale ona nepozná niečo také ako kamarátsvo alebo láska, priateľstvo... Pre ňu je všetko iba povrchné.

Už nikdy nechcem v niečo dúfať, v niečo veriť, a už nikdy si nechcem myslieť, že niekto je taký ako ja,

že nie je skazený dnešnou dobou a že bude môj kamarát. Nechcela som nič viac, iba počuť jeho hlas. No dnes sa mi už ani jeho hlas nezdal pekný. Po tom ako som pochopila, že fajčí, že šňupe tú ich magorinu, že sa najviac rozpráva s R... Bude to presne tak (a už aj je) ako som si myslela, ale aj tak som dúfala, že on je iný. Vyzeral tak. Prečo som tak naivná?
Nedokážem ich počúvať, pretvarujú sa všetci navzájom... Nedokážem počúvať akí sú všetci falošní a zase sa mi potvrdilo, že ja taká nie som, a ani nechcem byť a dokonca ani neviem taká byť, ale chcem mať aspoň okolo seba takých ľudí, čo sú ako ja. Takí čo nebudú fajčiť, len preto aby zapadli. Takí čo ťa neohovárajú, keď sa otočíš. Takí čo vidia aj tvoje vnútro. Tak hrozne som verila, že on je taký ako ja, že pôjdeme spolu z druhej budovy školy a spýta sa ma na našich spolužiakov a ja mu poviem, že sú falošní a že im nemá veriť a on by povedal, že si to všimol a že verí mne. Povedal by mi prečo odišiel z tej druhej školy, ale dnes ma to už nezaujíma. Chcela som sa s ním viac baviť, ale mňa nikto nepotrebuje. Mám príliš zaostalé rozmýšľanie na to, aby som v dnešnej dobe bola niekomu skutočná kamarátka.
Nemám chuť sa pozerať na to ako si budú liezť do zadkov, ako sa R. bude stále pokúšať získať si jeho dôveru.. Dnes bola celý čas otočená na neho, prečo to tak je? Že ona získa čo chce, aj keď viem, že to nie je skutočné, pretože od nej nikto nemôže čakať skutočné kamarátstvo, ale prečo ho ona má blízko a prečo sa ho ona pýta tie otázky, ktoré som sa chcela pýtať ja? Prečo mu musí hneď na prvej hodine napísať lístoček a prečo má také vysoké sebavedomie, keď pritom nie je pekná, len ona seba za takú považuje? A pritom ju nikto nemá rád (ale ešte že existuje stará dobrá pretvárka..), akoby aj mohol? V sekunde by sa otočila každému chrbtom.
Možno je fajn, že je v našej skupine, ale vlastne je to jedno. Nie je taký ako som si myslela. Takže je jedno kde bude, NIKDY nebudeme kamaráti a prečo som v to vlastne dúfala?
Preto, že nemám nikoho. Nemám komu povedať pravdu. Nemám byť ku komu úprimná. Ja musím riešiť ostatných a počúvať ich, ale mňa počúvať nikto nebude. Preto som dúfala, že je iný ako ostatní.
 


Komentáře

1 Džejmí Salvatore | Web | 15. dubna 2010 v 17:28 | Reagovat

Hovoríš o svojom bývalom spolužiakovi, alebo hovoríš o niekom inom a ja som úplne mimo. Chvíľku som mala pocit že rozprávaš o Martinovi. Trošku vysvetliť, vďaka xD. Mimochodom ospravedlňujem sa, že som včera tak zdrhla, ale prišla kamoška a čítali sme komentáre na mojom blogu ako každému moje spolužiačky nadávali. Nie je to zaostalé zmýšľanie, teda vlastne je, čo si tu budeme klamať. to že nemám e názor ostatných istým spôsobom je zaostalé zmýšľanie. Ja to svoje zmýšľanie zmeniť nedokážem. A popravde ani nechcem, aj keby som sa celý život mala rozprávať len sama zo sebou.

2 sweetmoments | Web | 15. dubna 2010 v 18:35 | Reagovat

..Hm..doteraz som si myslela,že takých tried ako je tá naša je málo.Ale asi som sa mýlila. Ked som čítala tento článok,mala som pocit,že čítam charakterisiku našej triedy.U nás je to také isté.Každý je s každým kamarát,a potom,ked nie su spolu, su to dvaja najväčší nepriatelia.Necháppem.,ako sa vie niekto tak skvele pretvarovať,...

3 Hope | Web | 15. dubna 2010 v 21:11 | Reagovat

:(.. K tomuhle bych napsala jen - :( .. Je mi to nějak moc líto.. Nějakým způsobem jsem se v tobě našla.. I ve vaší třídě i vlastně ve všem.. V té nekonečné přetvářce.. Já jednou řekla NE a už jsem byla za tu nejhorší. Tehdy jsem poznala sílu přátelství, když ten, kterému se všichni podřizovali uraženě odešel a oni nešli. Jednoduše nešli. Řekli stejně jako já NE.. A on v sekundě nebyl nikdo.. Alespoň zjistil, jak se všichni kolem cítili v jeho přítomnosti..

4 Zvejkaczqa* | Web | 17. dubna 2010 v 16:01 | Reagovat

Všichni kluci jsou "zaostalí;D" to už je prostě uplně normální;)

5 Denda :) → tá čo ťa zbožňuje :* | Web | 17. dubna 2010 v 18:31 | Reagovat

Nie je začo :)
Aj ja si myslím ;D

Je reč o Jurovi?.. A o spolužiakoch? Alebo hovoríš o tom novom spolužiakovi?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.