Září 2010

I don't know you. But I want you.

28. září 2010 v 19:29 | Tessa* |  Články
Aj som sa zadržiavala napísať tento článok, ale bože, keď ja nemôžem...
Chcela som o tom napísať s odstupom času, ale obobkovať to.

Náhody. Náááhody!!! :D

Absolútne nechápem, čo ma to popadlo, pretože vo chvíli keď sa to dialo som bola za ignorantku. A tú ignoráciu som nehrala, tá bola skutočná. Hľadela som do zeme a vo vnútri si hovorila, že veď toto nie je ten pravý... Kde som mala hlavu? Prečo som ho doteraz milovala?

Ale teraz, teraz, chcem znovu.

Počkať. Pekne od začiatku. Dnes som bola v škole iba na dvoch hodinách. Potom som išla ku alergologičke po recept na liek a pravdaže po pečiatku. A potom som mala fajront. :D Ale domov som nemohla prísť tak skoro, tak som sa flákala po meste (sakra ma bolia nohy). Potom som však musela ísť znovu do školy, aby mi vyplnili jeden papier, ktorý som už súrne potrebovala. Ten papier mi dal Cal pred mojou školu, vtedy tam bol aj Juro, ale ignorovala som ho. Absolútne. Ani jediný pohľad potom ako som si ho všimla. Papier mi vyplnili a išla som na stanicu. Myslela som si, že Cal a spol. sú na autobuske, ale do príchodu autobusu bolo ešte ďaleko, tak som chcela počkať vo vnútri železničnej stanici, pretože fúkal ti dnes studený vetrík. A zrazu ma vo vnútri niekto ohlásil a to bol Cal a spol. Hovoria, že idú na vlaku, ktorý ide trochu skôr ako autobus, tak som išla aj ja. Pamätám si, že Juro sa usmeival ako slniečko na hnoji. Sadli sme si do vlaku. Ja vedľa hádajte koho!!! Tak to jednoducho vyšlo. Až teraz mi došlo, že dnes sa mi splnil sen. Vtedy vo vlaku som to brala tak inak. Absolútne som to neprežívala, neviem prečo. Netriasli sa mi kolená, nebúšilo mi srdce, nepotili sa mi dlane. Nič. A pritom ono sa to deje, práve vtedy, keď som od neho ďalej, keď je to úplne o niečom inom. Viete, chápete... Je to čudný pocit, sedieť tam vedľa niekoho, komu ste napísali (áno bolo to dávno, veď aj preto to nebolo až také trápne) poštu, v ktorej ste sa mu vyznali z citov. A pritom dobre viete, že ten vedľa vás o tom rozmýšľa, pretože to vidíte v jeho tvári, keď sa na vás pozerá a jeho oči sú vzdialené len pár centimetrov. A tej chvíli máte toľko nezodpovedaných otázok. Proste vždy, keď sa nám strenú oči, je to tam napísané. Ale mňa odpovede v tej chvíli ani nezujímali. Lebo som bola tak blízko neho, nikdy som ho nepočula hovoriť toľko, nikdy som nebola asi bližišie neho, nikdy mi neodpovedal na otázku, nikdy sme sa netvárili ako aspoň akí - takí kamaráti. Skôr známy. Ale teraz to bolo, také iné. Reálnejšie. A práve vtedy som necítila nič viac. Necítila som tú lásku, ktorou sa zožieram doma. Bola som úple sama sebou. Nebola som afektovaná, proste som sa smiala ako sa smejem, hovorila som ako hovorím vždy. Mohla som sa mu pchať do zadku, mohla som sa hrať na nedotknuteľnú. ale ja som nič nehrala.
A veď načo?
Najviac sa mi páčilo, keď rozprávali niečo o ich spolužiakovi a že na všetko má papiere a ja, že čo mu akože je a Juro na to: "Všetko čo mu len môže byť." :DDDDDDD :))))
Chápete?! Ja by som nikdy ani len nepomyslela na to, že raz tu budem písať o tom, čo povedal Juro. O tom, že sme spolu cestovali vlakom, blízko seba. Opakujem sa. Ale bože, ja z toho nemôžem. Akoby mi to celé iba teraz doplo.
Ale zistila som, že je taký... Jasné, je iný ako v mojich predstavách. To znie, čudne... Ale áno. Zamilovala som sa do nesprávneho. On je presne ten typ, čo ostane na dedine a jeho každodenná méta bude krčma. To je on. Opak mňa. A to som si presne uvedomila v tom vlaku. Preto som to brala s rezervou. Uvedomujem si, že my dvaja, to nejde dokopy, ale... To ale tu ostáva. A myslím, že tu bude stále.
Aj keby som odišla, aj keby som naozaj raz odišla do Írska, alebo do Anglicka, aj keby som žila iný život, aj tak by som stále rozmýšľala aké by to bolo s ním...
Myslím, že chybu som urobila v trinástich. Aj keď je zbytočné hľadať nejaké chyby. Nemala som dovoliť aby ma zasiahol až tak... Teraz sa už nedá zabudnúť (na to nič), ani sa nedá povedať koniec niečomu, čo koniec mať nemôže. Teraz to už nedokážem. Nedokážem ho prestať ľúbiť takým streleným spôsobom.

Once

27. září 2010 v 17:55 | Tessa* |  Filmy

Once
K tomuto filmu som sa dostala náhodou. V anglických novinách na hodine angličtiny som zablúdila očami do programu kín a tam som práve našla tento film. Once.
Zo začiatku som tvrdila, že je to čudný film. Ale zároveň sa mi páčil, pretože bol taký iný. Natáčaný bol ručnou kamerou, čo jednoducho vidno na záberoch. Zo začiatku mi to vadilo, ale vlastne to pôsobí vďaka tomu viac presvedčivejšie. A to platí aj na to, že herci, ktorí tam hrali, sú skôr muzikanti ako herci. Vraj je tam aj dosť improvizácie, napríklad v tej mojej obľúbenej scénke:
- What's the Czech "do you love him?"
- Miluješ ho?
- So...Miluješ ho?
- Miluju tebe.
Celý film je sústredený na hudbu. Zároveň sa tam odohráva príbeh dvoch ľudí a to ako ich hudba spojila.
Myslím si, že radšej nie celkom úžasné zábery a nie celkom úžasní herci, ako tie americké sračky s trápnymi textami (hoci aj také niekedy pozerám). Film sa odohráva v Írsku. :)  Glen podľa mňa vyzerá ako typický Ír, hoci neviem či naozaj je... :D Páči sa mi spôsob ako sa stretnú a ako to pokračuje. To keď za sebou ťahá vysávač po meste. Alebo keď, idú spolu na motorke. Vpodstate sa mi páči aj koniec, hoci to nie je typický happyend. Ale práve preto je to zaujímavé. Páči sa mi, že jej kúpil ten klavír, predtým ako odišiel. A zo všetkého najviac sa mi páči hudba. Falling Slowly milujem.(Ak som správne pochopila, tak táto pesnička získala aj Oskara:))
V recenzii som čítala, že tento film sa buď veľmi páči alebo vôbec nepáči. A naozaj je to ten druh filmu. Ak vás nezaujme film, tak aspoň hudba určite..

Falling Slowly
If you want me
When Your Mind's Made Up

Dočítala som sa, že Glen a Markéta sú v realite partnermi, čo ma maximálne teší. :DD Aj keď taký koniec filmu bol fajn a podľa mňa najlepší aký mohol byť, aj tak ma proste teší, že realita je krajšia. A ešte sa mi páči veta, ktorú som našla na jednom blogu o totmo filme: ONCE - RAZ vám určite nebude stačiť.

Sketches of Frank Gehry

25. září 2010 v 15:18 | Tessa* |  Články
frank gehry
Poznáte tohto človeka? Ja som ho dodnes nepoznala.
Na STV2 dávali o ňom dokument - Skice Franka Gehryho.
Iba som prepínala medzi televíziami, a prepla by som aj toto, ale zaujal ma hneď začiatok...

Frank Gehry.
Narodil v Kanade (kde by som chcela ísť) a teraz žije v U.S.A, kde sa nachádza najviac jeho diel.
Je architekt.
Ale nie taký obyčajný, taký, čo stavia presné súmerné budovy, ktoré na nás pôsobia skôr odstrašujúco ako harmonicky a milo, ale stavia priam rozprávkové budovy. Tvrdí, že nemá rád pravidlá a to vidno aj na jeho stavbách. Vraj architekti a umelci sa veľmi medzi sebou nemusia, ale on sa naopak priatelí s mnohými, pretože aj on sám je skôr umelec ako architekt. Nehľadá prácu, ale čaká kým za ním niekto príde sám, pretože sa bojí odmietnutia. A prácu príjma iba ak má toho človeka rád. Otvorene hovoril o strachu, čo na to ľudia povedia, o tom, že vníma aj kritiku, ale veľmi si ju nepripúšťa. O tom, že bol pod papučou a o jeho mladosti. S mamou staval z drevených kociek domy, mestá a keď prišlo na to, čo by chcel robiť až bude veľký, spomenul si práve na tie kocky. Jeho mama pozanala ženu, ktorá vedela pomocou typu písma určiť aký je kto človek a podobne, a keď uvidela jeho písmo, povedala, že z neho bude známy architekt.
Predstavte si aké je ťažké postaviť niečo také, čo najskôr načrtváva na papier, a čo má strašne nepravidelné tvary, potom to modeluje, upravuje až nakoniec postaví. Pravdaže nie sám, ale sú to jeho nápady, ktoré sa rodia v jeho hlave a ktoré zachytáva najskôr na papier. Z pár čiar nakoniec vznikne budova, ktorá má neobyčajný vzhľad. Videli ste už jeho skice?
Je to akoby by ste iba čarbali na papier. Z tých jeho čarbaníc neskôr vzniknú budovy, ktoré sa na prvotnú skicu naozaj podobajú..
Disney Hall





















Walt Disney Concert Hall

Ďalšia jeho skica:
skice franka gehryho













Guggenheim Museum Bilbao

Guggenheim Museum Bilbao - opisovali to tam ako najkrajšiu budovu na svete, treba vidieť naživo.. Myslím, že to bola nejaká súťaž a on ju vyhral. Sám o tom hovoril, že nečakal, že to bude takým hitom.













Vitra Design Museum

Vitra Design Museum





















Gehry hause

Gehryho dom - skôr ma zaujal interiér



















Tancujúci dom














Jediné o čom som doteraz počula bola stavba, ktorá stojí v Prahe - Tancujúci dom


O svojich stavbách hovorí, že sú to ako jeho deti...

Zaujal ma ten človek, spôsob akým myslí, a to čo robí. Chcela by som aj ja raz urobiť niečo, o čom by vedel celý svet, niečo čo by sa ešte dlho zachovalo aj po mojej smrti, niečo čo by ľudí ovlypnilo (v dobrom) a niečo, čo by ma urobilo nesmrteľnou. Len to by som sa musela pre niečo naozaj zapáliť.
Už si musím konečne kúpiť plátno, olejové farby a namaľovať obraz. Vďaka tomu dokumentu mám chuť sa v niečom realizovať.

"Ľudia chodia ku mne po radu ako lepšie zvládnuť svoj život, ale umelci po radu ako zmeniť svet." (skrátený citát nejakého psychológa z dokumentu, o ktorom si ľudia myslia, že môže sa slávu F. Gehryho, ale psychológ hovorí, že naopak Frank preslávil jeho)



Nie preto aký je, ale preto, aký by bol so mnou

24. září 2010 v 17:12 | Tessa* |  Články
smoke and photo

Nemám sa rada pre to aká som až trápne naivná. Teraz nejde len o lásku a tak, ide o všetko.

Vstala som o 6:54. Zaspala som. Kúpeľňa, prezlečenie, pobalenie kníh, vypratanie bordelu z tašky, ľahký šprint do kuchyne, vlasy, špirála, mejkap, a mamina voňavka. 7:10 z domu s bratom na zastávku. Sedenie takmer vpredu, na ďalšej zastávke si prisadla jedna baba, druhá prešla okolo (kamarátka, ktorú vídavam vďaka jej frajerovi pomaly už raz za mesiac) a na psolednú chvíľu prišiel aj Juro, vo chvíli, keď som si myslela, že nepríde. Stál nadomnou a mne to vždy príde ako strážny anjel. Mám si nejak extra pripúšťať, že mohol ísť viac dozadu, že si mohol sadnúť dopredu, že sa mohol otočiť na druhú stranu, kde sa doteraz vždy otáčal, keď som sedela na tej strane...? Však by to bolo veľmi naivné, ešte v niečo dúfať? Ale ja nedúfam už v nič. Úprimne. Dnes sa mi znovu vrátila tá nálada spred toho depkového obdobia. Keď mi jeho prítomnosť robila radosť a nie ma ničila. Potom keď ľudia vystúpili v meste, si sadol predo mňa. Bolo to fajn. Bolo fajn tam sedieť. Z rádia tuším hrali Wavin flag.
Vystúpili sme, potom som ho nevidela a potom zase. Otočil sa a pozrel na mňa.
Dve baby z mojej školy a ja. Rozprávali sme sa o tom, že ak skončíme túto školu s dobrým psychickým zdravím, tak to bude veľký úspech. Myslím, že všetky z tade sme na tom rovnako. Zle, ale smejeme sa na tom. Teda aspoň toto ráno.
Osem hodín! Osem nekonečných hodín!
Pochválili mi komiks.
Znovo som unavená. Žiadna novinka. Jedla som a teraz pijem mlieko z automatu. Neviem prečo mám potrebu tu vypisovať priebeh dnešného dňa.
Na budúci týždeň musím chýbať v škole. A nie len raz. Inak sa zbláznim. Neprežijem to tam.
Toto je skutočne iba tretí týždeň?!
Ale teším sa na október. Neviem prečo, ale teším. Taký fajn mesiac.


Môj chlap alebo Ideál chlapa by mal krátke čierne vlasy, modré oči, vedel by hrať na gitare (prípadne aj na klavíri), občas by nosil košeľu na tričku, kupoval by mi plátna a farby, aby som maľovala, telefonovala by som s ním dlhé hodiny, hral by mi pesničky a trpel by moju lenivosť, cestoval by so mnou do Londýnu a do Írska, mudroval by so mnou o tom čo bude po smrti a o mimozemšťanoch, volal by ma -dievča, bol by za každú hlúposť, mal by dobrý vzťah s mojou rodinou a kamarátkami a kupoval by mi sladké. Hovorila by som mu všetko. A on by pozorne počúval. Mal by na všetko odpoveď.

Juro má od toho ďaleko. Povedala by som, že je toho presný opak. A predsa...

Po tomto týždni ma vie naozaj máločo naštvať. Jedine škola, ale tou sa zaoberať nebudem, aspoň dva dni. Piatooook!! Ja som sa ho naozaj dožila...

Vo svete kde ide viac o to, kto z koho, ako o lásku

23. září 2010 v 15:29 | Tessa* |  Články
Super, depresívny blog, ktorý už nikto nekomentuje.
Ale mne je to záhadne jedno, pretože mi je jedno už všetko.:)
Je mi jedno, že každí ma vidí už iba ako chodiacu mŕtvolu. Vlastne ani som sa veľmi nezmenila. Ale bolí ma všetko. 15:15.
Vo chvíli keď som chcela začať žiť viac odvázane, som urobila presný opak. Neviem či vôbec za to môžem. Jednoducho sa stalo. Potrebujem niekde niečo písať. Po menšom období nepísania, mám chuť písať stále. Je to ako droga.
Tento týždeň asi nemá konca...
Aj dnes som s ním išla autobusom domov a ...

Už viem, že to tak nebolí. Ale dni predtým to bolelo zasrane. Možno aj viac. Chvíle keď mi smrť pripadala lepšia. Ale tak či onak, za všetko si asi môžem sama.
Možno boli chvíle, keď som to mala nechať tak a dnes by som nebola v takých sračkách....
Sladká nevedomosť. Myslím si aj tak, že už som skôr mŕtva ako živá. Živý človek vyzerá a myslí inak.
Pre nič sa neviem veľmi nadchnúť. Ale pomaly cítim, že je to lepšie.
Už toľko nerevem.
Už viem písať články bez toho, že by som zarevala ďalšie vreckovky.
No aj tak stále nenávidím školu. Nevládzem tam chodiť.
Najradšej by som preležala týždeň v posteli. Pri telke s čajom. Sama. Plačúca. Ale plač mi pomáha. Vyliečiť sa z toho. Hoci to sa asi už nedá...
Dnes som sa po dlhom čase v škole bavila. Teda myslím to všeobecne. Po dlhom čase som sa bavila. Je jedno kde. :)
Preskočilo mi.
Aj keď sa mi nezdá, že ľudia okolo si to nejak všimli. Asi si už zvykli, ale ja naoazj cítim, že toto už nie som ja. Tá, čo tu bola predtým.

A smutné je, že nie som lepšia. Nič z toho ma neurobilo lepšou. Práve naopak. Opovrhujem svetom. A ľuďmi. A hlavne ním.

Logicky sa to naozaj nedá vysvetliť.
Nikdy mi nebolo horšie ako toto obdobie.
Bola som na tom fakt najhoršie.
A čo ak bude ešte horšie?
Čo ak to bude zase také? Možno už dnes večer. Možno zajtra. A možno o týždeň.
Ale myslím si, že niečo takéto ďalej už neunesiem.

Môžte ma odsudzovať.

Lebo nechápete aké to je.
Viem, môžem si sama za to.
Som to ja. Mám len sedemnásť. A život v piči.

Láska je choroba, ktorá sa nedá vyliečiť.

22. září 2010 v 17:09 | Tessa* |  Články
piano

Máš mokro v očiach
A sucho v ústach
Už som ti umrel
Úprimnú sústrasť

Už pár dní chodím po svete so sklonenou hlavou, so slzami v očiach..
Píšem, lebo som sa nikdy necítila opustenejšie.
Večer čo večer skrývam tvár a tvárim sa, že život je fajn.
Rozprávam sa s ľuďmi, smejem, no i tak sa cítim sama.
Slzy utieram do paplóna a zaspávam s tou hnusnou hrčou.
A stále pre ten istý dôvod.
Kedy stihol so mňa urobiť to čo som dnes?
Nechcem sa trápiť, ale každý večer to so mňa ide samo.
Niekto niekde raz písal, že láska ho skoro pripravila o duševné zdravie.
Myslím, že mňa už pripravila.
Logicky to neviem vysvetliť.
Prežívam zo dňa na deň.
Jednu chvíľu ho chcem vidieť, potom si uvedomím, že by mi to iba škodilo.
A naozaj mi to škodí.
Ale zároveň už bez toho neviem byť.
Som chorá, som slabá, som na tom zle.
Už sa ani nevládzem pretvarovať.
Nechutí mi jesť.
Iba spím.
A potom vždy keď sa zobudím, je to ako zlý sen. Ako keby vám niekto zomrel a vy si každé ráno nanovo uvedomíte, že je to naozaj pravda. Tak sa cítim každé ráno. Ako by to nemalo konca.
Jedno ráno som vstala plná síl, chcela som nový začiatok, ale večer som ležala v posteli a mala chuť zomrieť.
Už sa to nedá.
Prežívať.
Nevládzem.
Nevidím v ničom zmysel.
V hlave stále iba rozoberám, ako sa na mňa pozrel, a či niečo znamená, že si za mňa sadá v autobuse. Ale je to smiešne. Lebo nikdy neurobí nič viac.

Myslím, že je na dobrej ceste ma zabiť.

Téma týždňa, ma dosť pobavila, že nádej.
Už mi zobral aj tú.
Vytrhol mi srdce, vravím, je na dobrej ceste...
Ak v očiach vidno všetko, tak potom mi tam musí každý zreteľne čítať, že ho milujem a že to skurvene bolí. Láska je neskutočná sviňa..

Je šťastný?
Teraz?
S tým čo má?
Lebo ja nie.

Do pekla, písmenká aj tak nedokážu vyjadriť ako to bolí...

Nič iba koniec

16. září 2010 v 20:11 | Tessa* |  Články
Je mi zle.
Nechcem žiť, pojebaný fejsbúk.
Radšej smrť?
Ale čo je po nej?
Bude to lepšie? Bude to horšie?

Bude vôbec niečo?

Občas sa až čudujem ako mi ľudia neprajú. Človek konečne nachvíľu nemyslí a robí hlúposti, ktoré ho robia aspoň na chvíľu šťastným a aj tak ľudia okolo z toho nakoniec urobia zlú vec. Nakoniec z toho urobia niečo nepatrné, niečo čo ani nestojí za reč...

Možno keby ma vôbec niekedy niekto počúval.

Nemám nikoho komu by som otvorene hovorila o Jurovi. Hení o ňom vedela a jej som mohla hovoriť o tom ako je to naozaj.

Ona chápala aké je to ťažké.

Ale potom sa naše cesty rozdelili. Lebo sme iné, ale možno vpodstate rovnaké.

Áno.
Som divná.
Vyslovene čudná.
Ale preto mi nemusíte kradnúť sny.
A prerábať moje šťastie na nešťastie.

Nechcem počúvať Zoey ako sa chvastá. Zaujíma sa o ňu veľa chalanov. O mňa iba M. a aj to iba keď je nadržaný. Vidíte, kvôli vám toto robím!
Doteraz ma tešila tá predstava toho úletu.
Ale keď sa človek pochváli, všetci chabo závidia a všetko doserú.

"Veď bol najebaný."
A reči o tom, že to nie je správne.

A je správne, že som zamilovaná do niekoho, kto za to nestojí?

Nič nie je správne, ale to naozaj nemám právo aspoň občas byť šťastná a ochutnať, čo je život?

Mám ostať zatrpknutá, v kúte izby a snívať o tom aké by to bolo?

NIE! Končím...

Juraj..

Bolí to. Tá bolesť je priam hmatateľná.
Nechcem už trpieť, ale ja to už ani nedokážem. Netrpieť.

Aj to napíšem, že s tým končím a predsa to nedokážem.
Čudujem sa, že ešte stále plačem. Že ma to stále dokáže rozplakať...
Ak by som plakala týždeň vkuse, potom by to už nebolelo? Už by som nerevala?
Lebo ma už sere, že stále si musím utierať tvár a skrývať ju.
Aby svet nevidel, že láska je tak skurvená a že tak bolí, že už nemám chuť žiť.

NEDOKÁŽEM SA NA TO VYSRAŤ!


I wanna know your name. You just killed me.

15. září 2010 v 18:05 | Tessa* |  Články


Swedish House Mafia - One (Your Name) feat Pharrell

Toto nie vôbec ľahké, toto je ťažké. Zložité. Život.

Milovali ste niekedy tak veľmi, že to bolelo?

Je ťažké si priznať, že prehrávam nad vlastným životom.

Som vpodstate šťastná.

Ale to ale tu vždy je.

Mám zvláštnu potrebu byť súčasťou jeho života. Občas mám pocit, že ho chcem chrániť pred týmto zlým svetom. Vlastne si prajem, aby mi raz hovoril všetko. A ja jemu.
Milujem ho. Takým zvláštnym spôsobom.

...

Prežila som úžasný utorok a stredu. Utorok večer a stredu ráno. Boli sme v klube. Jane, Zoey a ja. A bolo nám veselo. :D

Ako som aj čakala, bol tam aj M. Je to idiot. Asi si potreboval veľmi dokázať aký je slobodný, a preto dookola za mnou chodil a pýtal sa či už spolu nechodíme. Ani sme nechodili... A potom raz prišiel, že nech s ním idem tancovať ako kamarátka s kamarátom. :D Išla som s ním dnu, ale zrazu sa mu zachcelo von do parku. Išla som. A absolútne som sa nebránila tomu, keď ma začal bozkávať. Ani tomu keď ma objímal, hladkal a tak ďalej. :D Možno to bolo tým alkoholom alebo tým, že som si povedala, že ja kašlem na nejakého Jura, ale vlastne...mala som výčitky. Zo začiatku. Potom mi to bolo jedno. Je to iba chalan. Je to iba jeden večer. Ostatné večery som zakrútená v perine najskôr s myšlienkami na Jura, potom sa mi o ňom ešte sníva... A bla bla. Báchorky, ktoré už ani mňa nebavia. Ten večer som bola s M. a treba mu uznať tie objatia. Fakt.

Dokedy vydrží človek milovať a trpieť, kým ten druhý si žije ten svoj zasratý slobodný život bez väčších väzieb? Najhoršie je, keď do niečoho vložíte city.

Netvrdím... Existujú šťastné páry, existujú šťastné lásky, lenže to nie je môj prípad.

Viete aké je ťažké zabúdať? Vlastne ani nie zabúdať, ale iba sa pokúšať toho druhého nestretávať...
Chcem sa mu vyhýbať aspoň tento týždeň.
To je jedna verzia.
Druhá je taká, že si odopieram to, čo chcem najviac. Jeho. Aspoň ho vidieť. A napriek tomu sa mu už jednoducho vyhýbať musím.

Are you crying right now? 'cause i am.

13. září 2010 v 19:10 | Tessa* |  Články
hfjlk
Možno by som mala začať tým, že mám 17. A možno by som to mala ukončiť, tým že štyri roky sú predsa len štyri roky.

Ale pokračujem. Zapálila som sviečku, ktorú som dostala na narodeniny. Pripomína mi to obdobie mojej starej izby. Teraz tam majú rodičia spálňu. Mala som tam stôl pri okne, mala som tam poličku nad tým stolom. A izba bola fialová. Chcem vrátiť čas. Na vtedy. Na časy fialovej izby a stolu pri okne. Pretože práve vtedy, keď sme prerábali celý dom, sa všetko vymklo z rúk. Z mojich.

Prečo nás v škole učia veci, ktoré v živote nebudeme potrebovať? Asi už nepôjdem do školy, aspoň tento týždeň určite. Zoey videla, čo mi v škole namaľovala Jane na ruku, t.j. srdiečko a v strede napísané Juri. Lenže Zoey nevie o Jurovi. V rýchlosti som trepla, že to Jane napísala na moju ruku meno chalana, ktorý sa páči jej. Len mne to znie ako chabá výhovorka? Ale viac sa nepýtala. Mám ju rada práve preto, že o ňom nevie. S ňou môžem pokojne sedieť v dedinskej krčme a tváriť sa, že pozerám televízor a nie na Jura. S ňou môžem ráno cestovať autobusom a pozerať sa na neho, bez toho, že by to komentovala alebo ma šťuchala lakťom do ruky. Ak by som chcela komentáre a šťuchanie, tak by som jej o ňom povedala. Hoci ja viem o všetkých jej "krásavcoch" (ktorých je pomerne dosť :D), ale ja stále tvrdím, že Juro je niečo iné. Jeho meno nevyslovujeme nahlas.

Škola sa vlečie hrozne pomaly. Z dnešku si pamätám...ráno. Z autobusu sme išli blízko seba. Mal čiernu mikinu. Detailistka. :D Zase to robím. Zase sa pokúšam byť s ním v autobuse. Zase sa správam nemožne. A jemu je to jedno. Zase.

Ak by som sa mala znovu narodiť, tak by som chcela byť jedna z tých kurvičiek dnešnej doby. Skutočne. Samá párty, 250 priateľov na fejsbúku, chalani by sa o mňa trhali (:DD), nakupovala by som handry, afektovane by som sa smiala... A nehovorte, že by to nebolo dobré. Lebo viem, že by bolo.

A potom odišiel na iný smer ako ja... Odvtedy si veľa nepamätám. Vzdávam to. Nevládzem. Naozaj.
Čo by ste urobili...? To je jedno. Občas chcem, aby mal... Nie, to je jedno. Čo si skutočne teraz prajem? Aby som na neho zabudla.

Nechcem sa na neho už tak pozerať. Nechcem ho už tak brať. Nechcem o ňom hovoriť.

Pretože už nevládzem. Už nevládzem milovať niekoho, kto má v piči.

Proti iným za vlastné šťastie

8. září 2010 v 17:29 | Tessa* |  Články
Jediné, čo ma napadá je slovo nenávisť. V tejto chvíli. Cal mi ešte povie, že by som mohla byť milšia, ale to sa nedá, keď ma ovláda nenávisť. A bolesť. Nenávidená bolesť. Nenávidím školu, lebo sa iba začala a ja ju nenávidím. Nenávidím ju, lebo tam musím chodiť. Nenávidím ľudí, lebo zopár z nich sú moji spolužiaci a ja ich nenávidím. Mierne povedané, jebe im, a ja to nenávidím. Nenávidím osem hodín v tej škole, ktorú nenávidím. Nenávidím všetkých, čo odsudzujú jediným pohľadom. Nenávidím tú smolu, ktorú mám nalepenú na pätách. Nenávidím, že všetci, čo sú príšerní majú dosť sebavedomia, aby presvedčili ostatných, že sú úžasní. Nenavidím Michel, lebo sa pchá do zadku, a to jednoducho nenávidím. Nenávidím sa za to, že mám tento blog. Nenávidím tie rána, tú zimu, to že nemôžem ani raňajkovať, lebo mi je zle zo školy. Nenávidím tých, ktorí na seba hučia v autobuse a tých, ktorí majú v autobuse milión kamarátov. Nenávidím keď môj autobus zastane pri skupinke mojich spolužiakov, ktorých nenávidím. Nenávidím to, že ohovoria aj vlastnú mater. Nenávidím tie zbytočné hodiny v škole. A aj tie užitočné. Nenávidím sa za to, že sa mi nič nechce, iba sa ľutovať. Nenávidím sa za to, že nie som dosť pekná a sebavedomá. Nenávidím sa za to, že nie som prispôsobivá a nenávidím sa aj za to, že som trapka. Nenávidím sa za to, že milujem Jura. Nenávidím sa za to, že dovolím aby ma všetko hnevalo. Nenávidím tento systém, lebo nie je spravodlivý. Nenávidím to, keď ma ignoruje a potom zase nie. Nenávidím sa za to, že neviem dodržať to čo som si zaumienila. Nenávidím svet. Nenávidím tú únavu a chuť všetko okašlať. Nenávidím hluk ale aj ticho. Nenávidím svetlo aj tmu. Nenávidím lásku, ale chcem ju mať. Nenávidím rána aj večery. Nenávidím zimu aj teplo. Nenávidím plač ale aj smiech. Nenávidím tento nekonečný kolotoč. Nenávidím prax. Nenávidím svoj život. Nenávidím Martina. Nenávidím chlapov. Nenávidím, keď mi niekto hovorí po takomto dni, že si mám upratať izbu. Nenávidím, že si každý myslí, že veľa znesiem. Nenávidím to, že ľudia sú klebetní a ukecaní. Nenávidím tie zlé náhody... Nenávidím tupé ksichty a Trojvlásku. Nenávidím Jura, lebo len preto, že ráno to nebolo ono, som si dokašlala celý deň. Nedokašlali mi ho ľudia, ale ja som si ho dokašlala tým, že som im dovolila ovplyvňovať ma a dokašlať mi ho. Nedáva to zmysel, ale preto tomu verím. Zistila som, že je ťažké zachovať si úsmev. Nechcem tam už ísť. Nikdy. Už len dva dni a potom ešte koľko???!
Len piaty deň a ja som zúfalá. Tak isto ako minulý rok. Hoci som nechcela, aby to takto skončilo a už vôbec nie takto rýchlo po prázdninách. Musím v piatok niekde ísť, lebo ma picne. Picne ma tak silno, že ma dajú do cvokárne. A bude kľud. :D
Bolo to lepšie. Keď som Jura nevidela. Svet krásny býval...
Čo všetko človek popíše, keď je hladný. :D

Povedala, že počká

6. září 2010 v 16:29 | Tessa* |  Články
asdgh
Ah. Ah. Ah. Môj rozvrh asi nepozná niečo, ako šesť alebo menej hodín. Aj keď dnes som mala šesť hodín, ale to bolo asi prvý aj poslednýkrát. Tie pipky sa idú zblázniť, keď v triede lieta osa. Furt, jednoducho furt, musia na seba pútať pozornosť. Ale dozvedela som sa dnes celkom dobrú správu, že odchádza jeden spolužiak. Toto je iba tretí deň, ale pripadá mi to ako večnosť. Najhoršie, že Cal sa tu vytešuje, že zajtra majú riaditeľské voľno. Po prvé mu závidím, po druhé, to znamená, že Jura neuvidím. Dnes v autobuse stál nado mnou. A nebola som z toho až tak vedľa, akoby človek čakal. Posledné dni, to je také divné. V tej chvíli, čo som pri ňom je to super, ale potom už nie. To je asi tým dlhým časom. A už mi nestačia iba pohľady. Ale nechcem pre to ani nič robiť. Nechcem sa mu vnucovať, aj keby to možno malo úspech (skôr nie). Neviem, možno chcem konečne cítiť aj jeho snahu, a je mi jedno, že možno žiadna nebude, ale už nechcem byť za tú trapku, ktorá kvôli nemu aj ujde zo školy, aby s ním mohla ísť 15 minút v buse..
Je mi zima na ruky. Toto nie je normálne, že už je taká zima. Ale čo to trepem, mne to vlastne nevadí.
Čítala som si staré články, a keď som sa dostala k tej pošte, čo som mu napísala, tak mi prišlo až zle. Ani som to nedočítala, príde mi to vrcholne trápne. Môže to kedykoľvek čítať, ak to nevymazal. Ale možno keby nie tej pošty, tak je to ešte horšie. Bola by som asi už psichycky v riti. A vlastne nemohla by som žiť stále s tým, že nevie, čo k nemu cítim.
Divné, je to hrozne divné. Prechádzame okolo seba. Je jasné, že na seba hádžeme pohľady, aj keď si to možno nikto iní nevšimol. Idem sa tu zblázniť z neho, fakticky nie je deň, keď by mi neprišiel na um, a predsa žijeme ďalej bez seba, iba s krátkymi momentmi v autobuse, na uliciach, v krčme. Je to také zvláštne. Aj to, že teraz o ňom píšem, na nejaký blog, ktorý budem mať už rok.Nič sa nezmenilo. Myslím tým nič tak viac. Každý normálny by sa na to vykašlal. Ale ja normálna nie som. Stále si myslím, že sa to zmení, som ochotná čakať, lebo však nádej umiera posledná...

OPEN YOUR EYES ♫ ♪

Mám novú košelu, presne takú akú som chcela a iba za 13 eur. ;)
Nech je už piatok.
Nech sa plnia sny. A nech má všetko dobrý koniec.

Juro Jurovič Jurovov.

4. září 2010 v 18:02 | Tessa* |  Články
Vie, čo k nemu cítim, vlastne má iba malé tušenie. Lebo v tej strarej zaprášenej zabudnutej pošte som mu napísala iba slabý odvar pravdy. Ale komu hneď v prvý moment šplechnete do tváre Milujem ťa? Aj keď je pravda, že jedine to slovo vystihuje všetko. Celú pravdu...
A tak po dlhom dni sme so Zoey išli pozerať do krčmy Titanic. Bol tam aj on. Juro. Juro Jurovič Jurovov. Ah. Sadli sme si za stôl a on sedel na gauči a pozeral futbal. Ale otočil hlavu a stretli sa nám oči. Vtedy som až zistila, že je to on. Odišli von a my sme si sadli na ten gauč. Prepli sme na Titanic, ale istý podgurážený chlap to prepol naspäť na futbal. A potom sa vrátil Juro. Jurovič. Jurovov. A sadol si na druhý gauč, presne tak, že som mala na neho výhľad jak šľak. A s čistým svedomím môžem povedať, že on začal s tým pokukovaním po sebe. Ale absolútne som sa tomu nebránila. Lebo to bolo presne to, čo som chcela. Aby to bolo ako za starých čias. Zase sa "nenápadne" pozeral, keď sa otáčal a škrabal. Znie to celkom vtipne. :D
Najlepšie, keď tam prišiel nejaký dilino a nadával na našich futbalistov a naraz sme sa s Jurom na ňom zasmiali a pozreli na seba.
Milujem ho, preto, že ho nemám.Možno by sa mi zunovali jeho úsmevy. No možno nie.
Po futbale zapli Titanic, a oni tam ostali a pozerali s nami. Dokopy sme tam boli viac ako dve hodiny. S Jurom. Blízko Jura. Ako vo sne..
No potom odišli, ale aj tak mi ostal ten úžasný pocit. Z tých pohľadov. Dal mi zase nádej.Po tých dvoch mesiacoch, čo som ho videla asi raz, po tej dlhej dobe, čo to vyzeralo beznádejne, po tom, čo som mu napísala, po tom, čo som dovolila Martinovi zmeniť niečo v mojom živote, po tom, čo som išla do školy s tým, že ho zase tak potrebujem, ale nebudem to dávať tak najavo, mi znovu dal nádej.
Jedine on ma dokáže urobiť stopercentne a viac šťastnou!:)

Je to v poriadku, pretože mám rada spôsob, akým to bolí

2. září 2010 v 17:58 | Tessa* |  Články
43
Opretý o ruku a mal nádherný úsmev. Prekrásne sa usmieval. Nežne. Je krásny. Najkrajší. Keď sa usmieva. A jeho oči, jeho pohľad a tie úžasné pocity. Keď mi venuje aspoň jeden pohľad. Keď cítim jeho prítomnosť. Keď sa mi lepšie dýcha.Keď všetko vyzerá ružovo, napriek tomu, že je to čierne. Tým čiernym myslím školu, a hlavne tých ľudí. Ale nechcem nad tým premýšľať, nechcem si to pripúšťať, aj keď jednoducho si budem musieť. Ale napriek tomu, že dnes bola škola, je môj šťastný deň. ;) Kvôli nemu. Aj kvôli Zoey, ale hlavne kvôli nemu. :) Nechala by som všetko tak, najradšej by som sa vytoto na školu, a odišla preč. Do Anglicka. Írska a Škótska. Niekde, kde by som nemusela trpieť prítomnosť ľudí, ktorých neznášam. Jasné, sú tam ľudia, ktorí by mi chýbali, ale väčšina je len... Pomlčím. Ale s tými, ktorými by som chcela byť by som bola. Aspoň občas. Nechcem tu tvrdnúť a siliť sa do školy. Fakt neviem aké je to mať dobrú triedu, kde by som sa tešila. Mne škola všeobecne tak nevadí, mne vadí hlavne tá dnešná mládež.. :) :/ A to je len prvý deň, ale to si vie človek domyslieť aké budú tie ďalšie, keďže som s nimi už zažila dva roky. Zoey aj Cal sa boja maturity, ale z časti im závidím. Aspoň to budú mať za sebou. Aj keď potom to asi tiež nebude prechádzka ružovou záhradou, ale môžu si vydýchnuť, že prekonali aspoň jednu ťažkú prekážku. Som rozhodnutá ignorovať tie individuá. Hádam mi to vydrží, čo najdlhšie, aj keď sa toho bojím. Bojím sa tohto ďalšieho dlhého ročníku, ktorý nebude mať konca. Prázdniny a víkendy sú jediné svetlé body. Teším na zimu a na Vianoce (aj keď leto mi bude chýbať, bye bye!). Nechcem vidieť iba to zlé. Musím vždy, vždy!, nájsť niečo, čo ma bude tešiť a držať nad vecou. Mama minule povedala, že raz mi budú chýbať tieto školské časy a že toto je ešte pohoda. Ale nemyslím si to. Možno ona mala lepší kolektív, ale ja dúfam, že to, čo bude v budúcnosti bude lepšie ako táto škola. A aj keď to možno bude ťažšie, budem musieť byť viac zodpovedná, a zarábať na seba, stále mi to príde lepšia myšlienka ako tá, že budem nezmyselne sedieť v škole.  Musím sa zdokonaliť v angličtine. Ešte zmaturovať, pravdepodobne výška a za ten čas musím šetriť peniaze na odchod do zahraničia. Zo všetkého, čo chcem v živote dosiahnuť, musím dosiahnuť aspoň toto. Vlastne sú iba dve hlavné veci, a to Juro :D, a odchod a život niekde v okolí Londýnu. A myslím, že to druhé je viac reálne, hoci to neznamená, že voči Jurovi sa niečo mení. Milujem ho, a neviem to zmeniť. Chcem to tak. Ale neverím, že to má nejakú perspektívu. Ani možno keby cítil presne to čo ja. Veľké lásky netrvajú naveky. V nás áno, ale v realite sú nepoužiteľné. Stále je to tak, kto veľmi miluje stratí, presne to, čo má najradšej. Osud alebo Boh zasiahne presne na tom mieste, kde to najviac bolí. Ale, čo je najčudnejšie, dnes ma to netrápi. Neverím, že s ním budem navždy, ale verím, že bude možno krátka chvíľa kedy bude skutočne môj. Ostala mi iba viera a nádej. Viera v náhody, ktoré sa dejú stále... "But that's alright because i like the way it hurts"  Je to v poriadku, pretože mám rada spôsob akým to bolí. Dobrý refrén Rihanny. Dnes keď som stála na zastávke, a stretli sa nám oči, to vo vnútri zabolelo, ale nie tak ako bolí niečo zlé. Bolo to dobré.  Zabolelo to no zároveň s tým bol spojený dobrý pocit, že malá nádej je tu stále. Stále mi dáva iba malú nádej, takmer neviditeľnú, ale... Asi len čítam veľa kníh. Cal hovorí, že neexistuje niekto ako Edward (zo Súmraku), že nikto nám nebude spievať do uška, keď budeme mať zlé sny. :D To je pravda, tá kniha iba balamutí mladé nevinné dievčatá. Martin má svoje stavy. Keď sme spolu, tak sa ide pretrhnúť, ale minule mi napísal, že načo by chodil, že nemá čas a je zima. :DDDDDDD No dobre, ale stále asi nepochopil, že odvtedy ako to napísal, som ho začala považovať za debila. Nech si nájde inú piču! :D Aj tak jediný, kto mi stojí za trápenie, je Jurike. :) Spomínala som aký mal krásny úsmev? Jáj, na začiatku článku. Ale naozaj mal. Je krásny. Krásny. Krásny. Krásny..
Všetko mi je ukradnuté, kým tu bude on a tá maličká nádej.

Irelandia

1. září 2010 v 15:24 | Tessa* |  Články
Je to dobré. Spomienky nebolia, tentoraz nie. Táto zima mi ho tak pripomína... Možno som len naivná, možno som zase našla nádej, aj keď neviem z kade. Len to nechcem zahodiť, pretože zahodiť sa to ani nedá. Jeseň a on. Včera som si zapla to staré cédečko Cmoríka. Spieval mám pocit, že na tebe záleží, ako budem ďalej žiť, v oblakoch lietať či na zemi piť. Z ničoho nemám strach. Pokiaľ mám nádej, že raz bude môj. Asi som retardovaná, ale láska taká je.
Ale dosť bolo sladkých rečí...

Včera som našla zopár obrázkov môjho drahého Írska.
Kochajte sa! ;D
írsko
írsko
írske jazerá
A týmto budem cestovať po celej Európe. Raz. ;)
vw