Květen 2010

Facebook - institution of our souls and reason

29. května 2010 v 15:17 | Tessa* |  Články
"V súčasnosti má cez 350 miliónov členov a je dostupný skoro po celom svete."

Facebook. V roku 2004 túto sieť založil Mark Elliot Zuckerberg, najskôr určenú len pre študentov Harvardskej univerzity, neskôr pre ďalšie americké univerzity až na koniec (takmer) pre celý svet. Na facebooku je registrovaní ktokoľvek, mladí či starí, chudobní či bohatí, intelektuáli či nevzdelaní ľud... A kto tam nie je zaregistrovaný, akoby pomaly ani neexistoval. Občas mám pocit, že ani nemáme na výber či tam chceme byť alebo nie. Ak by som tam nebola prihlásená (áno som tam aj ja :-/!), väčšinou by som netušila o čom sa moji spolužiaci rozprávajú. Uniklo by mi obrovské množstvo informácii, bola by som priam mimo diania. Neuveriteľné ako ľudia dokážu byť ovládaní niečím takým. Nech idem kadekoľvek, stále sa pätnástky rozprávajú o tom aké fotky dali na facebook (doteraz to bol pokec). Ale zaskočiť ma vie, keď sa starší ľudia bavia o tom aký status si tam napísali. Nech sa je to čokoľvek - narodeniny, trápna situácia, ožran párty, hláška dňa, citát, milostné vyznania (my god), to všetko tam musí byť komentované. Napísané do statusu. Ľudia začínajú často používať vetu: To si dám do statusu!. Akoby neexistovalo nič iné len nejaká sieť, kde musíme napísať všetko o svojom živote. A pravdaže nezabudneme si nastaviť účet tak, aby ho videli priatelia našich priateľov, čo sú vlastne všetci, lebo každý tam má 250 priateľov (čítaj: väčšinou ľudia, ktorých som v živote nevidel - sexi Pakistanec, zarastený Američan, usmievavý Japonec...). Aké tam máme vlastne súkromie? Spolužiačka pred sestrou utajovala, že fajčí, ale jej sestra sa dostala k fotke na facebooku kde je odfotená s cigaretou, takže tajomstvo bolo odhalené. Aj keď to nie je koniec sveta, ale aj tak si myslím, že by sa jej žilo lepšie bez toho, aby sestra o tom vedela.
Neviem už ani zakryť to "nadšenie" z takýchto statusov: LuBkaaaaM tA AdusHQa <3 <3 cmuQ. Poznáte niečo trápnejšie? Asi nie, čo? Hlavné je mať, že ste vo vzťahu. Ale pravdaže nemôžete to tam mať viac ako je v norme - týždeň, lebo potom už nie ste in. :-) Dva týždne by sa ešte vzťah dal tolerovať, ale skôr nie... Celý ten týždeň však musíte zabrať a namiesto toho, že s tým človekom budete sedieť v parku, v kaviarni, len tak v meste alebo u vás doma, budete zaryto písať statusy na facebooku o tom ako ho LuuubQatE cMuq :-*. Keď sa potom náhodou niekde stretnete tak zistíte, že sa nemáte absolútne o čom baviť, len o tom aký pekný status ste si napísali na nástenku na facebooku. Potom sa ani nečudujem, že ten vzťah trvá cca týždeň. :-/
Facebook aby prilákal nových ľudí, si spraví reklamu v štýle toho, že vďaka nemu budete môcť komunikovať s priateľmi, budete môcť byť s nimi stále v kontakte a môžte komunikovať po celom svete aj s novými ľuďmi. Majú z časti pravdu, no nehovorte mi, že je to lepšie ako keby ste s tým človekom boli reálne. Napríklad moja bývalá spolužiačka mi často písala na facebooku, dosť sme si písali, lebo odišla do zahraničia, ale kým bola ešte tu, tak nebola schopná za mnou prísť, prišla možno raz za letné prázdniny a to mala príležitosť byť so mnou častejšie. Aj by som uverila tomu, že je to skutočná kamarátka, keby som nemala spomienky na život bez faceboku a na to ako si málokrát na mňa našla čas. Ľudia robia často cez facebook a všeobecne chaty veci, ktoré by inak nerobili. Našťastie, som prežila aspoň detstvo bez týchto internetových sietí a virtuálneho života a spoznala som skutočné kamarátstva. Lebo dnešné sú už poväčšine iba virtuálne. S ľuďmi komunikujeme už iba cez chat. Zabúdame pomaly ako ľudia vyzerajú a ako sa chovajú. Našťastie niektoré "krásavice" majú na facebooku tristo fotiek, inak by nám ušla ich prirodzená (photoshop je kráľ) krása. Stávame sa čím ďalej tým primitívnejší. Nechodíme von, a pritom tá prirodzená krása je vonku. Jediný šport ktorými vykonávame je ťukanie do klávesnice. Facebook je len ďalšia spoločnosť, ktorá nás drží pri počítačoch niekoľko hodín denne. To že vaša kamarátka s niekým chodí sa dozviete zo statusu na facebooku. To že niekto je smutný zistíte až keď sa prihlásite na facebook. Všetko je na facebooku. Všetci tam píšu všetko. A ak ste mimo facebooku a robíte niečo užitočnejšie, tak len premýšľate nad tým akým statusom to dobre neskôr vystihnete. Nie je to choré?
Akoby niekto chcel dokázať, že budeme len stroje. Akoby niekto chcel mať náš život pod kontrolou a urobí to tak ľahko - nie tak že nás do toho prinúti, jednoducho len urobí facebook, kde sa všetci dobrovoľne prihlásia... Zachvíľu nebudeme vychádzať z domu len písať statusy na facebooku. A potom prídu ďalšie siete, kde sa všetci zaregistrujeme, lebo bol by hriech keby tam nie sme.
Nechápem prečo niečo také vôbec dovolia. Všade neustále hovoria o tom aké je nezdravé sedenie za počítačom a televíziou a popritom len dokola rozmýšľajú ako nás pri tých veciach dlhšie udržať, ako nás s tými vecami spútať a urobiť z nás závislých ľudí. Im nejde vôbec o naše zdravie. Málokto vie povedať tomu nie, málokto dokáže v dnešnej dobe nesedieť pred počítačom a televíziu polovicu dňa, ale namiesto toho ísť niekde do prírody, bicyklovať sa, korčuľovať alebo behať. Všetci sme ovládaný počítačom. Facebook nás má len urobiť závislými na četovaní a robení primitívnych testoch, z čoho majú ostatní peniaze. Tak trochu odbočím, ale vo svete sa deje toľko zlých vecí a nie je nikto kto by to zastavil. Každý sa stará iba o seba a svoje záujmy. Napríklad aj to, že ničíme túto planétu a napriek tomu sa denne vyrobí ohromné množstvo áut, ktoré jazdia na látky, ktoré ničia ovzdušie. Pritom každý vie, že to ničí planétu a pritom nikto s tým nič neurobí. Možno sú tu nejaké pokusy a ľudia, ktorým ešte ostalo trochu svedomia, ale väčšine nie. Väčšine záleží iba na tom, aby mali peniaze, väčšine je jedno, že ničia Zem hlavne, že ropa im prinesie ďalšie peniaze, ktorých majú aj tak veľa. Vieme, že to ničí prírodu, ale aj tak jazdíme na autách a nečinne sa prizeráme ako ľudia ničia všetko okolo seba. Naša planéta sa už nedá zachrániť. Nie sme päť minút pre dvanástou ale už po... Takže môžme byť teraz ekologický... Zem to nezachráni iba to oddiali jej koniec, vlastne nie jej koniec ale náš. Nás ľudí.
Tým chcem povedať, že ničíme všetko. Ničíme vzťahy medzi ľuďmi - tie skutočné. Vďaka fuckbooku a ostatným sieťam, ktoré sľubujú lepšie vzťahy. Ničíme Zem, lebo sme stále hlúpejší. Internet nás robí hlúpejšími (ak ho nepoužívame v primeranej miere a na zbieranie vedomostí). Kto už len v dnešnej dobe číta knihy? Málokto. Mladí sa stále menej učia, sme nevzdelaní, a stále hlúpejší a lenivejší, neschopní svojich názorov a triezveho pohľadu na svet. Staráme sa iba o seba a o svoje šťastie (hoci už pomaly ani šťastie nechápeme v správnom zmysle). Sme hlúpi a všetko prehliadame až do chvíle keď nás to nejak rapídne nezasiahne. Ale máme vôbec na výber? Niekto koho ani nepoznáme nás ovplyvňuje v obrovských rozmeroch. Niekto koho meno ani nevieme, sa pokúša z nás urobiť úplne zaostalých ľudí, bez zdravého rozumu. No my to ťažko ovplyvníme, pretože ťažie sa zoženie ekologické auto ako to obyčajné na benzín. Ťažšie je zohnať ekologické oblečenie (je toho menej) ako to normálne. Ťažšie je ísť si zahrať večer squash s kamarátmi ako si sadnúť večer pred telku alebo prihlásiť sa na faceboook. Ťažšie je k niekomu prísť a povedať mu ľúbim ťa ako mu to napísať na nástenku. Robíme to, že už nič nerobíme. A za ten čas si niekto "veľký" pchá do vačkov miliardy tých papierových vecičiek, ktoré ani nemajú hodnotu. A z nás sa zatiaľ stávajú opäť tie ohnuté hlúpe opice, ktoré prestanú hovoriť, lebo radšej si to "vyrozprávame" na facebooku.
Viem, že týmto článkom nezachránim svet, ale chcem, aby sa aspoň zopár ľudí nad tým zamyslelo a niečo zmenilo. Nič veľké, ale napríklad iba to, že namiesto toho, že sa dnes večer prihlásite na facebook a budete si písať s kamarátkou, s ňou pôjdete von a porozprávate sa s ňou osobne. Chcem len, aby vo svete ostalo ešte trochu niečoho ľudského...

Ak lúčenie bolí, znamená to že chvíle strávené s tým človekom, stáli za to

28. května 2010 v 18:45 | Tessa* |  Články
Neskutočný smútok (možno preháňam). Dnes to bolo naposledy, hoci verím tomu, že niekedy tam ešte prídem.
Neskutočná vďaka, tým ľuďom. Hoci ma cestovanie tam dosť unavovalo, no to všetko mi stálo za tie chvíle prežité tam. Zo školy bývam unavená omnoho viac, aj keď sa tam menej unavím. Podľa mňa tam ide skôr o psychickú únavu. Z praxe mám skôr fyzickú a tú zvládam oveľa lepšie...
Aj keď som naozaj smutná z toho, že to bol posledný deň (dokonca tam nebol ani ten grafik :-(), ale zároveň sa teším z toho ako tam bolo úžasne. Je mi to všetko ľúto. Že tam nemôžem ostať. Že som z tade len tak odišla a hovorila dovidenia. Po prvý krát v živote som myslela to dovidenia vážne.
Asi je to čudné ako sa rozplývam nad jednou praxou... Ale tam boli takí fantastickí ľudia, a ja som zatiaľ na takých šťastie nemala...
Strašne by som chcela posunúť čas, byť strašia a s nimi... Jednoducho úžasní kolektív.

V tejto chvíli absolútne nechápem, čo sa mi páčilo na Adamovi. A na všetkých chalanoch doteraz.

Som unavená, konečne najedená (koláčik mňam), a takto pred týždňom som bola na diskotéke. O týždeň asi pôjdem zase. Chcem tam ísť zase aj keď dnes nemám na nič také chuť. A možno by mi to pomohlo odreagovať sa a zabudnúť na ten smútok. (Strašne to prežívam!)
Hm. Tak mi to bude chýbať. :-( Dobre, musím s tým prestať! Bolo tam fakt dobre (viac než dobre) a odnášam si z tade len dobré spomienky. Nič tragické sa nedeje.. Nakoniec asi už iba (aj keď to oni čítať nebudú):

Ďakujem, že som tam mohla byť! :-*


You never stop to believe that your place in the world is here

27. května 2010 v 10:42 | Tessa* |  Články
     Život je krátky na to, aby sme nežili ako chceme, no aj tak sa radšej prispôsobíme a radšej plačeme večer do vankúša nad hrozným osudom ako by sme niečo urobili a zmenili. Je to jednoduché. Ráno vstať a namiesto toho, že by sme išli do školy, by sme ostali doma. Ostať doma je oveľa jednoduchšie ako sa presunúť do školy... No aj tak tam väčšina chodí. Prispôsobíme sa. Aj keď do školy jednoducho musíme chodiť. Musíme? Nie nemusíme. Ak nechceme. Ale málokto urobí tú vec, že tam prestane chodiť. Nadobro. Lenže bez školy je to zahodená budúcnosť. Tak si to môžme zobrať tak, že svoju mladosť neprežijeme ako chceme. Teda ak prežijeme svoju mladosť dobre, to znamená, že flákame školu. (Aspoň v mojom prípade by to tak bolo.) Ale ja si nemôžem dovoliť flákať školu, a ak by som sa jej venovala naplno, tak nemám poriadne ani voľný čas čo sa rovná zahodenej mladosti. A potom vyrastiem, budem mať za sebou výšku, na ktorú som v mládí makala a potom si môžem žiť ako chcem? Čo ak si aj tak nenájdem prácu? A ak ju budem mať tak to vlastne bude zase to isté ako škola, pretože aj v práci musíme makať a nejak si zarobiť peniaze, aby sme mohli vôbec žiť. Možno to potom bude ešte horšie. Možno mi práca zaberie celý deň. No je tu možnosť, že tá práca ma bude skutočne baviť. Budem žiť tak ako chcem,no vždy do toho niečo zasiahne, čo vôbec nečakáme. Láska, možno choroba, možno dokonca niekoho smrť, ktorá nás ovplyvní a ... Vtedy budeme žiť ako chceme? To sa nedá. Lebo láska ma zatiaľ iba trápila, lebo choroba človeka šťastného neurobí a smrť už vonkoncom nie.
Vraj tie problémy čo mám teraz sú len také obyčajné a malé. Dospelí majú väčšie problémy. Ževraj. Verím tomu, len ma tak trochu desí tá predsatva, pretože tie problémy čo občas mám teraz ma dokážu...dajme tomu že dosť vyviesť z rovnováhy.
Môj život chcem prežiť niekde inde. Najskôr na jamajskej pláži, potom na anglickom vidieku a nakoniec pri fínskych jazerách. A kedy našporím toľko peňazí, aby som mohla žiť tak ako chcem? Nikdy.
Mám takmer všetko čo potrebujem a možno preto mi nič nie je dobré. Mám úžasné podmienky na to aby som žila tak ako chcem... Len si myslím, že človek nemôže takmer nikdy žiť tak ako chce, pretože vždy to ovplyvní niečo čo mi ovplyvniť nemôžme.

     Tento týždeň mám prax a chodím do jednej firmy - S. Včera sme boli v jednej kancelárii a uvedomila som si, že teraz v tejto chvíli chcem žiť tak,že...
Mám niečo okolo 30, mám po výške - grafickej, a robím v tej firme na tom poschodí s dvomi grafikmi, na tom počítačí, každý deň. Spĺňalo to všetky moje predstavy. Teda zatiaľ im to bolo najbližšie. Lebo teraz keď si predstavujem svoju budúcu robotu, tak si ju predsatvujem v takom prosterdí, s takými ľuďmi, a možno by mi ani nevadilo, že by som bývala na Slovensku. V takej práci by som bola šťastná. Neverila som, že niekde môžu byť takí vpohode ľudia, nebola tam faloš ako u nás v triede, takmer každý sa tam s každým poznal, boli na seba milí, tolerovali nám naše chyby a zaujímali sa o nás. A ja si prajem byť staršia a mať za sebou takú školu, aby som tam mohla na tom mieste sedieť a chodiť tam do práce...
A to sa nedá. Nemôžem posunúť čas. Ale viem, že sa môžem viac snažiť a nakoniec ísť na dobrú výšku a nakoniec tam aj naozaj robiť, lenže viem, že to tam už také nebude. Tí ľudia z tade zatiaľ odídu a prídu tam tie afektované falošné priblblé kravy dnešnej doby, ktoré dokážu dokonale zničiť akýkoľvek kolektív.
Ah, prečo som sa nenarodila skôr? Lebo po prvé nepatrím medzi dnešnú mládeš (zmýšľaním) a po druhé možno by som bola tam a bolo by to fajn.
Bol tam človek, ktorý chápal môj humor. ;) ♥
A musím to sem napísť - Ďakujem!

Edit [16:48]: Zajtra tam idem zase - posledný deň. :-( Ak by to bolo tak, že by som žila ako chcem, ostala by som tam. Nemožné. Z toho mi vyšlo jediné - zajtra si to užiť najviac ako budem vedieť.

Duch času

24. května 2010 v 19:16 | Tessa* |  Články
V poslednom čase som mala veľa otázok, ktoré som mala iba v sebe. Nikoho som sa nepýtala na odpovede, lebo som nevedela o človeku, ktorý by mi vedel odpovedať. Moje otázky sú zvláštne. Nechápem svet. Niekedy si myslím, že to chápem, viem presnú odpoveď na otázku, ale neskôr zistím, že to bola nesprávna odpoveď. Napríklad som mala otázky v oblasti viery. Od malička som vyrastala v tom, že existuje iba jeden Boh, chodila som do kostola, a nebolo to niečo nútené (najskôr), ja som naozaj verila v Boha, a verila som, že je nejaké nebo, a že ak nebudem poslúchať a klamať pôjdem do pekla. Modlila som sa, prosila som Boha o pomoc pred písomkou alebo ak som bola zúfalá. Verila som, že ak ho poprosím, on mi pomôže. Verila som že ak budem dobrá, tak v nebi sa mi to všetko vyplatí. Bol to dobrý pocit veriť v spravodlivosť aspoň na druhom svete. Odmalička som mala náboženstvo. Mali sme často otázky, na ktoré mali aj kňazi problém odpovedať. No nikdy by som neverila niečomu inému. Ak by mi niekto tvrdil že Boh neexistuje, že je to len výmysel ľudí, bola by som zarazená jeho rúhaním a neverila by som mu ani slovo, však Boh určite existuje.
SuperIslam
No dnes je to iné. Vyrástla som a v poslednom čase som na celú vec dostala iný názor. Postupne začínam chápať, že Boh nie je. Už len voči mne samej mi to príde hrozné niečo také povedať, pretože ako som písala, odmalička som v tom, že on proste je. Ale videl ho niekto? A ak aj hej, ja som ho nevidela. Uverím až sa mi zjaví... Veď si len zoberte koľko náboženstiev existuje. Je len otázkou kde sa narodíte a čo vám od malička rodičia pchajú do hlavy. Mohla som sa narodiť v Pakistane a verila by som, že Alah je jediný boh. No narodila som sa na Slovensku, na tomto mieste, kde je rozšírené kresťanstvo a preto si mám myslieť že Boh je len jeden a že vôbec je, že bol nejaký Ježiš, Mojžiš a spol. Neznie to tak neuveriteľne?! Doteraz by som o niečom takom nepochybovala. Ale celá cirkev a nejaký Boh, Ježiš a prikázania, nebo a peklo, si príde taká absurdná ... Aj cirkev v dnešnej dobe je presným opakom toho čo mi hustili do hlavy kňazi na náboženstve. A ako môže niekto hovoriť o nebi a pekle? Nikto sa z tade nevrátil a nevidel to tam. Nestrávil tam týždeň dovolenky a nevrátil sa tam s fotkami a zážitkami. A z kade vlastne? V čo veríte vy? Čo je po smrti?
Ďalšia moja otázka, ktorá ma prenasleduje od mala. Doteraz som verila v to, že ak nebudem konať zlo, budem večne v nebi. Ale nerozumiem tomu slovu večne. Desí ma to slovo. Večne - to je ako dlho? Ja chápem že to je nekonečno času, niečo čo nemá koniec, ale ako nemôže mať niečo koniec? To večne budem poletovať ako duch niekde v raji? Večne? Budem tak poletovať 100 rokov, potom dvakrát toľko a potom zase a zase a zase a potom zase a to večno bude stále... Nechápem.
Teraz si myslím, že človek proste zomrie. A je koniec. Neviem si predstaviť že by bolo niečo viac. Niečo potom. Aj keď niektorí tvrdia keď sa dostali do klinickej smrti, že videli svetlo na konci tunela a celý život sa im prehral pre očami, ale zase som to neprežila, takže to neviem potvrdiť. Sú to len reči. Taký moslim by mi tvrdil niečo úplne iné ako katolík, obidvaja by dali za svoju pravda možno aj život, tak čomu mám teda veriť?
Náboženstvo je ako keby len niečo čo nás ma zabaviť, odpútať od reality... A to všetko mi istým spôsobom potvrdzuje tento film: ZEITGEIST. 

"A z čoho bol Boh? To je vec ktorú nikdy nepochopím. Čo bolo úplne prvé?"

Taktiež by ma zaujímalo všetko s vesmírom a s tým ako vznikol, z čoho... Alebo ako je známe že Boh stvoril zem a bla bla. A z čoho bol Boh? To je vec ktorú nikdy nepochopím. Čo bolo úplne prvé? A z čoho bolo to úplne prvé? To sú také nepochopiteľné veci, že až ... Kto mi vysvetlí ako sa zrodilo toto všetko? Tak dobre, chápem vývoj človeka, aj zrodenie Zemi, ale nechápem to ostatné, z čoho bolo to ostatné? Podľa mňa za všetkým je niečo tak obrovské a neuveriteľné... Niečo o čom nemáme ani páry... Vesmír je tak obrovský, že Zem nie je ani len malá bodka z neho. Nevieme takmer nič. My obyčajní hlúpi ľudia. Podľa mňa je úplne jasné, že nie sme jediná civilizácia. Podľa mňa sú také civilizácie, ktorým nesiahame ani po členky.
Niekto za týmto všetkým jednoducho musí byť. Neviem či ma chápete, ale toto sú otázky ktoré ma fakt zaujímajú. A dozviem sa niekedy odpoveď? Podľa mňa nikdy. Možno až po smrti. Možno.
space :)
Moja starká, čo žije celý život vo viere v boha. Celý život prežila v kostole a ak by som jej povedala o svojich domnienkach a pochybnostiach o bohu, nechápala by, neverila by, odmietala by niečo také. Celý život možno žije v klamstve. Väčšina ľudí žije v klamstve. Možno kresťania, možno moslimovia, ale všetci majú jedno rovnaké - viera v boha, ktorý je podľa nich ten správny a jediný. Tak kto má pravdu, a kto tú pravdu môže na 100% potvrdiť? Nikto. V podstate by som si mohla teraz vymyslieť že som boží posol - vymyslím si nového boha a o pár rokov to bude nová viera, malé deti vďaka mne budú sedieť v nejakom chráme a modliť sa vymyslenej fiktívnej postave. Ešte napíšem aj nejakú knihu o tom, nejaké legendy a bude. Ľudia vďaka mojej fantázii budú celý život uctievať niečo čo je len klamstvo.

Tento týždeň sme mali náboženskú úlohu v škole, začali sme tomu viac venovať pozornosť a to ma tak akoby zobudilo. Celá biblia mi príde ako nejaká rozprávková knižka. A celé mi to akoby len potvrdzoval film ZEITGEIST. Dávajú mi dosť odpovedí na moje otázky. Doteraz by mi nikto nebol schopný dať také odpovede, ale oni ich majú. A sú podložené faktami. Sú viac možné ako imaginárni bohovia, ktorý sa nedajú ničím podložiť. Ľudia uveria čomukoľvek...

"...ja som naozaj verila v Boha, a verila som, že je nejaké nebo, a že ak nebudem poslúchať a klamať pôjdem do pekla."

Obidve časti sú zaujímavé, podľa mňa si to pozrite, dosť to asi zmení váš pohľad na veľa vecí. A netýka sa to len náboženstva.
Oplatí sa nám robiť dobré skutky? V živote sa stávajú také zvláštne veci, preto verím že za všetkým  je niečo viac, len neviem čo to je... Predsa náš život musí mať nejaký hlbší zmysel...

tv
POZRI!

Nechápem and good good night!

22. května 2010 v 15:05 | Tessa* |  Články
sky

Včera som zmákla obhajoby v škole na dvojku. Úspech. Mala som nervy, ale som neskutočne rada, že to mám za sebou a s takým dobrým výsledkom! Konečne som sa snažila (možno sa dalo aj viac) a konečne môžem povedať, že som si tú známku aj zaslúžila. Celý týždeň sme kreslili a robili návrhy na pohľadnicu, a v piatok sme si mali obhájiť svoje práce-to ma čaká aj na maturite.
Po tom všetkom sme išli na jarmok, ale nebolo to nič moc, takže som išla domov, no o deviatej som išla s M a A na diskotéku, kde som sa fakt tešila, pretože už dlho som nikde nebola. A mala som hroznú chuť urobiť niečo také, keďže tento týždeň bol dosť ťažký. Prišli sme tam ako neskúsené dievčatá trochu skôr. :-D Počkali sme tam, potom ma tam nechceli pustiť pretože som nemala 18, ale nakoniec ma vpustili. Chvíľu sme tam sedeli, tri sme stiahli jedno mojito, ale nebolo tam veľa ľudí, tak sme sa išli prejsť po meste a išli sme aj cez ten jarmok, kde boli otvorené už iba stánky s jedlom a pitím. Iba sme tade prešli a išli sme späť, že možno tam prišlo už viac ľudí a ako sme tak išli, tak za nami niekto išiel, a ja som vedela že niekto tade ide a dosť dlhú dobu išiel za nami a potom keď som sa trochu otočila aby som sa pozrela že kto to je, zrazu na mňa: že inak ahoj. A bol to ten nový spolužiak ! Dačo som tam pred ním koktala. Zastali sme, on bol s nejakou babou a vedľa mňa dve kamošky. Oni iba stáli a na nás kukali ako tam niečo tliapeme. Spýtala som sa ho či nejde do toho klubu kde my a on povedal že určte nie, lebo nepočúva takú hudbu - to nepovedal, ale viem, že on na také veci nie je. Náš rozhovor bol krátky, ale mne sa zdal dosť dlhý.. Ešte vo štvrtok, keď išiel so mnou cez obednú prestávku na stanicu si niečo kúpiť na jedenie(boli s nami ešte jedna spolužiačka a spolužiak) tak povedal, že v piatok by sa išiel riadne spráskať a ja som povedala, že aj ja.. A potom ho stretnem v meste, čo nebolo veľmi pravdepodobné tak či tak. A zrazu ide za mnou s nejakou babou, podľa mňa bola pekná ale M hovorí že nebola - neviem či ma chcela iba upokojiť a povzbudiť ale podľa mňa bola pekná ale vlastne ja som sa na ňu pozrela možno raz, inak som bola zhypnotizovaná Adamom.
Začala som si pripadať divne, tak som len povedala tak ahoj a bolo mi ľúto sa lúčiť, ale podľa mňa nebolo viac o čom a on povedal ahoj, a odišli sme a ja som si ešte dlho myslela, že sa mi sníva.
Absolútne som niečo také nečakala, na nič také som ani nepomyslela, a on tam zrazu bol a všimol si ma (v tej tme! :-D) a rozprávali sme sa aj keď chvíľu,ale s ním to má vždy také čaro. No do riti ...
Potom som bola ešte dosť dlho ako zhypnotizovaná, A ma musela uštipnúť aby som uverila, že sa mi nesníva, mala som len otvorené ústa a dookola som hovorila, že nechápem, oni sa na mne smiali a A povedala: "No a že sa ti nepáči..."
Myslela som si že nie, ale ... Nechcem na ňom lipnúť a potom mať zase jedno veľké hovno. Nechcem to tak, naozaj, lebo to robím stále. S Jurom. Niekoľko rokov.
Podľa mňa to pre neho bolo len také obyčajné (možno trápne) stretnutie s jednou z nových spolužiačok (aj tak sa vráti na starú školu...:-(), ale ja..ja to beriem úplne inak. A to je ten problém. Nechcem na to myslieť, ale bola to taká prudká náhoda (:-)) bolo to také nečakané a svojim spôsobom úžasné, že je to ťažké vytrnúť z hlavy a nemyslieť na neho.
Vrátili sme sa tam, a bolo tam už o niečo viac ľudí, ale naplnilo sa to až okolo polnoci. To prišiel aj môj brat a Juro tiež, videla som ho, stáli sme spolu vonku, a bol opitý, dakedy mal problémy vnímať, a ja som ho konečne videla takého aký naozaj je. Pripitého, chodil tam ako ten najposlednejší, hovoril len o tom aby sa vrátili späť do dediny a tam pôjdu do krčmy. Keď to hovoril, bol blízko, hovoril to bratovi a ledva pozeral a mne sa v tých krátkych sekundách zhnusil. Vždy som ho vnímala inak, brala som ho inak, myslela som si že je iný, vo svojej hlave som si ho upravila na pána dokonalého a pritom on ... Martin je oproti nemu kráľ chalanov. Podľa mňa Juro skončí úplne sám, bez baby, bude to nejaký dedinský ožran, ktorý bude mať vychodenú strednú poľnohospodársku. Chalan, o ktorého by som inak ani nezakopla.
Zvláštny. Je taký iný akého som ho mala vo svojej bujnej fantázi. Jeho ksichtík ma vie dokonale spliecť, keď sa potom tam usmieval, tak bol taký zlatý, ale potom som si spomenula to ako vyzeral a ako sa správal vonku, tak sa mi chcelo vracať. Totálny ťuťmák. To ho asi najviac vystihuje. Lebo nevie ani odpísať, pripadal mi tam stratený, stratený vo svete, chcel ísť iba domov, ako keby to tam bolo niečo hrozné, veľké, ja neviem... Opak mňa. Ale totálny.
Tri roky v klamstve. Že je taký sladký, milý a zlatý. Včera mi otvoril oči.
Napadlo ma že sa spýtam prečo neodpísal, nemala som zábrany pred ním, potom ako som videla aký je, a to som ani nepila, iba to mojito. Ale nebola ani príležitosť, a odpoveď som vlastne vedela a potom som si uvedomila, že čo sa s ním budem zase zahadzovať. Iba som to chcela ukončiť. Aby mi povedal to čo viem, aby sa to tým rozhovorom uzavrelo, ale načo. S ním už viac nechcem mať nič spoločné.

Martin nemohol prísť, možno nabudúce, chcela som sa na niekoho lepiť a zároveň si prehrávať scénku s Adamom. Je to hnusné, lebo aj minule som bola zlepená s Martinom a myslela som na Jurove: "Zmenila si názor?"
Vždy ma dostane niečo do kolien. Vlastne iba dvakrát, minule Juro a teraz Adam. Ale teraz som ani neskrývala to rozčarovanie, pretože tie baby s ktorými som tam bola, vedeli o Adamovi,ale o Jurovi nevedia, našťastie, teraz sa za to priam hanbím.
Pustili mi dvakrát Memories! Vtedy som bola úplne v koncoch.. A dvakrát mi pustili (teda nie len mne :-D) od Kida Day 'n' Night! A cekom dobre, hrali, tancovali sme aj na malom hlavnom pódiu, bolo to super, tie svetlá a hudba, to som presne chcela po tých obhajobách a celkovo po všetkom. A ani sme nemuseli piť(ak nerátam to mojito čo bolo úplne slabé a na tri baby jeden pohár..) a zabavili sme sa. O tretej som prišla domov, lebo kamoška už chcel ísť, ona nebola až tak vo svojej koži, ale my dve s M by sme tam asi tancovali aj do konca. Taxíkom sme prišli a s M sme až domov dali fajnú debatu o Adamovi a o jej vysnívanom, ona ma v tomto fakt vie pochopiť. Lebo to má podobné, a nechceli sme sa ani oddeliť, lebo potom nasledovali iba týriace myšlienky na tých dvoch. Najradšej by som v tom bare bola večne, aj keby som len sedela a pozerala sa na ľudí ako tam šalejú a na tie svetlá, ale aspoň by som bola mimo svojho sveta. Ale našťastie sa mi podarilo rýchlo zaspať, a na to ako málo som spala sa cítim dosť dobre. :-D A končne aj slnko vyšlo, dnes je úplne teplo. Išla by som sa vyvaliť na dvor..
Spýtala by som sa Adama, kto bola tá baba, ale na budúci týždeň sa neuvidíme... :-(
Nechám to radšej celé tak, týmto článkom to musím ukončiť.

Never ľuďom,klamú, aby neboli sami klamaní

18. května 2010 v 21:51 | Tessa* |  Články
Škodoradosť je úúžasná vec! Včera spomínaná osoba dnes dokráčala do školy so šedivými vlasmi. Krása. :-)


Moja láska ku Kidovi sa prehĺbila po tom ako som počula túto pesničku, má krásny hlas, taký upokojujúci-aspoň pre mňa. Dúfam, že v piatok pôjdem naozaj vážne niekde a pustia mi Memories úplne na pecky a ja z toho rovno zošaliem, ale bude to príjemné zošalenie.Mala by som si zlepšiť angličtinu, aby som raz mohla ísť za Kidom a Davidom (Guetta) a rozprávať sa s nimi. Vpodstate mi ale stačí aj moja doterajšia slovná zásoba (I love you!).
Dnes to bolo zaujímavé v škole, ten nový si sadol oproti mne, čo na mňa nemalo dobrý vlyv. Najskôr som sa rozhodla ho ignrovať, ale potom sme sa smiali ako na práškoch. Bojím sa to viac rozoberať, aj keď by som najradšej napísala ďalších tristo kilometrov o tom čo sa dialo. Ale nechám to, dnes ráno som sa bála ísť do školy, pretože som sa bála, že včerajší článok niekto čítal... Som posera, viem. :-)
Už si nechcem domýšľať, ani s Jurom. Bol tu, neotvorila som ja, ale čo tam po tom. TAK veľmi chcem mať na háku ! Uvedomila som si, že neviem rozlišovať čo je ozajstné, a čo si len prifarbujem alebo vnímam tak krajšie... Ale ľudia to vedia skvele na mňa hrať a ja si potom namýšľam a nakoniec vždy ostanem sklamaná. Ale aspoň občas chcem veriť ich rečiam a činom, ktoré ukazujú na niečo, no nakoniec boli myslené úplne inak a ja zistím, že som dlhý čas žila v klamstve, v divnom svete, kde som verila v to, že na mne niekomu konečne záleží... A pritom som si len zle vysvetlila veci.
Prečo si všetko musím tak pripúšťať?
Vonku je počasie ako pred koncom sveta. Desí ma, ale zároveň fascinuje. Vietor v ksichte, zima prenikajúca pod kabát, a zvláštne tmavá obloha..
A teraz ako trafená závisláčka sem pridám časti z toho videa, pretože z nich nemôžem:

1.) Ísť s ním v takom kabriolete a on by spieval a ja by som od štastia umrela...
kid 1


































2.)
kid 2

































3.)
kid 3






























4.) Tie jeho tančeky...
kid 4






























5.)
kid 5





























6.)
kid 6































Chcem rušiť nočný kľud s Kidom a Davidom, chcem nahlas kričať Memories aby všetci počuli, že
som s nimi, do rána chcem vyskakovať dva metre vysoko a hulákať hey hey yeah yeah, ráno by som nebola unavená a pred školu by ma čakal Adam a bolo by to oukeeeeej. :-)

Ah ah dievča...

;-D

Sú ľudia, ktorí si myslia, že chápu podstatu všetkého, no pritom nechápu ani len podstatu života

17. května 2010 v 17:24 | Tessa* |  Články
motorka!

Prehnané používanie nadávok...
Už tri dni si pripadám ako v nejakom zlom sne, z ktorého sa dúfam čoskoro preberiem. Pripadá mi to tak preto, že už tieto tri dni dookola prší, fúka vietor, je zatiahnutá obloha - úplne depresívne počasie. Skľučujúce. Len sa pozerám z okna von a ďakujem bohu (?), že som vo vnútri. Deprimuje ma to počasie. V sobotu som sedela za počítačom a mala hroznú chuť niečo urobiť, také veselé, ale všetci okolo boli tiež iba znechutení z počasia.
O to je to celé depresívnejšie, že celý víkend som len sedela nad stolom s ceruzkou, tušom a kreslila príšernú tému do školy, ktorá dneškom nekončí, iba začína, ukončí sa to (možno) v piatok obhajobou mojich prác. Som mŕtvy človek a unavený zo svojho života a žiadnej peknej vízie do budúcnosti.
Neskutočne ale neskutočne ma dnes vytočila istá spolužiačka. Ja to ani neviem popísať aká je ona puča (!!!), to by ste museli zažiť. Keď bola slobodná (nemala chalana), tak chcela všetkým nahovoriť aké je úžasné byť single. Potom sa ožratá spoznala s jedným chalanom, začala s ním chodiť a po týždni sa s ním ide rozísť, lebo nie je zvyknutá na to, že je vo vzťahu...(!!!) Vo mne to akurát ide explodovať. A keď to hovorila v škole, tak ma skoro porazilo. Dokonca mi bolo z toho do plaču, pretože niektoré (=ja) by dali všetko za vzťah (s Jurom :-D) a ona toho svojho iba využila. Ale ešte ten spôsob ako to hovorí. Ona nie normálna. Pravdaže nezabudne dodať aká bola na*ebaná (akože nikoho to nezaujíma, len ona o tom zrazu začne hovoriť, úplne odveci) a ako sa nevedela za to prihlásiť na fejsbúk, lebo zle naťukala heslo. Vtedy som tuším už aj lámala ceruzky od zlosti. Ide sa hrať na veľkú onú a pritom je to úplne ku*va. Na začiatku prvého ročníku bola úplne iná a za ten ďalší rok sa dokázala tak zmeniť a skaziť... Že koniec. Ja všetko chápem, chápem tie občasné skazené narážky a štýl žitia istých osôb, ale ona to už trochu preháňa. A dookola trepe, k tomu ju ešte aj počuť cez sluchátka s hlasnou hudbou, ona musí dokola rozprávať a smiať sa na takých píp. Lezú mi na nervy tie jej peroxidové chlpy na hlave, to že cecky ( ako to ona volá) si ide vytŕčať na hanbu sveta, rovno holá by mohla prísť... Dnes aj povedala, že chce akty nafotiť, však prečo nie? Veď ktorá tínedžerka netúži nafotiť akty?
Serú ma tie jej reči a nitránsky trápny prízvuk, namyslenosť v hlase a v správaní a to, že si povie (sama pre seba) aká je namyslená a v tej chvíli sa považuje za bohyňu. Chcela som jej nakričať do toho jej tupého ksichtu aká je to hus, že nie je normálna, že si nič neváži, ani toho chalana, že keď si myslí, že je in keď nám povie ako bola opitá v piatok tak sa mýli a že nie je zaujímavá. No namiesto toho som len sedela na mieste úplne ticho, prišiel na mňa zvláštny smútok a v duchu som jej nadávala tak veľmi... Lebo ona nevie, čo je to láska, jej ide iba o to, či bude mať na fejsbúku,že je vo vzťahu alebo nie. Dokonca sa s tým chalanom ani nerozišla osobne, jej "priateľka" mu zavolala a naznačila mu, že je koniec (dôvody asi neudala, pretože žiadne logické a normálne nie sú) a dnes si dá RiushQa status na fb v zmysle, že je koniec a mi máme dať, že sa nám to páči. No kokot!
Ja môžem je*ať tie jej statusy a po*ebané reči. Ku*va jedna po*ebaná, dúfam, že parádne doplatí na to jej trápne správanie.Dúfam, že zdochne na pohlavnú chorobu ... A to myslím vážne.
Je to neuveriteľné decko, ktoré sa pritom správa ako keby preje*alo všetek klan chalanov... To som tu vynechala asi polovicu jej rečí, napríklad že keď aj bola s tým jej frajerom (s ktorým sa videla trikrát! pozor opakujem trikrát) tak len slintala nad jeho kamošom, a preto sa ešte rozhodovala či sa s týmto rozíde,pretože potom neuvidí toho jeho kamoša... Koniec, toto je koniec. Nemám slov.
A všetci jej prikyvujú na tie jej hovadiny. Všetci sa tvária, že je to normálne. Že ona je normálna. Nikto jej nepovie, že je je*nutá až ma v riti pichá, ale ešte raz niečo takéto začne a ja jej už niečo poviem. Aj keď jej mozog to asi nestihne spracovať a už vôbec nie pochopiť. Piča.
A ešte všetci začnú (však prečo nie)hovoriť tie ich "super" príbehy a začnú sa chváliť s tým kto s kým chodil čo najkratšie... Áno s tým sa treba pochváliť...
Jebem!
No viem, že nech by som jej povedala čokoľvek, nebodaj ju ešte urazila, všetci sa postavia na jej stranu. Možno zopár ľudí by so mnou súhlasilo, ale boli by ticho. Veď ona je super-in-cool, ja som divná ...
Pripadala som si tam ako v tom zlom sne, stále som v ňom. Aj keď je naozaj pravda, že ich mám poväčšine už u riti, ale dnes ma proste hentá už tak dosrala. A k tomu sedela oproti Adamovi, a ja som jej závidela, žiarlila keď sa s ním rozprávala a on sa ešte aj na nej smial. Stále žiarlim keď sa s niekým viac rozpráva, a je to úplne nezmyslené, pretože mne sa naozaj nepáči. Ale s ním tiež končím, nepripustím si ho až tak k telu... A je mi jedno. Je mi jedno, že chce vrátiť na starú školu...
Práveže tak to bude lepšie...
Chcem odísť z tej triedy. Prosím. :-(
Nechcem tam byť aj na budúci rok a aj na ten ďalší. A ešte chcú mať stužkovú... Náš super kolektív, ktorý milujem.
Čím si blbší idiot tým si obľúbenejší. A v konečnom dôsledku šťastnejší... V dnešnom svete. Nechcem žiť v dnešnom svete. :-(
Myslela som si, že Adam je iný, ale vždy sa dá nimi stiahnuť. A to ma serie. Nie je to osudové. Že by povedal: "Ja som kokot, ty si piča, tak pome spolu kričať!" :-D Toto nepochopíte...
V piatok som sa s ním dosť rozprávala, pretože sa posadil predo mňa.Rozprávali sme sa o tom ako je táto škola hrozná a dokonca som mala pocit, že nemá problém sa mi zdôveriť, hovoril mi také súkromnejšie veci a ja som vtedy vôbec nepremýšľala nad tým čo hovorím, všetko išlo tak prirodzene (na chvíľu to bolo osudové :-)). No dnes ma presvedčil, že osudové to nie je, on sa dokáže rozprávať s každým, hoci s nimi sa nerozprával o tom o čom sa so mnou. A to ma niekde hlboko vo vnútri teší.
Pokračujem v domýšľaní.
Chcem byť zavalená kadečím aby som nemusela myslieť na realitu. Plánujem sa prihlásiť na kopec krúžkov a veľa kresliť, aby som zabudla že zmysel sa z môjho života vytráca. Dúfam, že tento piatok pôjdem skutočne s kamarátkami na diskotéku do mesta a že si to užijem najviac ako sa bude dať.

Toto je inzerát straty a nálezy

14. května 2010 v 20:51 | Tessa je tu naskok |  Články
Chcem veriť v to, že ma má rád, že to nebolo len tak, keď stál tak blízko mňa, keď si tam dobrovoľne stal a tisol sa ku mne a ja som sa tvárila, že mi to vadí a že je to neprirodzené,ale ono to bolo to najpríjemnejšie a najprirodzenejšie čo sa mi mohlo stať.:-)
Možno sú to všetko zase iba výplody mojej fantázie, možno sú to iba nesplnené túžby, ale to mi je jedno. Budem si domýšľať. On ma to naučil. Snívať a prestávať vnímať realitu. V mojom svete budeš navždy, no v reálnom bez teba zošaliem...♥

Len som chcela...


Aj tak budem veriť, že raz budeš môj...

i'm weird 'cause i hate goodbyes

3. května 2010 v 18:27 | Tessa*
Založila som blog na blogspote. Možno to nebude mať zmysel, ale netarez s týmto blogom končím. Skúsim začať niečo tam, niečo nové. Možno to bude na dve veci platné, ale ja chcem začať niečo nové. A už sem nechcem písať o tom že ona povedala že on povedal že ona povedala...
Netuším prečo sa to vo mne zrazu tak prelomilo, ale bude to asi len ten strach z toho, že to tu nájdu. A ja chápem, že sa môžem vykašlať na to či tu to nájdu, ale ja nemám nervy na to, že by som raz išla do školy a oni by mi vyhodili na oči, že všetko vedia, všetko čítali, vedeli by, že moja slabosť je Juro, že som na nich občas kydala, že som divná a ... Nechcem aby ľudia naokolo vedeli o mne toľko. Nechcem aby o mne vedeli pravdu. Stále sa sťažujem, že nemám tu pri sebe človeka, ktorému by som hovorila všetko, no lenže ja asi ani nechcem, aby niekto vedel všetko.
Neviem prečo tu už tieto sprostosti hovorím, ale ešte sa asi chcem naposledy vykecať. Ale vlastne budem písať aj na ten nový blog, ale menej. Asi. Hlavne pôjde o nejaké fotky. :-)
A asi až neskôr dám niektorým ľuďom adresu. A asi budem stále chodiť na vaše blogy, aj keď ich teraz tak viac menej zanedbávam. :-(
Dnes som mala obrovskú chuť z tadeto odísť na tú školu v zahraničí. Pamätáte si ako som na ňu šetrila (?), nebolo to ani tak dávno. Už som sa konečne zobudila a zistila, že toľko peňazí nezoženiem ani keby som sa na hlavu postavila. Moje sny sa rúcajú. Kvôli nedostatku peňazí. Ale koho to trápi? Mňa teraz nie.
Ľutujem, že nie ste so mnou, pretože ľudia čo sú, ma nedokážu pochopiť.