Leden 2011

Naposledy tu

27. ledna 2011 v 16:43 | Tessa*
Najradšej by som z tadeto odišla. Z tejto stránky, blogu, a neviem čoho všetkého. Ale bojím sa niečo pretrhnúť. Neviem prečo. Som asi príliš naviazaná na tento blog, a bojím sa, že so zmenením stránky všetka moja minuosť zmizne, vyprchá. Neviem prečo mám ten pocit, pritom by tu už nechcem byť. Chcem písať bez toho, aby som mala stále strach, že to už za ten čas niekto našiel. Ani sa mi nepáči ten dlhý zoznam mesiacov v menu, ktorý ukazuje, že som tu už od roku 2009. Ide iba o pocit, tým, že som odišla len na iné miesto sa nič nevyrieši, ale možno hej. Možno by som bola pokojnejšia. Tu sa mi už píše veľmi ťažko.


A preto veľmi rozmýšľam o založení úplne nového blogu. A adresu by som dala iba tým, ktorý by ju chceli, ale aj to iba cez mail alebo tak nejak. Chcem sa vypariť. Aj keď na novom blogu bude návšetvnosť zrazu pri nule a komentárov bude ešte menej... Už tu neviem byť. Tak slobodne ako doteraz. Inak by ma ani nenapadlo odchádzať. Lebo to nie je ľahké.
Ale urobím to! A to som sa rozhodla až pri písaní tohoto článku.
Žiaden blog som nemala dlhšie...
Žiaden blog som nemala radšej...
Ale verím, že inde mi bude lepšie.
Nové začiatky sú ťažké, ale sú fajn.
Hlavne potrebujem cítiť slobodu písania.
Tak sa teda...lúčim.

:-*


P.S.:Keby bolo také ľahké veci ukončiť aj v živote...

Bullshit

24. ledna 2011 v 19:06 | Tessa* |  Články
 - Nadávam.
- Nie.
- Ale nadávam.
- Nie, nenadávaš.
- Ale áno.
- Ešte som ťa nepočul...
- Asi preto, že si tie nadávky iba myslím. Hlavou mi lieta nekončiaci príval nadávok.
- Dobre, fajn. Tak mi povedz jednu nadávku.
- Nie, nemôžem. Pretože je to vulgárne.

Celkom strácam dôveru v ľudí. Po koľkýkrát to píšem? Nemám komu veriť. Iba virtuálnemu svetu. Teda svetu písmeniek, kde je jedno aká som. Kde je všetko iné. Ako som sa previnila voči ľuďom, ktorí sa pokúšajú ma zhodiť? A aj sa im to darí. Možno lepšie ako chcú. Ajvon už od rána do mňa hustila, pretože som prišla na neskorší autobus. A kopala si do mňa slovami. Mysliac si, že všetko vždy budem iba prhĺtať. Prehltla som a nič som jej nepovedala, iba ignor. Ignorácia rieši veľa vecí, keď nemáte odvahu niečo povedať. Zoey by som chcela vykričať ako ma už obťažujú jej reči o chalanoch. Chalani. Už len to slovo mi nevonia. Prečo jej to proste nepoviem? Ako ma to hrozne štve... Ale koho by som potom mala? Nikoho. Nikoho! Ale ja už nechcem viac také víkendy ako kedysi. Tak všetko prehĺtam. To ako sa na mňa vybodla stará kamoška. To ako si nikdy s nikým nerozumiem, pretože vždy mi začne niečo vadiť. Ale to sa mám vážne tváriť, že mi nič nerobí...? "A čo Puri hovoril smiešne cez víkend?" Myslela som si, že jej vybijem zuby. Že s nej vymlátim dušu a... Pripomeniem jej, že ja som tá, čo počúva tie jej sračky celé dni. O tom ako ho ona chce, o tom, že je to kokot a potom zlatúšik. A na to, keď poviem, že ona tomu s Jurom nerozumie, sa urazí, lebo jasné , že rozumie. Ale hovno tak rozumie tomu. Inak by nemala také pridrbané otázky. S jediným zámerom. Ublížiť mi. Lebo, áno, hrozne som sa previnila, keď ma ona ráno zobudila vyvolávaním na mobil, aby som prišla skôr do mesta, a keď som nechcela, tak som lenivá a bla bla. Lenže ja jej na to seriem. Neverím, že sa môže za niečo také na mňa hnevať... Že si so mňa každý robí iba bábku, do ktorej si môže udrieť.
A ak ešte raz z nej vyjde ironické slovo na Jura, tak buď jej rozbijem hlavu o najbližší radiátor, alebo jej poviem, že ľutujem, že som jej o ňom hovorila a nech si láskavo piču robí z niekoho iného.
Tak hrozne si už nechcem nechať skákať po hlave.
A ak Zoey ešte niečo tresne o tých všetkých sráčoch, ktorých rieši naraz, tak jej poviem nech sklapne. Kto to má počúvať? Do riti nie som odkázaná na tie jej reči... A na to aby zamietla všetko dobré, čo sa stalo mne a to jej vyznelo nakoniec ako zážitok za sto bodov.
Ako ja neznášam ľudí.
A zabilo sa to celé tým, keď som ledva-ledva stihla autobus domov a on si tam sedel. Pozdravila som sa jemu aj Calovi, ale on to tuším odignoroval. A potom vystúpil hneď na prvej zastávke a myslela som, že sa tam pred všetkými rozplačem. Kid mi hral z mobilu na plné gule. Ale čo to pomohlo. Nebolo to hlasnejšie ako tá nenávisť a smútok zároveň. Zmes nechuti byť aj ďalej súčasťou tohto skorumpovaného sveta.
Na mne si liečia svoje komplexy.
Tak som sa išla prejsť sama do tej zimy. A fotila som, lebo to sa mi zdalo ako jediné svetlo tohto dňa. A aj ďalších. Ale prečo ľudia tak ubližujú?
Sú tak zúfalí, že chcú so sebou stiahnuť aj ostatných? Sú slabosi, tak to zakrývajú ubližovaním? Alebo sa tak jednoducho narodili? Alebo ich k tomu dohnala dnešná doba, ktorá nie je stavaná na labilné povahy ako som ja?
Vo svete nie je nič harmonické. Všetko dobro sa kryje so zlom. Je to akoby na váhach. Len istý okamih jedno prevyšuje nad druhým, ale vždy sa to musí dorovnať. To je asi rovnováha vesmíru. Vyvážené dobro a zlo.
A tak som fotila, pretože mi to prináša lepšie myšlienky a vyrovnala tým vesmír.

Drahý John

22. ledna 2011 v 13:11 | Tessa* |  Filmy
Nebudem sa veľmi rozpisovať o tomto filme. Ale ak ste ho nevideli, tak si naň urobte určite čas, pretože je úžasný. Ak sa vám páčil film Zápisník jednej lásky, tak tento je podobný. Podobne dobrý. Odporúčam pre všetkých zamilovaných. :D Dobrý film na vžívanie sa a sebaobsadzovanie do postáv. :D Páčilo sa mi aj prostredie, v ktorom bol film natáčaný. Najradšej by som sa tam teleportovala, na tú pláž, do toho tepla. No dobre. Ďalej vám už prinášam iba - podľa mňa - najkrajšie momenty filmu:
01
02
03
04
05
06
07

Pozrieť tu


If I die before I wake....

14. ledna 2011 v 17:29 | Tessa* |  Články

Tento blog je takmer celý o ňom. Preto mi je už zvláštne písať niečo takéto po stýkrát. Väčšinu článkov dám iba do rozpísaných. Potrebujem sa vypísať, ale nechcem to už zverejňovať.
Pretože sa bojím, že to tu číta niekto z reálu. Pretože na to máte už taký názor, že by aj stačilo o ňom. A pretože, niektoré veci by sa jednoducho nemali písať na takéto miesto.
A netuším či nakoniec tento článok zverejním.
Ale...píšem. Len tak.
  • Začala sa škola a na mňa sa sype všetko to, čo som pred prázdninami obchádzala.
  • Cez víkend sa musím naučiť na tri veľké písomky, a to som tie učivá ani nevidela, lebo na všetko vždy kašlem.
  • Nebaví ma škola.
  • Hrozne ma nebaví škola.
  • A stresuje ma. Zbytočne.
  • Večer neviem zaspať, aj keď som predtým ako si ľahnem do postele unavená. Potom som ráno hrozne nevyspatá. (Púšťam si Kida.)
  • Musím urobiť práce do školy v grafickom programe. Lenže nemám dobrý program. A nedá sa mi žiadny stiahnuť, lebo počítač sa akurát teraz rozhodol, že bude mať plnú pamäť.
  • Bojím sa. Je jedno čoho.
  • A som šťatsná, že prvý týždeň je za mnou, bez toho, aby som išla za školu. (Ani nepočítam koľkokrát som mala z tade chuť odísť...alebo rovno ujsť.)
  • Naša škola je ústav.
  • Každý si to uvedomuje.
  • Autobusy a vlastne všetko je drahšie...
  • Chýba mi ten pokoj aký je cez prázdniny.
  • Dúfam, že ma štvorka na vysvedčení minie. Nikto o ňu nestojí. A hlavne nie môj otec.
  • Jedine s ním je všetko v rovnováhe.
The Prayer

Písala som, ale som to zmazala, že ak príde dobrá príležitosť, začnem debatu s ním. Mala som husté reči, lebo som si uvedomila, že čoskoro bude všetkému koniec. Ale reči sú iné ako realita. Hrozne ma pri ňom klepe. :D Príšerne! Ledva vykokcem pozdrav.
A vravela som si, že tá príležitosť príde. A ju spoznám. A využijem ju. Aj keď vtedy vyzeralo všetko v môj neprospech. Ale tá príležitosť prišla. Vo...štvrtok. Ale zľakla som sa. Lebo, kurva veľmi, mi na ňom záleží.
Štvrtok ráno. Sedela som vedľa Cala v autobuse. A potom nastúpil on. Stál nado mnou. Úplne blízko mňa. Moja ruka sa dotýkala jeho neviem čoho. :D Teda lebo takto mi to vychádza na jedno isté miesto... Ale... Zdá sa mi, že to bolo medzi bruchom a nohami. :D No tuším nohy to boli. Nie! Tuším jeho bok. Áno tak, tak to bolo. Fú...
Cítila som ho. Stál tam nado mnou. Ja pod ním sedela. Bolo to fajn. Viac než fajn.Vtedy som mala pocit, že keby som ho vtedy aj tou rukou objala, nebolo by to nič čudné. Úplne stál nadomnou. Cítila som jeho teplo. A bolo to fajn. Viac než fajn.
A v ten istý deň sme išli aj spoločným autobusom domov. On tam už stál, väčšina ľudí bola už vo vnútri. Dokráčala som tam. Asi meter od neho som stála. Pozeral sa predtým na mňa ako som tak kráčala. A ja na neho. Bez pardonu. :D
Potom odvrátil hlavu, tesne predtým ako som tam prišla. Stála som tam - chvíľu. Pozrel na mňa a ja na neho. Jeho modré oči. Jeho modré oči. Jeho modré oči... A takmer naraz sme pozdravili. Ale on skôr. A ak nás v tej chvíli niekto videl asi si klepkal na čelo. Museli sme vyzerať...minimálne čudne.
Pretože ja som to na ňom videla. Ako mu to nie je jedno. Že čo bolo. Možno. Tváril sa tak ako ja. Hneď ako zaznel pozdrav. Ako sme si naraz pozerali tak tesne do očí, chvíľa, keď sme rýchlo odvrátili tvár, pretože vám vravím, že v tom je viac. Netváril by sa tak, ak by som mu bola ľahostajná. Viem to. Videla som to.
Smejem sa.
Lebo viem, že sa znovu popálim. Takéto tu už bolo. Časy, keď som myslela, že sme konečne k sebe bližšie.
V hlave mi výryli otázky, ktoré by som sa ho opýtala. Ale nedokázala som to. Strčila som si ruky do vreciek, pretože som sa triasla. A to nemusí vidieť.
Nastúpili sme. A mohla som si k nemu sadnúť, ak by som už predtým začala nejakú konverzáciu. Uvedomila som si to potom. Ako som si sadla dve miesta cez uličku za neho. Že to bola tá príležitosť. Taká, ktorá už možno nebude. Ale bála som sa. Veľmi.
Škoda. Moja.
Ale potom na ďalšej zastávke nasadol Cal, sadol si vedľa mňa, niečo hovoril, a vtedy otočil hlavu on. Pohľad....
Vystúpili sme. On za mnou. Rozprával sa s Calom. Mohla som na neho pokojne pozerať. A on bol nervózny. Z toho, že sa pozerám. Nervózny úsmev. Taký aký mávam ja, keď sa s niekým rozprávam a on na mňa čumí. Páčilo sa mi to. A potom odišiel. Aj my.
Po dlhom čase som mala dobrú náladu. :) Vravím, že iba s ním je vesmír v rovnováhe. Hrozne mi to chýbalo. Tie pohľady. A pocit, že je v tom viac. A dostala som to. A možno aj viac.
Milujem to teplo, čo z neho išlo v to ráno na mňa. Tá blízkosť. Ten nesmelý pozdrav.
Vybrala som si všetky ťažšie cesty. Vtedy, keď som mu napísala. Dnes, už viem, že najľahšia cesta sa k nemu dostať by bola cez kamarátstvo. Možno by mi to nezaručilo jeho lásku. Ale bolo by to lepšie. Nechýbal by mi tak. Je to ťažké. Malé kroky. Vpred.
A dnes ráno. Cestou do školy. On predomnou. S Ajvon sme sa smiali, on sa otočil, široký úsmev. Na mňa. Trochu som sa zľakla. Ale viem, že nič lepšie sa mi na ráno nemohlo stať.
Celá škola je jedna katastrofa. Učitelia a ich obrovské spiknutie proti mne. A čo? Usmial sa na mňa. Hneď ráno. A ja môžem zabudnúť na všetko a lietať v oblakoch.
Nachvíľu.
Mám čo robiť cez víkend. Realita je krutá.
Ale milujem ho. Jaj, to sem nemôžem písať.

One love - KiD CuDi

13. ledna 2011 v 16:49 | Tessa* |  Images
Prebrala som jeho priezvisko. Už dávno.(na tej stránke, ktorej meno nevyslovujeme) Milujem jeho hlas. Páči sa mi na fotkách, kde má tenisky. A košele! Milujem jeho štýl. Nemám rada raperov. Ale jeho áno. Lebo jeho hudba je tak trochu iná. Skvelá. Zlepšuje mi náladu. On. A jeho spev. If I die before I wake.... Ešte dáávno som o ňom písala články, zamilovala som sa do neho, keď som videla klip pesničky Memories. A vy musíte zdielať tú lásku so mnou. :D Ale ak nechcete nemusíte. Ale každý kto ho má rád je môj obľúbený človek. :D Ak to tak môžem napísať. Ale som rada, že nie je až tak populárny (teda aspoň na Slovensku), lebo mám rada to, čo iný ani nie. A naopak. Nemám rada veci, ľudí a pod., ktoré sú hrozne obľúbené a známe. Aj keď to určite neplatí vždy. Dobre, dosť bolo kecov.
KiD CuDi...

kc1
kc2
kc3
kc3
kc4
kc5
kresba KidC.
:DD Ah no. Moja kresba v škole, keď som mala robiť na dôležitejších prácach (ale komu sa chce robiť to čo musí?). Preto som si nakreslila jeho. Je krásny. V skutočnosti. Na obrázku...nie. :D

gallery01

5. ledna 2011 v 20:09 | Tessa* |  Images

Láska je vždy krásna, aj keď je nešťastná. Naučí vás chápať iných. E. Piaf

i1
i2
i3
once
glen + marketa
when..
,.,:>

O tom ako sme na prelome roku zistili, že existujú aj super chlapi! :D

2. ledna 2011 v 12:51 | posilvestrovská Tessa* |  Články
Asi najlepšie oslávenie odchodu roku 2010 aké som kedy zažila. Nemám rada tie reči, že novým rokom začína niečo nové, a už vôbec nie život. Je to iba prelom rokov, ak chceme niečo zmeniť, tak to môžme urobiť kedykoľvek inokedy.
Mám rada bezpečie domova a možno by som naposlednú chvíľu odvolala náš výlet do hlavného mesta, keby už nemáme kúpené lístky na vlak (ktoré neboli práve najlacnejšie). Rodičom, teda mame, pretože s otcom som už dlhšie neprehovorila, som klamala, že idem iba spať k Zoey, pretože by ma nepustila, keby vedela kam naozaj idem. Viac menej som išla do Bratislavy plná obáv, ale myslím si, že nikde inde by som sa nezabavila viac.
Všetky veci, ktoré sa mi na tom páčili: dlhá cesta vlakom, cesta emhádečkou po večernej Bratislave, príchod na námestie a zistenie, že jeden bar je otvorený až do 5 ráno (čo nakoniec pre nás nebolo dôležité), Polemik a Komplikovanáááá, púšťanie lampiónov, to, že ste mohli tancovať úplne všade, pretože mesto bolo plné ľudí a hudby, odpočítavanie, ohňostroj (najväčší na Slovensku, ževraj :D), Čech, tancovanie s Čechom, zistenie, ktoré som už viac menej vedela - že milujem Čechov, to keď tak zlato vyslovoval naše mená, spoznanie ďalších chalanov, s ktorými sme poblúdili celú BA, aby sme našli ešte nejaký otvorený bar, do ktorého sme nešli, pretože vstup bol 12 éčok!!!, pitie šampusu, pusa od Čecha (je jedno ako sa volal!) keď už musel odísť, chalan,ktorý pozeral vedľa, cestovanie na čierno, sedenie v kuchyni v byte, tých chalanov, smiech s Adamom, polemizovanie o ryži, ľahký dvojhodinový spánok, keď som ležala s jedným chalanom v posteli, pretože tam nebolo miesto, ale chcela som radšej ležať vedľa Adama, tranzvestita v ich byte - volal sa Katka (vyslovujte s hrubým hlasom), o tom, že keď sa minie ryža, bude koniec sveta a cesta domov vlakom, keď si k nám prisadli dvaja francúzi, pričom jeden teraz žil v Škótsku, a mal bundu Ireland () a tričko Slovakia. :DD Tí dvaja boli super, Zoey s nimi precvičovala angličtinu, ja som lámala angličtinu a bola som unavená (dobrá výhovorka). Ale ten Tiery, vedľa mňa sedel, niečo hovoril a ja som sa topila v jeho očiach, zobral mi časopis a povedal: "Hey! This is me!. Učil nás po francúzsky a my jeho po slovensky. Bonne année - šťatsný nový rok. :) On povedal: Strašný nový rok. :DD Ale vedel dosť po slovensky, nato, že tu bol prvýkrát. Druhý sa volal Pierik, to bol ten, čo bol aj v Írsku, z mobilu púšťal škótsku hudbu a vedel pekne vysloviť šťastný.
Z celého článku vyplýva, že zahraničný chlapci sú soo cute!!!!!!
A v Bratislave ich bolo asi viac ako Slovákov.
Milujem ich. A Silvester v Bratislave... Aj keď ja veľmi neuznávam oslavy príchodu nového roku, ale doma som si povedala, že lepšie ako keby mám sedieť doma (čo mám aj celkom rada) a myslieť na Jura. Pretože on išiel na Silvestra do kolien. Môžem ísť aj ja no nie? A tak som išla a neľutujem, aj keď tých ľudí, čo som tam spoznala už neuvidím, mám čísla na mobil, ale každému bolo jasné, že nezavolá ani jeden, ale ostanú aspoň pekné spomienky (slzy na krajíčku).
Prišla som domov, ľahla si do postele, Calovi zazvonil mobil. A mal to zapnuté na hlasnom, tak som počula Jurov hlas, chcel prísť, ale Cal bol rád, že leží, tak zložili, a ja som si uvedomila, že na niektorých chalanov tam naozaj nemal, ale som späť a tu sa vracia všetko do starého, preto mi začal chýbať. Chvíľu sme rozoberali Silvester s Calom, až kým som neupadla do menšej kómy z celej únavy. A to sa chcem prepracovať k tomu úžasnému snu, kde bol u nás Juro, vošiel dnu, potom sa vrátil za mnou pred dom, lebo som mu povedala, nech ostane so mnou, sedeli sme tam, takmer som ho pobozkala, ale povedal, že nie, ale bola som tak blízučko neho, a celé to bohvie ako pokračovalo, ale viem, že ešte v tom sne som si hovorila, že to sa mi nesníva, že to je aké úžasné, ale naoazj sa mi to iba snívalo a to bolo sklamanie... Veľké. Nevadí, idem si pustiť Sex v meste.
A ďakujem nejakej náhode, že nás spojila s tými francúzmi, pretože boli presne ako ja a Zoey, teda my iba o tom snívame, ale oni už spolu cestujú po svete...

Je t'aime [žutém]