24. ledna 2011 v 19:06 | Tessa*
|
- Nadávam.
- Nie.
- Ale nadávam.
- Nie, nenadávaš.
- Ale áno.
- Ešte som ťa nepočul...
- Asi preto, že si tie nadávky iba myslím. Hlavou mi lieta nekončiaci príval nadávok.
- Dobre, fajn. Tak mi povedz jednu nadávku.
- Nie, nemôžem. Pretože je to vulgárne.
Celkom strácam dôveru v ľudí. Po koľkýkrát to píšem? Nemám komu veriť. Iba virtuálnemu svetu. Teda svetu písmeniek, kde je jedno aká som. Kde je všetko iné. Ako som sa previnila voči ľuďom, ktorí sa pokúšajú ma zhodiť? A aj sa im to darí. Možno lepšie ako chcú. Ajvon už od rána do mňa hustila, pretože som prišla na neskorší autobus. A kopala si do mňa slovami. Mysliac si, že všetko vždy budem iba prhĺtať. Prehltla som a nič som jej nepovedala, iba ignor. Ignorácia rieši veľa vecí, keď nemáte odvahu niečo povedať. Zoey by som chcela vykričať ako ma už obťažujú jej reči o chalanoch. Chalani. Už len to slovo mi nevonia. Prečo jej to proste nepoviem? Ako ma to hrozne štve... Ale koho by som potom mala? Nikoho. Nikoho! Ale ja už nechcem viac také víkendy ako kedysi. Tak všetko prehĺtam. To ako sa na mňa vybodla stará kamoška. To ako si nikdy s nikým nerozumiem, pretože vždy mi začne niečo vadiť. Ale to sa mám vážne tváriť, že mi nič nerobí...? "A čo Puri hovoril smiešne cez víkend?" Myslela som si, že jej vybijem zuby. Že s nej vymlátim dušu a... Pripomeniem jej, že ja som tá, čo počúva tie jej sračky celé dni. O tom ako ho ona chce, o tom, že je to kokot a potom zlatúšik. A na to, keď poviem, že ona tomu s Jurom nerozumie, sa urazí, lebo jasné , že rozumie. Ale hovno tak rozumie tomu. Inak by nemala také pridrbané otázky. S jediným zámerom. Ublížiť mi. Lebo, áno, hrozne som sa previnila, keď ma ona ráno zobudila vyvolávaním na mobil, aby som prišla skôr do mesta, a keď som nechcela, tak som lenivá a bla bla. Lenže ja jej na to seriem. Neverím, že sa môže za niečo také na mňa hnevať... Že si so mňa každý robí iba bábku, do ktorej si môže udrieť.
A ak ešte raz z nej vyjde ironické slovo na Jura, tak buď jej rozbijem hlavu o najbližší radiátor, alebo jej poviem, že ľutujem, že som jej o ňom hovorila a nech si láskavo piču robí z niekoho iného.
Tak hrozne si už nechcem nechať skákať po hlave.
A ak Zoey ešte niečo tresne o tých všetkých sráčoch, ktorých rieši naraz, tak jej poviem nech sklapne. Kto to má počúvať? Do riti nie som odkázaná na tie jej reči... A na to aby zamietla všetko dobré, čo sa stalo mne a to jej vyznelo nakoniec ako zážitok za sto bodov.
Ako ja neznášam ľudí.
A zabilo sa to celé tým, keď som ledva-ledva stihla autobus domov a on si tam sedel. Pozdravila som sa jemu aj Calovi, ale on to tuším odignoroval. A potom vystúpil hneď na prvej zastávke a myslela som, že sa tam pred všetkými rozplačem. Kid mi hral z mobilu na plné gule. Ale čo to pomohlo. Nebolo to hlasnejšie ako tá nenávisť a smútok zároveň. Zmes nechuti byť aj ďalej súčasťou tohto skorumpovaného sveta.
Na mne si liečia svoje komplexy.
Tak som sa išla prejsť sama do tej zimy. A fotila som, lebo to sa mi zdalo ako jediné svetlo tohto dňa. A aj ďalších. Ale prečo ľudia tak ubližujú?
Sú tak zúfalí, že chcú so sebou stiahnuť aj ostatných? Sú slabosi, tak to zakrývajú ubližovaním? Alebo sa tak jednoducho narodili? Alebo ich k tomu dohnala dnešná doba, ktorá nie je stavaná na labilné povahy ako som ja?
Vo svete nie je nič harmonické. Všetko dobro sa kryje so zlom. Je to akoby na váhach. Len istý okamih jedno prevyšuje nad druhým, ale vždy sa to musí dorovnať. To je asi rovnováha vesmíru. Vyvážené dobro a zlo.
A tak som fotila, pretože mi to prináša lepšie myšlienky a vyrovnala tým vesmír.
Aké to tam je celé zaplavené...
© 2010 by Tessa*
Moc se mi líbí ten západ slunce a měsíc :)