Oklamaná životom 5. kapitola

13. prosince 2010 v 20:20 | Tessa* |  Stories
Mesto bolo zasnežené. Bolo niečo okolo obeda a ja a Dáša sme sa prechádzali pomedzi stánky na pripravovaných vianočných trhoch. Sneh nám škrípal pod nohami a ja som mala po dlhom čase taký ľahký pocit šťastia. O dieťati, ktoré možno Dáša čaká sme sa viac nerozprávali. Už len naposledy som sa jej spýtala, čo chce robiť. V očiach sa jej zaleskli slzy a povedala: "Uvidíme." Neviem, čo by som robila na jej mieste, preto som k tomu nič viac nedodala. Budem sa radšej strať o svoj vlastný život.
Dáša sa zastavila pri stánku s perníkmi. Chvíľu sa tam presúvala z jednej strany na druhú a potom sa ku mne vrátila. Spod bundy vytiahla ružový perník.
"Pre teba. Šťastné a veselé," podala mi ho a naširoko sa usmiala.
"Pre mňa si kradnúť nemusela," šepla som, ale dávno ma niečo takto nepotešilo.
Dnes je posledný deň, čo som s Dášou. Bude mi chýbať, vlastne je jediný človek, ktorý mi bude chýbať.
"S tým si starosti nerob. Pozývam ťa na klobásku!" Ukázala na stánok, ktorý bol len pár metrov od nás.
"Nie, ja teba pozývam," a ako malé deti sme sa rozbehli k stánku.
Dnes nám prialo šťastie a vyžobrali sme viac ako inokedy doteraz.
Preto sme si mohli dovoliť kúpiť všetko, na čo sme dostali chuť. A bola som rozhodnutá užiť si tento deň.
Kým Dáša jedla svoju polku klobásky, ja som si odpíjala z piva. Zahľadela som sa na vzdialeného hudobníka, ktorý v tejto zime stál pod malým prístreškom a veselo hral na husliach. Jeho hudba ma zhypnotizovala. Podala som pohár piva Dáši a odbehla som sa na neho bližšie pozrieť. Pred sebou mal puzdro z huslí a v ňom zopár eur. Stálo tam so mnou ešte zopár ľudí, všetci mlčali a s úžasom pozerali na toho muža. Poznala som pesničku, ktorú hral, ale nevedela som, ako sa volá. Keď dohral, všetci mu začali tlieskať. Pridala som sa a dokonca som v opojení šťastia zakričala bravó.
Pretože dnešok som si chcela užiť.
Vtedy na mňa pozrel a usmial sa. Z vrecka som vytiahla päť eurovku a hodila som mu ju do jeho puzdra. Znovu na mňa pozrel a znovu sa usmial. Zalialo ma teplo. Zrazu pri mne stála Dáša a hovorila niečo o tom, že by som sem tiež mohla ísť prezentovať svoj talent. Vtedy sa na mňa huslista znovu pozrel a úplne pokojným a milým hlasom sa ma opýtal:
"Hráš na niečo?"
Rýchlo som sa spamätala a odpovedala:"Nie, kreslím. Ale zase nepovedala by som, že je to nejaký...úžasný talent." Dáša sa zasmiala: "Nebuď skromná. Nevidela som krajšie kresby..."
"Lebo Dáši, ty si veľa kresieb v živote ani nevidela."
On sa zasmial.
"Inak ďakujem za tie peniaze, si veľmi štedrá." Rozprával tak pomaly a poeticky. Nemohol byť z tohto sveta.
"Nie...nie je začo." Začala som si pripadať skutočne trápne. Znovu sa usmial a ja som sa v jeho úsmeve topila.
"Pekne hráš," povedala som mu a on poďakoval.
"Zahraj ešte niečo," navrhla mu Dáša. Prikývol a zaujal svoj zvyčajný postoj s husľami. Predtým ako začal hrať, pozrel na nás a povedal: "Toto je pre vás." A vtedy som mala chuť jačať ako malé dieťa. Hral pomaly, sústredene, pesničku, ktorú som nepoznala, ale zaryla sa mi pod kožu. Dohral a ja som odušu tlieskala. Ostala by som tam celý deň, keby mi Dáša nepripomenula, že dnes je deň s veľkým dé a že môj vlak odchádza o dve hodiny. Posledné, čo mi ten muž povedal je, že nech prídem aj zajtra a ja som povedala: "Jasné, že prídem." Dáša sa vtedy na mňa začudovane pozrela, ale ja som ju ignorovala.
Nepovedal mi ani len svoje meno, ale aj tak pre mňa znamenal viac ako niektorí ľudia, ktorých meno poznám až príliš dobre.
 


Komentáře

1 Bloody Desire | Web | 13. prosince 2010 v 21:59 | Reagovat

Dokonalé..Píšeš to tak jak keby si niečo také zažila a to je to kúzlo v tejto poviedke..Strašne som sa dotoho zažrala..Čítám to ako knižku ktorá ma začla veľmi baviť..pokračuj máš talent:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.