If I die before I wake....

14. ledna 2011 v 17:29 | Tessa* |  Články

Tento blog je takmer celý o ňom. Preto mi je už zvláštne písať niečo takéto po stýkrát. Väčšinu článkov dám iba do rozpísaných. Potrebujem sa vypísať, ale nechcem to už zverejňovať.
Pretože sa bojím, že to tu číta niekto z reálu. Pretože na to máte už taký názor, že by aj stačilo o ňom. A pretože, niektoré veci by sa jednoducho nemali písať na takéto miesto.
A netuším či nakoniec tento článok zverejním.
Ale...píšem. Len tak.
  • Začala sa škola a na mňa sa sype všetko to, čo som pred prázdninami obchádzala.
  • Cez víkend sa musím naučiť na tri veľké písomky, a to som tie učivá ani nevidela, lebo na všetko vždy kašlem.
  • Nebaví ma škola.
  • Hrozne ma nebaví škola.
  • A stresuje ma. Zbytočne.
  • Večer neviem zaspať, aj keď som predtým ako si ľahnem do postele unavená. Potom som ráno hrozne nevyspatá. (Púšťam si Kida.)
  • Musím urobiť práce do školy v grafickom programe. Lenže nemám dobrý program. A nedá sa mi žiadny stiahnuť, lebo počítač sa akurát teraz rozhodol, že bude mať plnú pamäť.
  • Bojím sa. Je jedno čoho.
  • A som šťatsná, že prvý týždeň je za mnou, bez toho, aby som išla za školu. (Ani nepočítam koľkokrát som mala z tade chuť odísť...alebo rovno ujsť.)
  • Naša škola je ústav.
  • Každý si to uvedomuje.
  • Autobusy a vlastne všetko je drahšie...
  • Chýba mi ten pokoj aký je cez prázdniny.
  • Dúfam, že ma štvorka na vysvedčení minie. Nikto o ňu nestojí. A hlavne nie môj otec.
  • Jedine s ním je všetko v rovnováhe.
The Prayer

Písala som, ale som to zmazala, že ak príde dobrá príležitosť, začnem debatu s ním. Mala som husté reči, lebo som si uvedomila, že čoskoro bude všetkému koniec. Ale reči sú iné ako realita. Hrozne ma pri ňom klepe. :D Príšerne! Ledva vykokcem pozdrav.
A vravela som si, že tá príležitosť príde. A ju spoznám. A využijem ju. Aj keď vtedy vyzeralo všetko v môj neprospech. Ale tá príležitosť prišla. Vo...štvrtok. Ale zľakla som sa. Lebo, kurva veľmi, mi na ňom záleží.
Štvrtok ráno. Sedela som vedľa Cala v autobuse. A potom nastúpil on. Stál nado mnou. Úplne blízko mňa. Moja ruka sa dotýkala jeho neviem čoho. :D Teda lebo takto mi to vychádza na jedno isté miesto... Ale... Zdá sa mi, že to bolo medzi bruchom a nohami. :D No tuším nohy to boli. Nie! Tuším jeho bok. Áno tak, tak to bolo. Fú...
Cítila som ho. Stál tam nado mnou. Ja pod ním sedela. Bolo to fajn. Viac než fajn.Vtedy som mala pocit, že keby som ho vtedy aj tou rukou objala, nebolo by to nič čudné. Úplne stál nadomnou. Cítila som jeho teplo. A bolo to fajn. Viac než fajn.
A v ten istý deň sme išli aj spoločným autobusom domov. On tam už stál, väčšina ľudí bola už vo vnútri. Dokráčala som tam. Asi meter od neho som stála. Pozeral sa predtým na mňa ako som tak kráčala. A ja na neho. Bez pardonu. :D
Potom odvrátil hlavu, tesne predtým ako som tam prišla. Stála som tam - chvíľu. Pozrel na mňa a ja na neho. Jeho modré oči. Jeho modré oči. Jeho modré oči... A takmer naraz sme pozdravili. Ale on skôr. A ak nás v tej chvíli niekto videl asi si klepkal na čelo. Museli sme vyzerať...minimálne čudne.
Pretože ja som to na ňom videla. Ako mu to nie je jedno. Že čo bolo. Možno. Tváril sa tak ako ja. Hneď ako zaznel pozdrav. Ako sme si naraz pozerali tak tesne do očí, chvíľa, keď sme rýchlo odvrátili tvár, pretože vám vravím, že v tom je viac. Netváril by sa tak, ak by som mu bola ľahostajná. Viem to. Videla som to.
Smejem sa.
Lebo viem, že sa znovu popálim. Takéto tu už bolo. Časy, keď som myslela, že sme konečne k sebe bližšie.
V hlave mi výryli otázky, ktoré by som sa ho opýtala. Ale nedokázala som to. Strčila som si ruky do vreciek, pretože som sa triasla. A to nemusí vidieť.
Nastúpili sme. A mohla som si k nemu sadnúť, ak by som už predtým začala nejakú konverzáciu. Uvedomila som si to potom. Ako som si sadla dve miesta cez uličku za neho. Že to bola tá príležitosť. Taká, ktorá už možno nebude. Ale bála som sa. Veľmi.
Škoda. Moja.
Ale potom na ďalšej zastávke nasadol Cal, sadol si vedľa mňa, niečo hovoril, a vtedy otočil hlavu on. Pohľad....
Vystúpili sme. On za mnou. Rozprával sa s Calom. Mohla som na neho pokojne pozerať. A on bol nervózny. Z toho, že sa pozerám. Nervózny úsmev. Taký aký mávam ja, keď sa s niekým rozprávam a on na mňa čumí. Páčilo sa mi to. A potom odišiel. Aj my.
Po dlhom čase som mala dobrú náladu. :) Vravím, že iba s ním je vesmír v rovnováhe. Hrozne mi to chýbalo. Tie pohľady. A pocit, že je v tom viac. A dostala som to. A možno aj viac.
Milujem to teplo, čo z neho išlo v to ráno na mňa. Tá blízkosť. Ten nesmelý pozdrav.
Vybrala som si všetky ťažšie cesty. Vtedy, keď som mu napísala. Dnes, už viem, že najľahšia cesta sa k nemu dostať by bola cez kamarátstvo. Možno by mi to nezaručilo jeho lásku. Ale bolo by to lepšie. Nechýbal by mi tak. Je to ťažké. Malé kroky. Vpred.
A dnes ráno. Cestou do školy. On predomnou. S Ajvon sme sa smiali, on sa otočil, široký úsmev. Na mňa. Trochu som sa zľakla. Ale viem, že nič lepšie sa mi na ráno nemohlo stať.
Celá škola je jedna katastrofa. Učitelia a ich obrovské spiknutie proti mne. A čo? Usmial sa na mňa. Hneď ráno. A ja môžem zabudnúť na všetko a lietať v oblakoch.
Nachvíľu.
Mám čo robiť cez víkend. Realita je krutá.
Ale milujem ho. Jaj, to sem nemôžem písať.
 


Komentáře

1 miralen | Web | 14. ledna 2011 v 17:40 | Reagovat

Realita je krutá.
Ale... bez ní by to nebylo ono.
Nejspíš.

2 Juicy Fruit | Web | 14. ledna 2011 v 17:43 | Reagovat

[1]: uplne s tebou suhlasim...

3 Ashley | Web | 14. ledna 2011 v 18:30 | Reagovat

Tento článok sa mi páči...ak to cítiš správne...je tu nádej :-) a nie malá :-)

4 ellie | Web | 14. ledna 2011 v 20:05 | Reagovat

Nebaví ma škola. Ani mňa. Vôbec ma nebaví. A bolí ma z nej hlava. Si na tom ako ja. Chcem spať nespím. A ked zaspím zobudím sa stokrát. O tretej ráno vstanem a myslím si že už terba vstávať, vstanem a zistím že je len tri hodin. Ja nejdem do školy štvrtok. Ja budem mať štyrku. Dve štyrky. Je mi jedno čo chcú rodičia. Jeho neviem čoho, trošku divne to len znie :D, ale lubim ťa mici. Ale ja ťa obdivujem. že ty to všetko tak dokážeš, však to po tom všetkom po tej pošte musí byť minimálne divné zdraviť sa. A tváriť sa že šetko oukej.Chýbajú. Aj mne. Celý deň počúvam Kida. Chýbajú mi. Do piči, nemajú mi chýbať tak prečo mi chýbajú? Tie pojebané predstavy ako som ho milovala a predstavovala si že leží vedľa mňa a ja budem počuť jeho dych. Ďakujem za tú pesničku. Kid ma vždy ukľudní. Aj teraz keď sú švetci von. Určite aj ty. Len ja tu sedím. Lebo všetci moji akože kamaráti na mna vždy jebú. A vždy miv tedy pomože Kidov hlas. Jeho pesničky sú ako také zhulenacke. Proste ta tahá do jednej strany a do druhej.. chápeš? Usmial sa ;). Perfektné ♥.

5 Kví-Kví | Web | 15. ledna 2011 v 0:09 | Reagovat

Ách, zlato, já  bych ti to tak přála, doufám, že to vyjde!

Škola no. Škola je zabiják. Nechápu, jak jsem tenhle týden vydržela a nevím, jak vydržím ten další. A pak další dva a půl roku v ústavu. Taky máme ústav. Jenom čekám, kdy nám přidělaj na hrudník cedulky s číslama, protože nic víc nejsme. Jenom čísla, na kterých si půlka učitelů léčí mindráky a druhá ani nemá zájem se starat, jak a proč.

6 Bloody Desire | Web | 15. ledna 2011 v 9:05 | Reagovat

Pustila som si tú pesničku čo sem dáváš a prečítala si ten tvôj "príbeh lásky" a veľmi dobre sa mi to čítalo..Chápem,že ťa nebaví škola ani mňa nebaví,ale tak ja to mám asi ľahšie..Ja chcem spolužiaka takže ho uvidím vlastne stále,ale ty nie..Možno by teda nebolo na škodu sa k nemmu priblížiť ako kamarátka veď to by ťa určite neod*ebal.. Keď sa na teba tak pekne smeje..x)

7 Charlie | Web | 15. ledna 2011 v 20:33 | Reagovat

Ja mám rada každý jeden článok, ktorý napíšeš. Nikdy som si nepovedala, že už by o ňom stačilo, lebo je to tvoje miesto, on sa už tak nejak ne/dobrovoľne stal súčasťou tvojho života, teda aj toho tu.

8 Innocent* | Web | 16. ledna 2011 v 17:45 | Reagovat

Víš proč tak ráda čtu tvoje články? Protože se čtou tak moc dobře a protože se v nich můžu hledat :(
Taky si často píšu jen tak "do šuplíku". věcí, které nikdo nesmí vědět, věci nad kterými by lidi zavrtěli hlavou.
Obdivuju ten vztah mezi váma..Úplně z těch tvých článků cítím to napětí mezi vámi. Ale asi by jsi už opravdu měla sebrat odvahu a někdy ho na té zastávce zastavit. Zeptat se jak se má, jak mu to jde ve škole.. Protože pokud to takhle půjde dál, zabije tě to.. Vždyť to takhle nejde. :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.