Říjen 2010

Veronika sa rozhodla zomrieť

30. října 2010 v 18:38 | Tessa* |  Články

v s r z
Rozhodla som sa napísať niečo o tejto knihe.
Prvé čo ma na knihe zaujalo bol jej názov. A potom, keď som si prečítala na jej obálke o čom kniha je, už ani chvíľu som nečakala a vrhla sa do čítania.
Spisovateľ - Paulo Coelho - napísal knihu, ktorú by si mal podľa mňa prečítať každý.

Príbehom vyjadril to, že všetci tu sme blázni. Všetci žijeme v naprogramovanom svete, kde robia väčšinou všetci to čo sa od nich očakáva. A tých, ktorí vyjdú z presne určenej cesty, spoločnosť považuje za bláznov. A zatvára ich do blázincov.


Veronika sa rozhodla zomrieť z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že všetko v jej živote bolo rovnaké. A po druhé nemohla zmeniť nič hrozné, čo sa dialo vo svete -  pripadala si nepotrebná.

Užila lieky, ktoré ju mali zabiť, ale nezabili. Ocitla sa vo Villete (psychiatria) a napriek tomu, že pokus o samovraždu jej nevyšiel, doktor jej povedal, že sa dožije nanajvýš týždňa, pretože lieky poškodili jej srdce. A až od tej chvíle začala Veronika robiť presne to čo chcela. Celý ten čas bola v tom blázinci a tam sa aj zamilovala do schizofrenika, ktorý vlastne svoju chorobu už iba predstieral. V knihe je opisovaný život na psychiatrii. Miesto, kde mnohí vyliečení ostali len preto, že tam bolo pohodlnejšie ako v realite. Blázni nemusia riešiť bežné problémy za múrmi psychiatrie ako nezamestnanosť a pod.
V deň v ktorý si myslela, že je jej posledný, ušla z Villete s Eduardom (schizofrenik, do ktorého sa zamilovala) a jej posledné želanie bolo, aby keď ona zomrie maľoval - pretože to bolo to čo naoazj chcel a to prečo sa ocitol v blázinci.
Nakoniec však nezomrela, pretože lekár si vymslel, že zomiera iba preto, že pracoval na výskume a vlastne ju iba využil ako pokusného králika.

Predstavte si, že by vám doktor oznámil, že približne o päť až šesť dní zomriete.
Väčšina ľudí by si uvedomila ako premárnila život doteraz, lebo žijeme ako by sme žili večne.
Ak sa niekto rozhodne robiť niečo, čo ho napĺňa, ale je to zvláštne a je to niečo iné, čo sa od toho človeka očakáva, tak vás označia za čudáka.

Medzi normálnosťou a bláznovstvom, čo je v podstate to isté, existuje prechodný stav: nazýva sa "byť inakší". A ľudia sa čoraz väčšmi boja "byť inakší".

Narozdiel od iných, ja mám rada takých ľudí, ktorí sú iní ako väčšina. Nemám potrebu komunikovať s niekým, kto je ako Riuška, keď takých ako je ona je ďalší milión a aj tak nič z jej úst nemá vyššiu pointu. Mám rada umelcov, lebo sama som ako oni - iná.

Mňa dokonca rodičia či brat odsudzujú napríklad aj za to, že rada fotografujem. Iba preto, že pre nich foťák predstavuje iba niečo s čím sa dá zachytiť narodeninová oslava. Pre nich je nepochopiteľné ak vo fotení vidím viac... A to je iba jedna vec, pre ktorú ma považujú za nenormálnu.

Aj to, že nechcem ísť na stužkovú považujú za bláznivé. Podľa nich tam mám ísť iba preto, že sa to patrí. Nepochopia, že narozidel od tých "normálnych" sa nemám chuť hrať na kolektív.

Celý život robia iba to, čo sa od nich očakáva... Ale ja tak žiť nechcem. Určite mi rozumiete. Chcete byť otrokom dnešnej spoločnsoti? Chcete v dospelosti vstávať ráno o piatej do práce, potom presrať deň na jednom mieste a večer sa vrátiť domov, kde vás čaká ďalšia práca?
Ľudia čo nechcú vytŕčať z radu, robia presne to. Riadia sa nejakými pravidlami, ktoré ani nevieme z čoho vznikli a kto ich vymyslel, nikto sa v nich ani nevyzná... Ale mi to poslušne robíme, tvárime sa pred ostatnými, že to je to, čo chceme, ale potom príde výbuch a ako v knihe písal, nejaký chlap postrieľa 15 detí v kine, pretože sa chce zrazu vzbúriť proti tomuto svetu. A robí vôbec niečo zlé? Je iba ďalším otrkom spoločnosti a pravidiel.

Chcem povedať, že ak by som ja dnes rodičom oznámila, že už nikdy do školy nepôjdem, lebo ma to nenapĺňa a iba tým zabíjam čas , tak by sa možno iba hlasno zasmiali a ak by som na tom trvala, kričali by na mňa, že tam pôjdem... A bla bla. Hovorili by niečo o tom, že musím myslieť na budúcnosť. Ale nemáme budúcnosť, ani minulosť. Máme iba svoju prítomnosť. A ak by sme sa tým riadili a žili pre každý okamih života, boli by sme šťastnejší.

Hoci ono to možno tak fungovať nemôže. Nemôže každý robiť, to čo chce..

Ale ja budem tá, čo bude vždy iná! A budem na to hrdá. Pretože nechcem byť ako všetci. Nechcem mezdi nich patriť. :)

Čo by ste robili ak by ste mali robiť to čo naozaj chcete?
Ja by som.... si najskôr pobalila zopár vecí. Pokradla a pobrala všetky peniaze (lebo predsa tie hýbu svetom). Nanajvýš nechala doma list na rozlúčku...So zopár vecami by som utekala pred Jurov dom. Zazvonila a Jurovi vykričala do tváre, že ho milujem. A odišla by som. Na vlak a odcestovala niekde ďaleko. A žila by som takým voľným životom,v ktorom by som nerobila to, čo by sa odo mňa očakávalo, ale to čo by ma tešilo.

A o tom tá kniha je. O šialenstve a ľudských predsudkoch.

Sľúbte mi ,že urobíte niečo bláznivé, niečo, čo by ste urobili ak by vám ostávalo iba zopár dní života. A zabudnite na to čo kto na to povie, urobíte to práve preto aby všetci čumeli a hovorili si: bože tej/tomu hrabe a vy sa im vysmejete do tváre a poviete:Vy sa mi smejete, že som iná, ale ja sa smejem vám, že ste rovnakí!
Ujdite zo školy,vykašlite sa na učenie a na písomke nenapíšte ani čiarku, usmejte sa na človeka ktorý je vám sympatický, hádajte sa s ľuďmi ktorí nehovoria pravdu, utekajte za autobusom, opite sa, pustite si nahlas hudbu v izbe a hlasno spievajte a tancujte, vyhadzujte z okna farebné papieriky, povedzte ľuďom čo si o nich myslíte, choďte na miesta, kde ste už dlho chceli ísť...

A na koniec úryvok z knihy:

- Vytvoriť si realitu iba sám pre seba, - zopakovala Veronika. - Čo je to vlastne realita?
- To čo si vybrala väčšina ľudí. Nemusí to byť najlepšie ani najlogickejšie, ale to, čo vyhovuje kolektívnemu želaniu. Vidíte čo mám na krku?
- Kravatu.
- Veľmi dobre. Vaša odpoveď je logická ako možno čakať od úplne normálneho človeka: kravata. Blázon by však povedal, že mám na krku smiešnu a zbytočnú farebnú handričku, ktorá je uviazaná zložitým spôsobom, sťažuje pohyb hlavy a núti ma vyvinúť väčšie úsilie, aby som dostal vzduch do pľúc. Keby som si nedal pozor v blízkosti ventilátora, mohla by ma táto handrička zaškrtiť.
    Ak by sa ma nejaký blázon spýtal, na čo slúži kravata, musel by som mu odvetiť: absolútne na nič. Neslúži dokonca ani na ozdobu, pretože v dnešných časoch sa stala symbolom poroby, moci, odstupu. Kravata slúži len na to, aby sme ju po príchode domov mohli dať dolu a získali pocit, že sa do niečoho oslobudzujeme, hoci sami nevieme z čoho.
  Lenže je tento pocit úľavy dôvodom na jestvovanie kravaty? Napriek tomu, ak sa opýtam blázna aj normálneho človeka, čo to je, za zdravého budú pokladať toho, kto odpovie: kravata. Nezáleží na tom, kto povie pravdu - dôležité je, kto odpovie správne.

Dovoliť si taký luxus ako je šialenstvo!

28. října 2010 v 19:37 | Tessa* |  Články
zttz

Bolo to tak, že sa mi včera snívalo s ním a bol to zlý sen. Presne si ho nepamätám, ale pointa bola tá, že mi v ňom dal najavo, že ho iba obťažujem. Že sa nemám o nič snažiť a že má nejaké problémy a moje "prenasledovanie" ho iba viac zaťažuje. Zobudila som sa s príšerným pocitom... Zdalo sa mi to také reálne a noc iba všetko viac prihoršuje...
So zvláštnymi výčitkami som nastúpila do autobusu, ale on nenastúpil pre malé decká, ktoré sa rozhodli ísť na výlet ....(joj vraždila by som) Ale vlastne ono je to tak lepšie.. Ale dnes ráno išiel na autobus, videla som ho z vnútra, keď som už sedela, ale tvárila som sa, že pozerám niekde inde. Ale potom sme sa na seba naraz pozreli. A ja neviem, čo to mal v očiach, ale dačo iné... Ako doteraz. Celé to pochmurné ráno mi urobilo dosť zlú náladu. Lebo keď sa zašil niekde dozadu autobusu som ho už veľmi nevidela. A vravela si, že je to tak lepšie. Aj dnes poobede. Aj celý čas, čo sa to nedá zniesť. Musím na neho nemylsieť, pretože sa zbláznim.
Každý hovorí o nešťatnej láske, všade o nej čítam, ale vždy tá nešťastná láska pochádza z nejakého vzťahu, ale ja čo? Toto je z ničoho. Toto je ako ten zlý sen a môj pocit, že ho iba zbytočne viac zaťažujem. A to nechcem. Nechcem byť od neho závislá. Hanbím sa za to.
Veď to trvá už niekoľko rokov. Určite ho to iba zaťažuje... Tie pohľady a moje márne snahy o niečo... Hanbím sa. Ako pes. Že som o tom hovorila, že som začala o tom písať a že niekedy dovolím taký ľahký prienik mojich pocitov na povrch... Čo ak o tom niekomu povedal? Pretože mám občas pocit, že Cal o tom vie.

Už je to neúnosné... Všetko. Myslela som si, že by bolo pre mňa ťažké keby prestal chodiť tým autobusom a do školy v našom meste, ale teraz by mi to hrozne pomohlo. Sama od seba neviem ísť na iný autobus a vyhýbať sa mu... Ale ak by proste zmizol, zmierila by som sa s tým, pretože dni, keď som ho nevidela a nebehal mi tak po rozume, boli ľahšie a šťastnejšie. Nechcem byť na ňom závislá.
Musím tak pred ním vyzerať.
Pretože sa na neho stále pozerám.
Pretože to je už jasné...
Už to ani neskrývam..
Pretože jediné, čo si želám je byť s ním.

Ale hanbím sa za to. Pretože sa ho to rovno neopýtam. Pretože na to ani nemám príležitosť. A bojím sa. Prestanem s tým. Už iba tajné pohľady, ktoré si nikdy nemôže všimnúť.
Pretože si pripadám ako totálny psychoš, keď ešte stále dúfam, že je v tom láska... A že už aj on ma musí mať najskôr za psychicky chorú, pretože aj po tom, čo mi dal ako tak svojim nezáujmom jemne najavo, že nemá záujem ho stále hľadám pohľadom a na rozdiel od všetkých Calových kamošov sa iba s ním nedokážem rozprávať len tak...

A...prečo píšem stále iba o ňom?! Už vás to musí hrozne nudiť. Tak skúsim napísať o škole. Včera som odišla po prvej hodine... A dnes? Nekonečne dlhý deň, nuda, milión písomiek, 500 kilometrové poznámky, všetci na sračky... Ale ešteže som už doma. A že sa týmto dňom začínajú prázdniny, ktoré prejdú rýchlo, ale veď je úžasné, že zajtra nejdem do školyyyyy!!!! :) :) :) :) :) :) :) :) Začala som čítať knihu Veronika sa rozhodla zomrieť a zatiaľ je to zaujímavé. Začínam milovať bláznov!


Pekné prázdniny..;)

Keď plán stroskotá, rýchlo preč zo života..

25. října 2010 v 19:56 | Tessa* |  Články
A tuto robí dievča z malých vecí veľké, že v dákom buse sa smiala s niekým, kto s ňou nikdy nič nebude mať,  v buse, ktorý dajú raz zošrotovať, a robí z malých pocitov veľké, lebo ju to baví, ale raz si už nikto nespomenie na to ako tam sedela s nejakým chlapcom s modrými očami a blond vláskami. Ako sa nakláňala dopredu, aby mohla byť chvíľu súčasťou jeho vesmíru, tú chvíľu, keď míňali polia a lúky, ktoré raz nebudú, nebude dievča ani chlapec a Zem nebude to čo bývala. Raz sa na všetko zabudne, a pritom to dievča robí veľkú vec z malej. Lebo miluje niekoho kto to neopätuje, ale človek nikdy nevie....

###

Je to predsa tak. Kto je sviňa prežije. A tí s charakterom sú na vedľajšej koľaji. Akosi sa presúvam z tej vedľajšej kolaje na hlavnú. Alebo je to iba pocit?
Určite nebudem ako tie, ktoré neznášam, ale som stále viac bezcitná. Voči ľuďom. Voči svetu. Nebaví ma si všetko vždy odopierať, lebo to som bola ja. Tá čo nechala so sebou zametať.  A ešte aj dnes nehovorím ľuďom, čo si naozaj myslím. Pretože sa bojím, pretože ma v tej chvíli ani nenapadne zaútočiť proti nim alebo si vravím, že by to bolo iba horšie. Kaziť si naschvál vzťahy, ktoré ani vzťahmi nie sú. Ale predsa...
Narážam na školu. Na nich. Na to, že chcú stužkovú... A ja neviem, čo mám robiť, pretože nechcem byť vyvrheľ spomedzi nich, ale ja to tak viem, že kebysa nakoneic dám zlomiť, tak budem ľutovať. Pretože načo mi je stužková, keď sme sa dovtedy vlastne ani veľmi nezblížili? Nehovorím, že s každým, ale čo oni o mne vedia. Takmer nič. To, čo píšem tu si väčšinou nechávam pre seba, takže nemajú ani poňatie (pokiaľ to tu nikto nevysnoril). Nikto z nich nevie, že mám blog. A pritom ma blog dostatočne vystihuje. Nikto z nich nevie, že rada píšem a že rada čítam. A pritom je to dôležitá časť mňa. Nikto z nich nevie ako veľmi milujem Jura a pritom je Juro v celom mojom tele. V každej bunke. A oni to nevedia. A ani by nechápali... Hrozne nerada hovorím s ľuďmi o sebe. Vždy sa mi niekto otvorí viac ako ja jemu. Niekto sa ma spýta, čo mám nové a ja sa takmer bez odpovede spýtam to isté jeho. A celý čas rozoberám ich životy, nie svoj. Občas ako by som sa hanbila za to aká som. Ale pritom vo vnútri som na to hrdá. Len nemám dosť veľké sebavedomie. V tom je celé šialenstvo sveta. Že hlúpi sú sebavedomí a my sme radšej ticho. :D
Akoby sa zmenil aj môj pohľad na tú vec s Jurom. Netrápi ma to. Veľmi. Tak ako predtým. Premýšľam nad ním celý deň, to hej, ale nie sú to mučivé myšlienky. A premýšľam nad tým, že ho veľmi chcem, ale nie som schopná vzťahu. A nechcem aby to bolo s ním také iba na chvíľu. Chcem byť s ním, ale ak by z toho bolo niečo teraz, tak by som to nevedela udržať. Je úžasný. Tie jeho oči! Sedeli sme v autobuse tak, že ja s Calom a Zoey s Jurom. Oni boli pred nami a keď sa Juro otáčal k nám dozadu, tak som mala jeho oči tak blízko. Úplne modré. Úplne nádherné.

Možno som trochu paranoidná, ale ja som sa pozrela na bok a bum..bol tam on. Zbadal ma. A potom sa sa pozerla zase on oči na mňa a úsmev. Taký ako by ho to tešilo. Joj, znie to hrozne samoľúbo. :D Ale ... ale museli by ste vidieť, zažiť. A ak si to iba domýšľam, tak to sú moje sračky. Rozhodla som sa vytvárať vlastnú realitu. :)

A v tom autobuse sme sa spolu smiali. Smiali sa aj oni, Zoey a Cal, ale tak ja som počúvala iba jeho. A smiala som sa s ním. Tak dobre. Tak dokonale. V nejakom autobuse, ktorý mohol ísť aj večne...

A vždy je to tak. Keď sa rozhodnem byť chvíľu iná, nezamilovaná, tak on sa rozhodne hádzať nádej, o ktorú už nikto nestojí. Ale tak ten čas blízko neho robí svoje a keď som ho pristihla už asi po dvadsiaty krát na mňa zazerať, tak som si dala zase v hlavičke dokopy, že Jurko plus ja sa rovná láska ako hrom a puf, bolo to zase to staré známe otrepané, miliónkrát opísané, že je všetko, čo chcem. Ale bola som to ja, čo odišla prvá a rozhodla som o to ja, pretože veď, čo by sa zmenilo, keby tam sedíme v jeho prítomnosti ďalšiu hodinu, z ktorej by aj tak nič nebolo, vďaka ktorej by som len zase išla o niečo viac sklamaná domov. Občas ako by to bral vážne a niekedy ako dobrý vtip. Tak čo vlastne?

Zoznam vecí, ktoré mi tu budú chýbať

23. října 2010 v 17:27 | Tessa* |  Články
Vec, ktorá ma vie vytočiť, vynervovať, rozčúliť a zároveň bolieť, hneď z rána, je keď sa on rozhodne imaginárne si kopnúť do mojho brucha, potom imanigárne pošliapať moje srdce, a zasadnúť do mojej hlavy na celý deň. A na to, že je to iba imaginárne, tak je to rovnako ničiace ako by to naozaj robil. Vlastnou silou. Aspoň by bol chvíľu so mnou, keby ma naozaj kopal do brucha. To ani nebolo vtipné. Čo je toto za svet, čo je toto za generáciu, keď už ani to kopanie nie je to, čo bývalo?
Ale som to ja, čo prišla o niečo, čo som tak veľmi chcela.
A som to ja, čo sa rozhodla hľadieť niekde mimo... Možno na polia pri ceste a vychádzajúce slnko. Možno na autá... A budem stále pozerať preč. Radšej na niečo iné ako na neho. Lebo viete, čo on na to? No nič. A čo sme čakali? No nič.
Veď po pekla, on nevedel odpísať jednu suchú vetu. Jednu vetu! Možno jedno slovo... A prečo to do pekla zase riešim? Veď je koniec. Nie od dnes. Celý čas. Konečná..

Neznášam tie svine chlapské. Je mi smiešne zo Zoey. Keď mi tak radostne oznamuje veci o sviniach chlapských a ja si len pomyslím, že tá radosť ju zachvíľu prejde. Pretože je to iba ďalší, ktorí ju sklame. Asi som hnusná. Alebo už neverím tým trojnohým stvoreniam.

Neverím Jurovi a v tú našu imaginárnu lásku. Lásku iba z jednej strany. Nie som čarodejnica, aby som prinútila Jura cítiť niečo viac. Ak to chce takto, tak to tak bude. Už s tým nemám problém. ALE ÁNO MÁM!!!

Nevidím v ňom niečo... Nie sme už malé deti.

Môj chlap mi bude hrať na gitare. Budeme v NY na činžiaku na streche, on s gitarou, vedľa neho budem sedieť a kývať nohami vo vzduchu. Bude zapadať slnko.
Môj chlap bude mať čierne vlasy. A bude ma volať dievča. :DDD Áno, dievčatko. Budeme spolu jedávať puding na tej streche a keď bude noc, ľahneme si tam a budeme hovoriť o večnosti.

Môj chlap bude vedieť, že milujem Titanic. A vždy keď bude so mnou pri nejakom zábradlí ma chytí a chvíľu budeme letieť a on kričať "Jsem král světa!". 

Aj tak odídem,,, A na Jura ostane iba zlá spomienka.

Spíšem si zoznam vecí, ktoré mi tu budú chýbať:

1. Moja posteľ a plyšáky.
2. Moja izba s brodelom na stole a plnými šuflíkmi.
3. Môj brat a to, že je niekde nablízku.
4. Moja mama, pre úplne všetko.
5. Detstvo. Starká.
6. Smiech a náš rodinný humor.
7. Pýtanie sa mamy či niekde môžem ísť.
8. Teplý čaj.
9. Naša útulná obývačka.
10. Stôl v kuchyni.
11. Kúpeľa a vaňa.
12. Záhrada a jablone.
13. Emma.
14. Jahody, čerešne.
15. Dvor a hojdačka.
16. Voda zo studne.
17. Náš zasnežený dvor a záhrada.
18. Výlety na aute s otcom.
19. Nástenka.
20. Rádio, na ktorom som počúvala Cmoríka.
21. Denníky, ak si ich nezobriem so sebou.
22. Posteľ rodičov.
23. Pocit istoty.

....

Návrat

21. října 2010 v 16:40 | Tessa* |  Články
Pokojne si myslite, že nie som normálna. :DD Vraciam sa na tento blog. Na ten nový som si nevedela zvyknúť. Články som presťahovala sem aj s komentármi. :) :) Je to fajn pocit byť zase tu. Prvý blog, ku ktorému mám ozajstný vzťah. Ak mám pokračovať v blogovaní, tak určite tu. :-*

The electric violin player

21. října 2010 v 16:30 | Tessa* |  Články
01

Hral My heart will go on len pre nás. Na elektrických husliach.

Jeho meno tu nebudem písať.

Hral na jarmoku, pred sebou mal puzdro z huslí, v ňom zopár centov, stojan, kde mal svoje cédečká, a niekde medzi tým bol on, kde sa ľahko hýbal do rytmu hudby. Raz bol vážny, raz sa usmieval...A žmurkal. Aj na mňa! Obidvoma očami, tak to robí on... Chceli sme podpísať fotku a on nám dal zadarmo svoje cédečko, a tam sa nám podpísal a napísal aj dátum, 15.10.2010.
Prvýkrát keď sme išli okolo, zastali sme. Zaujal ma. Pretože som ho tam ešte nikdy nevidela a vždy sú tam iba tí istí. Pretože hral na husle, tak dobre, tak ľahko, tak s citom. Pretože bol ako z filmu Once.
Ľudia sa tam občas zastavili. Občas tlieskali, občas iba nemo počúvali. A kupovali si jeho cédečká...
A tak sme tam išli aj včera. A bol tam, aj keď veľmi nehral. Ale začal sa s nami rozprávať. Zahral nám tú z Titanicu, hovoril nám o tom ako odišiel zo školy, kde všade bol (bol aj v Írsku!), že chodí takto po jarmokoch už tri roky, že hrá od piatich, že ho nudila škola, tak odišiel, že má 30, nadával s nami na indiánov, fajčil a potom prišla jeho žena (ó áno...). Predstavil nás a povedal, že sme veľmi milé (ó áno!). Odišli sme na kolotoče, vrieskali a potom sa ešte poslednýkrát pri ňom zastavili. Stáli tam ľudia, sedel, stretli sa nám pohľady (cheché) a ukázala som mu nech ide nachvíľu za nami. Prišiel a povedal, nech prídeme na kolotoče do Bratislavy. Na jeho cédečku je aj jeho číslo a máme mu zavolať, keď tam budeme. No neporazilo by vás od šťastia?! Ešte predtým nám naposledy zahral My heart will go on a my sme tam tancovali a bolo to presne také ako keď sa potopila loď vo filme a keď Jack umrel...:) :D
Poslednýkrát žmurkol, usmial sa o my sme odišli šťastne zamilované.

Dobre sa oblieka. Je pekný. Úžasný v tom, čo robí. V tom, že hrá len vonku medzi ľuďmi. Takého ako je on, som chcela stretnúť. Lebo je tak trochu iný a taký...umelecký.  Predtým ako sa s nami začal rozprávať, som si v duchu hovorila, že čo by som dala za to, aby som sa mohla pýtať na všetko čo zažil, na to ako hrá ... A chvíľu na to mi hovoril o tom, že pravdaže, že Írsko je krásna krajina.
Možno ho už nikdy nestretneme (pretože v našom prípade nie je až také jednoduché sa dostať do Bratislavy), ale navždy mi ostane na neho dobrá spomienka. ♥

Jarmok

21. října 2010 v 16:25 | Tessa* |  Články
Bože, toto bol úžasný jarmok! Nikdy, nikdy som sa nezabavila lepšie. Nikdy som sa necítila taká slobodná a odvážna. Kolotoče a pocit, že letím. Huslista, ktorý mal niečo do seba. Dal nám zadarmo cédé aj s podpisom!!! Koncert a skákanie. Modrá parochňa a "aj ja chcem mať také vlasy". Známy ľudia. :) Potom keď išiel okolo Juro a aj keď som mala tú parochňu ma spoznal. A z dosť veľkej vzdialenosti sa mi pozdravil.. Chalan, ktorý bol umelec. Objavili sme v ňom skrytý talent. :D A potom tá kôpka svalov. ;D A to všetko, čo by bolo na hodiny písania.


Z toho všetkého mi je tak dobre, ale čo ma maximálne štve je, že som nešla za Jurom. Áno som trápna. Ale neviem si pomôcť... Bol tak blízko a keď som objímala tú kôpku svalov, mohla som aj jeho. Pila som úplne málo, ale mala som takú dobrú náladu, že by mi zožral, že som spitá. Mohla som mu povedať nech ide so mnou, mohol ísť so mnou, stačila by iba taká krátka obyčajná chvíľa s ním niekde od všetkých. A ja by som mu to naozaj povedala. Že ho ľúbim.Naozaj. Že je jedno či je so mnou alebo nie, ale ja ho budem stále ľúbiť. Ak by ostal so mnou povedala by som mu o mojich snoch. Že chcem nechať školu tak, že s ním chcem ísť do Anglicka (to by sa mu určite nepáčilo) a žili by sme na vidieku v bielom drevenom dome s verandou, niekde v strede prírody. Povedala by som mu aj to, že s ním chcem mať malého Jurka. Som trápna, ale to nemení nič na tom, že to tak chcem.Jednoducho iba ľutujem, že som nič neurobila a že keď tam bol som bola ako obarená. A viem, že takúto príležitosť už nebudem mať tak skoro. Ak vôbec.
Je choré, že ma trápi práve to. Lebo inak to bolo dokonalé. Martin mi kúpil ružu za 5 eur. :DDD Čakal, že bude ťuťu muťu. :D Ale nie nie. :D
Bože, ja to tak ľutujem. Do riti, ja to tak ľutujem. Lebo on proste zachvíľu skončí školu a puf (puf je srandovné slovo, ale v tomto prípade skôr smutné). Ale prečo to riešim? Po stýkrát?
A ešte ma štve, že som to možno dokašlala. Lebo som sa tam lepila na iných, a on to videl, neviem či ho to sralo, ale potom tam prišiel, buchol si do Kôpky svalov a to bol ten moment, keď som ho mala tak blízko a mohla som proste povedať: "Poď so mnou." A možno by išiel. A možno by ma počúval. A možno by aj zabudol. Ale ja nie. Viem, som trafená, ale ak si pamätá, že som sa tam lepila na kadekoho, tak to berie tak, že .... Podľa mňa si to už nepamätá. Ani ho to netrápi. Ale mňa to trápi. Lebo ja sa tak rada trápim pre veci, ktoré za to nestoja.
Možno ma bude mať už za totálnu štetku (trochu prehnané), pretože potom ako som mu napísala tú poštu, som bola s Martinom, a teraz nalepná na iných. Aj keď tam nič nebolo.
Medzi mnou a ním nič nie je. Vpodstate. Ale je. Lenže o tom viem iba ja a on. Pretože on o tej pošte nepovedal asi nikomu, a aj keď ja hej, tak tí ľudia to aj tak nechápu (myslím z reality).
Je to medzi nami, aj keď to nikto nevidí, aj keď to vyzerá tak, že sme len takí jedny známy, aj keď to pred ním už vyzerá, že som zmenila názor, aj keď som veľakrát predstierala ignor, ako aj včera,ale to bol iba strach, lebo vo chvíli, keď odchádzal a ja som už vedela, že je neskoro, som všetko ľutovala. Lenže to už on nevidel.
Bože, kedy bude znovu taká príležitosť?! Keby nie som pribrzdená, tak som mu mohla povedať o tom, že sa mi páčia jeho oči a ruky. Možno by som mu sedela na kolenách. Možno by som mu držala dlaň... Som trápna, ale znovu to nemení nič na tom, že to chcem.
Úplne by som menila chvíle s Kôpkou svalov s časom stráveným s ním. Keby som tam aj mala iba sedieť vedľa neho alebo stáť ticho celé hodiny, tak to by som chcela viac ako hádzanie sa do lístia s nimi... To je jedno. Všetko potom by som menila... Nechcem to ľutovať. Lebo si iba kazím zbytočne náladu, ale... To ale.

Nová

16. října 2010 v 10:22 | Tessa* |  Články

s-eternity


Od začiatku do konca

13. října 2010 v 17:53 | Tessa* |  Články
Aj keď sa stretneme pozeráš do zeme
Vždy si to tajomstvo očami povieme


:DDDDDDD


Prečo si mi utiekla?
Prečo sa mi skrývaš?
Stále sa mi miluje
Že sa s tebou snívam

;DD

Viete o mne viac ako ľudia z reálu.

Milovala som to tu.

Ale myšlienka niečoho nového ma dnes nadmieru láka.

Preto si založím nový blog. :):):):):):)

Asi o mesiac by mal tento blog rok, ale nevadí, chcem niečo nové.

Ľúbim vás, ľudia. :-*


KONIEC!


Chcem...

12. října 2010 v 20:12 | Tessa* |  Články
Ellie Goulding - The End

Chcem vedieť hrať na gitare alebo klavíri.

Chcem vedieť hovoriť po anglicky.

Chcem ísť do Barcelony.

Chcem ísť na veľa miest.

Chcem zakotviť v Írsku v nekonečne.

Chcem aspoň jeden Silvester v Londýne.

Chcem párty, kde budeme spievať elánovky na karaoke.

Chcem zažiť obrovskú lásku, ktorá nebude bolieť.

Chcem zimné prechádzky.

Chcem letieť v oblakoch a prekonať strach.

Chcem maľovať známe obrazy.

Chcem vymyslieť liek na rakovinu.

Chcem vedieť spievať.

Chcem napísať knihu alebo natočiť film.

Chcem ísť do Viedne na vianočné trhy.

Chcem sa strelene farebne obliekať.

Chcem mať dlhé ryšavé vlasy.

Chcem hojdačku.

Chcem sa potápať v mori.

Chcem hodiť polienko do horiacej školy.

Chcem písať články do Evy.

Chcem lepší fotoaparát.

Chcem chodiť po meste a fotiť čokoľvek a kohokoľvek.

Chcem chalanské objatia.

Chcem stretnúť známu osobu, akou je napríklad Brad Pitt.

Chcem chvíľu žiť ako v seriály Priatelia.

Chcem cestovať na hippie buse po U.S.A.

Chcem domáceho potkana.

Chcem ho venčiť na vodítku.

Chcem vedieť šoférovať.

Chcem ísť k veštici.

Chcem vyskúšať jazdiť na koni.

Chcem svetový mier. Ale vážne. Chcem, aby sa ľudia na seba usmievali, aby sa objímali, aby sme si hovorili, že sa máme radi, chcem, aby sme mali dosť peňazí, aby nikto nikoho nevraždil, chcem, aby všetci ľudia umierali iba na starobu, chcem, aby nikto nikoho neodsudzoval, chcem, aby sa ľudia smiali spoločne.

Dnes sa na mňa pekne nepozrel :D

11. října 2010 v 18:06 | Naivka roka alias Tessa* |  Články
smoking
Ďakujem vám za všetky tie komentáre. Ďakujem, že ste čítali tie články, ktoré sa otočili iba okolo jedného a že ste sa snažili to vyriešiť. So mnou.

Koľko krát sa ešte musím presvedčiť, že je to idiot? Koľko krát ešte dovolím, aby ma celú pohltil?

Pretože dnes sa stala táká náhoda, že som ich stretla a tak ďalej. Nepodstatné hlúposti, ale jeho nezáujem je už očividný. Nehrá to. Veď načo? A viete, ja som vždy tak dúfala, že je to niečo viac. Ale myslím, že nie je. To je irónia. Po tom všetkom. Videla som v tom pravú lásku, veď som si kvôli nemu dosť vytrpela, ale nie je to nič. Omyl. Vždy keď som s ním v bližšom kontakte, tak to pochopím. Len vtedy vidím, že sme úplne iní a hlavne to, že nemá záujem. A ako by aj mohol mať? Veď všetci dobre vieme, že keby mal, nesedel by so založenými rukami. Neviem čo ma viac na tom raní. Ale zároveň je to ako vyslobodenie z toho nekonečného kruhu. Ale netvrdím, že toto je koniec. Lebo som príliš hlúpa a čas, keď ho veľmi nestretávam a nevidím vždy z neho urobí Pána Dokonalého. Len dnes, keď som bola blízko neho a pozerala na neho, dokým on pozeral zamračene niekde mimo, úplne bez záujmu, som si spomenula na tie všetky nekonečné chvíle doma, keď mi smrť pripadla lepšia a iba kvôli NEMU! Úplne zbytočne.
Viem, že on to ani nevie, ako ma to všetko,,,postihlo, ale prečo teda tie pohľady? Tá nádej a ono to vlastne nič nebolo. Na zastávke som si uvedomila, že v tej chvíli by stačil jeden jediný náznak, že to bol iba klam a nechala by som to tak. Vlastne nenechala. Iba tak naoko. Ale zmierila by som sa s tým, sama doma, a bolo by. Tá neistota je najhoršia. Ale stačil by aj náznak, že chce a naveky by som tu bola iba pre neho. Lenže on nenaznačuje nič. A to znamená, že si môžem jedine pískať...
Kde až siaha ľudská hlúposť? Len som nevedela, čo je realita a čo sú len moje domnienky. Stratila som sa v tom, lebo som chcela byť ľúbená. Ale asi nemám byť. Veď tak to v živote chodí, no nie? Chcela som prežiť veľkú lásku, tak som si ju vymodelovala. Hľadala som v jeho pohľadoch viac ako tam bolo, lebo veď predsa toto je tá pravá láska. Nie. Nie je.
Ilúzia. Ale prečo to všetko?
Prečo ten jeho Boh robí toto?
A vlastne Boh nemôže existovať, lebo by nikdy nedopustil takýto omyl.

Nechápem na čo to všetko. Aký to malo zmysel?
Nepoučila som sa z toho.
Nie som s ním.
Iba mi to ublížilo, ale nič hlbšie za tým nie je. Iba 2 145 220 článkov o tom, kedy sa na mňa pekne pozrel.

10/10/10

10. října 2010 v 20:58
Iba nechcem byť už sama..

A čo ak by som niečo urobila? Možno urobím.

Ale ja viem ako to skončí. Lebo predsa už nie som taká naivná.

Nie je ťažké oplyvniť svoj život. Niečo zmeniť.

Snívam...

Mám rada ten večerný chlad a svetlo pouličných lámp.

Mala by som to tu rada, keby ma mal rád on.

Toto je blbé, písať sem takéto veci. Kde to môže každý čítať.

Ale chcem ho vidieť.........Prečo to necíti tak isto ?

Ak nie si moja tak potom neviem čia si
máš detskú tvár a hrozne dobré vlasy
za tisíc dotykov postačí jediný...

pesnička o nás dvoch už nie je pre deti
...
Všetci nám môžu závidieť
vravia, že lásky dávno niet
Všetci nám môžu závidieť
že ťa mám rád..
zostanme takto chvíľu stáť
na všetko krásne máme čas
viem, že si práve, práve tá
ktorú mám rád.

Nič na tomto svete nedáva zmysel.
Iba on. A ja. Dokopy.

You may say I'm a dreamer

9. října 2010 v 21:16 | Tessa* |  Články

Na poslednú chvíľu sme išli na jeden jarmok. Také milujem, keď sa na poslednú chvíľu rozhodneme niekde ísť, len tak sa zobrať a ísť do sveta. :DD Boli sme na jednom kolotoči, kde som dostala záchvat paniky, boli sme v cukrárni, kde robí Bellin frajer (nedal nám zadarmo zákusok, blb!) a potom tie cesty autobusom so Zoey na nezaplatenie. No a čo, že som mala na pláne robiť veci do školy, no a čo, že je už večer a ďalší deň, čo som bez neho...? Vždy keď idem večer po ulici domov, dúfam, že sa z niekade vynorí a bude to nakoniec láska. Čo to trepem?! :D A vlastne, včera, včera bol v tej krčme, na moment som zastala, keď som ho uvidela. A potom keď sme tam sedeli, triasla som sa, búšilo mi srdce a vo chvíli, keď odišiel, sa mi zrútil svet. Ako vždy. Občas mám pocit, že iba dni, keď som ho videla stáli za to. Nie je to pravda, zažila som oveľa lepšie veci ako jeho pohľad, ale žiadne mi nespôsobujú také šťastie a nešťastie zároveň. Mysella som si, že vzťah Belly a jej čáva je len nejaká trápna fraška. Ale dnes, keď som ich videla spolu, tak môžem napísať iba jedno. Závidím. Jej, jemu, im. Ja nie som schopná takého vzťahu ako oni. Sú už takí zohratí, sú už ako jedno, sú ochotní riskovať pre lásku. To keď som sa minule pýtala na skutočnú lásku, tam myslím, že oni majú k nej blízko. So Zoey sme chceli robiť niečo šialené. A vtedy mi predstava, že by som bolo s ním prišla taká skutočná, taká jednoduchá... Prečo je to len také ťažké? Prečo je to v realite také ťažké??! Život je taký krátky a ja strácam čas...

Len včera som túto pesničku objavila, pretože John by mal 70 rokov. Je úžasná. A ten text.

Imagine 

Imagine there's no heaven
It's easy if you try
No hell below us
Above us only sky
Imagine all the people
Living for today...

Představ si, že není žádné nebe
Je to lehké, když to zkusíš
Žádné peklo pod námi
Nad námi pouze oblaka
Představ si všechny lidi
žijící pro dnešek

Každý chce byť šťastný

8. října 2010 v 16:00 | Tessa* |  Články
Môj blog je už jeden veľký brajgel. Chcela som zmysluplné články so silnou pointou, ale už iba píšem, keď mám tie svoje záchvaty šialenosti. Šťastia, nešťastia... Úzkosti. Voľnosti.
Ale je piatok, a všetci dobre vieme, čo to znamená.
Ja toto milujem.Ale aj tak ho potrebujem vidieť. Aj dnes ráno to bolo oničom. Ani som sa nehodila o zem. xD Ale som neskutočná. Robím presný opak toho, čo chcem. A potom sa to pokúšam napraviť, keď je už neskoro. Ach, dievča... Utekám pred ním. Tvárim sa,že ja som za tú, čo má v náplni práci ignorovať blížneho seba. Včerajší večer bol fajn, pretože som na poslednú chvíľu robila práce do školy a asi na dve hodiny som sa do toho tak zažrala, že som zabudla na všetko.
A všetko by bolo fajn. Aj v škole bolo fajn. Aj je teplo, aj som nebola hladná, aj sa mi dobre kreslilo, aj nás pustili zo školy o druhej poobede, aj som stihla dobrý uatobus domov, aj som bola oblečená vo veciach, v ktorých chodím rada, aj mám od spolužiačky na taške prívesok Ajfelovky z Parížu, aj ma čaká víkend, aj mi je tak zasrate dobre, že ja si nájdem dôvod na depkárčenie. Šak Juro, ako inak. Serie ma to. Lebo som ho plná.
Pri najlepšej možnej príležitosti, ak ešte enjaká príde, sa mu musím pozrieť do očí. Do jeho modrých očí. Kašlem na všetko. Ale prečo sa pred ním tvárim, že ma nezaujíma a ani na neho nepozriem, a potom len čo je zrazu niekde ďaleko, keď je už isté, že ho neuvidím, že toto bolo všetko, tak mám chuť za ním bežať a vyznávať mu lásku až kým mi neuverí, že to myslím smrteľne vážne..?
Šliapem si po vlastnom šťastí.
Ale aké by to bolo s ním? Že by ma držal za ruku. A... Chápete. Už len predstava je dobrá. Ale realita je iná.
Už aj premýšľam nad tým, že za ním pôjdem, že sa ho spýtam či niečo chce alebo nie a ak nie (chachá) tak si to konečne uzavriem v hlave (aspoň v hlave). Mám pocit, že to neviem uzavrieť len preto, že nemám od neho jasnú odpoveď. Lebo on je taký... On od začiatku školy bol taký, taký ako by chcel. Lebo veď prečo by mi inak venoval toľko pohľadov? Ale tak mi nehovorte, že sa pozeráte cez pol autobusu, pričom vykrúcate hlavu do zvláštnych uhlov, na niekoho, kto vám je ukradnutý.. Kto vás nezuajíma. Ale zase inokedy akoby to bolo presne to. Že ho nezaujmam. Som si vedomá, že on bezo mňa žiť vie. On má okolo seba dostatočne veľa ľudí, ktorí mu pomôžu na mňa ani len nepomyslieť, ale ja aj môžem mať ľudí okolo, aj môžem mať práce nad hlavu, aj tak vždy príde obdobie keď sa nedá vydržať, že ho nevidím. Ale toto je už iný príbeh. Len som chcela napísať, že by mi pomohlo, keby dá jasne najavo, čo chce a nie, že raz ma namotá, teda že mi dá nádej, a potom ma ignoruje a absolútne ho netrápi ako mi tým ubližuje (dobre, nemôže vedieť ako ma to ničí...). V škole som si uvedomila, že ja by som bez neho mohla vpohode žiť, ale aj najmenšia nádej, že ho môžem mať mi nedovolí zabudnúť. Preto aj keby vtedy odpíše na poštu, že či chce alebo nie, tak mi to pomôže. Ale on asi nevie čo chce. Necháva ma v tom, žije si svoje, občas mi pohodí nádej, potom ju pošliape, ale drží si ma pri sebe, akoby to robil vedome, akoby ma chcel zničiť, tým najhorším spôsobom.
Neviem. Som len naivná.
A hlúpa.
Ale mám na ňom rada ako chodí, ako sa pozerá, ako sa správa, ako hovorí, ako sa vtedy vo vlaku tak ticho smial, to keď je usmiaty, ale aj smutný, keď je unavený, ako sa smeje, ako sa škrabe, ako sa obzerá, ako sa drží v autobuse.... Mám rada jeho ruky, oči, pery, to keď má také pootvorené ústa, keď je bezradný.... To všetko som odsledovala počas nespočetných jázd autobusom.

Michael Jackson - You Rock My World

7. října 2010 v 18:05 | Tessa*
Môj život nikdy nebude rovnaký
Pretože,ty dievča si prišla a zmenila si spôsob
Ako chodím spôsob, ako hovorím
Nemôžem vysvetliť to čo k tebe cítim
...Ale ty vieš, že je to úprimné
Tak so mnou zostaň, naplň moje sny
Budem všetkým, čo potrebuješ, je to tak krásny pocit
Celý život som hľadal dokonalú lásku
A mám pocit, že tentokrát som ju ozaj skutočne našiel