
Máš mokro v očiach
A sucho v ústach
Už som ti umrel
Úprimnú sústrasť
Už pár dní chodím po svete so sklonenou hlavou, so slzami v očiach..
Píšem, lebo som sa nikdy necítila opustenejšie.
Večer čo večer skrývam tvár a tvárim sa, že život je fajn.
Rozprávam sa s ľuďmi, smejem, no i tak sa cítim sama.
Slzy utieram do paplóna a zaspávam s tou hnusnou hrčou.
A stále pre ten istý dôvod.
Kedy stihol so mňa urobiť to čo som dnes?
Nechcem sa trápiť, ale každý večer to so mňa ide samo.
Niekto niekde raz písal, že láska ho skoro pripravila o duševné zdravie.
Myslím, že mňa už pripravila.
Logicky to neviem vysvetliť.
Prežívam zo dňa na deň.
Jednu chvíľu ho chcem vidieť, potom si uvedomím, že by mi to iba škodilo.
A naozaj mi to škodí.
Ale zároveň už bez toho neviem byť.
Som chorá, som slabá, som na tom zle.
Už sa ani nevládzem pretvarovať.
Nechutí mi jesť.
Iba spím.
A potom vždy keď sa zobudím, je to ako zlý sen. Ako keby vám niekto zomrel a vy si každé ráno nanovo uvedomíte, že je to naozaj pravda. Tak sa cítim každé ráno. Ako by to nemalo konca.
Jedno ráno som vstala plná síl, chcela som nový začiatok, ale večer som ležala v posteli a mala chuť zomrieť.
Už sa to nedá.
Prežívať.
Nevládzem.
Nevidím v ničom zmysel.
V hlave stále iba rozoberám, ako sa na mňa pozrel, a či niečo znamená, že si za mňa sadá v autobuse. Ale je to smiešne. Lebo nikdy neurobí nič viac.
Myslím, že je na dobrej ceste ma zabiť.
Téma týždňa, ma dosť pobavila, že nádej.
Už mi zobral aj tú.
Vytrhol mi srdce, vravím, je na dobrej ceste...
Ak v očiach vidno všetko, tak potom mi tam musí každý zreteľne čítať, že ho milujem a že to skurvene bolí. Láska je neskutočná sviňa..
Je šťastný?
Teraz?
S tým čo má?
Lebo ja nie.
Do pekla, písmenká aj tak nedokážu vyjadriť ako to bolí...