Srpen 2010

Spomienky

28. srpna 2010 v 20:12 | Tessa* |  Články
Tento deň sa začal zvláštne, hlavne preto, že sa mi snívalo s Jurom a bol to ten najúžastnejší sen, aký som kedy mala. Vždy to je takto, že keď sa rozhodnem myšlienky na neho zahodiť za hlavu a ešte to aj naškriabať na blog, tak potom sa niečo stane, čo mi to prekazí. Zase je všetko len o ňom. Doširoka sa v tom sne usmieval. :D Všetko toto veľmi bolí, ale neviem to zmeniť, neviem sa toho vzdať. Je to ako droga. Viem, že mi to ubližuje, ale neviem už bez toho žiť.
Bolo to hrozne dávno, jeho úsmev na jednej trápnej akcii. Na ktorý rada spomínam. Dnes mám spomienkový deň. Pretože počúvam Proklínám. A práve sa to preplo na Abstineta (to vraj Juro stále jeden čas počúval - aj ja). Náhody. :) Je to jedno, že som chcela zabudnúť, že som ho už nikdy nechcela spomenúť. Bez neho sa to už nedá. Navždy bude mojou súčasťou. Premýšľala som prečo práve ja nemôžem toho koho milujem a možno je to práve preto. Pretože Martina nemilujem a mám ho, ale Jura už len preto nemôžem mať, lebo tá láska je... Veľká. Z mojej strany. Bože, pamätám si ako som počúvala Cmoríka a bola sladko zamilovaná. Pamätám si tú zimu, keď brat povedal, že Juro ma miluje, keď som sa nedokázala učiť a po celom zošite z fyziky som si kreslila srdiečka. Keď som chodila do kostola kvôli nemu. Možno preto som prestala veriť. Pretože Boh mi ho nedoprial. Ani raz. Ani na skúšku. Neviem aké to je byť s ním. Viem iba aké sú predstavy, že by som s ním bola. A tie sú krásne, krajšie ako realita, také krásne ako tie sny. Tie sny kde je dokonalý, sny, v ktorých je možné, že sme spolu. A to by som povedala, že ani vo sne to nie je možné.
Ach, všetky tie spomienky. Jeho bunda, jeho oči, odchody zo školy, rána v škole, jeho dom, otváranie brány, strach z prázdnin, jeho tričká...
Je pravda, že ak zažijete niečo dokonalé, niečo čo vás úlne napĺňa, niečo čo vás robí stopercentne šťastným, sa musí potom vrátiť v opačnej forme. Čiže vo forme utrpenia. Ale mám pocit, že tých pocitov šťastia, ktoré mi priniesol on, bolo oveľa menej ako toho zlého potom. Mohla by byť v tom aspoň rovnováha...
Ale už celá rovnováha mi je ukradnutá. Neviem to zmeniť. Veľakrát som to chcela za seba hodiť, ale neviem to. Asi nie som dosť silná. Pri ňom som bezbranná.
Trochu som si aj upratovala šuflík a to boli zase spomienky. Moje denníky. Dva staré, jeden na teraz.. Nevdela som zohnať takú akurát krabičku ako pokladničku, tak peniaze, ktoré si odložím na odchod budem dávať do tejto kapsičky:
kapsička na peniaze




























prasiatko




























zbierka časopisov




























Z druhého denníku, kresba ja a Moni na Jamajke. :)
s moni :-*




























všetky denníky




























Maximálne spomienky pri jeho pesničkách..
cédečko peťa cmoríka




























Krabička na stole kde mám spomienkové veci formátu A6. :)
krabica




























Fotoalbum, ktorý zatiaľ nie je veľmi spomienkový, ale časom bude.
fotoalbum




























"Naša pesnička"
Ak nie si moja




























Prvý obrázok s Moni, druhý s Jurom. Čistá abstrakcia. :D
obrázky




























Ešte z blízka..:)
s jurom




























Moje najobľúbenejšie knihy..
knihy




























Milujem svoju minulosť. Aspoň tú, ktorú som prežila pri mojom stole, tú, v ktorej som si myslela, že vo svojich 17 už dávno s ním budem, tú, počas ktorej som počúvala Čakáme od Cmoríka, tú, v ktorej som sedela v rade za ním a on mi venoval dlhý úsmev...

Dala by som mu celý život, ak by chcel. Aj viac...


Ďakujem Moni. Tebe jedinej môžem napísať, ty jediná ma pochopíš... Ty jediná sa mi spájaš so spomienkami na Jura, a na neho nezabudnem nikdy. Tak ako ani na teba. :-*

Dobrá hudba je málo oceňovaná

27. srpna 2010 v 15:03 | Tessa* |  Články
Lukas Haas - Kemp

Zrazu ma napadá ako sa môj život zmenil za tieto prázdniny. Pokus o brigádu (Žebrička :D), dve hodiny kurzu angličtiny, večery na lavičke, občasné diskotéky, Martin, prvý krát opitá tak riadne, demolovanie lavičky :D, spanie u Janky a mojito, Zoey a "jej" chalani, moje narodeniny a správna sedemnástka spí - slope - sexuje (všetko na "s")...
Takmer som bola aj v Čechách!
So Zoey sme viac - menej buchnuté do Lukáša. Ona viac, ja menej.
Ale kebyže ho vidíte...
"Ja práve ľúbim iba dvoch ľudí... Lukáša a teba. Tak si to váž..."
"Vážim..."
...
V tejto chvíli mám rada svoj život.

Z facebooku som si vymazala viacej ľudí, ale hlavne tú, ktorá mi už dlhšie pila krv...

She danced like a wanted angel

She danced to the beat of my heart

A Jura som videla za celé prázdniny asi raz. A naozaj je to tak lepšie.
V mene lásky som nechala sebou zametať. Ale teraz je to lepšie. Lepšie sa mi dýcha, asi preto, že tá hrča nie je taká veľká.
Viem, že školou sa všetko zmení, ale na to teraz nechcem myslieť..

She didn't like new music

She liked the Beetles same as me

Vystúpiť z tieňa

25. srpna 2010 v 19:53 | Tessa* |  Články
..
Chcela som nový blog, ale ostávam pri tomto. Po prvé preto, že nemám chuť zakladať niečo nové, po druhé preto, že nemám dôvod zakladať niečo nové (aspoň o ničom neviem) a po tretie preto, že po čase si každý vytvorí vzťah k svojmu blogu. Preto tento nateraz neopúšťam.
Rozhodla som sa, čo najviac čítať. Aspoň do konca prázdnin. Práve čítam Démon a slečna Prymová. Je o tom, že v každom z nás je dobro a zlo a je na nás, čomu dovolíme zvíťaziť.
Ďalšie dve knihy mám požičané z knižnice, kde som sa konečne dokopala, pretože je hlúposť stále kupovať knihy, keď ch môžem mať zadarmo. Aj keď knihy, ktoré som prečítala chcem mať aj doma, ale tie čo sa mi naozaj páčili si vždy neskôr kúpim. Ako som si nedávno kúpila knihu Všetko alebo nič, ktorú som predtým čítala, ale jednoducho musím ju mať doma. Skôr než zomriem a Všetko alebo nič sú moje najobľúbenejšie knihy. A tiež sa mi páčil Majster šarkanov.
Taktiež sa chcem naučiť lepšie po anglicky. Budem to potrebovať na maturitu a aj to chcem vedieť. Konverzovať po anglicky. Naozaj je to môj sen. Vlastne cieľ, sny sú to keď pred spaním zjete syr. To mám z nejakého seriálu, čo beží na markíze. :D Keďže chcem odísť niekde do Anglicka, Írska alebo Škótska, mala by som vedieť aspoň trochu po anglicky. Trochu lepšie... A keď som pri tom, založím si niečo ako pokladničku a tam budem dávať každý mesiac nejaké eurá, ktoré sa mi neskôr zídu na odchod z tadeto.
Počuli ste o tom, že v Nemecku bolo tornádo? A najnovšie aj v Česku na Morave. Tak toto už ani vtipné nie je. Všetci vieme ako to je, že Zem nás istým spôsobom trestá, ale myslela som si, že tieto veci nás postretnú až niekedy o pár rokov a nie, že svet sa bude meniť zo dňa na deň, tak rýchlo. Záplavy, tornáda, obrovské horúčavy... Všetko sa rúca ako domček z karát a ak to pôjde takto ďalej, nedožijem sa ani toho Írska.
Čo ak bude koniec sveta? Už o rok? Alebo dva...Tri... Ničíme Zem. Ak by nás Zem nezastavila, zničili by sme ju úplne. A tak nás postupne Zem zničí a my vďaka nejakému trtkovi, ktorého napadlo skonštruovať auto, kvôli tým, čo postavia aj na poslednom kúsku trávy Tesco, alebo tým, ktorí pre pár šupov vyrúbu lesy alebo tí, čo znečistia pôdu a vodu bez mihnutia oka a tak postupne všetkých zabijú, zomrieme? Nebudeme mať deti, prácu, vlastné bývanie a nič o čom práve teraz snívame. Bez Zeme nič z toho nebudeme mať, ale Zem prežila už aj väčšie katastrofy ako je ľudstvo. To my pripomína tú knihu, ktorú práve čítam. Zlo. Zlo je to, čo nakoniec aj tak vyhrá?
A čo zmeníme my? Už nič. Lebo je príliš neskoro.
Ten koniec akoby bol tak blízko...
Každým dňom...
Akoby každý deň nečítame iba o katastrofách, kde zomierajú tisíce nevinných. Ako keby boli dôležité peniaze a to kto je najbohatší, keď zomrie tak isto ako my.
Preto je zbytočné sa niečoho báť. Strach nám môže brániť v čomkoľvek. Ale čo ak koniec naozaj bude? V tom prípade sa nemusíme ničoho báť. Konca áno, ale predsa si dovtedy môžeme užiť niekoľko rokov. Bolo by to ťažké, hľadali by sme možno riešenia a zmysel všetkého, ale tak či tak by sme dospeli k jednej veci, že nech to bude akokoľvek a nech bude po smrti čokoľvek, musíme si ten čas užiť.
Tým chcem povedať, že by sme mali žiť, tak ako keby ten koniec naozaj mal prísť. Zabudnúť na strach a na to, čo povedia iní, na pravidlá a slušnosť. Robiť presne to, čo chceme. Aby keď prišiel ten koniec, sme si mohli povedať, že je to jedno, pretože to najlepšie máme za sebou.

Vicky Cristina Barcelona

16. srpna 2010 v 17:25 | Tessa* |  Články
"Ale ja som len chcela zachrániť rodinu! Nech to dievča vie, že kradne! Veď máme doma päťročných chlapcov!"
"Si typický sangvinistický cholerik. Biješ sa za svoje šťastie," povedala Vanda.
"Veď to je môj zmysel života!"
"Keby si sedela doma a plakala, bola by si melancholik."
"Hm."
"Máš dobrú povahu, zvládneš to tak, aby si nakoniec bola spokojná. To sú sangvinici."
Utrela som si slzy.
"A čo je môj muž, keď ma nechal ležať na chodníku a utešoval svoju milenku? Lebo ja som jej narušila deň?"
Vanda s Lindou mlčali.
"Čo je môj muž? Flegmatik?"
"Nie, drahá," Vanda konečne siahla po pohári vína. "Tvoj muž je kokot."
(Stalo sa mi všetko,Eva Urbaníková)


Sere ma to, že nie som taká pekná a nemám toľko kamarátov.
A pritom tie kurvičky ich majú veľa. Len za to, že sú kurvičky. Sú sprosté a všade pchajú "q". Našpúlia pery, dajú si väčší výstrih a cvak. Potom to zavesia na fejsbuk alebo pokec a keď im to nejaký nadržaný chalan okomentuje, že pekná (iba preto, že jej na fotke vidno takmer celé kozy), tak napíšu "netrep, tlsta som xDD chichi..ale diky :-** muck".
A mňa ide poraziť.
Lebo ich slovná zásoba sa skladá iba z nadávok a zopár ďalších slov, ktoré sú kúl. Píšu akoby mali rečovú vadu a na fotkách im každú časť tela vykrúca do inej svetovej strany.
So Zoey sme rozmýšľali, prečo mi nemáme nejakých chalanov... Takých, ktorých by sme ľúbili. Niekedy fakt zabúdam, že som viac menej zadaná. Dobre vtipne to znie. 
Neviem to. Neviem ho mať radšej ako kamaráta. A možno je to tak lepšie, lebo najhoršie je keď do niečoho vložíte city.
Volal mi niekedy o polnoci.
Povedal, že volá iba tak, lebo so mnou už dlho nevolal. To bola asi fakt najkrajšia vec, akú mi niekto v poslednom čase povedal..
A bol s kamarátmi. A aj tak mi povedal do mobilu, že ma má rád. Povedala som iba ehm. A on, že čakal som, že povieš aj ja teba. Ale nepovedal to tak urazene. Smiala som sa. "Prepáč..."
My sme fakt vtipní.
Keď som mu ja prvýkrát napísala, že ho mám rada (len nevinne rada), tak odpísal nevadí. :D
Fakt dokonalý párik.
Veľakrát a vlastne takmer celý čas, keď s ním nie som, to mám chuť ukončiť. Netuším ako by som mu to povedala, možno iba to, že ho nemám dostatočne rada. Ale on to určite nenechá len tak. A ja mu naozaj nechcem ublížiť.

Musím to s ním ukončiť.
Nepáči sa mi..
Neľúbim ho...

Nič. Len nejaká náhoda a jeho odhodlanie nás spojili.
Moja chyba, že som to nechala zájsť až sem. Som hlúpa!
Nechcem s ním chodiť.
Ale nechcem mu ani ublížiť.

Neuveriteľné. Kde som klesla?
To ešte aj tie horespomínané kurvičky nie sú úbohé tak ako ja.
Ony aj keď s niekým chodia, tak sa im aspoň ten chalan páči.

Ono je to fajn, keď má o mňa záujem. A to som aj z časti chcela. Priala som si, aby aspoň niekto mal o mňa záujem, ale nie som šťastná. Martin nič nerieši.
Lebo nie som dosť veľká bitch. Stále túžim po niečom ako skutočná láska. Aj z mojej strany. Lebo stále túžim po sladkej zamilovanosti, aj keď som na ňu doplatila.

Dnes som pozerala film Vicky Cristina Barcelona. Celkom dobrý. Mám rada Scarlett Johansson. ;)

Lebo ľuďom sa nedá veriť...

14. srpna 2010 v 22:12 | Tessa* |  Články
Píšem sem len preto, že nemám nikoho komu by som to povedala. V tejto chvíli.
Prišli sme a všetko sa dodrbalo -  zase. Všetko je zase tak zlé ako predtým.
Myslela som si, že budem iná, že život je taký aký si ho sami spravíme.
Ale čo ja s tým mojim úbohým životom narobím, keď sa na mňa každý vydrbe?!
Rodičia sa zase len hádajú.
Cal je teraz niekde vonku s Jurom.
Martin si niekde asi tiež užíva života a vyhovára sa na chujské "nemá čas".
Ani len jemu za nič nestojím.
Kamoška niekde chcela ísť, ale asi už má náhradu.
O druhej neviem ani či žije.
Ešte aj na fejsbuk som sa prihlásila, kde po celom týždni mám 1 upozornenie. Vidno ako na mňa každý drbe.
Celé toto je na nič. Blog. Nepísala by som sem, keby mám aspoň jedného človeka, na ktorého sa môžem naozaj spoľahnúť.
Nemám nič. Juro nie je ten čo teraz doma sedí a smoklí ako malé decko. A prečo to nie je on? Prečo som to zase ja?! Nezaslúžim si, aby to bolo naopak? Aby som už viac nemusela po večerom revať pretože som nikdy nemala normálne vzťahy s ľuďmi?

Len ma sere, že zase som to ja, čo tu sedí a píše tieto magoriny, lebo...

Lebo moji rodičia po sebe zazerajú. Lebo môj otec pije. Lebo moju mamu to nebaví. A mňa nebaví nasilu vonku sedieť a tlačiť do seba zemiaky v tom tichu.
A potom príde Cal či môže ísť von a zase je to on, čo od toho ticha odíde. Zase je to on, čo má viac priateľov a ľudí, ktorí ho hoci aj nechtiac vykúpia z tohto domu.
Lebo zase som to ja, čo tu je sama.

Neznášam tento dom.

Viem, že toto všetko mi zachvíľu bude pripadať ako totálna hystéria, ale toto je stále dookola. Každý sa na mňa vykašle. Bolo to tak aj pred dovolenkou. A vždy som to ja, čo nemá nikoho. Tá, na ktorú sa niekto úplne vydrbe alebo si ju vôbec nevšimne alebo ju má za bláznivú, pretože sa iba zamilovala.
Som neviditeľná. Ľudia ma takou urobili.
A myslím, že taká chcem ostať.
Už nikdy nechcem mať nič spoločné s ľuďmi...

Čakáme takmer všetko, no aj tak nás to dokáže vždy sklamať

14. srpna 2010 v 15:19 | Tessa* |  Články
Fú.
Konečne budem spať  vo vlastnej posteli.
Táto dovolenka mi napriek nechuti na ňu ísť, dala veľa.A až teraz som si uvedomila ako mi tam bolo dobre. Pretože sladký domov sa spája aj s nepríjemnými vecami ako sú problémy a všetko, čo sme tu na pár dní nechali, nás tu aj počkalo.
Na dovolenke bolo najlepšie, že som nemusela absolútne nič riešiť. Náš deň vyzeral tak, že sme vstali okolo deviatej, raňajky, kúpalisko, mesto, okolo šiestej domov, telka, opekanie, spanie. Bolo mi sveta žiť. Ale no dobre, nič také hrozné ma tu zase nečaká (teda aspoň dúfam). Len sa mi nechce nič riešiť. A hlavne sa mi nechce riešiť Martin. Neboli sme spolu asi dva týždne. Mám dosť...
Na fejsbuk som sa radšej zatiaľ ani neprihlásila, lebo isté osoby by sa asi rady postarali o zničenie mojej zatiaľ dobrej nálady. Ľudia sú strašné svine...
Ah jaj, keď si predstavím to slnko, bazény, ležanie pod stromami a ten úžasný zákusok v cukrárni v meste... Fakticky mi to pomohlo. Aspoň na chvíľu zabudnúť na Jura. No priznávam, občas mi prišiel na rozum, ale bolo to oveľa lepšie ako pred dovolenkou. Alebo aj moje vzťahy s rodičmi boli horšie, teraz sú lepšie, aj keď ono sa to asi vráti tam kde aj bolo ...
Ale iné šplechy sme tam dávali. :DDD A zistili sme, že mama je úplný antitalent na fotenie, pretože keď nás chcela odfotiť tak si foťák namierila proti sebe a ja jej vravím nech si to otočí a ona ho otočila dolu hlavou (nemá hlavu ale chápete,nie?) a to už sme záchvaty chytali... Nakoniec sme jej ukázali ako sa ten novodobý prístroj tretieho tisícročia používa.
Bývali sme v peknom veľkom dome so záhradou. Bola tam aj moja obľúbená hojdačka. Občas večer sme grilovali a oco s mamou nám hovorili celú históriu našej rodiny. Vraj moja prababka a ešte niekto z rodiny sa obesili, takže viem po kom mám samovražedné sklony. :DD To bol vtip, či?
Môj mŕtvy dedko bol dosť agresívny keď si vypil, a moju starkú raz aj dobodal nožom do chrbta. Vraj aj moju mamu raz skoro zabil, keď bola mladšia, lebo ho niečím naštvala. Ani som nevedela, že mala až také ťažké detstvo. Ani môj otec nebol na tom veľmi dobre, ale ako sa obaja vypracovali! :) A mám rodinu aj v Česku, a ževraj sa tam pôjdeme niekedy pozrieť. Z časti som aj Nemka. Vlastne ja som nemko-česko-maďarko-slovenka. A tak.
A som tak premýšľala na dovolenke, že život je krátky na to, aby sme robili hovadiny a nie to, čo naozaj chceme. Možno by som zase skúsila niečo urobiť s Jurom. Neviem čo a ani kedy, keďže som ho nevidela už naozaj dlho a asi ani neuvidím, ale veď predsa on je to, čo naozaj chcem. Tak prečo by som o to nebojovala? Aj keď cítim, že mi to bude trt platné, ale aspoň budem vedieť, že som pre to urobila všetko. On mi za to naozaj stojí.On nie je len nejaký krátky rozmar.
A keď som písala o tom, že chcem odísť, raz určite niekde ďaleko, aby mi to pomohlo zabudnúť alebo aspoň niečo podobné zabudnutiu, tak teraz si myslím, že by som nemohla odísť dokým by som to nejako nevyriešila alebo úplne neuzatvorila.
Tak toto je asi všetko.
A fotky sú už tu! (Nie sú vôbec upravované.)

Všetko alebo nič

5. srpna 2010 v 22:48 | Tessa* |  Články
Občas mám chuť napísať Jurovi všetko. Alebo aspoň časť. Vyjadriť slovami, čo sa vyjadriť slovami ani nedá. Viem. Nezaujímalo by ho to, ale možno pre lepší pocit... Lepší pocit?! Pre lepší pocit som mu aj napísala tú poštu a mám teraz lepší pocit? Nie! Ale aj tak mi je jasné, že doteraz by som to v sebe nedržala. Niečo také dlho neudržíte dusiť v sebe. Nedá sa to skrývať. Niekedy ani neverím tomu, že Cal si nič nevšimol. Že vôbec netuší. Možno tušil, možno nie... To ju už fuk.
Bolesť je občas slabé slovo. Fajn, jeho neopätovaná láska nie je niekedy taká zlá a trýznivá. Niekedy sa viac bojím choroby, o svoje zdravie, hlavne, keď prídem od alergologičky, ktorá mi velice rada prišije ďalšiu chorobu do zoznamu. A vtedy sa naozaj bojím. A je mi z toho...zle. Ale dnes mi je všetko jedno. Asi to už zašlo príliš ďaleko. Nevidela som ho tak dlho, myslím tým dobré videnie, jeho oči a ústa a celý on... To mi hrozne chýba a ja pomaly ... Neviem, čo je to so mnou. Som samá pesimistická myšlienka.
smoking
Bola som ráno v meste (dnes som vstala o 8 hodine rannej!!!) a usmievala som sa. Prišla som domov a zase to bolo v hajzli. Ležala som v záhrade na zemi, a nedalo mi to nevyškriabať sa na tej poondiaty strom vedľa mojej hlavy. Takmer som nebola medzi živými, ale bolo mi to jedno. Do takejto fázy života prichádzam často. Keď som zúfalá a nie je tu nikto kto by ma zachránil a povedal, že je to idiot.
(A že ja som píííp, keď sa pre neho trápim.) Tak hľadám adrenalín. Nemala som strach. Malý. Menší ako inokedy, keď je všetko relatívne oukej. Keď som konečne ako tak bezpečne sedela na tom strome, musela som vstať, a riskovať, lebo zase išla na mňa nálada pod riť. Stála som a vykúkala z halúz a uvedomovala si, že ma asi vidia susedia. Povedia si, že hentej už načisto hrablo a ja si poviem, že mi je jedno, čo si myslia, lebo aj tak z tadeto odídem a viac ich neuvidím. Adios amigo!
Znovu tento dom a prázdne pocity. A potom som sa naštvala. Len tak. A rozhodla som sa, že budem hnusná. Na každého. Skoro každého. Na Martina. Za tým si stále stojím. Celý týždeň sa neozval. No dobre, raz napísal esemesku nech idem na net, nemohla som. Ani si nepíšeme poriadne, jedna erpéčka koluje už asi celý tento týždeň... A bol na stanovačke, viem od Cala. A hnevám sa na neho. Hádajte prečo... Lebo som drbnutá. Hnevám sa na neho, lebo on si prozatím užíva života a ja idem doma puknúť (všetci niekde tento týždeň odišli, len ja si tu kvasím...). Naozaj sa hnevám a budem hnusná. Ak sa náhodou (bože chráň!) ozve zajtra, tak mu poviem, že sa nemôžme stretnúť, lebo sa balím na dovolenku (na ktorú mimochodom idem v sobotu). Som hnusná čo? Skôr drbnutá...
Ani neriešte tieto moje reči. Načisto mi preskočilo.
K ďalšiemu adrenalínovému zážitku môžem priradiť korčuľovanie. A bicyklovanie. Rýchlosť, smrť v očiach a pocit slobody. Večer, západ slnka, lietadielko nad hlavou a hudba. Nachvíľu som zabudla na tú guču v mojom vnútri... Au.
Na jednej strane ho chcem vidieť. Jura. Na druhej možno chcem, aby mi navždy zmizol z obzoru a ja som aspoň z časti zabudla. Viem, že by som si zvykla. Chce to len čas. Len ho nemôžem vôbec vídať. Vôbec! A tým vôbec myslím, nikdy viac.
Čo je na tom najhoršie je to, že ono sa to vráti. Aj keď možno nachvíľu bude dobre, ale možno už o týždeň to bude zase také. Zase tá istá guča a potreba adrenalínu.
Jura by mali zavrieť. Zabíja ma. Veď je to vražda! :( Nepočúvajte ma. Ah.
Nesnívalo sa mi s ním! Prečo?! :(Začala by som odznova. A Jura by som vynechala. Zmenila takmer všetko. Zmenila seba. Toto nie som ja. Nosím rozpustené vlasy! Prečo? Veď som nosila cop. S copom som to ja. Prečo sa nesmejem? Prečo sa bojím samoty? Prečo prestávam byť úprimná? Prečo prestávam hovoriť? Bože, to sú také hlúposti. Ale asi som načisto stratila seba. Chcem to byť zase ja... :( :( :(
Nechcem sa zajtra zobudiť do ďalšieho dňa bez neho. Toľko ich už bolo... Nebolo ich dosť? Teraz si už nezaslúžim byť s ním?!
Viem, že už neviete, čo na to povedať.
Ani ja.
Niekde už ani rady nepomôžu.
Prežijem. Nejako. A počkám. Na niečo. Len sa musím teraz niekde vypísať, lebo inak by som už robila iné adrenalínové veci...

Ďalšia vreckovka padla za obeť... Len preto, že bez neho stráca všetko zmysel.

Neskoro

4. srpna 2010 v 22:07 | Tessa* |  Stories
Teraz, keď stojím úplne vzadu malého kostola na Winston Street, kde som dobehla asi pred dvomi minútami, som pochopila, že je neskoro. Všade sú kvety a vyobliekaní ľudia, len ja tu stojím s roztrapatenými vlasmi, v rozťahanej vyblednutej mikine a šortkách. A vidím ho. A ju. Vedela som, že je krásna. Vedela som, že ak si nájde ženu - svojho života - tak bude prekrásna. S tmavými vlasmi a peknou postavou. Bola presna taká. A on tam stál, vedľa nej, učrite je nervózny. Čierny oblek, biela košela a ... Zrazu ma z premýšľania vytrhlo jeho áno. Zabolelo. Stiahlo mi vnútro a prišlo mi zle. Musela som sa chytiť najbližšieho stĺpu, aby som udržala rovnováhu. Ľudia na mňa pozerali s pohoršením, asi preto, že kazím taký nádherný zväzok... Bolo mi to jedno. Bolesť mi bránila premýšľať normálne. Ona povedala tiež áno. Ozvalo sa po celom kostole a možno aj ďalej. Závidela som jej. Tak veľmi som jej závidela. Lebo... Som ho nikdy neprestala milovať. Iba som sa naučila bez neho žiť. Nebolo to ľahké, ale bolo to ľahšie ako zabudnúť.
Pot mi stekal po krku a zle sa mi dýchalo. Musela som vyjsť von na vzduch. Predrala som sa pomedzi telá, ktoré na mňa stále zvláštne pozerali. Pri dverách mi pomohol nejaký pán. Keď sa nám stretli oči, mal chápavý pohľad. Akoby o všetkom vedel. Akoby vedel ako sa cítim. Posadil ma na lavičku a odišiel. Usmieval sa. Škodoradostný. Dokonca. Možno to bol Boh. Boh vie všetko...
Až vtedy som si uvedomila, že mi po líci steká slza. Triasli sa mi ruky a ak by mi neostalo ešte trochu zdravého rozumu, začala by som kričať. Z plných pľúc.
Pretože to bolelo viac ako čokoľvek predtým.
A na všetko už bolo neskoro.

She won’t ever get enough. Once she gets a little touch. If I had it my way. You know that I’d make her say. Ooooooh

1. srpna 2010 v 16:08 Články
Asi som príliš veľký sebec na to, aby som tu ostala.
Nemám záujem riešiť problémy mojej rodiny.
Asi sem len nezapadám. A nevidím zmysel niekomu niečo vešať na nos z môjho života ak nemá o to záujem. Neviem hovoriť o sebe ľuďom, ktorých dobre nepoznám a ktorým neverím. 

Na otázku či s ním chodím odpovedám "asi hej", lebo sa to bojím vysloviť. Že možno hej. Vidíte? Nenapíšem nikdy to slovo, ktorým sa vyjadruje úplný súhlas, vždy tam strčím možno/asi. A aj tak som si nie úplne istá ako to je, ale pýtal sa ako dlho sme spolu...
Počkať. A to ako myslel?
Povedala som mu nech to nepočíta. Povedal dobre. Fúú. Nechcem počítací vzťah. Nechcem od neho darčeky. Nechcem... 
Povedala som, že neviem čo chcem. Zoey povedala, že áno viem. A áno viem. Chcem Jura a nič viac.

Potom tu aj ostanem. Potom mi bude jedno či bude škola alebo nie. Juro je všetko čo chcem. Prečo??????????????????????????????!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Bella má Edwarda. Miluje ju.
Je to kniha.
V reálnom živote Bella nemá Edwarda.
Fuck. Chce sa mi nadávať. Tak veľmi chcem nadávať. A kričať na Jura prečo je taký aký je. Prečo nie je ako z knihy?
Prečo nepríde..? To jediné chcem. Celý čas. Od 13 rokov.
Chcem tak veľa?

:( Nevládzem...

Ísť ďalej bez neho.

Potrebujem ho.
Viac ako si myslí.
Nikdy nezmením názor.

Milujem ho.
Prečo ma nechal tak.
Prečo dokáže bezo mňa žiť?

Bude to prázdny život. Od kedy sa človek naozaj zamiluje tak mu nie je nič dobré. Všetko je príliš slabé na to, aby to bolo také dobré a silné ako láska. Pri ničom inom nemám také pocity ako pri Jurovi. Iba s ním som ako v siedmom nebi. S ním? Nikdy som s ním nebola. Možno v tom je ten problém. Som sebecká, že myslím len na seba a na to čo chcem ja? Ale kto iný to bude robiť za mňa?

Odídem. Z tadeto navždy. Lebo som sebec.
Odídem a všetko nechám tak.
Odídem bez Jura. Odídem a nechám všetko tu. Lásku. Spomienky. Nikto iný by ma nepresvedčil, aby som ostala. Iba on. Ale sa o to nepokúsi. Ha.
Odídem navždy. To je jediné čo dáva zmysel.
Odísť a zabudnúť.
Ale ostanem prázdna. Bez neho áno.

Zbalím si kufor, mobil zahodím cestou, nasadnem do lietadla a odletím do Anglicka. A tam budem žiť. Bez rodiny. Bez Jura. Bez všetkých. Úplne od začiatku.

Láska bolí.