close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Každý chce byť šťastný

8. října 2010 v 16:00 | Tessa* |  Články
Môj blog je už jeden veľký brajgel. Chcela som zmysluplné články so silnou pointou, ale už iba píšem, keď mám tie svoje záchvaty šialenosti. Šťastia, nešťastia... Úzkosti. Voľnosti.
Ale je piatok, a všetci dobre vieme, čo to znamená.
Ja toto milujem.Ale aj tak ho potrebujem vidieť. Aj dnes ráno to bolo oničom. Ani som sa nehodila o zem. xD Ale som neskutočná. Robím presný opak toho, čo chcem. A potom sa to pokúšam napraviť, keď je už neskoro. Ach, dievča... Utekám pred ním. Tvárim sa,že ja som za tú, čo má v náplni práci ignorovať blížneho seba. Včerajší večer bol fajn, pretože som na poslednú chvíľu robila práce do školy a asi na dve hodiny som sa do toho tak zažrala, že som zabudla na všetko.
A všetko by bolo fajn. Aj v škole bolo fajn. Aj je teplo, aj som nebola hladná, aj sa mi dobre kreslilo, aj nás pustili zo školy o druhej poobede, aj som stihla dobrý uatobus domov, aj som bola oblečená vo veciach, v ktorých chodím rada, aj mám od spolužiačky na taške prívesok Ajfelovky z Parížu, aj ma čaká víkend, aj mi je tak zasrate dobre, že ja si nájdem dôvod na depkárčenie. Šak Juro, ako inak. Serie ma to. Lebo som ho plná.
Pri najlepšej možnej príležitosti, ak ešte enjaká príde, sa mu musím pozrieť do očí. Do jeho modrých očí. Kašlem na všetko. Ale prečo sa pred ním tvárim, že ma nezaujíma a ani na neho nepozriem, a potom len čo je zrazu niekde ďaleko, keď je už isté, že ho neuvidím, že toto bolo všetko, tak mám chuť za ním bežať a vyznávať mu lásku až kým mi neuverí, že to myslím smrteľne vážne..?
Šliapem si po vlastnom šťastí.
Ale aké by to bolo s ním? Že by ma držal za ruku. A... Chápete. Už len predstava je dobrá. Ale realita je iná.
Už aj premýšľam nad tým, že za ním pôjdem, že sa ho spýtam či niečo chce alebo nie a ak nie (chachá) tak si to konečne uzavriem v hlave (aspoň v hlave). Mám pocit, že to neviem uzavrieť len preto, že nemám od neho jasnú odpoveď. Lebo on je taký... On od začiatku školy bol taký, taký ako by chcel. Lebo veď prečo by mi inak venoval toľko pohľadov? Ale tak mi nehovorte, že sa pozeráte cez pol autobusu, pričom vykrúcate hlavu do zvláštnych uhlov, na niekoho, kto vám je ukradnutý.. Kto vás nezuajíma. Ale zase inokedy akoby to bolo presne to. Že ho nezaujmam. Som si vedomá, že on bezo mňa žiť vie. On má okolo seba dostatočne veľa ľudí, ktorí mu pomôžu na mňa ani len nepomyslieť, ale ja aj môžem mať ľudí okolo, aj môžem mať práce nad hlavu, aj tak vždy príde obdobie keď sa nedá vydržať, že ho nevidím. Ale toto je už iný príbeh. Len som chcela napísať, že by mi pomohlo, keby dá jasne najavo, čo chce a nie, že raz ma namotá, teda že mi dá nádej, a potom ma ignoruje a absolútne ho netrápi ako mi tým ubližuje (dobre, nemôže vedieť ako ma to ničí...). V škole som si uvedomila, že ja by som bez neho mohla vpohode žiť, ale aj najmenšia nádej, že ho môžem mať mi nedovolí zabudnúť. Preto aj keby vtedy odpíše na poštu, že či chce alebo nie, tak mi to pomôže. Ale on asi nevie čo chce. Necháva ma v tom, žije si svoje, občas mi pohodí nádej, potom ju pošliape, ale drží si ma pri sebe, akoby to robil vedome, akoby ma chcel zničiť, tým najhorším spôsobom.
Neviem. Som len naivná.
A hlúpa.
Ale mám na ňom rada ako chodí, ako sa pozerá, ako sa správa, ako hovorí, ako sa vtedy vo vlaku tak ticho smial, to keď je usmiaty, ale aj smutný, keď je unavený, ako sa smeje, ako sa škrabe, ako sa obzerá, ako sa drží v autobuse.... Mám rada jeho ruky, oči, pery, to keď má také pootvorené ústa, keď je bezradný.... To všetko som odsledovala počas nespočetných jázd autobusom.
 


Komentáře

1 Kví-Kví | Web | 8. října 2010 v 18:19 | Reagovat

Joo, přesně, hodí lano a pak tě na něm nechá viset. Není on nakonec Stín osobně?

2 andie | Web | 8. října 2010 v 18:50 | Reagovat

Čítam všetky články, ale čo mám na to povedať? Ja som zistila, že je lepšie že Jana nevidím. Ano, milujem ho, ale čo s toho mám? Zbytočne by som sa len teraz dalej trápila, alebo rozmýšľala nad vecami pozrel na mna? Usmial sa na mna? na čo myslel? Vidím ho raz do mesiaca, alebo ked príde raz do mesiaca do školy a ja na neho narazím, lebo sa príde predvádzať do našej triedy.. Aj ked ma pustili domov, aj ked je vonku pekne.. nemožem sa tešiť lebo sa bojim vikendu .. a boli ma hrdlo. a bojím sa isť aj do sprchy aby som nechytila teplotu :D. Vieš, u Jana bolo odbré to, že mi odpísal. Že mi dal jednu ranu keď som zistila že nie je nádej aje keď na m§a pozeral. Neuzavrelo by sa ti to ani v hlave a už vobec nie v srdci. Potom by prišla nejaká dalšia rana, niečo čo by si sa dozvedela a nečakala to. Ani to by ti nepomohlo uzavrieť to. Ale ujasnilo by ti to niektoré veci v hlave. A nedepkárčila by si s toho. Iba isté momenty by to rpišlo a prešlo. Ale nie takto často.

3 Innocent* | Web | 8. října 2010 v 21:33 | Reagovat

"dobre, nemôže vedieť ako ma to ničí." ... A já to přesně vím!! Vím jaké to je dostávat plané naděje. I já dostávala. U mě to bylo s V. tak, že se mnou strávil na Majálese osum hodin. Objímal mě, pokládal si svou hlavu na moje rameno, usmíval se na mě a díval se mi do očí, schovával mě pod pláštěnku, představoval mě mým kamarádům a nakonec to dopadlo takhle. Tak, že už si ani nenapíšeme.
Ale co já vím, třeba to v tvém případé není jen prachobyčejná planá naděje. A já v to věřím s tebou :) Zkus ho příště jen tak neignorovat. Oplať mu ty jeho pohledy. A to jako pořádně!!! :P

4 Emily | Web | 8. října 2010 v 22:19 | Reagovat

nadej... ked mas nadej mas vsetko... jakmile nadej stratis, stratis vsetko... mala by si nieco urobit... pre zaciatok staci ze sa nanho usmejes... ale je fakt debil ze ti neodpisal na tu postu... naozaj nevie co chce...
tiez sa cudujem tomu, ze ako na nas pozeraju aj cez polku autobusu vykrucaju hlavu... teda u mna je to tak, ze aj cez polku triedy vykruca hlavu, ale inak nikdy nic neurobia... vazne, mna ked niekto nezaujima, venujem mu mozno jeden pohlad, ktory trva sekundu a poviem si, nezaujima ma... a nepozeram nanho vkuse a stale a dookola... nechapem... naozaj neviem co tym sleduju... a co si myslia...

5 Idealist* | Web | 9. října 2010 v 16:34 | Reagovat

To si taky řikám, když takhle na někoho koukám. Že prostě pohled neodtrhnu, ať se třeba podivá. Jenže když ten člověk pak otočí hlavu, tak většinou ucuknu a dívám se "jakože" jinam;DDDD.. Já nevim. Je to něco jako pud. Ale je to zvláštní viď? Že když se na někoho díváme, nebo se někdo dívá na nás, tak jakoby "cítíme jeho pohled na našem těle", jako kdyby nám viděl až do žaludku. Já to tedy takhle  mám. Vždycky když se na mě někdo dívá, tak jeho pohled uplně "cítím",rrrr, zvláštní;)
Pořád, pořád, pořád. Pořád seš do něj zamilovaná. Pořád tak stejně, jako na začátku "vašeho příběhu", pořád. A už uteklo tolik chvil. Tolik trápení. Tolik smutku. Tolik radosti. Skončí tohle někdy? Bude mít tohle někdy ten "happyend", který se nachází ve všech pohádkách? Život prý je taky pohádka. Říká se, že všechno chce čas. Ale tady už uběhlo tolik času. A co bude dál, je ve hvězdách. Někdy si řikám, že na světě je miliony dalších kluků, a my se vždycky musíme zakoukat do někoho, kdo je více než nedostažitelný...:(

6 Innocent* | Web | 9. října 2010 v 18:46 | Reagovat

Áno, jsme to my dva. Je to fotka právě z toho Majálesu, kde se ke mě choval jako kdyby mě měl aspoň trochu rád...:(
Jsem ráda, že jsem tě našla. Protože jak koukám tak se obě necházíme v článcích vzájemně ;) Je to fajn vidět jak se chová druhej člověk, kterej je skoro v mé kůži. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.