6. června 2010 v 21:03 | Tessa*
|
Asi začnem zase čítať knižku Skôr než zomriem. Tessa. Adam. Okamihy, všetky smerovali k tomuto jedinému. A tak. Milujem ju. Tessu. Lebo je taká aká je. (Ok neexistuje, ale predsa...)
"Naozaj sa to stane. Vraveli mi, že to príde, no nikto nepredpokladal, že to bude tak skoro. Do školy sa nevrátim. Nikdy. Nikdy nebudem slávna a nezanechám za sebou nič pozoruhodné. Nikdy nepôjdem na vysokú, nikdy nenastúpim do práce.
Neuvidím dospievať svojho brata. Nebudem cestovať, nebudem zarábať peniaze, nenaučím sa šoférovať, nikdy sa nezaľúbim, nikdy neodídem z rodičovského domu, nikdy nebudem bývať vo vlastnom.
Je to ozaj, ozaj pravda.
Toto pomyslenie si trýznivo razí cestumojím telom, začne kdesi od prstov na nohách, trhá ma na kusy a umŕtvi všetko ostatné, takže nedokážem myslieť na nič iné. Toľko mám za sebou - opuchy od liekov, fľakatú pokožku, nechty slabé ako papier, zliezajúce vlasy a najmä nevoľnosti, prenikajúce až do špiku. Je to nespravodlivé. Nechcem umierať takto, veď som ešte nezačala žiť. Než umriem, chcem niečo prežiť. To je jediné, čo dáva zmysel..." (skopírované z
buno.blog.sme.sk)
Chcem vedieť šoférovať, aby som mohla jazdiť kdekoľvek. Chcem také víkendy, že si poviem idem do Prahy na výstavu fotografií a tak sadnem za volant a prídem tam. Alebo pôjdem niekde do prírody. Na aute. Alebo len tak okolo sveta. Na ekologickom aute. Ekologický kabriolet, aby som mohla stáť (ak by šoféroval niekto iný)a vietor by mi šľahal do tváre a pustila by som nahlas hudbu. A ísť len tak na koniec sveta, ísť za slnkom, a spievať Memorííís. To chcem.
"Som ti vďačný."
"Za čo?"
"Že si nevycúval. Väčšina chalanov by bola dávno za horami."
"Ľúbim ju."
Celý deň premýšľam nad včerajškom,nad Martinom a nad tým, čo sa stane nabudúce. A kedy bude to nabudúce?
Kamoškin frajer mi dával rady, dohováral mi nech s ním nejdem do vzťahu ak ho neľúbim. Má pravdu, vlastne to mi každý tvrdí kto o tom vie, ale ja chcem presný opak. Možno sa zaľúbim... Lebo doteraz som sa zaľúbila vždy do nesprávneho, doteraz som čakala na niečo osudové, niečo v čom bude láska, ale to by som čakala do konca života. Človek, ktorého ľúbim tri roky, neurobil nič, obchádza ma, jednoducho povedané - kašle na mňa. A preto reči typu, že nemám ísť do toho, ak tam nie je láska, ma prestávajú zaujímať. Je pravda, že človek, ktorý chce urobiť všetko poctivo a správne dopadne...zle. No stále ma žerú dáke zvláštne výčitky. A neviem prísť na to, z čoho pochádzajú tie výčitky. Mala som ich už aj vtedy pri ňom, keď sme tancovali a držia sa ma doteraz a ja neviem prísť na to prečo. Asi len cítim, že to nie je úplne správne, že možno robím proti svojmu presvedčeniu. Ale to je skôr moje bývalé presvedčenie. Moje terajšie je, že nech zabudnem na všetko, že budem myslieť iba na svoje šťastie a užijem si to. Nech to bude čokoľvek, nechcem zase časy, keď som sa cítila taká sama a sklamaná.
Možno mi bude tvrdiť, že ma ľúbi, a nebude to myslieť vážne, no napriek tomu to bude stále lepšie ako preplakané noci pre toho koho ľúbim (?).
A ja mu budem naivne veriť a nebudem kásť odpor (možno malý).
"Raz sa ma Zoey opýtala, čo pokladám za najkrajší okamih svojho života. Porozprávala som jej, ako sme raz s kamarátkou robili stojky. Mala som asi osem, na druhý deň mala byť v škole slávnostná akadémia a mama mi sľúbila, že mi kúpi šperkovnicu. Ležala som na tráve, držala Loraine za ruku, hlava sa mi krútila od šťastia a verila som, že svet je dobrý.
Zoey vtedy vyhlásila, že som šibnutá. Ale fakt to bolo prvý raz, čo som si naplno uvedomila, že som šťastná.
A potom som sa bozkávala s Adamom. A potom sme sa milovali. A teraz toto. Urobil zo mňa slávnu osobu. Popísal mojím menom celý svet. Noc som strávila v nemocnici s hlavou vypchatou gázou. V ruku zvieram igelitku s antibiotikami a tabletkami proti bolesti, rameno ma pekelne bolí od transfúzie, ktorú mi podávali cez katéter pod pazuchou. A predsa sa cítim neuveriteľne šťastná."
To skôr než zomriem by sem chtěla číst:)