Červen 2010

The sun will come back tomorrow...there's a message in a bottle...so come on I'll meet you there

29. června 2010 v 19:03 | Tessa* |  Články
Rich bol haluzný. Včera. Len škoda toho, že romantický nie je ani trošičku...Ani trochu, ani máličko. Vôbec! (Ale to len tak medzi rečou.)

Písal, že cez futbal spal a ja, že aj som spala, ale nie cez futbal, a on, že s kým som spala... (;D)
On: s kym?:D
Ja: s ujom vankusom :D
On: jaj ten stary uchyl :D ..

(:DDD)

Ak vám to nie je vtipné...tak smola. Mne v poslednom čase je smiešne úplne všetko.

Dnes som si kúpila puzzle. Chcela som tým zabiť čas cez prázdniny, ale zajtra to už asi dokončím.

A chcem namaľovať cez prázdniy obraz. Našla som celkom pekné maľby, sú od Thomasa Kinkada.
Ale to si musím kúpiť drahé plátno, drahé olejové farby a zabíjať tým môj drahý čas. Ktorý drahý vôbec nie je, to len aby tá veta znela viac vau.

Prinášam vám, exkluzívne, sériu mojich fotiek!

1
2
3
4

Celkom obyčajné obyčajnosti

28. června 2010 v 14:15 | Tessília |  Články
Som Angličanka. Narodila som sa preto miesto, teraz to už viem. Anglicko patrí medzi moje vysnívané krajiny, ktoré navštívim a nech to bude akokoľvek ťažké, pôjdem tam, pretože si myslím, že jeden z dôvodov prečo som sa narodila, bolo, aby som bojovala za svoje sny, a zažila skutočné šťastie, ku ktorému vedia zložitá cesta, ale stojí to za to. 

Nech to stojí za to!

england
Tá veta bola tuším v Titanicu, je moja obľúbená, nech bola kdekoľvek...

Mám rada rozprávky a animované filmy, pretože vždy sa tam ocitne nejaká veľká myšlienka. Napríklad Roboti, to som pozerala včera, s kopou pukancov, a bola tam práve taká myšlienka, že za svoje sny treba bojovať. Milujem všetko kreslené. Snívala som o vlastnom animovanom filme, dokonca aj o obyčajnom filme, občas som písala scenáre, aj keď viem, že sa to nikdy nestane, nikdy nenatočím film, ktorý bude taký hlboký a precítený, domyslený do posledného detailu a tak výrazný, že vyhrá niekoľko Oskarov, ale ako sen je to dobré. Alebo som chcela v nejakom filme hrať, čo je už absolútne nereálne, pretože nie som na niečo také stavaná. Sny. Sen, ktorý si chcem určite splniť, je že napíšem knihu. Ktorá sa stane bestsellerom.
Páči sa mi táto mikina (viď obrázok :D). Našla som ju na jednej internetovej stránke.
Je toho veľa, čo by som teraz chcela, napríklad aj zrkadlovku, ale uvedomila som si, že načo ju aj budem mať, ked už ani nemám, čo fotiť, a nemám s kým fotiť. Samu ma nebaví ísť za dedinu a fotiť, pretože si pripadám ako debil. A nikoho iného to tu nebaví, zase som v tom sama. Ale dosť sebaľútosti..
Canon 400D

Asi som sa buchla do toho z Chiddy Bang, nie do toho černocha, ale do toho druhého. Zistila som to tak,že si ich klip pozerám asi po päťdesiaty krát a stále pozerám na neho. Je to milé, keď sa ta húpa na hojdačke. A inak nemôžem z toho tančeku v 41. sekunde. :D

Do školy zavítam až pozajtra, veď by nebolo celkom odveci vyzdvihnúť si vysvedčenie.. Ale aj tak sa mi tam hrozne nechce, pretože najskôr budeme hniť dlho dlhooo v triede, pričom sa budem musieť pozerať na tie tupé ksichty (ale bude to naposledy!..teda ešte dva ročníky...) a potom bude mať riaditeľka aspoň trojhodinový príhovor. Ale po tom utrpení ma čáka nekonečná sloboda... Asi sa rozplačem od šťastia.
Risuje sa mi jedna brigáda. Bože, toto je trápny článok..
Stále sa mi potvrdzuje, že človek v živote miluje iba raz. Ale to jedno, toto už nikoho nezujíma. Úroveň môjho blogu práve klesla hlboko.
Ale práve teraz mi to je jedno.
Chcem si užiť prázdniny. Nechcem byť doma, keď príde sesternica a bude sa odo mňa očakávať, že sa s ňou zahrám. Alebo že sa nebodaj s ňou pôjdeme kúpať. Prečo nemôžem mať hanblivú sesternicu? Stále musí byť stredobodom pozornosti a každí je z nej namäkko...
Najlepšie by boli dvojmesačné prázdniny na anglickom vidieku, prečo tam nemám žiadnu rodinu? Domov by som posielala pohľadnice a dlabala na všetko. To by bolo žúžo!
Nechcem už viac trápne prázdniny na tejto trápnej dedine s trápnou rodinou a trápnym pocitom samoty a nudy. Fuck it.

Nobody said it was easy..no one ever said it would be this hard..oh take me back to the start

25. června 2010 v 17:51 | Volajte ma navždy zúfalá |  Články
Mali sme ísť dnes tancovať, ale nejdeme. Nechcem. Moje sebavedomia po dnešku je nulové. Dokonca mínusové. Nulové bolo doteraz.
Nemám chuť už do ničoho, čo súvisí so životom. Život je debil. Nechcem ho žiť...

Netušila som, že zháňanie brigády môže byť také ťažké.
Ale aspoň som opäť bola vo firme, kde som praxovala, dokonca tam bol aj boss (:D) a pamätal si ma! :D Ale nevidí to ružovo a ja tiež nie.


Chcem bývať v meste. Dá sa tam robiť veľa vecí. Chcem chodiť s davom a splynúť s ním.
Aj keď po dnešku mám chuť odísť niekde na samotu.
Nechcem Írsko, Fínsko, nič z toho. Chcem krajinu, kde budú ľudia ľuďmi.

Nikdy nebudem slávna, nikdy nedokážem niečo čo sa zapíše do dejín... Nikdy už nechcem ísť medzi ľudí, neznášam ľudí... Vedia dokonale ubližovať. Asi to majú v náplni práce.

Mám nové náušnice. Pochopila som, že žiadna nová vec aj tak nezastrie rany. Lebo sú hlboké a tažko zmazateľné.
Absolútne nikto ma nechápe. A to myslím vážne.

A nechcem aby toto niekto riešil. Nechcem slová, otázky, a vôbec nie ľudskú reč a ľudí. Chcem tu zhniť medzi štyrmi stenami.

Musím si ísť pozrieť nejaký film. Pri filmoch a knihách sa dobre zabúda na problémy...

Musím odísť preč

24. června 2010 v 13:44 | Tessa* |  Články
Nikdy by som si nemyslela, že môj zdravotný stav by stál za zmienku na tomto blogu,ale včera som bola dosť vystrašená z dnešnej návštevy doktorky, pretože mi brali krv a niečo zlé tam vyskočilo, ale nakoniec to nie je nič vážne, dala mi nejaké vitamíny, ale ja som už čakala hrôzostrašné scenáre. Ale štve ma to, pretože teraz sa prejavila aj moja alergia na bohviečo, a sú tu aj moje nekonečné problémy s menštruáciu, a teraz aj niečo s pečeňou, dokonca od včera ma bolí chrbát ako starú babku, včera ma aj bolela hlava a nie málo, a dookola som unavená ako keby každý deň pracujem 12 hodín v bani... Včera som zaľahla už netuším o koľkej, možno okolo siedmej a spala som až do polnoci, čo ma Cal zobudil búchaním, a tak som sa išla osprchovať, potom som si ľahla a zobudila som sa dnes ráno o siedmej. A to som už mala červené oči z tej úžasnej alergie. To ma stále bolel chrbát... Možno je to z počasia, ja už fakt nechápem, tú nekonečnú únavu. Mne stačí, že si nachvíľu niekde ľahnem a zaspím a potom keď sa o niekoľko hodín zobudím, tak je to hrozné, pretože sa cítim ako by ma palicou uderil niekto do hlavy a ešte po mne poskákal. A to hocikedy počas dňa. Kľudne aj po škole. Kľudne aj v škole, ale tam sa spať nedá... Ale aj tam som stále len vyvalená na lavici. Úžasné. Celý život prespím...
Pozitívna správa je, že prázdniny sú už za dverami! Neplánujem ísť do školy až do stredy. Len dúfam, že prázdniny nepresedím v čakárni u doktorky.. Ale aj tak, apsoň nemusím sedieť v škole medzi ľuďmi, ktorí čím bližšie je k prázdninám, tak tým viac si lezú do zadkov. Občas sa fakt pýtam, čo som zase prespala, keď vidím a počujem ich rozhovory o tom, ako napríklad chystajú cez leto nejakú chatu... Alebo ako si liezú do zadkov, keď jedna spolužiačka revala kvôli učiteľovi. Zrazu ju každý utešoval a bol jej najlepším priateľom.
Skutočne neverím, že sa zmenia. Že raz prestanú byť falošní... Keď hovorím o svojich spolužiakoch, hovorím o kôpke závislých ľudí. Oni sú naozaj závislí. Je jedno na čom, ale normálny nie sú. Nie je to smutné, že majú okolo 17 rokov a už sú závislí na nejakej látke? Ževraj sa zo závislosti lieči niekoľko rokov (ak vôbec), tak im prajem úspešnú liečbu. :-* (Aj ja môžem byť občas falošná, no nie?)

Včera (dokým som nespala ako bábo) tu bola Janka a bolo super. Napriek tomu, že fúkalo sme sedeli v záhrade, hrali sa s Emmou, jedli čerešne a potom sme sa išli nachvíľu bicyklovať! Zmeškala autobus, tak sme išli až na železničnú stanicu, na ktorej som nebola už veľmi dlho a zistila som, že sa mi tam páči. To je ešte taká typická stará železnica. Možno tam raz pôjdem fotiť (ako taká trapka...).
A dnes by som tiež chcela niekoho uniesť a rozložiť si deku u nás v záhrade, čítať časopisy, dačo jesť, ležať a pozerať sa na oblaky a slnko, ignorovať moju alergiu na niečo zákerné, spať ( ale nie celý deň), fotiť, počúvať Opposite Of Adults, dohadovať sa na piatku, a na letných plánoch, na oblečení, na chalanoch, a na tom aké mal dneska Juro božské tričko - fialové, a na tom ako som ho úplne nečakane stretla v obchode... A ako ma to zasiahlo. Až tak, že som si prisahala vo svojom vnútri, že z tadeto musím odísť. Čo najskôr..

prettyvisions.blogspot.com

Rozmýšľala som nad tým čo som písala v minulom článku, a vlastne sa to vyriešilo nejak samo. Rich neodpisuje. To, že neodpísal sa stalo už viackrát. A možno preto ma to netrápi. Len viem, že mu prvá nenapíšem.
Aj keď, no, neviem čo urobím ak ho stretnem. Ale asi to nechám na náhodu a na to čo vtedy budem považovať za správne. Hoci v tejto chvíli netuším čo urobím, aké to bude, čo sa stane, neviem nič okrem toho, že Rich nie je ten, o ktorom by som povedala, že je to chalan akého chcem. On sa ku mne nehodí ja k nemu tiež nie. Sme úplne iné svety, k nemu by sa hodila baba, ktorá má víziu budúcnosti takú, že by sedela doma, varila, prala, robila domáce práce, porodila by mu desať detí a starala sa o ne. Navždy žila zalezená na dedine. Ale ja chcem cestovať, určite nechem ostať niekde tuto a starostliovosť o domácnosť mi je vzdialená a hodne, a nechcem desať detí..
Raz keď som mu písala, že chcem cestovať, napísal niečo v zmysle, že načo a ja že aspoň do Anglicka určite, on že dobre ale iba tam. :D Hovno.
(Írsko, Fínsko, Jamajka, New York, Paríž atď...)

Dnes som si spomenula na to, ako som sa chcela naučiť hrať na klavíri. A stále to chcem. Len neviem ako... V tom dome, ktorý budem mať na anglickom vidieku, ten biely s modrými oknami a verandou, tak v ňom budem mať klavír. Áno..

Tell mummy I'm sorry This life is a party I'm never growing up

21. června 2010 v 22:07 | Tessa* |  Články
Sú dvaja, s jedným to proste ide, nie sú tam problémy, okrem jedného - cítite že nie ste úplne šťastná. A potom je tu ten druhý, ktorý vaše srdce zasiahne hlboko, najhlbšie ako sa dá, na celý život, ale napriek tomu to osud vždy zariadi tak, že s ním nemôžte byť, hoci pri ňom by ste cítili že už šťastnejšia nemôžte byť.

Lebo viem, že to nie je to čo chcem.
Lebo ja som to celý čas vedela, už vtedy, čo som s ním tancovala. Už vtedy som mala výčitky. Výčitky možno voči nemu, možno voči sebe. Možno aj aj. Lebo som cítila, že nerobím dobre. Nerobím to od srdca a to čo nerobím od srdca sa neráta. Stratený čas.
Som až taká zúfalá, že budem v tom pokračovať?
Písala som o tom, že sa prekonám a radšej sa budem lepiť na niekoho, koho neľúbim, len aby som zabudla na toho koho ľúbim, ale to sa nedá len tak, tak to nechodí v živote...
Priznávam, že posledné dni mi kvalitne z Richa hrabalo. Naozaj kvalitne. Cal mi povedal, že mi nejak na ňom začalo záležať, a vám by nezačalo, keby sa na vás zalepil, pýtal si pusu, prejavoval by vám city, ktoré hoci nikdy nevyslovil na hlas... A ja mám také divné otázniky v očiach, pretože napriek všetkému, čo ku mne prejavuje, nemám nič potvrdené, nikdy mi nepovedal, že sa mu páčim a nemal by mi to oznámiť? Nezvykne sa to robiť? Či to sú moje mylné predstavy o vzťahu?
On proste len prišiel a už ma bozkával. Jasné, jasné, dovtedy bolo písaníčko, spoznávaníčko a bla bla, ale ... Ale bolo tam aj to ale. Ktoré neviem odohnať, nech by som sa snažila akokoľvek. Lebo potom by som to nebola ja. Celú seba by som zaprela, zapredala, odložila na poličku a nechala vyniknúť moje druhé ja, ktoré zatiaľ ani nepoznám. Pravdepodobne to druhé ja by patrilo Richovi. A nemalo by výčitky z toho, čo by podnikalo. Nemalo by námietky. A ani zábrany. Lebo by to bolo to odvážnejšie ja. Prečo sa z tohto neviem vymotať?
Richie nie je to čo chcem.
Ja chcem Jura. Lebo jemu sa všetko odpúšťa. Lebo ak by on robil to čo Rich, neváhala by som ani sekundu, nemala by som výčitky, cítila by som šťastie a nie stiesnené šťastie. On môže byť k**** na druhú, ale stále je to k**** na druhú, ktorého ľúbim. Na druhú. A Rich? Absolútne to nie je niekto, koho by som chcela. A oukej, tu nejde o to, že by mi záležalo na výzore. Lebo po prvé, ani Juro nie je pekný a predsa... A po druhé výzor by som nezačala len teraz odrazu riešiť, lebo som si ho bola vedomá doteraz a vedela by som to všetko prekonať, dokonca by sa mi zdal pekný, lebo by som ho ľúbila (tak ako s Jurom), ale tu ide o niečo iné. Viac ako výzor. Ide o moje vnútro, ktoré mi už dlho šepká niečo, čo som radšej prepočula, aby som si nepokazila šťastie. Lenže toto by nebolo šťastie. Bolo by to nútenie do niečoho, čo by sa skončilo zle.
Ten šepot môjho vnútra som prehliadala len preto, že som dúfala, že sa moje city k nemu zmenia. Dokonca sa menili počas minulého týždňa. Ale celé to je len nechutná fraška. Donucovacie prostriedky k tomu, aby som ho ľúbila, však aké krásne by to mohlo byť... A takmer som samu seba presvedčila o tom, ako som sa do neho zaľúbila. Ale to skôr zaľúbená do Adama- toho nového. Lebo k nemu ma niečo ťahá. Ale k Richovi nič. Nič tam nie je. Neviem prečo. Neviem prečo to nie je tak, že ho začnem reálne skutočne ľúbiť a bude. Budeme šťastní. Ale všetko čo k nemu cítim je len kamarátstvo. Do ktorého sa mieša niečo, čo sa tam miešať nemalo.
Vysvetľujem si to tak, že ak by ma pobozkal ktokoľvek, tak by som sa ho pokúsila pustiť do svojho srdca, už len kvôli tomu, že chcem zabudnúť na Jura. Čo sa mi síce nepodarí, a už vôbec nie takou malichernosťou. Pobozkal ma, tisol si ma k sebe, prejavoval mi lásku a tak som sa chcela zmeniť. Presvedčiť, že takto to má byť a basta. Ale svoje vnútro neoklamem a toto vám hovorím celkom vážne, bez ničoho prikrášľovacieho, žiadne metafory. Vnútro neoklamete nikdy. Alebo ja určite nie. Celý čas som to v sebe cítila a darilo sa mi to potláčať až dodnes. Keď som hľadela na jeho fotku a uvedomila som si, že bože veď toto nie je to čo chcem. A prečo by som teda mala vhupnúť do niečoho, čo ma absolútne nenapĺňa?
Chcem dosiahnuť šťastie. Ale cez Richa nevedie. Možno iba ak jemnou okľukou.

Pamätám si ako sa nám dotkli pery. A ja som necítila nič. To som aj písala v tom článku... Nič. Ničotičko. Necítila som nič. A to je podľa zvláštne.
Potom keď som sa vracala ku Zoey, necítila som nič. Bola som zaskočená, ale to len preto, že sa to stalo tak nečakane. Ale nerobila som nič také, čo by som robila, ak by to bol napríklad Juro. Vtedy by som išla zamdlieť.
A určite by som niečo cítila pri jeho bozkoch.

Prešlo od vtedy veľa času, a ja viem, že to takto do hĺbky rozoberám len preto. Len preto, že je ďaleko od toho a možno je ešte ďaleko k najbližšiemu stretnutiu. Vtedy som tvrdila, že kašlem na ten vnútorný hlas, že si chcem užívať. Ale čas mi ukázal, že to si vlastne život užívať nebudem. Ak tam nebude láska. Niečo viac ako iba dotyky a prázdne reči. Ak tam nič z toho nebude, nebude to šťastie, bude to len dobrý pocit na dva dni po diskotéke a potom ďalšie zasraté dni zvláštnej beznádeje a huckania do toho, že predsa ja ho musím ľúbiť!

A ja neviem či by to fungovalo? Či by som dokázala nemať výčitky a oddať sa mu. Len tak bez duše, bez myšlienok... Moje druhé ja mu dať naplno.
A po ostatné dni premýšľať nad iróniu situácie.
Lebo pravá ja, to je tá, čo bola naivne zamilovaná do Jura. Tá čo verila na večnú lásku a skutočné city. Tá čo by nešla do vzťahu s niekým len aby zabudla, záplatami prekryla diery...
Nechcem tvrdiť, že som iná, len chápem, že v živote nie je nič také ako v mojich predstavách.

Čiže večná láska nepripadá do úvahy. Ani Juro.

V tomto svete pripadá do úvahy Rich alebo ostať sama. A ani jedno z toho nechcem. Ja chcem svoj svet a Jura. Jura, takého milého, aký býva v mojich snoch, chcela aby sa ma Juro pýtal, či mi to nevadí, či mu dám pusu a že sa musíme stretnúť zase. A do p***, ale on mi to nepovie! A ja tu budem sedieť a klepkať si do klávesnice v zúfalom zovretí vankúšu, ktorý mi pripomína Richovo/e objatie a do... Ja neviem čo je správne. 
Vlastne viem čo je správne. Čo by ma zbavilo výčitiek.

Ukončiť to s Richom.
Napriek tomu, že by som urobila veľkú chybu voči môjmu druhému ja. Schizofrénia forever.


A teraz idem premýšľať len tak v sebe, čo urobím a čo je správne voči všetkým.

Som rozhodnutá viac ako kedykoľvek predtým

19. června 2010 v 13:34 | Tessa* |  Články
V daždi som išla na čerešne, pretože moja mama nič nevarila, dokonca obchod a nákup jej tiež nič nehovoria, a tak som sa pásla a nadávala vždy keď som odtrhla čerešňu a z listov sa na mňa vyčľapla voda, čo bolo síce jedno, keďže pršalo, a nie málo.
Oco, mama, aj môj brat by ma mali za blázna, ak by m videli. Čo je síce jedno, lebo oni ma majú už dávno za blázna.
sunflower

Nervózne hladná som sa donútila ísť maľovať do školy, pričom bol piatok večer! Fuj fuj.
Rozložila som si výkres a tempery na bratovej posteli, pretože to bolo jediné voľné miesto, a on sa mi ironicky poďakoval za to, že som to položila tam... Asi ma dobre pozná, keďže hneď na to ako to povedal a odišiel z izby, mi hnedá farba, dajme tomu, jemne vyšplechla a jeho nová (alebo vypratá v perwolle) plachta chytila hnedastý nádych.
Plán A znel, že to zakryjem perinou. Plán A však nebol dosť vynaliezavý a skôr či neskôr by sa prišlo na môj prehrešok voči jeho plachte.
Plán B mi napadol vlastne ako prvý, ale...
Zobrala som bielu temperku a zamaľovala hnedé škvrny.
Zatiaľ mi na to neprišli. Chá!
Keď ma to omrzelo, sadla som si za počítač a prihlásila sa na pokec.
Chodím tam fakt naozaj len kvôli jednému človeku.
Martin.
Oddnes ho tu budem volať Richie, pretože mi pripomína toho zo Step by Step.

Lenže Rich sa odhlásil tesne predtým ako som tam prišla ja, čo znamenalo, že tam najskôr bude až o nejaké dve hodiny.
Tak som si zapla film Chlapec v pruhovanom pyžame, ktorý som začala už predtým pozerať, ale nič netrvá večne, a hlavne nie megavideo.
Dobrý film. Naozaj.
Aj keď asi desať minúť pred koncom mi to hádajte čo urobilo...
Nie malé nervy som mala, ale koniec koncov koniec poznám, pretože knihu som už čítala.

Richie nechodil, tak som mu napísala esemesku (pretože bývali časy keď mi to on písal):
Nejdes na net?
Neodpísal.
Odhlásila som sa.

Sedela som so sladkým kakaom a nalieva ho do seba, aby som vyrovnala hladinu cukru v krvi. Alebo skôr, sladké mi pomáha pri zvláštnych pocitoch, aké som mala včera večer.
Pretože som zase zablúdila na jeho profil. Nie že zablúdila, dobrovoľne nasilu som sa tam pozrela a zistila, že už má 18.
Iné roky som to vždy vedela, keď mal narodeniny.
Nespomínala som ho už dlho. Vpodstate..
Pozerá sa. Dlho. A to netvrdím iba ja.
Nikto mi o ňom dlho nehovoril, ale tento týždeň s ním začala Janka, o tom, že keď sme asi pred týždňom boli na zastávke, bol tam aj on. Ja som tam bola s Jankou a Bellou a že na nás priam zazeral, že sa stále na nás pozeral, ale ja som ho nevidela, teda vedela som, že tam je ale bola som na neho otočená chrbtom. Ale že sa pozeral. A stále. A že to bolo hrozne "nenápadné".
A potom, pred pár dňami, brat povedal niečo o ňom, čo súviselo aj so mnou, ale to nie je podstatné. A ešte sa stalo niečo zase na zastávke, to bolo také... Iné ako doteraz. Nejdem to opisovať. (Nechcem byť zase tá istá stará Tessa.)
A včera keď som sedela nad tým kakaom a rozmýšľala nad trápnosťou mojej sms, ktorá putovala Richiemu, som prišla na fakt, že Juro sa znovu driape von na povrch.
Rozmýšľala som nad Richiem a nad tým, že po prvé nepáči sa mi. Môžem sa aj na hlavu postaviť.
Do druhé neľúbim ho, a to je ten základný fakt. A myslím si, že ľúbiť ho nikdy ani nebudem. Lebo... Možno by to tak vyzeralo. Možno ak by ma nakoniec k tomu nejak pritlačil a ja by som možno aj verejne hlásala o tom že ho mám rada, viac než rada, alebo dokonca že ho ľúbim, tak by to bolo iba také na oko. Nikdy ho nebudem mať radšej iba ako to, že ho mám rada.
Ako niekoho kto ma poteší tými jeho rečami, tým že má o mňa záujem. Ale...sme tak odlišní.
A možno s Jurom sme tiež.
A napriek tomu viem, že by mohol aj navždy odísť... Že aj keby som ho nevidela dlhé predlhé roky, a raz by som ho uvidela, možno by mal ženu, možno deti, možno fajn život, ja by som ho nedokázala ignorovať. V prvej chvíli možno, ale po chvíli by sa zase dostal do mňa, do celého tela a zase by ma ovládal.

Skutočne som si myslela, že je koniec.

Rich. Náhrada za Jura.

Tak dlho som to vydržala bez toho, aby mi výrazne komplikoval život.

A som rozhodnutá to nechať tak ako to bolo nejaký čas.
Nechcem, aby bol zase vo mne.
A určite nechcem toto leto myslieť na neho. A klin sa klinom vybíja, hovorila Zoey minule... To sa naozaj radšej nalepím na Richa, a budem sa pokúšať presvedčiť seba aj ostatných, že to tak chcem,  len preto, aby mi henten nechodil po rozume. Som ochotná zahodiť všetko skutočné a pravé (bolestivé) len preto, aby ten debil zase nebol súčasťou môjho života.
Som rozhodnutá viac ako kedykoľvek predtým.

Mala som úžasný sen. Ľudia tam boli milší a príroda čarovnejšia. Dokonca som si to tam fotila do mobilu, ale ráno tam tie fotky už neboli. :(

Zápisník jednej lásky

18. června 2010 v 20:34 | Tessa* |  Filmy
Film Zápisník jednej lásky som predtým už videla, ale prednedávnom som si k tomu solídne sadla a spustila na mojom počítači spúšť romantiky, ktorá možno aj vás ziashne/la presne do srdca.100 bodov!


the notebook
























Dom, ktorý Noah prerobil. (Takmer) taký chcem...
the notebook























Nádhera..
the notebook

Mrhanie úsmevom

16. června 2010 v 17:38 | Tessa* |  Články
Škola do rána nezhorela.
A ani nie som krajšia.
Ľuďom verím asi stále... Veď ja, taký dôverčivý človek...
A číslo na Boha už viem. (Škoda toho Orange-u)
A...
Tá cesta vyzerá stále lákavo.
Finland
Možno by som vám mohla trošku priblížiť môj "vzťah" s Martinom.

Volá sa Martin. (Priezvisko neviem a ak by som ho aj vedela, predsa by som to tu nepísala...) Má 17 rokov. Modré oči. A čierne vlasy. Kučeravé. (Zvláštna kombinácia, nie?) Vlastní asi jedno tmavo modré tričko, ktoré nosí vždy a všade. Teda, včera mal už iné - nejaká podivná zelená, taká kakačková. Áno včera som ho videla, vlastne nevidela, lebo som viac-menej slepá. Ale myslela som si, že je to on, a tak som mu potom písala na našom starom dobrom pokeci či to bol on.
Nakoniec, že hej.
Dobre.
Je to taký typický dedinský junák (aspoň podľa môjho názoru), čo nie je zlé, veď sama som dedinčanka. :-D Chodí na strojárinu (stredná škola) do toho istého mesta ako ja. Býva v celkom blízkej dedine (v nej pracuje môj otec a narodila sa tam Emma), o ktorej kolujú vtipy. :-D

Vie šoférovať, aj keď ešte nemá vodičák.
Nikdy ešte nebol zamilovaný.
S kamarátmi chodí po diskotékach a spolu balia babenky, teda aspoň sa o to pokúšajú. :-D
Myslí si, že keď bude každej druhej tvrdiť, že je pekná a milá, tak mu skočí do náručia. (On mne skočil, nie ja jemu! Aj keď...)
Chodí do kostola.
Má mladšiu sestru. A má aj sesternicu. :-D
Dookola ma ojebáva.
Veľakrát sa na neho nahnevám, ale potom je zase dobre.
Dokáže mi zlepšiť náladu.
Píšeme si už dlho. Takmer za každou vetou dáva tohto smajlíka, viď tu - :D.
Prvé naše stretnutie bolo na dedinskej diskotéke, kde balil moju kamarátku. :-D
Potom bola druhá, a to balil už aj mňa. :-D (Vypýtal si nick...)
A nakoniec balí už iba mňa...
Aspoň si mu to radím, lebo inak... Ale neverím tomu. Neverím mu a vie o tom. :-D
Na veľa pesničiek tvrdí, že to je jeho hitovka. A vždy keď mu pošlem link na nejakú pesničku, tak napíše, že je to magorina. :-D Alebo, že je to teplošské. :-D
Na Kida tvrdí, že nemá rád negrov. :-D

Spýtal sa raz môjho brata, čo si o ňom myslím a on mu povedal, že si myslím, že je vtipný, ale že nemám nejaký enormný záujem. :-D Diplomatická odpoveď. :-D

A ja netuším čo si o ňom mám myslieť, pretože tak vážnejšie sme sa asi ešte ani raz nerozprávali, väčšinou keď sme spolu, tak nie sme celkom triezvy a ani netuším, čo si myslí on o mne. Asi sa ho to neskôr otvorene spýtam. Nemám čo stratiť.

Cesta

14. června 2010 v 19:59 | Tessa* |  Články
Keby som mala kde, odišla by som. Zobrala by som si zopár vecí do kufru (ktorý nemám) a išla by niekde, kde by som mohla začať odznova. Niekde, kde by boli ľudia iní, niekde, kde by som si nepripadala tak bezcenne. Tu som taká nepotrebná.
V poslednom čase mi už fakt začína vadiť, keď každý ignoruje to, čo chcem povedať ja. Zoey hovorí takmer stále o sebe. Niečo chcem povedať, ona ma aj tak prekričí a moje slová sa stratia... Niečo hovorím bratovi - Cal, on v polovici vety začne svoje a moje slová sa opäť stratia. Nikoho nezaujímajú. Nikoho nezaujímam ja. Viem to. Vidím to.
Viem, že keby odídem, nikto by si to ani nevšimol. Som nepotrebný kus človeka. A vždy mi to niekto dá pocítiť.
To ma najviac bolí. Že ma nikto nevypočuje. A tak musím písať sem. Nikoho nezaujíma ako sa v tejto chvíli cítim. Mamu zaujíma len to, aby som nezamazala koberec.
Nechcem už nikdy vidieť ľudí. Nechcem ísť do tej budovy.

Nemám tu pre čo a pre koho ostávať, dokonca ja tu nechcem byť. Ležala som na zemi a dúfala, že ak zatvorím oči, tak sa už nikdy nezobudím.

Od vtedy ako som sa začala zamýšľať nad svojím životom, je všetko v piči. Od tej doby som nešťastná. Prídu občas obdobia, kedy sa cítim šťastná, ale sú veľmi krátke a nepravé.

Chcela by som niekoho, kto by ma ľúbil. Tak ozajstne. Chalan, ktorý by ma chápal... Ale taký nie je. Viem to. Viem, že o mňa nikto nikdy nezakopne.
Nie som pekná. A o to predsa ide v dnešnom svete, nie?
Nikdy nebudem pekná, vždy budem zakomplexovaná a bez štipky sebavedomia. Lebo každí mi dá pocítiť, že nestojím za nič. Možno by som to ľuďom nemala dovoliť... Sama proti všetkým.
Som prázdna.
Kvôli Jurovi. Kvôli bývalým spolužiakom, spomienkam, kvôli terajším spolužiakom a pocitu, že každí vidí iba vonkajšiu (ne)krásu.

Cesta čo vedie do susednej dediny vyzerá dobre. Vyzerá akoby na jej konci bolo niečo, čo ma zachráni. Na jej konci zapadá slnko a vráža vám do očí oslepujúce lúče.
Chcem ísť po tej ceste s tým kufrom. Spomienky nechám tu, a budem s nádejou večne kráčať popri čerešniach. Cesta, ktorá neskončí. Často mám chuť ísť po takej ceste. Nebojím sa nekonečnej cesty, bojím sa tej, ktorá má koniec. A táto cesta vyzerá nekonečne. Vyzerá tak dobre. Akoby chcela aby som po nej išla a niesla si svoj kufor. Naveky by som išla za slnkom.

Prečo sa nemôžem zbaliť a odísť? Aspoň dnes. Chcela som to už toľko krát, prečo to neurobím aspoň dnes?

Potrebujem ísť preč. Preč od ľudí. Od bolesti. Od Martina a všetkých pocitov. Nenávidím pocity. Nenávidím sa za to, že vždy niekomu dovolím ovplyvňovať ma.

Včera tu bola jedna rodina. Každý sa s niekým rozprával, len ja som bola navyše. Vždy, vždy som piate koleso na voze. Nie že piate, biliónte.

Do mobilu si občas píšem esemesky len tak. Chcem mať číslo na niekoho komu by som ich posielala. Niekto kto by si ich iba prečítal a chápal by ma, ale nič by neodpísal. Reči mi nepomáhajú.
Teraz by som napísala Nechcem už žiť a odoslala by som to. Bohu. Neverím v neho, ale asi by som mala začať.

Už asi chápem prečo si ľudia vymýšľajú bohov. Aby mali komu písať esemesky. A hovoriť, čo zlé sa im prihodilo. A prosiť o pomoc. A veriť v niečo, čo nie je ľudské, ale nadprirodzené, lebo ľudom sa veriť nedá.

Vymyslím si boha?

Možno.

Bože, daj, aby zhorela škola. Túto noc.

Bože, daj, aby som bola do rána krásna.

Bože, daj, aby som už nikdy nikomu neverila.

Bože, daj, mi na seba číslo... (Dúfam, že máš t-mobile)

Som chorá. Psychicky.
Preto mám blog.
Som chorá.
Som asi v prvom štádiu.

Cítim, že to takto bude navždy. Že si menejcenne budem pripadať vždy.
Je spravodlivé, že niekto sa narodil pre šťastný život, zatiaľ čo ja som úplná socka?

Moje slová ľuďom nič nehovoria...

Legenda hovorí, že raz dávno existovala - láska

12. června 2010 v 18:26 | Tessa* |  Články
Chcem vám napísať o tom ako ľudia ubližujú iným akoby mali na to právo a o tom ako láska už dávno prestala existovať.
Láska neexistuje
Viem, že nesúhlasíte.
Vraj je tu všade. Možno je, ale potom s ňou aj tak nechcem mať nič spoločné. Lebo bolí.
S mojou kamarátkou, tu nazývanou Zoey, sme presne týždeň ťahali niečo, čo nemalo ani logiku.
<<

Na poslednej diskotéke som zavolala chalanovi, ktorý sa jej páči. Najskôr to malo byť len niečo nevinné, ale nakoniec volal dosť často naspäť a chcel zistiť kto som. Kto sme. Dookola sme si niečo vymýšľali, a od nedele viac nevolal. Včera ma prezvonil,a tak sme so Zoey začali vymýšľať plán. Zavolal a nakoniec to dopadlo tak, že mal zavolať o dve hodiny a vymenili by sme si nicky na pokeci. Dve hodiny sme čakali, vymysleli nový nick a zase čakali. Vedela som, že nie je úplný idiot. Vedel, že sa s ním iba zahrávame. Ale zavolal, ale nechcel nick, ktorí sme vymysleli krátko pred jeho telefonátom. Presne to povedal, akoby presne vedel všetko. Mňa už nebavilo klamať ho. Zložil a povedal, že mám zavolať, keď sa budem chcieť normálne rozprávať.
Nechcela som mu už nikdy zavolať. No odišla som domov a rozhodla som sa, že mu zavolám bez vedomia Zoey. A poviem mu pravdu. Možno celú, možno vynechám jej meno. A na to my ona zavolala a povedala, že to mám urobiť, ale že jej meno mu nemám povedať.
Zavolala som, zdvihol a ja som na neho sypala pravdu, že prvýkrát som mu zavolala iba z haluze a že sme nečakali, že to zájde až tak ďaleko. Povedala som, že som to urobila, lebo jednej mojej kamarátke sa páči. Hádal, kto to je. Pýtal sa. Mal toľko nápovied (som hnusná, že som ju v konečnom dôsledku bonzla), ale stále nevedel prísť na to kto to je, čo ma úplne zarážalo, pretože moja kamarátka ho zbožňovala, dookola o ňom hovorila, roztápala sa z neho a jemu trvalo asi päť minút kým prišiel na to kto to je. Povedal meno a ja som ostala ticho. A potom to bolo jasné.To čo potom začal na ňu hovoriť som počúvala bez slova. ("To...To dievča sa mi nepáči...Sleduje ma...") Všimol si, že sa jej páči. Všimol si ako ho sledovala. Ako ho čakávala pred školou, ráno pri bicykloch a ešte je toho veľa. Presne to isté mi hovorila ona, ale ona to hovorila...inak. Neviem či chápete. Tak naivne, roztápala sa z ich rozhovorov a pritom on ju považuje len za ...nejakú psychopatku. Tak mi to aj povedal. Povedal, že to sa mu ešte v živote nestalo, aby ho nejaká baba tak sledovala. (Akoby nechápal, že sa iba zamilovala a nevedela čo s tým...) Povedal toho veľa a všetko to znelo tak neskutočne oproti tomu čo mi ona rozprávala. 
Nechápala som a nechápem ani teraz. Spýtala som sa ho, čo jej mám povedať, lebo úplná pravda by ju asi zabila. Povedal, že jej mám začať tvrdiť, že to nie je chalan pre ňu. Lenže to by mi neverila. To by jej bolo jedno. A tak som jej povedala, že ten chalan asi tuší, že je to ona a že nemá záujem. Už len to ju dosť zničilo a všetko považuje za obrovský trapas. Lenže ono to je horšie než trapas. (Ale to nevie)
Stále o ňom hovorila, dúfala, že z priateľov na fejsbúku si ju vymazal náhodou, a on ju považoval iba za nejakú trapku, ktorá za ním doliezala, bez toho, že vedela, že si to všimol.
To ma zarazilo najviac. Že si to všimol. Aj keď ono to bolo možné, ale nikdy sme nad tým niečím neuvažovali.
A čo ak ma mal Juro za takú istú psychopatku?
Hoci, už mi je to jedno.
Len nech mi teraz nikto netvrdí, že láska existuje.

Mohla by som jej povedať celú pravdu. Ide len o to, že viem ako by jej to ublížilo. Ale viem, že ten chalan má pravdu, doliezala za ním a to on nemá rád (aj všeobencne muži, povedala mama). Očividne.  Mama ešte povedala, že nemám nikdy za nijakým chalanom doliezať, že ak si ma má všimnúť, tak si ma všimne. Beriem si jej radu k srdcu.
Celkovo ma to odradilo od všetkého, čo som zamýšľala s Martinom. Budem si zase držať odstup. Preistotu. A viem ako to dopadne. Vyserie sa na mňa a zbalí inú, ktorá nebude zakomplexovaná, feministická a bude pekná. Tak toto je láska?

Dokonca som zistila, že vzťah medzi mojou druhou kamarátkou, volajme ju Bella a jej frajerom nie je vôbec taký ideálny aký sa nám ho pokúšala vykresliť. So Zoey sme si isté, že potom ako prestanú máť tie...ehm problémy, tak jej ten chalan povie báj. A ďalšie zlomené srdce bude na svete.
Chcela sa s ním rozísť, pretože neodpisoval na fejsbúku. Pevný vzťah, čo?

Tak to sa naozaj skutočne pýtam, kde je láska? Kde je tá posratá láska, o ktorej každý hovorí...

Alebo tu mám ďalší prípad, mojej spolužiačky Rose. Spoznala sa s jedným chalanom, pekný, milý, dokonalosť sama o sebe, ale malo to menší háčik. Pár dní po ich stretnutí a vyznávaní si lásky a jeho snahy zblížiť sa s ňou, si už na pokeci komentoval s inou o tom ako sa ľúbia. Ale tie komentáre si ona všimla až po niekoľkých týždňoch počas, ktorých z neho bola paf, zatiaľ čo on ju prezváňal a...asi nie len ju ako sa ukázalo. Vtipné na tom je, že keď jej teraz napísal po istom čase (čo si on ani neráčil všimnúť, že si ho zo všadiaľ vymazala) mu odpísala namiesto toho, aby ho už navždy ignorovala. Naivná? Riadne.

A ja som tiež. Všetky sme. Lebo veríme v lásku. Veríme, že zažijeme niečo v čom bude láska taká veľká, väčšia než my.

Sorry I am leaving because love hurts and I want to fly my love..

11. června 2010 v 17:24 | Tessa* |  Články
Svet krásny býval, keď z okna som sa díval, len nevinnými očami...Ten čas je, žiaľ, už za nami. Dnes už to viem...Svet krásny býval, v ňom smial som sa a sníval, v ňom trpel som, aj miloval, aj smútil, aj sa radoval. Nevravím, že čas všetko vzal...spomienky nie..

Tessa sa teší, pretože:

si kúpila nové šaty.
je konečne piatok.

Tessa je smutná, pretože:

je pravdepodobne na niečo alergická (škola?), pretože ju už niekoľký deň svrbia oči, má ich červené, soplí a kýcha.
dnes ostane doma, ale o to viac sa bude tešiť na budúci piatok.
to všetko s Martinom začala brať vážnejšie ako chcela.
je unavená a znechutená zo školy.
niekto pozná jej heslo na facebook a včera v noci si písal s mojou spolužiačkou, v čase keď už spala.(zmenila si už heslo!)


Konečne je ďalší týždeň školy za mnou a úplný koniec je stále bližšie.
Včera som ležala na tých lavičkách a prevčerom v tráve, pri základke a dvom kamoškám som hovorila o tom ako mi začína záležať na Martinovi. Áno to som typická ja. Ale tie prvšie dni po tom som to tak vôbec necítila, ale čím ďalej je od toho, tým sa viac na neho viažem, aj keď som si to zakázala. Hlavný bod znie - Nikdy si chalana nevpusti do svojho srdca (zo Skôr než zomriem, pomaly už viem naspamäť každú vetu..). Nemala by som to tak veľmi riešiť, pretože ani on to nerieši a viem, že pre neho to nič vážne nebolo. Najskôr ani pre mňa nie, no ...musela som sa zase predviesť vo svojej plnej kráse.
Dnes ráno som na nultú vstávala, skôr nevstávala, bola som asi namesačná, po päť hodinovom spánku, s otázkou na mamu, či tam musím ísť. Odpoveď:"Choď, keď si už vstala..." (aspoň nabudúce viem...). Musela som vyzerať hrozne, keď som išla na zastávku, pretože nejaký ujo mi do tváre zakričal, aby som vstala. Autobus prešiel popri mne a ja som sa ho pokúšala ignorovať, no nakoniec som musela bežať...Ah, dosť kecov o mojom nudnom príšerne únavnom dni.

Neviem sa dočkať ďalšieho piatku.

Mám chuť lietať.

A znova ležať v tráve.

Na mobile mám čas posunutý o dve minúty.

Dnes je ale hic.

Sedím v mojich kockovaných šatách za pár šupov. Sú úžasné.

A dúfam, že raz budem pekná, ako západ slnka. (sunset)

Myslím si, že živote pre ľudí nie je nič ideálne a ja som zistila, že nech budem mať čokoľvek (možno aj všetko čo chcem) vždy si nájdem niečo, čo ma po nociach bude zožierať. Končím s tým.

Sobota (veľmi) skoré ráno. Jeho náručie a môj pocit, že ma niekto chce, že niekto o mňa stojí. Možno tam láska nebola, ale bola som šťastná a cítila som sa konečne živá, a o to predsa išlo nie? To som vždy chcela...
Kašlať na lásku.Choď odo mňa preč a dojdi, keď príde princ na tátošovi.Takže, nikdy...
Budem v nich spávať a ležať v tráve.

(Inak titulok je možno gramaticky zle, to len tak z brucha som vytiahla, čo veští, že to je nejaká hatlatina...)

Je ťažké začínať stále odznova

7. června 2010 v 17:36 | Tessa* |  Články
Po dnešnom dni zo mňa opadla dobrá nálada. Po tom ako som zase uvidela tie tupé ksichty v mojej triede a musela nezmyselne sedieť na hodinách, ktoré mi nič nedali... Nálada na bode mrazu. Pre to všetko, čo tak neznášam, no aj tak tam musím chodiť a ešte sa aj učiť. Choré.
Nikdy nepochopím nespravodlivosť sveta.

Túto noc som takmer nič nespala...

on: caw co uz triezva?:D
ja: caw...ja som bola triezva cely cas...dajme tomu:D...narozdiel od teba
on: ja ze narozdiel odo mna ze povies :D
ja: co? nechapem :D
on: nic neries :D pocul som ze potom si sa este bozkavala s inym chalanom
ja: hat? :D ja som pocula ze si riesil ine baby :)
on: to nie:D to bola sesternica:D no a to s tebou je pravda?:D
ja: nie je...vyzeram ze pobozkam kazdeho kto si o to zaziada? :D
on: neviem neviem...ja som ziadal :D
ja: ale to si ty :D
on: jaj tak dobre:D ale bolo to dobre:D
ja: ja viem :D :)
Potom som sa odhlásila. A musela som sa usmievať. Tak pripečne. Dobrá nálada. Jav, ktorý často nezažívam, ale včera to tak bolo takmer celý deň. Od soboty to tak bolo. Ak nerátam pomerne časté výpadky mojej mamy, ktorá mi v poslednom čase neuveriteľne lezie na nervy.
Čím je ďalej od tej diskotéky, tým mám viac pocit, že to nie je to čo chcem. Že nie som stavaná na vzťah. Ale napriek tomu, chcem zase jeho objatie a to všetko, ale stále mám tie debilné výčitky a zvláštne pocity. No musím ich zahnať, lebo si zase dokazím šťastie.
Po dlhom čase som sa usmievala takmer stále. Držalo sa ma to a ja som cítila také vnútorné šťastie ako dávno nie. Povedala som si, že škola mi to nemôže skaziť, ale zase sa jej to podarilo. Neznášam svojich spolužiakov a tú školu. A myslím to smrteľne vážne.
Nikto ma nevie pochopiť. Možno tie dve kamarátky z tadiaľto. Neznášam ľudí. To nemyslím (zatiaľ) smrteľne vážne, ale podľa mňa od toho ďaleko nemám, aby som to oficiálne vyhlásila.
Neznášam ich. Možno za to, že som nevyspatá, ale všetci sú takí pokrytci. Neznášam ich. Nevydržím tých 17 dní. Stredu nemôžem ísť do školy. Nechcem tam ísť ani zajtra ani pozajtra a ani nikdy. Prečo musím mať takých spolužiakov?! :(

Tessa Scott

6. června 2010 v 21:03 | Tessa* |  Články
Asi začnem zase čítať knižku Skôr než zomriem. Tessa. Adam. Okamihy, všetky smerovali k tomuto jedinému. A tak. Milujem ju. Tessu. Lebo je taká aká je. (Ok neexistuje, ale predsa...)

"Naozaj sa to stane. Vraveli mi, že to príde, no nikto nepredpokladal, že to bude tak skoro. Do školy sa nevrátim. Nikdy. Nikdy nebudem slávna a nezanechám za sebou nič pozoruhodné. Nikdy nepôjdem na vysokú, nikdy nenastúpim do práce.
Neuvidím dospievať svojho brata. Nebudem cestovať, nebudem zarábať peniaze, nenaučím sa šoférovať, nikdy sa nezaľúbim, nikdy neodídem z rodičovského domu, nikdy nebudem bývať vo vlastnom.
Je to ozaj, ozaj pravda.
Toto pomyslenie si trýznivo razí cestumojím telom, začne kdesi od prstov na nohách, trhá ma na kusy a umŕtvi všetko ostatné, takže nedokážem myslieť na nič iné. Toľko mám za sebou - opuchy od liekov, fľakatú pokožku, nechty slabé ako papier, zliezajúce vlasy a najmä nevoľnosti, prenikajúce až do špiku. Je to nespravodlivé. Nechcem umierať takto, veď som ešte nezačala žiť. Než umriem, chcem niečo prežiť. To je jediné, čo dáva zmysel..." (skopírované z buno.blog.sme.sk)

Chcem vedieť šoférovať, aby som mohla jazdiť kdekoľvek. Chcem také víkendy, že si poviem idem do Prahy na výstavu fotografií a tak sadnem za volant a prídem tam. Alebo pôjdem niekde do prírody. Na aute. Alebo len tak okolo sveta. Na ekologickom aute. Ekologický kabriolet, aby som mohla stáť (ak by šoféroval niekto iný)a vietor by mi šľahal do tváre a pustila by som nahlas hudbu. A ísť len tak na koniec sveta, ísť za slnkom, a spievať Memorííís. To chcem.

"Som ti vďačný."
"Za čo?"
"Že si nevycúval. Väčšina chalanov by bola dávno za horami."
"Ľúbim ju."

Celý deň premýšľam nad včerajškom,nad Martinom a nad tým, čo sa stane nabudúce. A kedy bude to nabudúce?
Kamoškin frajer mi dával rady, dohováral mi nech s ním nejdem do vzťahu ak ho neľúbim. Má pravdu, vlastne to mi každý tvrdí kto o tom vie, ale ja chcem presný opak. Možno sa zaľúbim... Lebo doteraz som sa zaľúbila vždy do nesprávneho, doteraz som čakala na niečo osudové, niečo v čom bude láska, ale to by som čakala do konca života. Človek, ktorého ľúbim tri roky, neurobil nič, obchádza ma, jednoducho povedané - kašle na mňa. A preto reči typu, že nemám ísť do toho, ak tam nie je láska, ma prestávajú zaujímať. Je pravda, že človek, ktorý chce urobiť všetko poctivo a správne dopadne...zle. No stále ma žerú dáke zvláštne výčitky. A neviem prísť na to, z čoho pochádzajú tie výčitky. Mala som ich už aj vtedy pri ňom, keď sme tancovali a držia sa ma doteraz a ja neviem prísť na to prečo. Asi len cítim, že to nie je úplne správne, že možno robím proti svojmu presvedčeniu. Ale to je skôr moje bývalé presvedčenie. Moje terajšie je, že nech zabudnem na všetko, že budem myslieť iba na svoje šťastie a užijem si to. Nech to bude čokoľvek, nechcem zase časy, keď som sa cítila taká sama a sklamaná.
Možno mi bude tvrdiť, že ma ľúbi, a nebude to myslieť vážne, no napriek tomu to bude stále lepšie ako preplakané noci pre toho koho ľúbim (?).
A ja mu budem naivne veriť a nebudem kásť odpor (možno malý).

"Raz sa ma Zoey opýtala, čo pokladám za najkrajší okamih svojho života. Porozprávala som jej, ako sme raz s kamarátkou robili stojky. Mala som asi osem, na druhý deň mala byť v škole slávnostná akadémia a mama mi sľúbila, že mi kúpi šperkovnicu. Ležala som na tráve, držala Loraine za ruku, hlava sa mi krútila od šťastia a verila som, že svet je dobrý.
Zoey vtedy vyhlásila, že som šibnutá. Ale fakt to bolo prvý raz, čo som si naplno uvedomila, že som šťastná.
A potom som sa bozkávala s Adamom. A potom sme sa milovali. A teraz toto. Urobil zo mňa slávnu osobu. Popísal mojím menom celý svet. Noc som strávila v nemocnici s hlavou vypchatou gázou. V ruku zvieram igelitku s antibiotikami a tabletkami proti bolesti, rameno ma pekelne bolí od transfúzie, ktorú mi podávali cez katéter pod pazuchou. A predsa sa cítim neuveriteľne šťastná."

How many frogs will I have to kiss before i found my prince?

5. června 2010 v 18:27 | Tessa* |  Články
Po včerajšom článku som išla na diskotéku, kde sa stala taká vec, ktorú som absolútne, ale absolútne nečakala. Moja prvá pusa. A potom ďalšie. Ale nie s Jurom.
S Martinom.
V istých momentoch úplne nechápem a myslím si, že to bol iba sen, ale nie nebol...
A celé je to také - divné. Lebo pôvodne to bolo tak, že Martin na pokeci neodpisoval, a ja som si povedala, že dobre ako chceš čiže ignor.

Išli sme tam iba dve, sedeli sme tam a niečo popíjali, neskôr aj nejaký kokteil, ale bohužiaľ účinky takmer nulové, sme sa zhodli, že sa cítime viac triezve ako minule, keď sme nepili. Potom prišiel prvý moment, keď som stretla M. Veľmi trápne to bolo, ani sme sa nerozprávali a potom druhé stretnutie, keď ma buchol po pleci, keď prešiel okolo a usmial sa a tuším aj pozdravil. Potom mi braček oznámil, že on (Martin) už rieši iné baby, čo vo mne vyvolalo dosť veľký odpor a nenávisť voči jeho osobe. Brat mi na to povedal, však si vravela, že ti je ukradnutý. Hej, asi pred mesiacom, hej, on mi je svojim spôsobom ukradnutý, to všetko bolo iba také akoby z rozmaru, niečo ako by bol môj majetok, ktorý ignorujem, ale zároveň dúfam, že večne za mnou bude behať a ja ho večne budem odje...V duchu som začala kuť plány, ako ho ponížiť, viac ako on ponížil mňa... Bolo už jasné, že mu neodpíšem na pokeci ak by písal, že by som si ho vymazala zo všadiaľ.

Hudba bola nechutne zremixovaná, bolo to iba tuc tuc. Čiže sme len sedeli a robili také krávoviny. :-D Napríklad ja som zavolala chalanovi, ktorý sa kamoške páči a dosť dlhú debatu sme viedli na to, že to bol akože omyl. :-D Potom sme chodili po meste, aby sme privolali chalanov, ktorých chceme stretnúť, ale nič z toho. A keď sme sa tam zase vrátili a hudba bola stále oničom, tak sme sedeli a pozerali na tie divné stvorenia na parkete... Kamoška chcela okolo druhej ísť, ale povedala som, že ja odídem až keď urobím niečo zákerné M. Tak som vymyslela, že z jej mobilu mu napíšeme nejakú sms, niečo v štýle neznášam ťa ty skunk, ale potom zrazu kto nejde ku mne... Áno, Maťo. Vo chvíli keď som ho preklínala, si nakluše ku mne a volá ma tancovať. Presvedčil ma a povedala som si, že treba dačo robiť, život je krátky. :-D Ani nemusím hovoriť, ako sa nalepil a nešiel dole. Ale jeho objatia sú tak zasrato príjemné a to ho ani neľúbim, ale s ním je to objatie skvelé. A ja som už dlhšie chcela niečo také. Chalanské objatie. A to, že nebol úplne oholený, to je úplne vau. Keď som si svoju tvár oprela o jeho a tak jemne to škrabalo. A potom tie pusy, pri ktorých som necítila - nič. Absolútne. Ako keby som bozkávala ...čo ja viem...stenu...podlahu...svoju tetu - aj to by tam väčšia iskra preletela... Necítila som nič iba ten dotyk, ale nič viac ako som si myslela, že tam vždy je... Ale to asi iba s človekom, ktorého ľúbite. Možno on cítil niečo viac, ale pre mňa to nebolo nič čo by ma dostalo do kolien. (Ale s Jurom by ma to dostalo viac než do kolien - to viem už teraz.) Ale na jeho objatie nemá nijaké iné.
Bozkával ma a neviem čo to znamená pre neho, ale bojím sa že viac ako pre mňa...
Zaujímalo by ma jedno, že či sa mu páčim. Teda to sa dá predpokladať, že áno, ale dalo by sa predpokladať, že aj mne sa páči, keďže som mu dovolila robiť tie veci čo robil, ale nie je to tak. Nepáči sa mi. Možno povahou áno.
Vtipný a v istých momentoch milý, dokonca sa ma pýtal či mi to nevadí, keď urobil niečo, dajme tomu odvážnejšie. A kamarátka povedala, že to bolo hrozne zlaté, keď za mnou prišiel a spýtal sa na tanec a chytil ma za ruku a odviedol až tam (aj keď mne to v tej chvíli také neprišlo).
Nebol triezvy (aj keď tvrdil opak, chá) a viem, že inak by nebol taký odvážny. Raz mi aj písal, že pije na odvahu a je to podľa mňa fakt pravda. Vždy keď za mnou príde tak je dosť mimo, teda okrem toho, čo sme sa stretli raz v meste. Možno si včerajšok ani nepamätá. :-D
Keď som mu povedala, že už idem späť za kamoškou, tak ma ešte po ňu odkopol a to bolo tak, že ja som ho držala za ruku a on išiel tak za mnou a ja som už bola tesne pri nej a on si ma tak pritiahol a spýtal sa či sa niekedy stretneme, že môže byť aj v tom klube, kde sme boli a ja som súhlasila. (Tak skoro do toho klubu nepôjdem, aspoň si myslím). A potom si ešte pýtal pusu a ja som nesúhlasila, pretože veľa ľudí malo na nás fajný výhľad, ale zase sa nekašlal a dal mi ju a potom také akoby spomalené lúčenie, bez slova som sa pomaly od neho odtiahla a ruky pomaly odťahovala z jeho a mal taký pohľad a podľa mňa som mala taký istý. Kamoška len čumela a nechápala, vzhľadom na to, že keď ma naposledy videla a počula tak som na neho nadávala jedna radosť...

Teraz si hovorím, že ak by sme odišli už vtedy, keď sme nad tým rozmýšľali, tak by som si ho vymazala z priateľov na pokeci a absolútne by som ho ignorovala. No stačilo, že sme tam ostali napriek tomu, že už sme plánovali odísť. A on zrazu príde a akoby počul každé moje slovo. Aj moje myšlienky. Chcela som to objatie (presne také jeho) a on mi to splnil. Chcela som tam napriek tej nudnejšej atmosfére ostať a ešte niečo urobiť, aby som neľutovala, že som tam išla. A dúfala som, že sa niečo stane, napríklad aj s ním. Lebo celý večer mi behal po rozume. (Nie Juro). Predtým ako prišiel sme s tou kamoškou sedeli na tých gaučoch a smútili nad ťažkým našim osudom dievčat, o ktoré nikto nezakopne. Povedala som jej len tak odveci (možno sa vtedy prejavil ten alkohol), že chcem frajera. Že to môže byť aj Martin, že mi to je jedno, len chcem mať niekoho, komu sa budem páčiť.
Najskôr som ho ignorovala ja, potom on mňa, a vtedy keď som to chcela všetko roztrhať, pošliapať a spáliť, prišiel a to už nikto neignoroval nikoho.
Už len možno z pomsty k Jurovi, chcem to isté aj nabudúce. Tiež bozky, objatia a to všetko. No Juro nie je jediný dôvod. Nechcem byť sama. A vo chvíli keď mi príde takáto príležitosť ju nechcem zahodiť, len z nejakých divných výčitiek a debilnému pocitu, že nechcem byť ako tie štetky, čo majú chalana na mesiac a začnú s ním chodiť aj keď ho neľúbia.
V tejto chvíli je vo mne veľa pocitov a veľmi divných. Jediné čo viem teraz je, že nech je to akokoľvek nesprávne a sebecké chcem to zažiť znova. A možno to aj on robí z takých istých dôvodov ako ja.
Hlavné je mu neveriť. A nelipnúť na ňom až príliš, lebo zase príde to staré známe- sklamanie.

(Poprosila by som vás, aby ste si vyzdvihli u mňa Nobelovu cenu ak ste to pretrpeli až do konca článku...:-*)

The future is easy because it does not exist, but the past is painful, because it is here forever...

4. června 2010 v 17:59 | Tessa* |  Články
Mám plán. Plán ako nájsť sám seba. 

Hovorme pravdu, nech nežijeme v klamstve.
Usmievajme sa, nech to stojí za to.
Plačme, lebo na svete sa míňa pitná voda.
Kradnime susedove čerešne, pretože chutia lepšie ako naše.
Naháňajme svoj tieň, pretože si myslí že pred nami utečie.
Obímajme, aby sme zistili kto sa umýva.
Bime sa, aby sme mali modriny.
Choďme vpred a nenechajme sa brzdiť inými.

Bola som malá a hovorila som pravdu, usmievala sa, plakala, kradla zo susedovho, naháňala sa, objímala, bila sa, a chodila vpred a názor iných ma nezaujímal. Mala som vlatnú halvu, ale pomaly ju strácam. 

Rozdiel je v tom, že pred tým som nepoznala lásku ku chlapcom, faloš a pretvárku, problémy a starosti.

Chlapci:
Chcelo by to nejakého šviháka. Shit! Netreba mi nikoho, a oficálne na nich seriem. :-)
Faloš a pretvárka:
Ďaleko s ňou nepochodíte, my sweets. :-)
Problémy a starosti:
Týmto piatkom sa ich zopár ukončilo, tak žijme ďalej! :-)

- Nájdem si brigádu
- Pôjdem na anglický kurz
- Pôjdem fotiť ďalej ako je táto pošahaná dedina
Nebudem žiť podľa toho, čo oni považujú za správne. Svet vidím inak, podľa seba, a tak ho budem žiť.

PREDtým ako zomrieme aspoň chvíľu žime (ako ľudia)...


People killing people dying Children hurtin you hear them crying