11. října 2010 v 18:06 | Naivka roka alias Tessa*
|
Ďakujem vám za všetky tie komentáre. Ďakujem, že ste čítali tie články, ktoré sa otočili iba okolo jedného a že ste sa snažili to vyriešiť. So mnou.
Koľko krát sa ešte musím presvedčiť, že je to idiot? Koľko krát ešte dovolím, aby ma celú pohltil?
Pretože dnes sa stala táká náhoda, že som ich stretla a tak ďalej. Nepodstatné hlúposti, ale jeho nezáujem je už očividný. Nehrá to. Veď načo? A viete, ja som vždy tak dúfala, že je to niečo viac. Ale myslím, že nie je. To je irónia. Po tom všetkom. Videla som v tom pravú lásku, veď som si kvôli nemu dosť vytrpela, ale nie je to nič. Omyl. Vždy keď som s ním v bližšom kontakte, tak to pochopím. Len vtedy vidím, že sme úplne iní a hlavne to, že nemá záujem. A ako by aj mohol mať? Veď všetci dobre vieme, že keby mal, nesedel by so založenými rukami. Neviem čo ma viac na tom raní. Ale zároveň je to ako vyslobodenie z toho nekonečného kruhu. Ale netvrdím, že toto je koniec. Lebo som príliš hlúpa a čas, keď ho veľmi nestretávam a nevidím vždy z neho urobí Pána Dokonalého. Len dnes, keď som bola blízko neho a pozerala na neho, dokým on pozeral zamračene niekde mimo, úplne bez záujmu, som si spomenula na tie všetky nekonečné chvíle doma, keď mi smrť pripadla lepšia a iba kvôli NEMU! Úplne zbytočne.
Viem, že on to ani nevie, ako ma to všetko,,,postihlo, ale prečo teda tie pohľady? Tá nádej a ono to vlastne nič nebolo. Na zastávke som si uvedomila, že v tej chvíli by stačil jeden jediný náznak, že to bol iba klam a nechala by som to tak. Vlastne nenechala. Iba tak naoko. Ale zmierila by som sa s tým, sama doma, a bolo by. Tá neistota je najhoršia. Ale stačil by aj náznak, že chce a naveky by som tu bola iba pre neho. Lenže on nenaznačuje nič. A to znamená, že si môžem jedine pískať...
Kde až siaha ľudská hlúposť? Len som nevedela, čo je realita a čo sú len moje domnienky. Stratila som sa v tom, lebo som chcela byť ľúbená. Ale asi nemám byť. Veď tak to v živote chodí, no nie? Chcela som prežiť veľkú lásku, tak som si ju vymodelovala. Hľadala som v jeho pohľadoch viac ako tam bolo, lebo veď predsa toto je tá pravá láska. Nie. Nie je.
Ilúzia. Ale prečo to všetko?
Prečo ten jeho Boh robí toto?
A vlastne Boh nemôže existovať, lebo by nikdy nedopustil takýto omyl.
Nechápem na čo to všetko. Aký to malo zmysel?
Nepoučila som sa z toho.
Nie som s ním.
Iba mi to ublížilo, ale nič hlbšie za tým nie je. Iba 2 145 220 článkov o tom, kedy sa na mňa pekne pozrel.
Vieš, to je presne to čo robia. Tvária sa záhadne že možno neičo viac a potom sa zrazu tvária haha čo si si myslela. Nič som si nemyslela, iba ked som pozrela na teba vedela som čo si myslel ty. A potom si už nemyslel. A je to smiešne. PReto som rada že ho už nevídam. Lebo to že ho stretneš nei je vôbec pekná náhoda a už to prestáva byť náhoda. Myslím že stači. Riad sa sovjim mottom, užívaj si objatia iných pri ktorých zabudneš na to že existuje nejaky invalid ktorý sposobuje tieto články. V tom momente zabudneš. A to je ten najlepší moment. Lepší než ten ked rozmyslas nad tým invalidom.