Prosinec 2010

Hippies

30. prosince 2010 v 21:22 | Tessa* |  Images
Keď vyrastiem, chcem byť hipíkom. Takým, akí žili v 60-tych rokoch a hlásali slobodu, lásku a mier. Ktorí odmietali spoločenské konvencie a protestovali proti vojne a násiliu. Chcem na hippie-buse precestovať svet a vyskúšať marišku...:D Chápeme sa. Ak nie tak vám ponúkam obrazovú prílohu:

hippie 1
hippie 2
hippie 3
hippie 4
hippie 4
hippie 5
hippie 6



but there's something you should know, i just came to say hello

28. prosince 2010 v 14:32 | Tessa* |  Články
outfit 01
Pôvod tých vecí väčšinou neviem, okrem prsteňov - Arden a Banana Republic.
Dosť dlho mi trvalo, kým so všetko pozliepala dokopy, ale hlavne, že som to doviedla do úspešného konca. Nie je to veľmi outfit na toto obdobie, ale skôr jar/leto. Musela som tam dať aj košele, pretože tie sú práve mojou srdcovkou. Plus legíny, ktoré sú trochu zvláštne, ale páčia sa mi a aj náhrdelník s retro nádychom. Z týchto vecí vlastním jedine jeden kus košele, ale plánujem si kúpiť ďalšie (pretože na Vianoce som dostala veľa eurov!), nemám ani legíny, ale aspoň jedny si kúpim. A aj ten svetrík sa mi páči, ak uvidím podobný, tak si ho tiež kúpim.


No a k môjmu životu, teda nie je veľmi o čom. Vlastne, brutálne sme sa bavili v nedeľu na štefanskej diskotéke v jednom klube, no na druhý deň som sa brutálne pohádala s otcom, ktorý mi vykričal, že som hlúpa hus. Aj som si myslela, že si to o mne myslí, ale keď to povedal nahlas, tak to bolo trochu čudné. Búchal do stola a myslel si, že je zaujímavý. Už doteraz som bola alergická na jeho prítomnosť... A ak sa možno všetko viac-menej urovná, aj tak ho stále nebudem mať rada. Nevie o mne nič. Smeje sa z mojich fotiek a z toho, že sa snažím fotiť niečo umelecké. Absolútne nechápe môj svet. Dalo by sa o tom ešte veľa písať, ale škoda písať o takom... Ehm.

Svet mi je dlžný

25. prosince 2010 v 14:05 | Tessa* |  Články
Vždy sa zamilujeme tak intenzívne, ako to naša duša v danom okamihu potrebuje. Či je človek, ktorého milujeme, tej lásky hoden, je druhoradé. Zamilovávame sa kvôli sebe. Kvôli vlastnému pocitu šťastia. Aj keď je to šťastie klamlivé a nestojí na pevných nohách. Niekedy milujeme nesprávnych ľudí preto, lebo milovať práve v tom momente potrebujeme. A nikto správny sa v našej blízkosti neobjavil. Evita, Svet mi je dlžný
Tak si skôr vysvetlíme, prečo ho nie rok, ale roky neprestajne milujem. Potrebujem niekoho milovať, hoci to nemá ani najmenší zmysel. Hej, mohla by som si nájsť nejakú inú obeť, a sama sa čudujem, že sa tak nestalo... Možno k tomu všetkému potrebujem ešte pocit odmietnutia. Možno naozaj chcem byť nešťastná.

Chceš byť šťastný?
Tak buď!         Tolstoj

Naše šťastie predsa len závisí od nás samých. Od toho ako sa staviame k životu, čo pre to šťastie robíme a či ho vlastne do svojho života chceme pustiť. Znie to absurdne, ale toľkokrát som odmietla šťastie...
Zaryto som túžila po šťastí (ale nikdy som nepohla ani prstom).
Tvrdila som, že sa mi vyhýba a svoje nešťastie som sústavne pripisovala niekomu inému.
Vždy som porovnávala svoj život s inými ľuďmi, o ktorých som si myslela, že im šťastie padlo z neba a že nešťastie nepoznajú (hoci niektorí sú z tých).

Čítam Evitu a uvedomujem si popritom pár vecí. Nechcem, aby toto celé vyznelo ako knihy, ktoré ponúkajú recepty na šťastné životy, ktoré si v dnešnej dobe kupuje každý, pretože nikto nie je s ničím spokojní. Chcem si len týmto článkom zhrnúť pár skutočností, aby som ich mala na očiach.

Ak chceš byť šťastný,NEVER ľuďom. (Myslím, že to je jeden zo základných bodov, ako sa nepopáliť a nebyť sklamaný.)
Naše šťastie závisí len od nás.
A keď sa mám zamyslieť nad tým celým s Jurom, tak ma napadá niečo ako verzia, že keď som sa do neho "buchla" v ôsmom ročkíku bolo to práve z tej potreby cítiť lásku.
Bolo mi jedno čo bude, verila som, že niečo bude, že tá láska sa mi vráti (a možno tomu verím stále). Zamilovala som sa do neho tak silno, ako veľmi som to v tej chvíli potrebovala. Cítila som sa stále ako vyvrheľ, už vtedy som bola často nespokojná so svojim životom (vravela som, že mi stačí aspoň jedna dobrá kamarátka a budem šťastná a teraz keď ich mám trochu viac, tak si aj tak pýtam viac a neustále som nespokojná a nešťastná). Z dôvodu, že som sa cítila sama a možno z časti utláčaná, som si našla niečo ako dôvod žiť.
Ktorý ma, na čo som prišla asi až príliš neskoro, skôr zabíja. A toho chudáka som do toho zatiahla bez toho, aby po tom túžil. Zaplietla som ho so svojim životom len preto, že bol asi prvý kto prešiel vtedy po schodoch a ja som si povedala "tak dobre, teba budem milovať". Lenže bez rozdielu na to, čo som si vtedy povedala, ma obchádza a ja jeho tiež, čakala som, že to šťastie príde za mnou samo, že ma musí tak isto milovať, ale viem, že to tak nie je a neurobím s tým nič, možno mu raz niečo poviem, možno spomeniem ako veľa pre mňa znamená(nal). Ale snažím sa tváriť v jeho blízkosti, že som iná aká som, že aj tak ho už dávno neriešim a sú iní, čo o mňa stoja, ale potom, keď je preč, myslím len na neho a vravím, že sa mu to bojím povedať, že aj tak by ma nechal samu. Ale sama sa privádzam do nešťastia, ktoré mi už časom začalo vyhovovať, inak by som nesedela na zadku a nepísala zakomplexované reči na blog.
Všetko s ním je len preto, že ako každá žena/dievča túžim po dokonalej láske, ktorá by mohla byť príbehom do knihy alebo filmu. Robíme z obyčajných chlanov/chlapov výnimočné bytosti, ktoré z nich aj tak nidky nebudú, lebo sú to preda len chlapi. Chceme byť tak hrozne feministické. Samostatné a nezávislé od chlapov. Ale aj tak nevydržíme ani dva dni bez toho, aby sme ich nerozoberali, nepitvali a nesmútili nad ich obyčajným rozumom, ktorý nechápe, že keď povieme nie myslíme tým áno.
Ale to už prestáva súvisieť s mojou situáciou. Neviem čo bude po prázdninách, možno to bude také isté, možno budem stále to naivné dievča (ale to si predsa ešte môžem dovoliť, kým som mladá).
Uvedomujem si , že mne sa na ňom nemalo čo zapáčiť a už vôbec nie tak, aby som mala z neho stavy úzkosti a iné...stavy. Je tak hrozne obyčajný, priam prehliadnuteľný, a je len obeť mojej túžby byť milovaná.
Aj tak verím, že raz príde niekto (možno aj on) a bude to taká dokonalá láska. Hoci ako sa poznám ani vtedy sa nebudem cítiť ŠŤASTNÁ.

Láska nie je tým čím nás učia romantické piesne.

23. prosince 2010 v 14:09 | Tessa* |  Články
Láska je. Bez definícií.

Včera to bol asi rok, čo som mu napísala tú poštu (fú táto veta ma stála veľa premáhania...). A našťastie som nakoniec išla spať k Zoey (teda do bytu jej babky), inak by to bol ďalší večer... No. Pri nej som si na neho takmer nespomenula.
A ako som sa pekne ulievala tento týždeň zo školy, tak som začala byť práve chorá, ale už cez prázdniny. Ale neľutujem to flákanie, pretože to bola pohodička s veľkým P (Sex v meste, žrádlo, svätý pokoj, spánok atď.) Len si nechcem ani predstavovať, čo všetko musím dobehnúť a čo ma čaká v škole po prázdninách. Ale načo si robiť nervy...


All I want for...

21. prosince 2010 v 16:47 | Tessa* |  Články
Nevidela som ho dlho. A potom, dnes ráno, tam stál, kráčal, sedel, a mne napadlo ako mi chýbal pohľad na neho. A stále je tu tá ťažká realita (ktorej sa chcem všemožne vyhnúť): že sa nikdy nezmierim s tým, že nie je môj. Tak naozajstne môj, keď by to tak chcel aj on. *chytám sa za hlavu* Pripadám si už vážne čudne, keď to píšem sem. Milujem to tu, milujem blogovanie a ľudí, ktorí majú pre to také isté nadšenie ako ja, lenže... Predstava, že zachvíľu zase zverejním, čo si myslím, už nie je taká potešujúca ako kedysi. Ale čítala som si staré články a chcem tu mať aspoň niečo zaznamenané. *ľahký úsmev*
Viete čo? Asi úplne chápem ľudí, ktorí zavrhnú všetko ostatné vo chvíli zamilovania. Najskôr som to Belle dosť vyčítala, ale keď som sa nad tým skutočne zamyslela, prišla som k záveru, že by som robila to isté. Aj keď je ťažké sa vžiť do niekoho iného, ale áno, urobila by som to isté. Asi by som načisto prestala chodiť do školy, načisto by som sa vykašlala na knihy, seriál(y), blog, kreslenie, fotenie atď. Zaujímal by ma iba on. A toto pochopí asi len ten, kto toho s kým by to zažil, považuje za dajme tomu toho pravého. Inak by som aj ja nad tým kývala hlavou a hovorila, že je to pekná magorina vykašlať sa na ostatných ľudí. A hlavne na priateľov. Lenže keď si to tak zoberiem, mne by v tej chvíi prišla skutočná iba tá láska, lebo ona je skutočná, a všetky vzťahy, ktoré som trpela iba preto, že som potrebovala nejaké vzťahy, ktoré aj tak boli falošné a ani z časti také skutočné a úprimné ako tá láska, zrazu by prestali mať význam... Nemala by som potrebu tráviť čas s niekým, kto mi aj tak pravdu nepovie, kto mi aj tak hovorí iba veci, ktoré sa majú, ktorý mi vpodstate nedá nič do života. Pravdaže, nevykašlala by som sa na niekoho, o kom by som bola presvedčená, že to skutočné je. Pretože aj priateľstvá môžu byť skutočné a úžasné, ale je ťažké také nájsť a udržať si ich. Občas keď niečo hovorím svojim pseudokamarátkam mám pocit, že ma vôbec nevnímajú, že moje slová cez ne len tak prejdu a neostanú v nich. Každý hovorí len o sebe...
No chcela som napísať, že ma mrzí ako sa správa Bella, pretože frajer a zavrhnutie sveta je jedna vec, ale nepáči sa mi fakt, že aj mňa načisto vyradila zo svojho života. Odsťahovala sa, ale včera tu bola, a predtým písala, že keď príde pokecáme (už som mala vymyslený darček pre ňu) a potom sa jednoducho neozvala. Večer som jej napísala kedy príde a ona povedala, že tu už bola. A nevedela sa ozvať? Nahnevala ma - ako už veľakrát. Ale prejde ma to - ako vždy.
Ale tak zasrane mi chýbajú časy, keď... Práve takto pred rokom. S ňou to s Jurom nebolo také zlé. Aj keď ma práve vtedy sklamal, keď neodpísal, ale vtedy ma ona vytiahla von na tú diskotéku. Vtedy sa ona snažila, aby sme išli von. S ňou sme sa smiali na M. a bola z neho úprimne znechutená, ale nie tak ako mi to príde od Zoey, pri ktorej mi to pripadá akoby ma chcela iba zhodiť a dokázať si, že ju obletuje iba elita (lenže neobletuje).*škodoradostný úškrn*
Fakt mi chýbajú tie časy s ňou, pretože ak by sa mi teraz stalo to, čo pred rokom, tak by som to znášala oveľa horšie. U mňa asi neplatí, že časom ma niečo zlé posilní. Hoci...neviem.
Bella bol človek, ktorý mi vedome a možno aj nevedome nikdy neublížil (myslím vtedy, keď ešte nenastala éra jej frajera). Pri iných ľuďoch mám pocit, že to iba k to z koho. A fejsbúk je vážne koko..., pretože je to najväčšia továreň na faloš a doritivlezectvo. Skutočné vzťahy vznikajú niekde úplne inde.    

  Hurts a ich vianočná pesnička (jeho hlas ♥)
i miss you (B. a J.)

Sex v meste

19. prosince 2010 v 15:39 | Tessa* |  Články
sex and the city

Včera som prvýkrát videla Sex v meste (tú filmovú jednotku). A zamilovala som sa do toho. Tak som dnes začala na nete pozerať seriálové časti... Byť ako oni...♥
Zase som mala tie svoje stavy, a chcela som zo sebou niečo urobiť. Potrebujem niečo, čo moju myseľ zamestná viac ako on. Tak som sa zamerala na módu. Z peňazí, ktoré dostanem na Vianoce si pôjdem kúpiť nejaké nové handry a topánky. A ešte som na jednej stránke našla spôsob ako si vytlačiť vlastný obrázok na tričko, takže konečne budem mať tričko s Kidom!
Hrozne by som chcela byť ako Carrie, Miranda, Charlotte a Samantha. Žiť v New Yorku v byte s takými veľkými oknami, s veľkým šatníkom a plno handrami. Samé párty, prehliadky, kaviarne, zábava, noví ľudia, krátke známosti, kino a priateľstvo. (Konečne by ma niekto vytiahol z tej hlúpej samoľútosti.)
Aby som sa prestala zamýšľať nad hlúposťami, stanem sa trochu inou. Škoda, že nie som prachatá ako tie fínky z blogspotov... To by hneď inak vyzeralo, ale navadí. Aj tak mienim zmeniť svoj život. Jednoducho už musím...
Takéto lacné články sa nepodobajú na môj blog. Čo už. Asi svoj blog (možno iba na čas) zameriam skôr na módu. Aj tak v denníkovej časti preberám iba stále to isté dookola, čo už nikoho nebaví a čo je najhoršie ani mňa nie, a ten príbeh, čo píšem budem asi stále dopisovať, aj keď strácam inšpiráciu na pokračovanie... Ešte sa uvidí.
Raz nám na angline hovorila učiteľka, že nakupovaním si človek kompenzuje svoje traumy z detstva (alebo tak nejak to povedala). A mala asi skutočne pravdu. Maľovanie (mejkap), šaty, topánky a celkovo móda ma nikdy veľmi nezaujímali, ale aby som zase nejakým spôsobom ušla z reality, tak sa hrniem do takých povrchných vecí. Malo by mi to byť jedno. A aj mi bude. Pretože v mojom prípade tú realitu neviem už zniesť - čo dokazuje aj fakt, že mám blog, kde si vytváram vlastný svet. Zase to robím. Zase niečo analyzujem. Ale nechcem.
Nakoniec iba, že odporúčam Sex v meste - seriál aj film(y). :)

Oklamaná životom 7. kapitola

18. prosince 2010 v 14:09 | Tessa* |  Stories
Zobudila som sa v nemocnici. Bolo sychravé počasie, na okno dopadali kvapky, ktoré tak vytvárali pieseň. Pristihla som sa ako si hmkám do rytmu padajúcich kvapiek.
Spomínala som si na všetko. Na tú chuť umrieť, ktorá ma napriek tomu, že som prežila neprešla. Cítila som sa však unavená.
Na stolíku vedľa mojej posteli ležali nejaké časopisy a pohár džúsu. Rukou, ktorú som nemala porezanú, som chytila pohár a začala som jeho obsah pomaly vylievať na tie časopisy. Hlasno som sa na tom smiala, čo privolalo sestričku.
Objavila sa vo dverách práve, keď som pohár dala na miesto. Pozrela na mňa s otázkou v očiach. Nevinne som sa usmiala a povedala svoju prvú vetu po pokuse o samovraždu:
"Prepáčte, som nemotorná..." V duchu som sa stále hlasno smiala.
Nachvíľu odbehla, vrátila sa s handrou. Nič nehovorila, čo ma dosť znepokojovalo. Mala som chuť rozprávať sa. Sledovala som ju ako sa nahýna a pedantne utiera môj výtvor. Konečne prehovorila: "Tie časopisy zahodím." A venovala mi krátky pohľad. Iba som sa usmiala, pretože som nevedela, čo na to povedať.
Odišla z mojej tmavej izby, ale chvíľu na to prišiel za mnou lekár. V rukách držal nejaké papiere, dlho do nich pozeral. Určite sa iba tváril, že tam vidí niečo dôležité, lebo jeho otázka nesúvisela s mojím zdravotným stavom:
"Koľko máš rokov?"
Odkašlala som si. "Sedemnásť."
"Aha." Znova pozrel do svojich papierov. Zahľadela som sa na jeho husté zrastené obočie. V hlave som vymýšľala dobré vtipy o zrastenom obočí. Pozrel opäť na mňa, vo chvíli, keď som zadržiavala smiech.
"Čo ti je smiešne?"
"Nič. Nič." Ledva som vtedy nevybuchla od smiechu.
Zamračil sa a jeho obočie vtedy nabralo hrozivý rozmer.
"A vy máte koľko rokov?" spýtala som sa ho.
"To je jedno, Simona," trochu očervenel, za čo som si pripísala bod.
"Našťastie sa nám podarilo ťa zachrániť, a to len vďaka tvojej matke."
Ironicky som sa zasmiala. "To nemyslíte vážne?!"
"Čo prosím?"
"Moja matka ma donútila k tej veci, ktorú som vykonala."
Neodpovedal na to, iba prihliadol na prístroje vedľa mojej postele a pri dverách dodal: "Dnes ťa navštívi psychologička."
"Super, teším sa," odvrkla som. Zabuchol dvere a v tej chvíli som sa konečne mohla rozplakať.


Museli mi dať nejaké silné lieky, pretože som sa zobudila až na ďalšie ráno. Čakala som, čo sa bude diať. Mala som zvláštny sen o tom, že ma vyšetroval doktor so zrasteným obočím. Alebo sa to naozaj stalo?
Znovu som zaspala, ale zobudil ma zlý sen. Takmer som sa na tej posteli posadila, dychčala som ako po dlhom behu. Bol to sen o tom, že som sa ukrývala pred mamou, ale stále som chodila okolo nášho činžiaku, až ma potom mama zbadala a chcela ma zabiť. Utekala som pred ňou po celom meste, ale nikto mi nepomohol, všetci sa tvárili akoby to bolo normálne, že ma moja matka naháňa s pištoľou. Až ma dohnala k nejakej stene a vo chvíli, keď stlačila spúšť som sa zobudila.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila. Potom si spomenula, na to, že ak sa mi to s tým doktorom nesnívalo, tak mala za mnou prísť psychologička. Myslím, že by sa mi vážne zišla. Možno tu bola, ale ja som spala.
Niekto otvoril dvere. Unavene som sa pozrela tým smerom. Stála v nich mama. Na tvári mala nežný materinský úsmev. V ruke držala nejakú tašku.
"Ahoj," zašepkala takmer úplne potichu. Odvrátila som od nej hlavu a začala som počítať. Len tak, aby som nemusela hrať divadlo na šťastnú rodinku.
Cítila som ako sa blíži k mojej posteli.
Prisunula si stoličku. '...jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť...'
Pohladkala moju zranenú ruku. Bez toho, aby som sa na ňu pozrela som povedala: "Si spokojná so svojim dielom?" Chcela som všetku vinu hodiť na ňu.
"Prečo to robíš? Som až taká," roztriasol sa jej hlas, "hrozná mama?" Neodpovedala som.
"Ak treba napravím sa. Len to už nikdy neurob. Vieš ako som sa bála?" Myslím, že už plakala, ale stále som na ňu nepozrela. Pokračovala vo svojom monológu:
"Ľúbim ťa a chcem, aby si bola šťastná, dievčatko moje." Ak by som mala čo, vracala by som v tej chvíli.
"Prestanem piť..."dodala.
Ticho sme si posedeli s tou lžou, až kým už úplne zúfala neležala na mne a nevzlykala do bielej periny. Chcela som jej povedať, nech s tým prestane, pretože mi zašpiní posteľnú bielizeň, ale radšej som sa držala plánu mlčania.
Trvalo nekonečne dlho, kým sa konečne upokojila. Zodvihla hlavu a spýtala sa ma:
"Ani sa na mňa nepozrieš?"
Pozrela som sa.
A potom konečne odišla.
Vedľa mojej postele nechala tú tašku. Nechala som ju tak, ale rozmýšľala som či v nej nie je jedlo, pretože som si uvedomila aká som hrozne hladná. A hlavne smädná. Hľadala som nejaký zvonček, ktorý by privolal sestričku, ale nič som nenašla. Tak som kričala.
Za chvíľu sa sestrička objavila vo dverách. Nepoznala som ju ešte, ale pozdávala sa mi. Bola dosť škaredá na to, aby som si o nej mohla v hlave vymyslieť dosť vtipov a potom sa z nich smiať na plné hrdlo, bez toho, aby vedela z čoho sa smejem.
Zrazu stála nado mnou. "Čo sa deje, srdiečko?" Zatvárila som sa dostatočne zhnusene, aby si zapamätala, že tú prezývku pri mne už viac nepoužije.
"Som hladná a smädná."
"Prinesiem ti raňajky, dobre?"
"Dobre."

Oklamaná životom 6. kapitola

16. prosince 2010 v 16:44 | Tessa* |  Stories
Vracala som sa domov, kde sa musím, čo najrýchlejšie zbaliť. Pred chvíľou som sa rozlúčila s Dášou a Sebastiánom. Potom som išla k najbližšiemu bankomatu a z maminej kreditky som vybrala dvesto euro.
Odomkla som dvere bytu a otriasla som sa od snehu. Zo skrine som vyhádzala nejaké oblečenie. Otvorila som chladničku, kde toho veľa nebolo, ale našla som aspoň nejaké jedlo. Nakrájala som si chlieb a vložila ho do tašky. Našla som aj chrumky a arašidy a tak som ich tiež pribalila. Nakoniec som zobrala fľašu malinovky a vopchala ju na samý vrch. Spod plachty som vytiahla peniaze a začala som ich počítať. Niektoré som si dala do vačku, iné som schovala do batohu. Pozrela som na nástenné hodiny v kuchyni. Boli tri hodiny. Mama sa z práce vráti približne o hodinu. Vtedy už budem sedieť vo vlaku. Musela som sa usmiať.
Rozhodla som sa, že svoj mobil po ceste vyhodím. Zbytočné gestá, ale tešila ma tá predstava veľkolepého odchodu.
Znovu som nazrela do chladničky. Otvorila som si biely jogurt. Po pár lyžičkách mi začal zvoniť mobil. Naplašila som sa. 'Kto mi teraz dopekla volá?'
Na displeji svietilo mama.
"Čo chce?" spýtala som sa prázdneho bytu. Po chrbte mi prešiel mráz. 'Nemôže sa to teraz pokašľať! Teraz už nie...'
Mobil prestal zvoniť. Vydýchla som si, ale stále ma prenasledoval divný pocit. Strach.
Zahodila som kelímok z jogurtu a začala som sa obúvať. Čím skôr odídem z bytu, tým lepšie. No mobil mi znovu zazvonil a ja som ho ani neviem prečo zdvihla. 'Aj tak je to naposledy, čo počujem svoju mamu...' pomyslela som si a do mobilu som sa opýtala:
"Áno?"
Zašušťalo to. Potom sa ozvala moja matka: "Kde si?!"
A v tej chvíli mi došlo, že je zle. Ale čo zmôže? Za chvíľu odídem a bude tomu koniec.
"Doma," povedala som pokojne.
"Vysvetli mi kde sa flákaš celé dva týždne, do piči!" Vyštekla na mňa a mňa ten rozhovor prestal baviť. Už-už som chcela zložiť, keď zrazu dodala: "Vysvetlíš mi to doma, už som skoro pred činžiakom." A zložila ona, nie ja. Stŕpla mi ruka a mobil poletel na zem. Mozog mi začal pracovať na plné obrátky.
"Čo...čo do pekla teraz urobím?" Nedokázala som sa ani pohnúť. Prišlo mi zle, ale začala som sa v duchu upokojovať. 'Nič sa nedeje, musím stihnúť odísť.' Lenže keď som vyzrela z okna nášho bytu, uvidela som mamu ako kráča k nášmu vchodu. Celá som sa triasla a pocit bezmocnosti a neskutočnej nespravodlivosti ma úplne zaplavil až som nedokázala urobiť nič. 'To musela akurát dnes volať učka mojej mame?! Nemohla počkať jeden posratý deň?' Hlava mi išla vybuchnúť. Zrazu mi napadlo, že zamknem a kľúč nechám vo dverách. Pribehla som k dverám a urobila, čo som chcela. Znovu som sa vrátila do izby a sadla si na posteľ. 'A čo teraz?'
O chvíľu na dvere klopala mama a kričala nech otvorím. Jej hlas sa do mňa zarýval a každá hláska prerážala moju kožu. Môj plán jednoducho zlyhal. Ona stále kričala a búchala a ja už ani neviem ako som sa ocitla v kúpeľni. Pamätám si na svoj odraz v zrkadle. Červené oči, opuchnutá tvár, premočené vlasy od snehu, a tá beznádej, ktorá mi kričala z očí. Zatvorila som dvere na kúpeľni, aby som konečne nepočula svoju matku. Nahla som sa nad záchodovú misu, pretože mi prišlo zle od žalúdka.
Rukávom som si utrela nos a vtedy mi padol zrak na miesto, kde boli uložené žiletky. Pomaly som k nim natiahla ruku a vybrala som jednu. Vtedy sa mi v hlave vynorila spomienka, na ktorú som už takmer zabudla. Bolo to nejaké škôlkarské predstavenie, ja na pódiu a moji rodičia spolu, asi v druhom rade publika. Spomienky mi úplne vybavili otcovu tvár a jeho ruku, ktorá mi kývala. Spomenula som si aj na ten pocit spokojnosti z toho, že moji rodičia sú na mňa hrdí. Možno mala moja mama pravdu, možno ma môj otec naozaj miloval. Ale zomrel. A odvtedy som necítila od nikoho lásku... Takú skutočnú.
Odbalila som kryt žiletky a ani na chvíľu som nezaváhala. Dnešok som si mala užiť, mal to byť deň, keď by som začala niekde v lepšom svete bez môjho starého života. Prestala som vnímať, čo robím. Slzy mi zaliali celú tvar. Cítila som iba rez na zápästí a potom ten sladký pocit, že ma už konečne nemusí nič trápiť.

Oklamaná životom 5. kapitola

13. prosince 2010 v 20:20 | Tessa* |  Stories
Mesto bolo zasnežené. Bolo niečo okolo obeda a ja a Dáša sme sa prechádzali pomedzi stánky na pripravovaných vianočných trhoch. Sneh nám škrípal pod nohami a ja som mala po dlhom čase taký ľahký pocit šťastia. O dieťati, ktoré možno Dáša čaká sme sa viac nerozprávali. Už len naposledy som sa jej spýtala, čo chce robiť. V očiach sa jej zaleskli slzy a povedala: "Uvidíme." Neviem, čo by som robila na jej mieste, preto som k tomu nič viac nedodala. Budem sa radšej strať o svoj vlastný život.
Dáša sa zastavila pri stánku s perníkmi. Chvíľu sa tam presúvala z jednej strany na druhú a potom sa ku mne vrátila. Spod bundy vytiahla ružový perník.
"Pre teba. Šťastné a veselé," podala mi ho a naširoko sa usmiala.
"Pre mňa si kradnúť nemusela," šepla som, ale dávno ma niečo takto nepotešilo.
Dnes je posledný deň, čo som s Dášou. Bude mi chýbať, vlastne je jediný človek, ktorý mi bude chýbať.
"S tým si starosti nerob. Pozývam ťa na klobásku!" Ukázala na stánok, ktorý bol len pár metrov od nás.
"Nie, ja teba pozývam," a ako malé deti sme sa rozbehli k stánku.
Dnes nám prialo šťastie a vyžobrali sme viac ako inokedy doteraz.
Preto sme si mohli dovoliť kúpiť všetko, na čo sme dostali chuť. A bola som rozhodnutá užiť si tento deň.
Kým Dáša jedla svoju polku klobásky, ja som si odpíjala z piva. Zahľadela som sa na vzdialeného hudobníka, ktorý v tejto zime stál pod malým prístreškom a veselo hral na husliach. Jeho hudba ma zhypnotizovala. Podala som pohár piva Dáši a odbehla som sa na neho bližšie pozrieť. Pred sebou mal puzdro z huslí a v ňom zopár eur. Stálo tam so mnou ešte zopár ľudí, všetci mlčali a s úžasom pozerali na toho muža. Poznala som pesničku, ktorú hral, ale nevedela som, ako sa volá. Keď dohral, všetci mu začali tlieskať. Pridala som sa a dokonca som v opojení šťastia zakričala bravó.
Pretože dnešok som si chcela užiť.
Vtedy na mňa pozrel a usmial sa. Z vrecka som vytiahla päť eurovku a hodila som mu ju do jeho puzdra. Znovu na mňa pozrel a znovu sa usmial. Zalialo ma teplo. Zrazu pri mne stála Dáša a hovorila niečo o tom, že by som sem tiež mohla ísť prezentovať svoj talent. Vtedy sa na mňa huslista znovu pozrel a úplne pokojným a milým hlasom sa ma opýtal:
"Hráš na niečo?"
Rýchlo som sa spamätala a odpovedala:"Nie, kreslím. Ale zase nepovedala by som, že je to nejaký...úžasný talent." Dáša sa zasmiala: "Nebuď skromná. Nevidela som krajšie kresby..."
"Lebo Dáši, ty si veľa kresieb v živote ani nevidela."
On sa zasmial.
"Inak ďakujem za tie peniaze, si veľmi štedrá." Rozprával tak pomaly a poeticky. Nemohol byť z tohto sveta.
"Nie...nie je začo." Začala som si pripadať skutočne trápne. Znovu sa usmial a ja som sa v jeho úsmeve topila.
"Pekne hráš," povedala som mu a on poďakoval.
"Zahraj ešte niečo," navrhla mu Dáša. Prikývol a zaujal svoj zvyčajný postoj s husľami. Predtým ako začal hrať, pozrel na nás a povedal: "Toto je pre vás." A vtedy som mala chuť jačať ako malé dieťa. Hral pomaly, sústredene, pesničku, ktorú som nepoznala, ale zaryla sa mi pod kožu. Dohral a ja som odušu tlieskala. Ostala by som tam celý deň, keby mi Dáša nepripomenula, že dnes je deň s veľkým dé a že môj vlak odchádza o dve hodiny. Posledné, čo mi ten muž povedal je, že nech prídem aj zajtra a ja som povedala: "Jasné, že prídem." Dáša sa vtedy na mňa začudovane pozrela, ale ja som ju ignorovala.
Nepovedal mi ani len svoje meno, ale aj tak pre mňa znamenal viac ako niektorí ľudia, ktorých meno poznám až príliš dobre.

Oklamaná životom 4. kapitola

12. prosince 2010 v 12:18 | Tessa* |  Stories
Skoro ráno som prišla k mostu. Chvíľu som tam postávala, ale keď už dlho nikto nevychádzal, zišla som dolu. Takmer som skončila v tej ľadovej rieke, no našťastie ma zachytil Sebastián.
"Ahoj," pozdravila som ho. Bol ticho. Celý sa triasol, najskôr ma napadlo, že kvôli tej veľkej zime, ale možno to je príznak toho, že dnes ešte nemal svoju dávku. Podišla som pod most.
Dáša spala. Všade okolo mňa boli striekačky, fľaše a odpadky. Sebastián konečne prehovoril:
"Čo tu robíš?"
"Čo?" nerozumela som jeho otázke.
"Dáša mi vravela, že sa už nevrátiš."
Ruky som si prekrížila na hrudi a pozrela som do zeme. "Kecala. Potrebovala si len pichnúť."
Pozrel na mňa a následne na ňu. "Myslím si, že by si sa mala vrátiť naspäť."
"Kde naspäť?" začudovala som sa.
"Domov. Do školy. Niekde, kde máš tie ľudské istoty, ktoré každý normálny človek potrebuje." Ticho som sa zasmiala.
"Ja žiadne...istoty nemám. Nepotrebujem sa vracať domov, kde ma čaká jedine tak moja najebaná matka."
"A čo ťa čaká tu? Simona... Zostalo mi ešte trochu zdravého rozumu..."
"Fakt málo..."podotkla som.
Tváril sa, že to nepočul a pokračoval: "...A ten mi hovorí, že si príliš...akoby som to...no to je jedno. Proste nemôžeme ťa do tohto zatiahnuť."
"Prestaň. Nezaujíma ma váš chľast, ani koks, nič z toho. Chcem peniaze. Potrebovala som v čom najkratšom čase zohnať veľa peňazí... Vy ste my pomohli a ja vám ďakujem. O nič viac tu nejde."
Sadol si na nejaký kus látky a do rúk vzal krabičku od cigariet.
"Potrebujem ešte zopár éčok," povedala som a započula svoju ozvenu.
"Aha. A potom chceš odísť?"
Pomaly som prikývla, ale on ma nevidel. "Dnes odchádzam."
Rýchlo na mňa pozrel, vyfúkol dym z cigarety a potom sa znovu zahľadel do prázdna. Dáša sa pomrvila a niečo zamrmlala zo sna.
"Dobre, keď sa Dáša zobudí, pôjdete. Ja dnes idem za Robom."
"Zase?"
Hodil na mňa výhražný pohľad a zopakoval vetu, ktorú som už toľkokrát počula: "Ty tomu nemôžeš rozumieť..."

Vyšla som hore a sadla si na schodík mostu. Z úst mi vychádzala para, začínala mi byť zima. Pozrela som sa na hodinky na mobile. O osem hodín mi odchádza vlak do hlavného mesta. V hlave som si opakovala plán, keď spoza mostu vyšla Dáša. Usmievala sa, čo sa mi absolútne nehodilo k dnešnému počasiu. Keď ma uvidela, prišla ku mne a zachrípnutým hlasom sa opýtala:
"Dnes odchádzaš?"
"No."
"Takže dnes je deň s veľkým dé."
Prikývla som, ale jej optimizmus ma desil.
"Konečne si splníš sen."
Nemo som na ňu pozrela.
"Povedala si Sebastiánovi, že už neprídem..."
"Čože?"
"Nič."
Boli sme ticho. Potom vytiahla z vrecka bundy dve cigarety. Podala mi jednu a zapálila ju.
Jej ranný optimizmus sa z nej zrazu vyparil. Fajčili sme v tichu, kým ho Dáša neprerušila.
"Asi čakám decko."
Rozkašľala som sa a s vypúlenými očami som na ňu pozerala. Ona sa na mňa ani nepozrela.
"Asi?" opýtala som sa hneď, ako som sa dostala z toho šoku.
"Vyzerá to tak..."
Napriek tomu v pokoji fajčila svoju cigaretu. Ani len nemihla okom.
"Aha," nevedela som, čo povedať.
"Neviem či to mám povedať Sebastiánovi."
"Tak... ono to ešte nie je isté..."
"Veď to. Nechcem ho zbytočne...stresovať."
"Stresovať?"
Nič nepovedala. Tak som sa jej spýtala či to dieťa chce.
"Myslím, že áno. Ale neviem či je to možné, keď beriem koks a ..." Zahľadela sa na cigaretu a hneď na to ju hodila do rieky. Začala si o seba šúchať ruky.
"Tak s tým prestaň."
"Neviem ako mám vychovať decko na ulici."
"Urob niečo preto, aby sa to dieťa na ulici nenarodilo."
"Nechcem ísť do nejakého drbnutého azyláku..." Zvraštila obočie.
"Radšej chceš byť na ulici?"
"Neviem ani len či to dieťa chcem. Dosralo sa to."
"Dosraté je to už dávno. Vieš čo si myslím? To dieťa je niečo ako...znamenie...že máš niečo urobiť."
Iba sa zasmiala. "To dieťa je znamenie, že môj život je na piču." Sklonila hlavu. "Neviem čo mám robiť."
"Začni tým, že pôjdeš k doktorke a zistíš či si naozaj tehotná."
"No jasné. Pošle ma do čerta. Nemám ani len...občiansky...nemám nič. Som len ja a moja závislosť. Som len ja...A Sebastián. Nechcem to dieťa..." Zrazu sa z nej valila jedna veta za druhou, niektoré vôbec nedávali zmysel, ale potrebovala rozprávať, a tak som vedľa nej sedela a počúvala. Rozplakala sa a práve vtedy som zacítila niečo vlhké na tvári. V prvom momente som si myslela, že plačem aj ja, ale keď som sa pozrela na oblohu, uvidela som malé vločky ako sa spúšťajú na zem a pristávajú všade naokolo.

Oklamaná životom 3. kapitola

11. prosince 2010 v 12:10 | Tessa* |  Stories
Z okna som sledovala večerné svetlá mesta. Začínala mi byť zima.
Premýšľala som, čo urobí moja mama, keď zistí, že som odišla. Bude volať do školy, kde jej povedia, že som tam nebola už niekoľko týždňov. Nahnevá sa a tak si dá hlt svojej "ústnej vody" až nakoniec sa od žiaľu spije. A potom, keď vytriezvie, pokúsi sa nájsť svoju malú princezničku. Vtedy našťastie budem už dosť ďaleko na to, aby ma znovu zatiahla do môjho starého života.
Zatvorila som okno, pretože som sa rozhodla ísť spať, no vo dverách mojej izby stála mama.
"Čo chceš?" Pozerala som na ňu a v mysli tipovala koľko promile má v sebe tento večer.
"Rozprávať sa." Aha, takže dosť veľa..
"Idem spať."
"Chvíľku..." Zatočila sa jej hlava a preto sa pridržala kľučky.
Sadla si na posteľ a nachvíľu akoby zmizla z tohto sveta. Hladkala perinu a húpala nohami. Potom na mňa pozrela. "Sadni si vedľa mňa."
"Postojím."
Znovu nastalo ticho, ktoré som nemohla znieť. Chcela som odísť z izby, ale mama ma zastavila.
"Si celý otec." Ak som niečo neznášala na svojej mame, čoho bolo vlastne dosť, tak to bolo to, keď vyslovila tú stupídnu vetu, že som ako otec.
"Mama..." Neviem prečo, ale na sekundu som zatúžila vedieť aký bol môj otec.
"Tvoj otec...," usmiala sa, "miloval ťa."
Zamračila som sa.
"Hovoril, že pôjdeme do Disneylandu..." Ani neviem ako sa táto veta predrala pomedzi moje ústa.
Mama si rukou prešla do vlasov. "Simi, tvoj otec nasľuboval toľko vecí. Ale miloval ťa."
"A teba nie?"
Jej tvár zvážnela. Zrazu asi onemela.
"Dobre, nemusíš odpovedať..."
"Nie, nie... Ja len, že... Pri tvojom otcovi som znovu uverila na lásku. Mal jej veľa. Pre každého. Bol to dobrý človek, a takých si Boh berie do neba..."
"A zlých necháva na Zemi, však?"
"Tak tak."
Hodila som grimasu. "Mama, Boh neexistuje."
"Ako to myslíš? Pravdaže, že existuje..."
"Ak by existoval, nedovolil by, aby...oco...zomrel a aby sme skončili takto..."
Vážne na mňa pozrela. Potom vstala a položila ruku na moje rameno. Jej dotyk sa mi hnusil. Preglgla som.
"Ale dievčatko, my sme silné, my to zvládneme aj bez ocka."
"To si hovorila už veľakrát, mama," nadýchla som sa, "a hneď na to si si zo skrinky vybrala chľast."
Pozrela do zeme. Aj teraz som z nej cítila vodku. Odtiahla som sa. Chcela ma pritiahnuť, ale bola nemotorná.
"Choď si ľahnúť, mama. Zajtra sa budeme rozprávať..."
Nachvíľu zaváhala no potom sa jej kútiky úst nadvihli, popriala mi dobrú noc a zatvorila za sebou dvere.
Odkryla som plachtu na posteli a presvedčila sa, že peniaze sú stále tam.
Zajtra, konečne odídem...

Oklamaná životom 2. kapitola

9. prosince 2010 v 17:54 | Tessa* |  Stories
Dáša sa chvíľu obzerala, potom na zem položila kus kartónu a ukázala naň: "Sadni si." A ja som si sadla. Takto je to už štrnástykrát, čo sedím v pozadí Dáši a tvárim sa čo najviac ubiedene. Ona sa so zachrípnutým hlasom prihovára okoloidúcim a prosí ich o peniaze. Obracia sa na mňa a plačlivým hlasom im hovorí, že jej "dcéra" nemá čo do úst.
Opieram sa chrbtom o múr kostolu, kde podľa Dáši dnes vyžobreme najviac.
Už prvá strašia žena jej podáva päť eurovku, ktorú si Dáša strčí do vačku na nohaviciach. Otočí sa na mňa a s úsmevom povie: "Vidíš vravela som ti." Iba nemo prikývnem.
Sledujem ako oproti mne uteká malé dievča s obrovskou taškou na chrbte. Pravdepodobne zaspalo do školy a teraz si ide nohy polámať, aby dohnalo čas... Až teraz ma napadlo, že okolo nás môže prejsť kedykoľvek niekto známy, kto ma spozná a... To by bol môj koniec.
Dáši sa zbierajú v rukách peniaze, občas mi nejaké podá. Počítam ich trasúcimi rukami, pretože mi je príšerná zima. Sedím tam ešte zopár minút, keď si Dáša sadne vedľa mňa na studenú zem. Skloní hlavu a zastrčí si ju medzi kolená.
"Čo je?" drgnem do jej pleca.
Vystrčí hlavu a pretrie si oči dlaňami.
"Potrebujem niečo tekuté. Vodku alebo tak..." Usmeje sa, ale ako sa stretne s mojim pohľadom znervóznie.
"Viem, že aj ty to...berieš."
Chcela niečo povedať, možno na svoju obranu, ale dodala som:
"To je vpohode. Je to tvoj život."
"Ja... Viem, že je to svinstvo, ale..." V očiach sa jej zaleskli slzy. "Ty to nemôžeš chápať."
"Ani nechápem," vzdychla som.
"Nie je ľahké žiť v takých podmienkach. Nie je...ľahké...sa s tým zmieriť. Ty máš všetko. A predsa... Predsa si tu so mnou a žobreš. Tak povedz či je to správne? Čo je správne?..."
Pozrela som do zeme. "Z hentoho sa už nevyhrabeš."
Zasmiala sa. "Čo ty o tom vieš..."
"Nič, ale..."
Bola ticho.
"Len som mala pocit... Že..."
"Že čo?"
"Keď som vás stretla boli ste fajn... Ak by som vedela, že obaja ste závislí na kokse..."
"Boli sme fajn?! Hádaj prečo! Kým mám v sebe tú zasranú látku je všetko úžasné..." Náhle vstala zo zeme, trochu sa oprášila a povedala: "Vravím ti, že to ty nepochopíš. Dám ti radu. Choď do školy. Nepojeb si život..."
"Je to môj život. Chcem si ho pojebať."
Chvíľu bola ticho, potom sa zhlboka nadýchla a prikývla.
"Idem za Sebastiánom, nedá sa to už vydržať..."
Nechala ma tam sedieť... Nejaký okoloidúci pán mi hodil dve eurá a keď som k nemu zdvihla hlavu, veselo mi zakýval. Vyštekla som na neho nadávku, ani neviem prečo, iba som mala chuť ubližovať. A mala som strach.

Dášu a Sebastiána som stretla takto pred dvoma týždňami na zastávke, kde som čakala na autobus. Sebastián sa ma vtedy spýtal na čas a už ani neviem ako, dala som sa s nimi do reči. Obaja nemajú viac ako dvadsaťpäť a na ulici sú už pár rokov. Dôvod mi nepovedali, hoci to bola jedna z mojich prvých otázok. Tipujem, že sú z decáku a potom ako z tade museli odísť sa to s nimi viezlo dolu vodou.
Nikdy by som si nemyslela, že sa začnem rozprávať s ľuďmi ako sú oni, ale v to ráno som sa rozhodla, že budem iný človek. Uvedomila som si, že môj život je iba jedna veľká fraška.
Môj otec zomrel, keď som bola malá, pamätám si s ním iba útržky rozhovorov. Odvtedy moja mama začala piť, hoci sa podľa lekárov už vyliečila, ale oni ju nevidia, ako večer čo večer pije na záchode a vždy keď ju tam prichytím sa tvári, že je to ústna voda.
Nemám ani priateľov. A nikdy som ich ani nehľadala, pretože potom ako sa na mňa vykašlala moja najlepšia kamarátka a stala sa v škole mojou najväčšou rivalkou, som prestala veriť ľuďom. Pretože môj otec mi hovoril, že ma zoberie do Disneylandu. A potom si zomrel. Pretože moja mama vravela, že kvôli mne prestane s pitím. A pije ešte viac. A moja bývalá najlepšia kamarátka hovorila, že sme nerozlučné a nikdy by ma za nikoho nevymenila. A dnes mi nepríde ani na meno.
Preto som sa v to ráno rozprávala s bezdomovcami, preto po tom ako mi Sebastián ukázal plné vačky peňazí na jeho koženej bunde, ktoré vyžobrali večer predtým, som išla s nimi do ich veľmi skromného príbytku pod mostom, kde som sa oficiálne stala niečo ako členkou ich týmu. Dohodla som sa s nimi iba na jedinej veci. Pomôžu mi vyžobrať dosť peňazí na to, aby som mohla odcestovať z domu.
Hovorila som im o tom, že rada kreslím a ako malá som chodila na umeleckú školu. Deň na to som im priniesla dve moje kresby, ktoré som im venovala a vtedy mi Dáša v slzách povedala: "Dievča, ty máš skutočne talent. Pomôžeme ti zohnať tie prekliate prachy..." Sťažka sa nadýchla a dodala: "A raz keď budeš slávna maliarka niekde v zahraničí, spomeň si na nás." Sebastián vtedy objal svoju priateľku a obaja si odpili z fľaše vína. A týmto slávnostným prípitkom sa môj život úplne zmenil.

Oklamaná životom 1. kapitola

5. prosince 2010 v 15:50 | Tessa* |  Stories
Sedela som na posteli a počítala sekundy, kým mama vojde do izby s úmyslom ma zobudiť do školy. Aj keď tam už druhý týždeň nechodím, ale o tom, pravdaže nevie.
Začula som jej kroky. Vošla a ostala zarazene stáť vo dverách, keď si všimla, že už nespím.
"Dobré ráno, Simi. Čo sa stalo, že si už hore?" Začala vyťahovať rolety na oknách a ja som premýšľala nad tým ako neznášam jej sladučký hlások, ktorý je vždy plný lásky a materinskej nehy.
"Nič," odpovedala som jej a rýchlo som odkráčala do kúpeľne. Zapálila som svetlo a chvíľu som hľadela na svoj odraz v zrkadle.
'Kedy z tadeto konečne odídem?'

Odišla som z domu ako každé ráno. Kráčala som na smer zastávky, ale tesne pred ňou som zabočila do vedľajšej uličky. Keď som zbadala starý most, trochu som pobehla. Už z diaľky som videla Sebastiána, ako vyťahuje niečo z bielej igelitky.
Dobehla som k nemu a bez pozdravu sa spýtala:
"Kde ideme dnes?"
Naplašil sa, ale hneď na to sa hlasno zasmial.
"Dáša vravela, že pri kostol. Blížia sa Vianoce, čiže tam bude viac ľudí."
Prikývla som a vtedy spod mosta vyšla Dáša. Pravdupovediac, dnes vyzerala horšie ako včera, alebo kedykoľvek predtým. Bola špinavá, vlasy sa jej lepili na tvár, ktorú mala strhanú a na sebe mala len staré nemoderné džínsy a tenký sveter.
"Čau Dáši," pozdravila som ju a prestala som na ňu zvedavo pozerať.
"Dnes si tu o niečo skôr..."pozrela na mňa.
"Nemohla som spať. A odišla som z domu najskôr ako sa dalo."
"Tvoja mama stále o ničom nevie?" Vyškriabala sa z brehu rieky až hore pri nás, kde Sebastiánovi podala fľašu, v ktorej bola priesvitná tekutina, tipovala som to na vodku.
"Nie. Ale bojím sa, že učiteľka jej, čo nevidieť, bude volať. A v tom momente sa sťahujem k vám." Zasmiala som sa a vlastne som ani nevedela či sa toho naozaj bojím alebo nie.
Sebastián sa zasmial tiež, ale zvážnel, pretože zbadal, že Dáša sa od zimy priam trasie. Vyzliekol si starú koženú bundu a zavesil ju na jej plecia. Usmiali sa na seba a mňa vtedy pichlo niekde pri srdci. Závidela som im tú lásku... Dáša mi zobrala moju školskú tašku, podala mi igelitku so starým oblečením, ktoré som
už dôverne poznala a nachvíľu zmizla pod mostom. Sebastián sa ohrieval rukami a chlipne si ma prezeral, keď som sa prezliekala. Žeby to predsa len nebola láska?
"Pozeraj sa inam!" skríkla som na neho a on sa neochotne otočil.
"Dnes je ale kosa..." zmenil rýchlo tému.
"Tak v decembri asi veľké teplo nebude..." odvrkla som mu.
"Boha...potrebujem dávku..." potiahol nosom. Konečne som bola oblečená, hoci v týchto starých roztrhaných handrách mi aj tak bola zima.
"Zožeň si ju, lebo si potom neznesiteľný," povedala som a on sa otočil znovu ku mne.
"Dnes asi s vami nepôjdem. Musím nájsť Roba, aby mi dal koks..." Roba som ešte nikdy nevidela, ale Sebastián o ňom vždy hovoril, pretože to bol jeho díler. Dáša mi hovorila o tom, ako si Sebastián pichá kokaín. Najskôr ho iba šnupal, ale to mu už nestačilo...
"A čo povieš Dáši?" skočila som mu do reči.
Začudovane na mňa pozrel: "Veď Dáša potrebuje tiež."
"Čože? Dáša si tiež pichá...?"
"A čo si si myslela? Alkohol po čase prestane stačiť každému, tu vonku..."
"Ale aj Dáša? Ona vravela..." moje slová zneli naivne a stratili sa v hmle, ktorá sedela na poliach za mostom.
Keď som pozrela na Sebastiána na perách mal ľahký úškrn.
"Sima, nebuď naivná. Ak niekto skončí tuto vonku, tak podľahne všetkému... Nedá sa voči tomu obrniť, pretože ak stratíš všetko..."
Skočila som mu do reči. "Ale veď...máte stále niečo. Ste spolu..."
Zasmial sa a vtedy Dáša vyšla spopod mostu a škriabala sa nahor k nám.
"Začínam mať kŕče...a depku. Je mi na hovno!" kričala na Sebastiána.
"Preto idem za Robom."
Dáša prikývla a jeho už nebolo. Chytila sa za moje plece a sťažka dýchala. "Dobre kočka, dnes to je na nás."

Píšem...

5. prosince 2010 v 15:22 | Tessa* |  Stories
Rozhodla som sa písať...nejaký príbeh...neviem čo z toho bude. Ale možno niečo. Píšem ho teraz, teda začala som včera, zatiaľ mám dve strany a pol, ale neviem či sú dobré... Ale budem to tu priebežne pridávať, ako to budem písať. Určite to nebude dokonalé, ale mňa to baví, takže kritiku si nechajte pre seba. :D Ale nie, ak chcete kľudne mi za to nadávajte, ja sa s tým zmierim (ako so všetkým vo svojom živote, ale to som už mimo témy..:D). Ak sa niekto obetuje a bude to čítať, tak príjemné čítanie na zimné chladné večery. :)

Nemala by som to písať sem, ale hovoriť to jemu

3. prosince 2010 v 20:34 | Tessa* |  Články
Ľudia milujú. Len sa toho boja. A ak sa nájde niekto kto miluje bez zábran, tak ostane sklamaný, pretože láska je príliš zložitá a bolí na to, aby sme ju pochopili a vládali žiť.

Milujem tú jeho bezbrannosť v pohľade.

Neverím, že dookola mám chuť toto riešiť. Inak ma veci prestanú baviť po týždni, ale toto... Toto rozpitvávam niekoľko rokov a stále ma to baví, aj keď v poslednom čase si s tým už dosť leziem na nervy. Ale aj tak s tým neprestávam, lebo... Ah lebo.

Ja len, že toto ma tak skoro neprejde. Ak vôbec.

Lenže mám ešte zábrany. Nemám sebavedomie, inak by som bola už za vodou. Písala by som viac, ale nechcem to na blogu rozoberať.

Máme spoločnú pesničku, hoci sme spolu nechodili.
Sme zvyknutí na prítomnosť toho druhého.
To pozeranie je už niečo ako zvyk.
Je to ako droga.
Ako keď si musíte ráno zapáliť.

Mlčím o tom.

Aj keď mi spolužiačka ukazuje esemesku od svojho drahého, kde jej píše tie sladké rečičky čerstvo zamilovaných ako chybenkas mi a pod., a ona mu tiež odpíše ako jej chýba, si len môžem pomyslieť, že ty moja drahá nevieš, čo je to, keď ti niekto skutočne chýba. Lebo mne chýba už pár rokov. Ale kto si za to môže? A sú aj horšie veci.
Na otázku či ma ľúbi nemôžem povedať áno. Ale to si nemôžte byť istý ani pri človekovi, ktorý vám to hovorí do očí...

Ale pri ňom človek vie, že ak to raz povie, bude to myslieť úplne vážne.

Dajte mi jeho číslo, chcem mu zavolať. Je na dozvukoch s Calom. Zavolám Calovi, nech mi ho dá nachvíľu k telefónu.
Pretože už ráno som mu to chcela povedať. Naschvál som zazerala na jeho ruky. Ale si to nepochopil.

Že ich milujem.