Oklamaná životom 7. kapitola

18. prosince 2010 v 14:09 | Tessa* |  Stories
Zobudila som sa v nemocnici. Bolo sychravé počasie, na okno dopadali kvapky, ktoré tak vytvárali pieseň. Pristihla som sa ako si hmkám do rytmu padajúcich kvapiek.
Spomínala som si na všetko. Na tú chuť umrieť, ktorá ma napriek tomu, že som prežila neprešla. Cítila som sa však unavená.
Na stolíku vedľa mojej posteli ležali nejaké časopisy a pohár džúsu. Rukou, ktorú som nemala porezanú, som chytila pohár a začala som jeho obsah pomaly vylievať na tie časopisy. Hlasno som sa na tom smiala, čo privolalo sestričku.
Objavila sa vo dverách práve, keď som pohár dala na miesto. Pozrela na mňa s otázkou v očiach. Nevinne som sa usmiala a povedala svoju prvú vetu po pokuse o samovraždu:
"Prepáčte, som nemotorná..." V duchu som sa stále hlasno smiala.
Nachvíľu odbehla, vrátila sa s handrou. Nič nehovorila, čo ma dosť znepokojovalo. Mala som chuť rozprávať sa. Sledovala som ju ako sa nahýna a pedantne utiera môj výtvor. Konečne prehovorila: "Tie časopisy zahodím." A venovala mi krátky pohľad. Iba som sa usmiala, pretože som nevedela, čo na to povedať.
Odišla z mojej tmavej izby, ale chvíľu na to prišiel za mnou lekár. V rukách držal nejaké papiere, dlho do nich pozeral. Určite sa iba tváril, že tam vidí niečo dôležité, lebo jeho otázka nesúvisela s mojím zdravotným stavom:
"Koľko máš rokov?"
Odkašlala som si. "Sedemnásť."
"Aha." Znova pozrel do svojich papierov. Zahľadela som sa na jeho husté zrastené obočie. V hlave som vymýšľala dobré vtipy o zrastenom obočí. Pozrel opäť na mňa, vo chvíli, keď som zadržiavala smiech.
"Čo ti je smiešne?"
"Nič. Nič." Ledva som vtedy nevybuchla od smiechu.
Zamračil sa a jeho obočie vtedy nabralo hrozivý rozmer.
"A vy máte koľko rokov?" spýtala som sa ho.
"To je jedno, Simona," trochu očervenel, za čo som si pripísala bod.
"Našťastie sa nám podarilo ťa zachrániť, a to len vďaka tvojej matke."
Ironicky som sa zasmiala. "To nemyslíte vážne?!"
"Čo prosím?"
"Moja matka ma donútila k tej veci, ktorú som vykonala."
Neodpovedal na to, iba prihliadol na prístroje vedľa mojej postele a pri dverách dodal: "Dnes ťa navštívi psychologička."
"Super, teším sa," odvrkla som. Zabuchol dvere a v tej chvíli som sa konečne mohla rozplakať.


Museli mi dať nejaké silné lieky, pretože som sa zobudila až na ďalšie ráno. Čakala som, čo sa bude diať. Mala som zvláštny sen o tom, že ma vyšetroval doktor so zrasteným obočím. Alebo sa to naozaj stalo?
Znovu som zaspala, ale zobudil ma zlý sen. Takmer som sa na tej posteli posadila, dychčala som ako po dlhom behu. Bol to sen o tom, že som sa ukrývala pred mamou, ale stále som chodila okolo nášho činžiaku, až ma potom mama zbadala a chcela ma zabiť. Utekala som pred ňou po celom meste, ale nikto mi nepomohol, všetci sa tvárili akoby to bolo normálne, že ma moja matka naháňa s pištoľou. Až ma dohnala k nejakej stene a vo chvíli, keď stlačila spúšť som sa zobudila.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila. Potom si spomenula, na to, že ak sa mi to s tým doktorom nesnívalo, tak mala za mnou prísť psychologička. Myslím, že by sa mi vážne zišla. Možno tu bola, ale ja som spala.
Niekto otvoril dvere. Unavene som sa pozrela tým smerom. Stála v nich mama. Na tvári mala nežný materinský úsmev. V ruke držala nejakú tašku.
"Ahoj," zašepkala takmer úplne potichu. Odvrátila som od nej hlavu a začala som počítať. Len tak, aby som nemusela hrať divadlo na šťastnú rodinku.
Cítila som ako sa blíži k mojej posteli.
Prisunula si stoličku. '...jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť...'
Pohladkala moju zranenú ruku. Bez toho, aby som sa na ňu pozrela som povedala: "Si spokojná so svojim dielom?" Chcela som všetku vinu hodiť na ňu.
"Prečo to robíš? Som až taká," roztriasol sa jej hlas, "hrozná mama?" Neodpovedala som.
"Ak treba napravím sa. Len to už nikdy neurob. Vieš ako som sa bála?" Myslím, že už plakala, ale stále som na ňu nepozrela. Pokračovala vo svojom monológu:
"Ľúbim ťa a chcem, aby si bola šťastná, dievčatko moje." Ak by som mala čo, vracala by som v tej chvíli.
"Prestanem piť..."dodala.
Ticho sme si posedeli s tou lžou, až kým už úplne zúfala neležala na mne a nevzlykala do bielej periny. Chcela som jej povedať, nech s tým prestane, pretože mi zašpiní posteľnú bielizeň, ale radšej som sa držala plánu mlčania.
Trvalo nekonečne dlho, kým sa konečne upokojila. Zodvihla hlavu a spýtala sa ma:
"Ani sa na mňa nepozrieš?"
Pozrela som sa.
A potom konečne odišla.
Vedľa mojej postele nechala tú tašku. Nechala som ju tak, ale rozmýšľala som či v nej nie je jedlo, pretože som si uvedomila aká som hrozne hladná. A hlavne smädná. Hľadala som nejaký zvonček, ktorý by privolal sestričku, ale nič som nenašla. Tak som kričala.
Za chvíľu sa sestrička objavila vo dverách. Nepoznala som ju ešte, ale pozdávala sa mi. Bola dosť škaredá na to, aby som si o nej mohla v hlave vymyslieť dosť vtipov a potom sa z nich smiať na plné hrdlo, bez toho, aby vedela z čoho sa smejem.
Zrazu stála nado mnou. "Čo sa deje, srdiečko?" Zatvárila som sa dostatočne zhnusene, aby si zapamätala, že tú prezývku pri mne už viac nepoužije.
"Som hladná a smädná."
"Prinesiem ti raňajky, dobre?"
"Dobre."
 


Komentáře

1 Jasmína | Web | 18. prosince 2010 v 14:15 | Reagovat

hezký!! :)

2 Marti | Web | 18. prosince 2010 v 14:57 | Reagovat

Srdiečko :DDD no fuj :D :D.. No ja neviem, ja by som si žili nebola schopná podrezať. Ani si ublížiť. Na to si život,a j ten svoj osobne, dosť vážim.

3 Innocent* | Web | 18. prosince 2010 v 21:25 | Reagovat

Konečně jsem si našla čas k tomu, přečíst všechny díly na který jsem nebyla v dosahu PC :) A musím říct, že fáákt dost dobrý ;) .. Není to takový ten kýčovitý příběh, který je plný krve, slz a smrtí. Opravdu se mi to libí, je to takové ze života a fakt se těším na další díl :)

4 Gem | Web | 19. prosince 2010 v 13:02 | Reagovat

Je to geniálne realistické a zároveň... nuž, neviem, ako to mám popísať. Úžasné. :) *poklona*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.