
"A z čoho bol Boh? To je vec ktorú nikdy nepochopím. Čo bolo úplne prvé?"



Súhlasím s Ashley. Ja si často kladiem tieto otázky. Hlavne na náboženstve. Od mala osm chodila na náboženstvo. Moje katechétky boli vždy.. bez komentára (na strednej nehovoriac). Je aj jeden môj spolužiak, akokeby bol tvoj článok z jeho slov. často sa rozprávame na náboženstve aj keď tú katechétkiu nemáme radi( a možno práve preto) o takýchto evciac. Alah a Boh je vraj (teda čítala som) jeden a ten istý Boh. Obaja mali niečo aj z Mojžišom alebo čo, ale len pri Alahovi sa Mojžiš volal inak.. neviem. Vieš, ja sa vlastne v dejinách cirkvi nevyznám, do kostola som nechodila rada, cirkev nemám rada, Bibliu som nečítala.. ale rada som čítala nejaké príbehy a podobné veci :). Vieru v Boha mi aj napriek otázkam nevezme nikto. Nepotrebujem mať birmovku preto, lebo to chcú rodičia a aj som povedala, že nechcem chodiť do kostola preotže neverím cirkvi.. nehccem ju prirovnávať k politike, ale aj tam sú ľudia sebecký a mysliaci na seba nie na cirkev. Pravda nájdu sa výnimky ale je to môj dojem. Ale Boh? Modlila som sa každý večer ako malá z mamou. potom som mala pauzu a neskôr som sa začala modliť zas. Odvtedy sa modlím stále. Veľakrát mi pomohol. Verím tomu že to bol on. Raz jedna katechétka povedala, k Bohu sa nemáš len modliť bez citu a odrecitovať pár modlitieb lebo aby sa nepovedalo. máš sa s ním rozprávať a možno viac ako modliť. Odvtedy som sa pomodlila a hovorila mu moje želania. Možno ich je dosť, ale pre mňaa sú to podstatné veci .. nie typu chcem toho chlapca a toho (aj keď pri nom som skončila až tam!) (aj keď je tam jedno dosť nepodstatné želanie, nepoviem ti ho lebo sa nemusí potom splniť, a je také možno až trápne ako stretnutie s celebritou, ale vieš no.. sny :)). Vždy mi pomohol a verím tomu, že vďakanemu sa stalo toľko vecí čo sa stalo a deje, že vďakanemu je ľudom okolo mňa stále dobre.. možno nie v zmysle psychickom .. o to sa postarať neviem.. ale sú sttále pri mne. Verím, pretože moja rodina si prechádzala veľa zdravotnými problémami a možno to pre teba nebol on ale ja verím že áno. Vždy keď sa moja mama modlila pri zdravot. problémoch som jej povedala nemodli sa len teraz ked máš želanie... nepočúva ma. Možno som jediná v tejto rodine kto takto zmýšľa ale teraz na narodeniny som dostala anjelika s krížikom v ruke. Zamilovala som sa do neho. Po dnešku som mu ďakovala za prežitý deň v škole. aj včera som žiadala o to aby to nebolo také tragické.. nebolo, aj keď vlastne bolo, ale z nikým som sa nepohádala, nikto ma nezvozil.. možno je ako môj talizman len ho nemôžem nosiť zo sebou pretože sa môže rozbiť. Takže aj keď mám pochybnosti, Boh mi veľakrát pomohol. A radšej budem veriť v nebo ako to že zomriem a bude len tma. Koniec. Nenávidím tmu a spánok. Ale čo sa týka vesmíru. Vždy si myslím, že existuje nejaká sila a aj iná civilizácia . . .
Toto bude dlhé ako článok, ale chcela som ti to napísať. (film si pozriem zajtra :))
Neverím farárom a im podobným ľuďom,ale minule jeden z nich povedal múdru vetu,že Boh naše želanie vždy vypočuje.To však neznamená,že ich aj splní.Nesplní ich v tom prípade,ak pre nás prinesú niečo čo nám uškodí.S týmto názorom sa stotožňujem.
Tak isto ako teba aj mňa už od útleho detstva viedli k cirkvi,ku kostolu a k náboženstvu.Nikdy som sa nezamýšľala nad tým v minulosti.Chodila som do kostola,lebo chodili moji starí rodičia aj rodičia.Ale teraz,keď som už "veľká",chápem mnoho veci inak ako mi to vštepovali do hlavy.Môj boh nemá meno.Načo?Meno nič neznamená ani pri človeku a ani pri bohu.Proste len jednoducho verím,že nie som sama,že niekto so mnou stále je.A je mi jedno,či je to Boh,Alah,Jehova či len príroda,ktorú uctievali pohania.V niektorých chvíľach mávam priam hmatateľný pocit,že niekto so mnou je,že ma vidí,sleduje a stráži ma.Možno to znie absurdne,ale je to tak.takže ja verím...v Niečo...a to niečo pre mňa za mňa môže prebývať v pekle či v nebi,na zemi či vo vzduchu,môže to byť viditeľné alebo priezračné,mne to je jedno,hlavne,že niečo vyššie existuje.A toto jediné,túto vieru mi nikto nezoberie.
Na druhej strane Cirkev považujem za inštitúcia ako každú inú,ktorá má svoje dobré i zlé stránky.Je to ako keď sa ľudia pridávajú k nejakej politickej strane.Nič viac a nič menej.Cirkev nepotrebujem a kostol už vonkoncom nie.Ja keď sa ocitnem v nejakom nádhernom vyzdobenom kostole,vždy ma pochytí smútok,pretože každá jedna takáto budova je prázdna.Boh v nich nie je.Ani v nich nemá byť.Veď čo by tam robil?Boha nemáme navštevovať v kostoloch,ale nosiť si ho stále so sebou.Toť môj skromný názor na ináč dosť chúlostivú tému.
Tak ja sa babrem s dlhým komentárom a ono mi to vyhodnotí ako spam,no super=)
Keď sa tak zamyslím, tak v podstate všetky tieto tvoje myšlienky sa mi neustále preháňajú hlavou. A na každú jednu otázku by som rada dostala odpoveď. Na každú. Ono, napríklad taký Boh. Odmalička som chodievala do kostola, odmalička ma takpovediac nútili modliť sa. Potom, neskôr som z toho akosi "vyrástla". Farárove slová som brala ako "keci" a to mi zostalo do dnes. Ja v nich naozaj nevidím žiaden zmysel a omša je pre mňa doslova utrpením. Nedávno som, keďže brat mal prijímanie, bola nútená ísť do kostola. Opäť som to tam len pretrpela. Ja neviem. proste nedokážem uveriť tomu, že Boh existuje. Źe existuje a dovolí aby sa na svete diali všetky tie zlé veci, ktoré sa dejú. Alebo aj všetko okolo toho. Jediné, čomu verím je to, že Ježiš žil. Neverím však, že vstal z mŕtvych, ani to, že Boh existuje, a už vonkoncom nie, že Panna Mária bola fakt panna... Neverím ani na nebo a peklo. proste som človek, ktorý verí len tomu, k čomu má dôkazy, fakty, čo môže vidieť, cítiť. A zas, tu môžeme polemizovať, pretože verím, na lásku, že ľúbime. A predsa ten cit nevidím, necítim, nemám priame dôkazy, že existuje. Je to ako začarovaný kruh...
A ten film som si chcela už dávnejšie pozrieť a tak nejak si ma svojím článkom naň navnadila, tak sa doň hneď zajtra pustím :)
Myslím, že každý člověk, i ten zlý, vrah, atd. , potřebuje v něco věřit. Třeba v někoho, koho si vymyslel, v Boha, v druhého člověka, ve své schopnosti. Potřebuje mít nějakou oporu. Já jsme věřící, i když do kostela moc nechodím. Tak nějak ve mě v jeden den, kdy se stala jedna zlá věc v naší rodině, přestalo bít to srdce pro Boha. Je dost těžké najít si zpět k němu cestu. Já ji asi znova našla, i když to ve mě zůstane nadlouho.. Je život, je smrt. Kdo ví, konec světa? Kdo ví. Všichni s etomu smějeme, žijeme přece současností, tak proč se zaobírat něčím, co bude až za pár let, za pár set let..
Každý potřebuje věřit, tak i já věřím. Možná jinak než ostatní, možná ne tak, jak ostatní chtějí, ale jsem v rámci možností šťastná.
No já si taky myslím že prostě člověk v něco potřebuje věřit..a nejvíc lidí věří v Boha..aj ked ho nikdy nikdo nevidel..já věřím v Boha,ale všechno okolo teho ne..prostě mám svúj názor na věc..víš kolik otázek mám já na všechno tohle?Taky mám ty istý otázky co ty si tu napsala..a co myslíš kdo mi nane odpoveděl ?NIKDO
ale podle mě když umřeme..tak to bude takový stejnaký jak když sme nebyli na světě..proste sme o sobě nevedeli nic..absolutně!!!
v tomto smere mám aj ja mnoho otázok, avšak viaceré výskumy potvrdzujú, že NIEČO muselo na začiatku existovať, nejaká vyžšia inteligencia, niečo čo usporiadalo svet, niečo, čo určilo prírodné zákony... a myslím že je jedno či to nazveme NIEČO, BOH, ALAH, BUDDHA, UFO, VYŠŠIA INTELIGENCIA alebo akokoľvek inak, vždy je to niečo, čo muselo byť... a inak, islam vznikol z kresťanstva a Alah=Boh, znie to zvláštne, až absurdne, ale keby si sa pozrela trocha do histórie, je to naozaj pravda...
a čo bude po smrti... tak to sa nechám prekvapiť :)
Naučila jsem se nad těmito věcmi nepřemýšlet. Jakmile začnu, tak se do toho zamotám. Zkukusím ti odpovědět--Vznikli jsme z hmoty, z jednoho atomu, a ten vznikl náhodou reakcí protonů a neutronů, potom v něm probíhaly reakce a nakonec třesk a evoluce. Vždyt to znáš. Podle mně prostě před tím nebylo nic. NIC. Spíš by mně zajímalo, co je za vesmírem...co je tam sakra? Představuju si to jako bílé vakuum. Nikde zhola nic. Ale co je za tím NIC? Kde to končí? všechno má konec. a co je za tím koncem? AAAch ja to chci vědět. Mimochodem, když jsem byla malá, taky jsem věřila v Boha, protože mám rodinu ze slovenska a tam jsou lidé /jak víš/ silně věřící. Ale postupem času, díky médiím a vlastnímu rozumu, jsem přišla na to že bůh není. Že to je jen taková "berlička", kterou si lidé ve středověku vymysleli. Předtím to bylo za účelem aby mohli trestat prohřešky a měli záminku. Ted je to spíš takový útěk od reality. Možná že když v něco hodně věříš, stane se to. Když lidé věřili v boha, určitým způsobem si to vsugerovali. Ale to je jsou jen moje doměnky.
A vždycky jsem doufala, že po smrti se dozvím odpovědi na tyhle otázky. Že jakmile vydechnu naposledy, tak místo vzpomínek na svůj život, se mi objeví odpovědi na otázky a řeknu si bože vždy´t je to tak jasný.:))
Ja verím v boha. Ale do kostola nechodím, neverím cirkvi. Neverím tomu čo povedal knaz že ked budeš chodiť do kostala tak pojdeš do neba a ked nie tak do pekla. Svet sa nikdy nedelil na dobrých a zlých. A verím v boha každý má v sebe boha, za bohom nemusíš ísť nikam je v tebe je okolo nás je všade a tým, že je vo mne verím vlaste iba seba verím iba v svoje schopnosti a to , že sa modlím každý večer hovorím čo chcem a čo nie. Hovorím sebe. Všetko som len ja ja ovplyvnujem buducnosť moje rozhodnia činy a skutky. My sme cirkev my sme. Veriť v boha je viera v seba. A funguje. Ked veríš sama sebe v svoje schopnosti. Určite sa to splní. (ja som pozerala na film secret).
A po smrti niečo može byť ale aj nemusí. Ja ked som mala kompletnú stratu vedomia (je to ako v narkoze) necitila som nič ani som nevedela, že nedycham a nežijem a ani som nevidela tunel, ked som sa prebrala bolo to ako keby som spala. Nič.
A večnosť, bude asi iba v podobe sŕdc v ktorých zostaneme, v ľudoch ktorý na nás budú myslieť.
Každý má iný výklad boha, večnost, nikto nevie kde je pravda ani ja nie ale to čo som zažila ma presvedčilo v to čo verím teraz. Niekto si nedokáže predstaviť boha. Ani ja:-) žijem v tom že je to starček s dlhou pradou a vela rokmi, :D.....Ale dokážem v neho veriť. Niekto nie a chápem prečo. No niekedy mám pocit že je pri mne. A preto by ma velmi ranilo keby tu nebol, keby bol boh v každom z nás a bol by v mojej duši (čo predpokladám aj je) necítili by sme stratu? Nechýbalo by nám niečo ?
To ma privádza k dalšej otázke čo je duša ? Je to to čo nám hovorí čo je zlé a dobré cítime výčitky a tak ? Ale čo to naozaj je ? čo to znamená ?
[4]: Hm tak to je asi prvá múdra myšlienka ktorú počujem od farára... Taktiež si myslím, že je niečo vyššie, to jednoducho musí byť, len neviem čo to je. Úplne sa stotožňujem s tým názorom na Cirkev. A ďakujem, že si sa k takejto chúlostivej téme vyjadrila. ;-)
Tak to ti nebudme brať názor ale priznám sa, že aj ja som si v posledných rokoch keď dospievam kládla tieto otázky ale prišlo pre mňa dosť ťažké obdobie. Modlila som sa, začala opäť veriť v Boha intenzívne ako nikdy predtým, nie len tak z donútenia ale verila som, že on bol moja jediná nádej lebo nič iné mi už vtedy nemohlo pomôcť ak nie nejaký zázrak- proste niečo, čo si sama nedokážem zadovážiť. A pomohol mi...po dlhom čase ale ja som stále verila hoci niekedy to už na moju psychiku bolo priveľa no chcela som veriť že mi pomôže a do konca života mu za to budem ďakovať. U mňa to je takto :-)...milujem Boha lebo viem, že on bude vždy jeden, ktorý bude pri mne aj keď ho veľa krát sklamem a urobím množstvo hriechov a to je asi jediné čo JA nikdy nepochopím. Ako toto dokáže?...pomáhať aj tým ľuďom, ktorí už toľko krát vo svojom živote sklamali a dobre vedia že ešte aj veľa krát sklamú.
Rodičia ma ani nejak k Bohu neťahali silou mocou ale sama som si našla cestu a myslím si aj, že to je silnejšie puto alebo ako to nazvať :-D no ja už končím, neviem či sa ti to vôbec bude chcieť čítať ale nejak to šlo zo mňa samo :-D...