Oklamaná životom 4. kapitola

12. prosince 2010 v 12:18 | Tessa* |  Stories
Skoro ráno som prišla k mostu. Chvíľu som tam postávala, ale keď už dlho nikto nevychádzal, zišla som dolu. Takmer som skončila v tej ľadovej rieke, no našťastie ma zachytil Sebastián.
"Ahoj," pozdravila som ho. Bol ticho. Celý sa triasol, najskôr ma napadlo, že kvôli tej veľkej zime, ale možno to je príznak toho, že dnes ešte nemal svoju dávku. Podišla som pod most.
Dáša spala. Všade okolo mňa boli striekačky, fľaše a odpadky. Sebastián konečne prehovoril:
"Čo tu robíš?"
"Čo?" nerozumela som jeho otázke.
"Dáša mi vravela, že sa už nevrátiš."
Ruky som si prekrížila na hrudi a pozrela som do zeme. "Kecala. Potrebovala si len pichnúť."
Pozrel na mňa a následne na ňu. "Myslím si, že by si sa mala vrátiť naspäť."
"Kde naspäť?" začudovala som sa.
"Domov. Do školy. Niekde, kde máš tie ľudské istoty, ktoré každý normálny človek potrebuje." Ticho som sa zasmiala.
"Ja žiadne...istoty nemám. Nepotrebujem sa vracať domov, kde ma čaká jedine tak moja najebaná matka."
"A čo ťa čaká tu? Simona... Zostalo mi ešte trochu zdravého rozumu..."
"Fakt málo..."podotkla som.
Tváril sa, že to nepočul a pokračoval: "...A ten mi hovorí, že si príliš...akoby som to...no to je jedno. Proste nemôžeme ťa do tohto zatiahnuť."
"Prestaň. Nezaujíma ma váš chľast, ani koks, nič z toho. Chcem peniaze. Potrebovala som v čom najkratšom čase zohnať veľa peňazí... Vy ste my pomohli a ja vám ďakujem. O nič viac tu nejde."
Sadol si na nejaký kus látky a do rúk vzal krabičku od cigariet.
"Potrebujem ešte zopár éčok," povedala som a započula svoju ozvenu.
"Aha. A potom chceš odísť?"
Pomaly som prikývla, ale on ma nevidel. "Dnes odchádzam."
Rýchlo na mňa pozrel, vyfúkol dym z cigarety a potom sa znovu zahľadel do prázdna. Dáša sa pomrvila a niečo zamrmlala zo sna.
"Dobre, keď sa Dáša zobudí, pôjdete. Ja dnes idem za Robom."
"Zase?"
Hodil na mňa výhražný pohľad a zopakoval vetu, ktorú som už toľkokrát počula: "Ty tomu nemôžeš rozumieť..."

Vyšla som hore a sadla si na schodík mostu. Z úst mi vychádzala para, začínala mi byť zima. Pozrela som sa na hodinky na mobile. O osem hodín mi odchádza vlak do hlavného mesta. V hlave som si opakovala plán, keď spoza mostu vyšla Dáša. Usmievala sa, čo sa mi absolútne nehodilo k dnešnému počasiu. Keď ma uvidela, prišla ku mne a zachrípnutým hlasom sa opýtala:
"Dnes odchádzaš?"
"No."
"Takže dnes je deň s veľkým dé."
Prikývla som, ale jej optimizmus ma desil.
"Konečne si splníš sen."
Nemo som na ňu pozrela.
"Povedala si Sebastiánovi, že už neprídem..."
"Čože?"
"Nič."
Boli sme ticho. Potom vytiahla z vrecka bundy dve cigarety. Podala mi jednu a zapálila ju.
Jej ranný optimizmus sa z nej zrazu vyparil. Fajčili sme v tichu, kým ho Dáša neprerušila.
"Asi čakám decko."
Rozkašľala som sa a s vypúlenými očami som na ňu pozerala. Ona sa na mňa ani nepozrela.
"Asi?" opýtala som sa hneď, ako som sa dostala z toho šoku.
"Vyzerá to tak..."
Napriek tomu v pokoji fajčila svoju cigaretu. Ani len nemihla okom.
"Aha," nevedela som, čo povedať.
"Neviem či to mám povedať Sebastiánovi."
"Tak... ono to ešte nie je isté..."
"Veď to. Nechcem ho zbytočne...stresovať."
"Stresovať?"
Nič nepovedala. Tak som sa jej spýtala či to dieťa chce.
"Myslím, že áno. Ale neviem či je to možné, keď beriem koks a ..." Zahľadela sa na cigaretu a hneď na to ju hodila do rieky. Začala si o seba šúchať ruky.
"Tak s tým prestaň."
"Neviem ako mám vychovať decko na ulici."
"Urob niečo preto, aby sa to dieťa na ulici nenarodilo."
"Nechcem ísť do nejakého drbnutého azyláku..." Zvraštila obočie.
"Radšej chceš byť na ulici?"
"Neviem ani len či to dieťa chcem. Dosralo sa to."
"Dosraté je to už dávno. Vieš čo si myslím? To dieťa je niečo ako...znamenie...že máš niečo urobiť."
Iba sa zasmiala. "To dieťa je znamenie, že môj život je na piču." Sklonila hlavu. "Neviem čo mám robiť."
"Začni tým, že pôjdeš k doktorke a zistíš či si naozaj tehotná."
"No jasné. Pošle ma do čerta. Nemám ani len...občiansky...nemám nič. Som len ja a moja závislosť. Som len ja...A Sebastián. Nechcem to dieťa..." Zrazu sa z nej valila jedna veta za druhou, niektoré vôbec nedávali zmysel, ale potrebovala rozprávať, a tak som vedľa nej sedela a počúvala. Rozplakala sa a práve vtedy som zacítila niečo vlhké na tvári. V prvom momente som si myslela, že plačem aj ja, ale keď som sa pozrela na oblohu, uvidela som malé vločky ako sa spúšťajú na zem a pristávajú všade naokolo.
 


Komentáře

1 D. | 12. prosince 2010 v 12:59 | Reagovat

Aaa... Ty píšeš tak úžasne! Každý jeden diel doslova hltám, už sa neviem dočkať ďalšieho.

Inak, neviem, či to tam poznáš alebo nie, ale podľa mňa by si mala začať uverejňovať na BIRDZ-i (birdz.sk), ak to, ovšem, už nerobíš :D

2 Terka | Web | 12. prosince 2010 v 13:05 | Reagovat

To je vážně pěkné, už se těším na další díl, určitě přijdu.

3 Annet | E-mail | Web | 12. prosince 2010 v 13:55 | Reagovat

Jsem zvědavá na pokračování. :-)

4 Tessa* | Web | 13. prosince 2010 v 16:25 | Reagovat

[1]: Ďakujem :) Nerobím a asi s tým ani nezačnem :D

5 Charlie | Web | 13. prosince 2010 v 19:28 | Reagovat

Prečo všetci okrem mňa vedia písať také fantastické dialógy? Dočerta!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.