close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nemala by som to písať sem, ale hovoriť to jemu

3. prosince 2010 v 20:34 | Tessa* |  Články
Ľudia milujú. Len sa toho boja. A ak sa nájde niekto kto miluje bez zábran, tak ostane sklamaný, pretože láska je príliš zložitá a bolí na to, aby sme ju pochopili a vládali žiť.

Milujem tú jeho bezbrannosť v pohľade.

Neverím, že dookola mám chuť toto riešiť. Inak ma veci prestanú baviť po týždni, ale toto... Toto rozpitvávam niekoľko rokov a stále ma to baví, aj keď v poslednom čase si s tým už dosť leziem na nervy. Ale aj tak s tým neprestávam, lebo... Ah lebo.

Ja len, že toto ma tak skoro neprejde. Ak vôbec.

Lenže mám ešte zábrany. Nemám sebavedomie, inak by som bola už za vodou. Písala by som viac, ale nechcem to na blogu rozoberať.

Máme spoločnú pesničku, hoci sme spolu nechodili.
Sme zvyknutí na prítomnosť toho druhého.
To pozeranie je už niečo ako zvyk.
Je to ako droga.
Ako keď si musíte ráno zapáliť.

Mlčím o tom.

Aj keď mi spolužiačka ukazuje esemesku od svojho drahého, kde jej píše tie sladké rečičky čerstvo zamilovaných ako chybenkas mi a pod., a ona mu tiež odpíše ako jej chýba, si len môžem pomyslieť, že ty moja drahá nevieš, čo je to, keď ti niekto skutočne chýba. Lebo mne chýba už pár rokov. Ale kto si za to môže? A sú aj horšie veci.
Na otázku či ma ľúbi nemôžem povedať áno. Ale to si nemôžte byť istý ani pri človekovi, ktorý vám to hovorí do očí...

Ale pri ňom človek vie, že ak to raz povie, bude to myslieť úplne vážne.

Dajte mi jeho číslo, chcem mu zavolať. Je na dozvukoch s Calom. Zavolám Calovi, nech mi ho dá nachvíľu k telefónu.
Pretože už ráno som mu to chcela povedať. Naschvál som zazerala na jeho ruky. Ale si to nepochopil.

Že ich milujem.
 


Komentáře

1 Lianna | E-mail | Web | 3. prosince 2010 v 21:02 | Reagovat

Jenom klid a odvahu. Jednou budeš na tuto fázi vzpomínat nejraději, držím ti palce, ať to vyjde podle tvých představ.

2 Bloody Desire | Web | 3. prosince 2010 v 21:50 | Reagovat

Tak moja kamarátka čakala 2-3 roky a on nič a až nakonec sa nejakou náhodou stretli a sú spolu až doteraz.A to značí o tom,že sa môže stať všetko.Keď to nemáš v osude tak môžeš sa trápiť koľko chceš a nebude tvôj ,ale ak ti do tvôjho osudu patrí tak čakaj ďalej.Len ako sa dozvedieť či bude niekedy tvôj,že?To je otázka..To je dilema..

3 Emily | Web | 3. prosince 2010 v 23:02 | Reagovat

ja sa kvoli jednemu trapim tiez uz nieco cez dva roky... a doteraz ma bavi rozpitvavat to... len to uz radsej nepisem na blog lebo je to risk...
a o tom pozerani mi nieco hovor... u mna je to tiez nieco ako zvyk... teda u mna nie, ale u neho ano... lebo prenho to nic neznamena... ale pre mna hej... takze uplne ta chapem...
jezisi to su okrem stuzkovej aj dozvuky?! dokedy budem musiet trpet mojich spoluziakov preboha?!...:D
a mala by si mu to naozja povedat... sice to ta prava hovori co sa boji do niekoho aj drgnut ale...:D naozaj by sme mali pozbierat posledne zvysky odvahy a spravit nieco... sice ja to neico nespravim so sss... ale s tym druhym... lebo sss je nieco nedosiahnutelne...:D ale o toho druheho sa este mozem pokusit:D... a ty sa pekne o Jura pokus... neni este nic stratene... poznas to: ,,skor nez sa vzdas skus to este raz!"... drzim palce:)

4 Kví-Kví | Web | 3. prosince 2010 v 23:33 | Reagovat

Držím palce!

5 icewinddale | E-mail | 14. prosince 2010 v 21:28 | Reagovat

Zazivam nieco podobne kazdy den uz roky.

6 Tessa* | Web | 15. prosince 2010 v 16:20 | Reagovat

[5]:Tak vieš aké je to ťažké...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.