Svet mi je dlžný

25. prosince 2010 v 14:05 | Tessa* |  Články
Vždy sa zamilujeme tak intenzívne, ako to naša duša v danom okamihu potrebuje. Či je človek, ktorého milujeme, tej lásky hoden, je druhoradé. Zamilovávame sa kvôli sebe. Kvôli vlastnému pocitu šťastia. Aj keď je to šťastie klamlivé a nestojí na pevných nohách. Niekedy milujeme nesprávnych ľudí preto, lebo milovať práve v tom momente potrebujeme. A nikto správny sa v našej blízkosti neobjavil. Evita, Svet mi je dlžný
Tak si skôr vysvetlíme, prečo ho nie rok, ale roky neprestajne milujem. Potrebujem niekoho milovať, hoci to nemá ani najmenší zmysel. Hej, mohla by som si nájsť nejakú inú obeť, a sama sa čudujem, že sa tak nestalo... Možno k tomu všetkému potrebujem ešte pocit odmietnutia. Možno naozaj chcem byť nešťastná.

Chceš byť šťastný?
Tak buď!         Tolstoj

Naše šťastie predsa len závisí od nás samých. Od toho ako sa staviame k životu, čo pre to šťastie robíme a či ho vlastne do svojho života chceme pustiť. Znie to absurdne, ale toľkokrát som odmietla šťastie...
Zaryto som túžila po šťastí (ale nikdy som nepohla ani prstom).
Tvrdila som, že sa mi vyhýba a svoje nešťastie som sústavne pripisovala niekomu inému.
Vždy som porovnávala svoj život s inými ľuďmi, o ktorých som si myslela, že im šťastie padlo z neba a že nešťastie nepoznajú (hoci niektorí sú z tých).

Čítam Evitu a uvedomujem si popritom pár vecí. Nechcem, aby toto celé vyznelo ako knihy, ktoré ponúkajú recepty na šťastné životy, ktoré si v dnešnej dobe kupuje každý, pretože nikto nie je s ničím spokojní. Chcem si len týmto článkom zhrnúť pár skutočností, aby som ich mala na očiach.

Ak chceš byť šťastný,NEVER ľuďom. (Myslím, že to je jeden zo základných bodov, ako sa nepopáliť a nebyť sklamaný.)
Naše šťastie závisí len od nás.
A keď sa mám zamyslieť nad tým celým s Jurom, tak ma napadá niečo ako verzia, že keď som sa do neho "buchla" v ôsmom ročkíku bolo to práve z tej potreby cítiť lásku.
Bolo mi jedno čo bude, verila som, že niečo bude, že tá láska sa mi vráti (a možno tomu verím stále). Zamilovala som sa do neho tak silno, ako veľmi som to v tej chvíli potrebovala. Cítila som sa stále ako vyvrheľ, už vtedy som bola často nespokojná so svojim životom (vravela som, že mi stačí aspoň jedna dobrá kamarátka a budem šťastná a teraz keď ich mám trochu viac, tak si aj tak pýtam viac a neustále som nespokojná a nešťastná). Z dôvodu, že som sa cítila sama a možno z časti utláčaná, som si našla niečo ako dôvod žiť.
Ktorý ma, na čo som prišla asi až príliš neskoro, skôr zabíja. A toho chudáka som do toho zatiahla bez toho, aby po tom túžil. Zaplietla som ho so svojim životom len preto, že bol asi prvý kto prešiel vtedy po schodoch a ja som si povedala "tak dobre, teba budem milovať". Lenže bez rozdielu na to, čo som si vtedy povedala, ma obchádza a ja jeho tiež, čakala som, že to šťastie príde za mnou samo, že ma musí tak isto milovať, ale viem, že to tak nie je a neurobím s tým nič, možno mu raz niečo poviem, možno spomeniem ako veľa pre mňa znamená(nal). Ale snažím sa tváriť v jeho blízkosti, že som iná aká som, že aj tak ho už dávno neriešim a sú iní, čo o mňa stoja, ale potom, keď je preč, myslím len na neho a vravím, že sa mu to bojím povedať, že aj tak by ma nechal samu. Ale sama sa privádzam do nešťastia, ktoré mi už časom začalo vyhovovať, inak by som nesedela na zadku a nepísala zakomplexované reči na blog.
Všetko s ním je len preto, že ako každá žena/dievča túžim po dokonalej láske, ktorá by mohla byť príbehom do knihy alebo filmu. Robíme z obyčajných chlanov/chlapov výnimočné bytosti, ktoré z nich aj tak nidky nebudú, lebo sú to preda len chlapi. Chceme byť tak hrozne feministické. Samostatné a nezávislé od chlapov. Ale aj tak nevydržíme ani dva dni bez toho, aby sme ich nerozoberali, nepitvali a nesmútili nad ich obyčajným rozumom, ktorý nechápe, že keď povieme nie myslíme tým áno.
Ale to už prestáva súvisieť s mojou situáciou. Neviem čo bude po prázdninách, možno to bude také isté, možno budem stále to naivné dievča (ale to si predsa ešte môžem dovoliť, kým som mladá).
Uvedomujem si , že mne sa na ňom nemalo čo zapáčiť a už vôbec nie tak, aby som mala z neho stavy úzkosti a iné...stavy. Je tak hrozne obyčajný, priam prehliadnuteľný, a je len obeť mojej túžby byť milovaná.
Aj tak verím, že raz príde niekto (možno aj on) a bude to taká dokonalá láska. Hoci ako sa poznám ani vtedy sa nebudem cítiť ŠŤASTNÁ.
 


Komentáře

1 Bloody Desire | Web | 25. prosince 2010 v 15:08 | Reagovat

Moc dobre napísané..Keď už niečo máme chceme viac..Keby si sním chodila ktovie či by si od neho nechcela ešte viac..a stále viac a nič by ti nestačilo..Podla mňa si ním taka posadnuta pretože ho nemozes mať a preto ho tak chceš...Jasné nechápeš,ale ja to chápem..:)

2 Ashley | Web | 25. prosince 2010 v 18:53 | Reagovat

Robíme z obyčajných chalanov/chlapov výnimočné bytosti...od tejto vety ďalej si ma úplne dostala...neviem, ale asi čistá pravda...ešte som nečítala ani jednu knihu od Evitu no strašne by som sa k nejakej chcela dostať, má pekné myšlienky a veľa sloveniek si jej knihy pochvaľuje, vidím že aj tebe vnukla inšpiráciu niečoho sa chytiť a teraz keď som si prečítala že si do Jura zamilovaná už od 8-čky...budem úprimná ale...prišlo mi ťa trošku ľúto...veď preboha...ži trocha!!...takto si minula už dosť dlhú dobu svojho života, nedovoľ aby to bolo zase tak dlho...je to trošku hnusné ale ver mi, že to je len dobrá rada, nech to je akokoľvek ťažké proste sa snaž a tiahni to ďalej lebo keď doteraz sa s ním trápiš neurobila si to ešte dôkladne, stále ťa asi niečo podkoplo a ty si znovu spadla...nemôžeš spadnúť...:) a viem že som o5 múdra ale noačo!...budem :D

3 ellie | Web | 26. prosince 2010 v 9:34 | Reagovat

Niekto dostal pod stromček tú istú knihu čo ja Mici, či? Už ju mám aj prečítanú a videla som sa v tej knihe. Srala ma hrdinka ktorá si dokonalo ničila vlastné štastie, vlastne si ho ničila systematicky, ako to tam bolo napísané že  ked sa neprestaneš obzerať z aminulsoťou, ničíš si systematicky budúcnosť, či tak nejak to bolo. No jedna veľká pravda. Ale občas som aj ja taká. Systematicky si ničím budúcnosť. Hľadám chybu v každom a žiadne kamarátstvo ktoré mám mi nie je dosť dobré pretože si vždy myslím, že ma nemajú dostatočne radi. Že sami napríklad od Dominiky vôbecn evracia to čo jej dávam ja, pričom to ani nemusí byť pravda. Ale na mne si žiaden otec komplexy nevybýjal. Možno som an tom psychicky zle, mala by som sa ísť liečiť :DD. Ale aj tak sa mi najviac páčil ten papagáj a nechápem ako tak mohla ublížiť Murke! :D

4 Kví-Kví | Web | 26. prosince 2010 v 17:07 | Reagovat

Ten článek je parádní a jsem ráda, že sis to pořádně přebrala a třeba se i posuneš dál. ;)

Jen pár poznámek do diskuse:
,,Robíme z obyčajných chalanov/chlapov výnimočné bytosti." - a co je na tom špatného? Všichni jsme obyčejní, dokud z nás někdo neudělá někoho výjmečného, kdo si zaslouží pozornost a lásku.

,,...ktorý nechápe, že keď povieme nie myslíme tým áno." - ha a to je právě to!  Proč to děláte? Já třeba klukům neříkám žádný dvojsmysly, pokud je vyloženě nechci uvést v omyl. Buď neřeknu nic a nebo povím přesně to, co si myslím. Nemá smysl říkat NE, myslet ANO a pak mu v duchu nadávat, že se chová v rámci naprosto logicky. Není to fér ani k nim, ani k nám.

,,Ak chceš byť šťastný,NEVER ľuďom." - a může být šťastný člověk, který nikomu nevěří?

5 Tessa* | 26. prosince 2010 v 17:29 | Reagovat

[4]:No dobre to prvé beriem, že asi si musíme len vytvoriť z niektorých ľudí lepších, ale nie z tých, ktorý si to nezaslúžia a ja som to praktizovala na Jurovi a jeho ani nepoznám, tak prečo by som jeho mala robiť tým dokonalým? A to je ešte to, že keď si z niekoho vytvoríme poloboha, tak potom sa vlastne iba sklameme, pretože predsa sme len všetci obyčajní...
Na to druhé neviem, čo povedať, pretože ja vlastne tie dvojzmysly ani nepoužívam, teda ale vieš, baba čaká, že chalan bude bystrejší a že keď povieme "nie mne to nevadí" tak si všimnú, že sme to mysleli inak. Ale je to tak, že im treba hovoriť iba všetko na rovinu, inak to nemá zmysel. :D
A to posledné. No o tom by sa dalo dlho diskutovať, ale mňa sklamalo veľa ľudí a preto si myslím, že ľuďom sa veriť ani nedá. A chcem si za tým stáť, lebo sa nechcem zase popáliť. Aj keď pravdaže stále verím nejakým ľuďom, ale menej ako kedysi.

6 Emily | Web | 27. prosince 2010 v 0:40 | Reagovat

ten uryvok z evity je pravdivy... naozaj sa zamilovavame len pre svoj pocit stastia, a ci je ten clovek hodny nasej lasky je uz druhorade...
a vlastne cely tvoj clanok je pravdivy... mas pravdu v tom, ze zena ked je zamilovana tak aj v debilovi vidi Pana Boha...
a NIKDY ale naozaj NIKDY nezavid niekomu, kto sa ti zda ze ma stastie... lebo mozno preziva alebo prezil nieco co by si s nim nikdy nemenila... a naozaj clovek je strojcom svojho vlastneho stastia... a preto sa vsade hovori ze, mysli pozitivne, cit sa stastne a hned aj tvoje dni budu ruzovsie... pretoze ako clovek mysli tak sa aj citi... preto sa uz netrap kvoli JUrovi, sama si si uz tolkokrat povedala ze ti za to nestoji, viem lahko sa to pise a mam pocit ze v kazdom komentari co ti pisem omielam dookola to iste... ale... tiez sa cudujem ze este sa nenasiel nikto kto by ta zaujal viac ako Juro... stavim sa, ze niekde je nejaky chalan ktory caka len a len na teba, lenze ty si si ho este nevsimla... a nehovor mi ze to tak nie je ...
a to ze chalani nechapu ze ked povieme nie myslime ano, tak ja som minule citala taku blbost (mam to aj na blogu) a tam jeden chlap presne o tomto pisal ze to tak je... ale aj tak to debilkovia nejak stale nechapu aj ked o tom ako to myslime dobre vedia:D

7 Kví-Kví | Web | 27. prosince 2010 v 1:06 | Reagovat

[5]: Však jasné, taky jsem se častokrát spálila a spletla v lidech. A i když na tisíc spálenin připadá jedno opravdový přátelství... já to beru.
No a co holky čekají od kluků... jooo, to bych se načekala, než by si nějaký všiml, že je něco špatně, i když bych tvrdila opak. :D

8 Innocent* | Web | 27. prosince 2010 v 10:27 | Reagovat

Je to přesně tak, jak říkáš!! Například já lásku k životu taky potřebuju. Snad právě proto to schytali už dva kluci, kteří mě vůbec nechtějí.. Co už. :D Měla by jsi ale o tom s Jurou promluvit, alespoň v tom všem budeš mít trošku jasno. Je tak strašně ubíjející žít v nejistotě a přesto stále věřit.
"Ale aj tak nevydržíme ani dva dni bez toho, aby sme ich nerozoberali, nepitvali a nesmútili nad ich obyčajným rozumom, ktorý nechápe, že keď povieme nie myslíme tým áno." .. Tohle je ta největší pravda!!! Vlastně by jsme některý ty kluky vůbec neměli řešit, nezaslouží si to, ale copak to jde?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.