Teraz, keď stojím úplne vzadu malého kostola na Winston Street, kde som dobehla asi pred dvomi minútami, som pochopila, že je neskoro. Všade sú kvety a vyobliekaní ľudia, len ja tu stojím s roztrapatenými vlasmi, v rozťahanej vyblednutej mikine a šortkách. A vidím ho. A ju. Vedela som, že je krásna. Vedela som, že ak si nájde ženu - svojho života - tak bude prekrásna. S tmavými vlasmi a peknou postavou. Bola presna taká. A on tam stál, vedľa nej, učrite je nervózny. Čierny oblek, biela košela a ... Zrazu ma z premýšľania vytrhlo jeho áno. Zabolelo. Stiahlo mi vnútro a prišlo mi zle. Musela som sa chytiť najbližšieho stĺpu, aby som udržala rovnováhu. Ľudia na mňa pozerali s pohoršením, asi preto, že kazím taký nádherný zväzok... Bolo mi to jedno. Bolesť mi bránila premýšľať normálne. Ona povedala tiež áno. Ozvalo sa po celom kostole a možno aj ďalej. Závidela som jej. Tak veľmi som jej závidela. Lebo... Som ho nikdy neprestala milovať. Iba som sa naučila bez neho žiť. Nebolo to ľahké, ale bolo to ľahšie ako zabudnúť.
Pot mi stekal po krku a zle sa mi dýchalo. Musela som vyjsť von na vzduch. Predrala som sa pomedzi telá, ktoré na mňa stále zvláštne pozerali. Pri dverách mi pomohol nejaký pán. Keď sa nám stretli oči, mal chápavý pohľad. Akoby o všetkom vedel. Akoby vedel ako sa cítim. Posadil ma na lavičku a odišiel. Usmieval sa. Škodoradostný. Dokonca. Možno to bol Boh. Boh vie všetko...
Až vtedy som si uvedomila, že mi po líci steká slza. Triasli sa mi ruky a ak by mi neostalo ešte trochu zdravého rozumu, začala by som kričať. Z plných pľúc.
Pretože to bolelo viac ako čokoľvek predtým.
A na všetko už bolo neskoro.
Přesně si dokážu vybavit tu situaci. Popisuješ jí velmi osobitě, citlivě a pěkně. Jen by byla škoda, kdyby se to nemělo srovnat. Ona je vážně pravda, že všechno přebolí. Respektive, bolest přetrumfne nový silný vztah. možná to nebude hned, ale už pro tu naději stojí za to počkat.