Oklamaná životom 6. kapitola

16. prosince 2010 v 16:44 | Tessa* |  Stories
Vracala som sa domov, kde sa musím, čo najrýchlejšie zbaliť. Pred chvíľou som sa rozlúčila s Dášou a Sebastiánom. Potom som išla k najbližšiemu bankomatu a z maminej kreditky som vybrala dvesto euro.
Odomkla som dvere bytu a otriasla som sa od snehu. Zo skrine som vyhádzala nejaké oblečenie. Otvorila som chladničku, kde toho veľa nebolo, ale našla som aspoň nejaké jedlo. Nakrájala som si chlieb a vložila ho do tašky. Našla som aj chrumky a arašidy a tak som ich tiež pribalila. Nakoniec som zobrala fľašu malinovky a vopchala ju na samý vrch. Spod plachty som vytiahla peniaze a začala som ich počítať. Niektoré som si dala do vačku, iné som schovala do batohu. Pozrela som na nástenné hodiny v kuchyni. Boli tri hodiny. Mama sa z práce vráti približne o hodinu. Vtedy už budem sedieť vo vlaku. Musela som sa usmiať.
Rozhodla som sa, že svoj mobil po ceste vyhodím. Zbytočné gestá, ale tešila ma tá predstava veľkolepého odchodu.
Znovu som nazrela do chladničky. Otvorila som si biely jogurt. Po pár lyžičkách mi začal zvoniť mobil. Naplašila som sa. 'Kto mi teraz dopekla volá?'
Na displeji svietilo mama.
"Čo chce?" spýtala som sa prázdneho bytu. Po chrbte mi prešiel mráz. 'Nemôže sa to teraz pokašľať! Teraz už nie...'
Mobil prestal zvoniť. Vydýchla som si, ale stále ma prenasledoval divný pocit. Strach.
Zahodila som kelímok z jogurtu a začala som sa obúvať. Čím skôr odídem z bytu, tým lepšie. No mobil mi znovu zazvonil a ja som ho ani neviem prečo zdvihla. 'Aj tak je to naposledy, čo počujem svoju mamu...' pomyslela som si a do mobilu som sa opýtala:
"Áno?"
Zašušťalo to. Potom sa ozvala moja matka: "Kde si?!"
A v tej chvíli mi došlo, že je zle. Ale čo zmôže? Za chvíľu odídem a bude tomu koniec.
"Doma," povedala som pokojne.
"Vysvetli mi kde sa flákaš celé dva týždne, do piči!" Vyštekla na mňa a mňa ten rozhovor prestal baviť. Už-už som chcela zložiť, keď zrazu dodala: "Vysvetlíš mi to doma, už som skoro pred činžiakom." A zložila ona, nie ja. Stŕpla mi ruka a mobil poletel na zem. Mozog mi začal pracovať na plné obrátky.
"Čo...čo do pekla teraz urobím?" Nedokázala som sa ani pohnúť. Prišlo mi zle, ale začala som sa v duchu upokojovať. 'Nič sa nedeje, musím stihnúť odísť.' Lenže keď som vyzrela z okna nášho bytu, uvidela som mamu ako kráča k nášmu vchodu. Celá som sa triasla a pocit bezmocnosti a neskutočnej nespravodlivosti ma úplne zaplavil až som nedokázala urobiť nič. 'To musela akurát dnes volať učka mojej mame?! Nemohla počkať jeden posratý deň?' Hlava mi išla vybuchnúť. Zrazu mi napadlo, že zamknem a kľúč nechám vo dverách. Pribehla som k dverám a urobila, čo som chcela. Znovu som sa vrátila do izby a sadla si na posteľ. 'A čo teraz?'
O chvíľu na dvere klopala mama a kričala nech otvorím. Jej hlas sa do mňa zarýval a každá hláska prerážala moju kožu. Môj plán jednoducho zlyhal. Ona stále kričala a búchala a ja už ani neviem ako som sa ocitla v kúpeľni. Pamätám si na svoj odraz v zrkadle. Červené oči, opuchnutá tvár, premočené vlasy od snehu, a tá beznádej, ktorá mi kričala z očí. Zatvorila som dvere na kúpeľni, aby som konečne nepočula svoju matku. Nahla som sa nad záchodovú misu, pretože mi prišlo zle od žalúdka.
Rukávom som si utrela nos a vtedy mi padol zrak na miesto, kde boli uložené žiletky. Pomaly som k nim natiahla ruku a vybrala som jednu. Vtedy sa mi v hlave vynorila spomienka, na ktorú som už takmer zabudla. Bolo to nejaké škôlkarské predstavenie, ja na pódiu a moji rodičia spolu, asi v druhom rade publika. Spomienky mi úplne vybavili otcovu tvár a jeho ruku, ktorá mi kývala. Spomenula som si aj na ten pocit spokojnosti z toho, že moji rodičia sú na mňa hrdí. Možno mala moja mama pravdu, možno ma môj otec naozaj miloval. Ale zomrel. A odvtedy som necítila od nikoho lásku... Takú skutočnú.
Odbalila som kryt žiletky a ani na chvíľu som nezaváhala. Dnešok som si mala užiť, mal to byť deň, keď by som začala niekde v lepšom svete bez môjho starého života. Prestala som vnímať, čo robím. Slzy mi zaliali celú tvar. Cítila som iba rez na zápästí a potom ten sladký pocit, že ma už konečne nemusí nič trápiť.
 


Komentáře

1 Kví-Kví | Web | 16. prosince 2010 v 16:56 | Reagovat

Tak tomu teda říkám zvrat!

2 PJ | Web | 16. prosince 2010 v 17:15 | Reagovat

WoW
[1]: souhlas !
To je jako konec :-O ?

3 Tessa* | Web | 16. prosince 2010 v 17:17 | Reagovat

[2]: Ešte nie...:)

4 Gem | Web | 16. prosince 2010 v 18:23 | Reagovat

Neskutočné.

5 Lili | Web | 16. prosince 2010 v 18:51 | Reagovat

Krása...

6 Marti | Web | 16. prosince 2010 v 19:36 | Reagovat

Joj nie! Prečo sa musela podrezať?! :D Ale hlavne že to ešte nekončí.

7 Kovienka | Web | 17. prosince 2010 v 16:29 | Reagovat

Krása... milujem to... :) škoda, že jej nevyšiel útek bola by som zvedavá, kam by šla  čo bude ďalej :))

8 Bloody Desire | Web | 17. prosince 2010 v 20:18 | Reagovat

Možná by som to trochu rozvila,že by utiekla a začala nový život a tak,ale inak sa mi to veľmi páčí..Pasuje to k mojej nálade :(..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.