Články

Bullshit

24. ledna 2011 v 19:06 | Tessa*
 - Nadávam.
- Nie.
- Ale nadávam.
- Nie, nenadávaš.
- Ale áno.
- Ešte som ťa nepočul...
- Asi preto, že si tie nadávky iba myslím. Hlavou mi lieta nekončiaci príval nadávok.
- Dobre, fajn. Tak mi povedz jednu nadávku.
- Nie, nemôžem. Pretože je to vulgárne.

Celkom strácam dôveru v ľudí. Po koľkýkrát to píšem? Nemám komu veriť. Iba virtuálnemu svetu. Teda svetu písmeniek, kde je jedno aká som. Kde je všetko iné. Ako som sa previnila voči ľuďom, ktorí sa pokúšajú ma zhodiť? A aj sa im to darí. Možno lepšie ako chcú. Ajvon už od rána do mňa hustila, pretože som prišla na neskorší autobus. A kopala si do mňa slovami. Mysliac si, že všetko vždy budem iba prhĺtať. Prehltla som a nič som jej nepovedala, iba ignor. Ignorácia rieši veľa vecí, keď nemáte odvahu niečo povedať. Zoey by som chcela vykričať ako ma už obťažujú jej reči o chalanoch. Chalani. Už len to slovo mi nevonia. Prečo jej to proste nepoviem? Ako ma to hrozne štve... Ale koho by som potom mala? Nikoho. Nikoho! Ale ja už nechcem viac také víkendy ako kedysi. Tak všetko prehĺtam. To ako sa na mňa vybodla stará kamoška. To ako si nikdy s nikým nerozumiem, pretože vždy mi začne niečo vadiť. Ale to sa mám vážne tváriť, že mi nič nerobí...? "A čo Puri hovoril smiešne cez víkend?" Myslela som si, že jej vybijem zuby. Že s nej vymlátim dušu a... Pripomeniem jej, že ja som tá, čo počúva tie jej sračky celé dni. O tom ako ho ona chce, o tom, že je to kokot a potom zlatúšik. A na to, keď poviem, že ona tomu s Jurom nerozumie, sa urazí, lebo jasné , že rozumie. Ale hovno tak rozumie tomu. Inak by nemala také pridrbané otázky. S jediným zámerom. Ublížiť mi. Lebo, áno, hrozne som sa previnila, keď ma ona ráno zobudila vyvolávaním na mobil, aby som prišla skôr do mesta, a keď som nechcela, tak som lenivá a bla bla. Lenže ja jej na to seriem. Neverím, že sa môže za niečo také na mňa hnevať... Že si so mňa každý robí iba bábku, do ktorej si môže udrieť.
A ak ešte raz z nej vyjde ironické slovo na Jura, tak buď jej rozbijem hlavu o najbližší radiátor, alebo jej poviem, že ľutujem, že som jej o ňom hovorila a nech si láskavo piču robí z niekoho iného.
Tak hrozne si už nechcem nechať skákať po hlave.
A ak Zoey ešte niečo tresne o tých všetkých sráčoch, ktorých rieši naraz, tak jej poviem nech sklapne. Kto to má počúvať? Do riti nie som odkázaná na tie jej reči... A na to aby zamietla všetko dobré, čo sa stalo mne a to jej vyznelo nakoniec ako zážitok za sto bodov.
Ako ja neznášam ľudí.
A zabilo sa to celé tým, keď som ledva-ledva stihla autobus domov a on si tam sedel. Pozdravila som sa jemu aj Calovi, ale on to tuším odignoroval. A potom vystúpil hneď na prvej zastávke a myslela som, že sa tam pred všetkými rozplačem. Kid mi hral z mobilu na plné gule. Ale čo to pomohlo. Nebolo to hlasnejšie ako tá nenávisť a smútok zároveň. Zmes nechuti byť aj ďalej súčasťou tohto skorumpovaného sveta.
Na mne si liečia svoje komplexy.
Tak som sa išla prejsť sama do tej zimy. A fotila som, lebo to sa mi zdalo ako jediné svetlo tohto dňa. A aj ďalších. Ale prečo ľudia tak ubližujú?
Sú tak zúfalí, že chcú so sebou stiahnuť aj ostatných? Sú slabosi, tak to zakrývajú ubližovaním? Alebo sa tak jednoducho narodili? Alebo ich k tomu dohnala dnešná doba, ktorá nie je stavaná na labilné povahy ako som ja?
Vo svete nie je nič harmonické. Všetko dobro sa kryje so zlom. Je to akoby na váhach. Len istý okamih jedno prevyšuje nad druhým, ale vždy sa to musí dorovnať. To je asi rovnováha vesmíru. Vyvážené dobro a zlo.
A tak som fotila, pretože mi to prináša lepšie myšlienky a vyrovnala tým vesmír.

If I die before I wake....

14. ledna 2011 v 17:29 | Tessa*

Tento blog je takmer celý o ňom. Preto mi je už zvláštne písať niečo takéto po stýkrát. Väčšinu článkov dám iba do rozpísaných. Potrebujem sa vypísať, ale nechcem to už zverejňovať.
Pretože sa bojím, že to tu číta niekto z reálu. Pretože na to máte už taký názor, že by aj stačilo o ňom. A pretože, niektoré veci by sa jednoducho nemali písať na takéto miesto.
A netuším či nakoniec tento článok zverejním.
Ale...píšem. Len tak.
  • Začala sa škola a na mňa sa sype všetko to, čo som pred prázdninami obchádzala.
  • Cez víkend sa musím naučiť na tri veľké písomky, a to som tie učivá ani nevidela, lebo na všetko vždy kašlem.
  • Nebaví ma škola.
  • Hrozne ma nebaví škola.
  • A stresuje ma. Zbytočne.
  • Večer neviem zaspať, aj keď som predtým ako si ľahnem do postele unavená. Potom som ráno hrozne nevyspatá. (Púšťam si Kida.)
  • Musím urobiť práce do školy v grafickom programe. Lenže nemám dobrý program. A nedá sa mi žiadny stiahnuť, lebo počítač sa akurát teraz rozhodol, že bude mať plnú pamäť.
  • Bojím sa. Je jedno čoho.
  • A som šťatsná, že prvý týždeň je za mnou, bez toho, aby som išla za školu. (Ani nepočítam koľkokrát som mala z tade chuť odísť...alebo rovno ujsť.)
  • Naša škola je ústav.
  • Každý si to uvedomuje.
  • Autobusy a vlastne všetko je drahšie...
  • Chýba mi ten pokoj aký je cez prázdniny.
  • Dúfam, že ma štvorka na vysvedčení minie. Nikto o ňu nestojí. A hlavne nie môj otec.
  • Jedine s ním je všetko v rovnováhe.
The Prayer

Písala som, ale som to zmazala, že ak príde dobrá príležitosť, začnem debatu s ním. Mala som husté reči, lebo som si uvedomila, že čoskoro bude všetkému koniec. Ale reči sú iné ako realita. Hrozne ma pri ňom klepe. :D Príšerne! Ledva vykokcem pozdrav.
A vravela som si, že tá príležitosť príde. A ju spoznám. A využijem ju. Aj keď vtedy vyzeralo všetko v môj neprospech. Ale tá príležitosť prišla. Vo...štvrtok. Ale zľakla som sa. Lebo, kurva veľmi, mi na ňom záleží.
Štvrtok ráno. Sedela som vedľa Cala v autobuse. A potom nastúpil on. Stál nado mnou. Úplne blízko mňa. Moja ruka sa dotýkala jeho neviem čoho. :D Teda lebo takto mi to vychádza na jedno isté miesto... Ale... Zdá sa mi, že to bolo medzi bruchom a nohami. :D No tuším nohy to boli. Nie! Tuším jeho bok. Áno tak, tak to bolo. Fú...
Cítila som ho. Stál tam nado mnou. Ja pod ním sedela. Bolo to fajn. Viac než fajn.Vtedy som mala pocit, že keby som ho vtedy aj tou rukou objala, nebolo by to nič čudné. Úplne stál nadomnou. Cítila som jeho teplo. A bolo to fajn. Viac než fajn.
A v ten istý deň sme išli aj spoločným autobusom domov. On tam už stál, väčšina ľudí bola už vo vnútri. Dokráčala som tam. Asi meter od neho som stála. Pozeral sa predtým na mňa ako som tak kráčala. A ja na neho. Bez pardonu. :D
Potom odvrátil hlavu, tesne predtým ako som tam prišla. Stála som tam - chvíľu. Pozrel na mňa a ja na neho. Jeho modré oči. Jeho modré oči. Jeho modré oči... A takmer naraz sme pozdravili. Ale on skôr. A ak nás v tej chvíli niekto videl asi si klepkal na čelo. Museli sme vyzerať...minimálne čudne.
Pretože ja som to na ňom videla. Ako mu to nie je jedno. Že čo bolo. Možno. Tváril sa tak ako ja. Hneď ako zaznel pozdrav. Ako sme si naraz pozerali tak tesne do očí, chvíľa, keď sme rýchlo odvrátili tvár, pretože vám vravím, že v tom je viac. Netváril by sa tak, ak by som mu bola ľahostajná. Viem to. Videla som to.
Smejem sa.
Lebo viem, že sa znovu popálim. Takéto tu už bolo. Časy, keď som myslela, že sme konečne k sebe bližšie.
V hlave mi výryli otázky, ktoré by som sa ho opýtala. Ale nedokázala som to. Strčila som si ruky do vreciek, pretože som sa triasla. A to nemusí vidieť.
Nastúpili sme. A mohla som si k nemu sadnúť, ak by som už predtým začala nejakú konverzáciu. Uvedomila som si to potom. Ako som si sadla dve miesta cez uličku za neho. Že to bola tá príležitosť. Taká, ktorá už možno nebude. Ale bála som sa. Veľmi.
Škoda. Moja.
Ale potom na ďalšej zastávke nasadol Cal, sadol si vedľa mňa, niečo hovoril, a vtedy otočil hlavu on. Pohľad....
Vystúpili sme. On za mnou. Rozprával sa s Calom. Mohla som na neho pokojne pozerať. A on bol nervózny. Z toho, že sa pozerám. Nervózny úsmev. Taký aký mávam ja, keď sa s niekým rozprávam a on na mňa čumí. Páčilo sa mi to. A potom odišiel. Aj my.
Po dlhom čase som mala dobrú náladu. :) Vravím, že iba s ním je vesmír v rovnováhe. Hrozne mi to chýbalo. Tie pohľady. A pocit, že je v tom viac. A dostala som to. A možno aj viac.
Milujem to teplo, čo z neho išlo v to ráno na mňa. Tá blízkosť. Ten nesmelý pozdrav.
Vybrala som si všetky ťažšie cesty. Vtedy, keď som mu napísala. Dnes, už viem, že najľahšia cesta sa k nemu dostať by bola cez kamarátstvo. Možno by mi to nezaručilo jeho lásku. Ale bolo by to lepšie. Nechýbal by mi tak. Je to ťažké. Malé kroky. Vpred.
A dnes ráno. Cestou do školy. On predomnou. S Ajvon sme sa smiali, on sa otočil, široký úsmev. Na mňa. Trochu som sa zľakla. Ale viem, že nič lepšie sa mi na ráno nemohlo stať.
Celá škola je jedna katastrofa. Učitelia a ich obrovské spiknutie proti mne. A čo? Usmial sa na mňa. Hneď ráno. A ja môžem zabudnúť na všetko a lietať v oblakoch.
Nachvíľu.
Mám čo robiť cez víkend. Realita je krutá.
Ale milujem ho. Jaj, to sem nemôžem písať.

O tom ako sme na prelome roku zistili, že existujú aj super chlapi! :D

2. ledna 2011 v 12:51 | posilvestrovská Tessa*
Asi najlepšie oslávenie odchodu roku 2010 aké som kedy zažila. Nemám rada tie reči, že novým rokom začína niečo nové, a už vôbec nie život. Je to iba prelom rokov, ak chceme niečo zmeniť, tak to môžme urobiť kedykoľvek inokedy.
Mám rada bezpečie domova a možno by som naposlednú chvíľu odvolala náš výlet do hlavného mesta, keby už nemáme kúpené lístky na vlak (ktoré neboli práve najlacnejšie). Rodičom, teda mame, pretože s otcom som už dlhšie neprehovorila, som klamala, že idem iba spať k Zoey, pretože by ma nepustila, keby vedela kam naozaj idem. Viac menej som išla do Bratislavy plná obáv, ale myslím si, že nikde inde by som sa nezabavila viac.
Všetky veci, ktoré sa mi na tom páčili: dlhá cesta vlakom, cesta emhádečkou po večernej Bratislave, príchod na námestie a zistenie, že jeden bar je otvorený až do 5 ráno (čo nakoniec pre nás nebolo dôležité), Polemik a Komplikovanáááá, púšťanie lampiónov, to, že ste mohli tancovať úplne všade, pretože mesto bolo plné ľudí a hudby, odpočítavanie, ohňostroj (najväčší na Slovensku, ževraj :D), Čech, tancovanie s Čechom, zistenie, ktoré som už viac menej vedela - že milujem Čechov, to keď tak zlato vyslovoval naše mená, spoznanie ďalších chalanov, s ktorými sme poblúdili celú BA, aby sme našli ešte nejaký otvorený bar, do ktorého sme nešli, pretože vstup bol 12 éčok!!!, pitie šampusu, pusa od Čecha (je jedno ako sa volal!) keď už musel odísť, chalan,ktorý pozeral vedľa, cestovanie na čierno, sedenie v kuchyni v byte, tých chalanov, smiech s Adamom, polemizovanie o ryži, ľahký dvojhodinový spánok, keď som ležala s jedným chalanom v posteli, pretože tam nebolo miesto, ale chcela som radšej ležať vedľa Adama, tranzvestita v ich byte - volal sa Katka (vyslovujte s hrubým hlasom), o tom, že keď sa minie ryža, bude koniec sveta a cesta domov vlakom, keď si k nám prisadli dvaja francúzi, pričom jeden teraz žil v Škótsku, a mal bundu Ireland () a tričko Slovakia. :DD Tí dvaja boli super, Zoey s nimi precvičovala angličtinu, ja som lámala angličtinu a bola som unavená (dobrá výhovorka). Ale ten Tiery, vedľa mňa sedel, niečo hovoril a ja som sa topila v jeho očiach, zobral mi časopis a povedal: "Hey! This is me!. Učil nás po francúzsky a my jeho po slovensky. Bonne année - šťatsný nový rok. :) On povedal: Strašný nový rok. :DD Ale vedel dosť po slovensky, nato, že tu bol prvýkrát. Druhý sa volal Pierik, to bol ten, čo bol aj v Írsku, z mobilu púšťal škótsku hudbu a vedel pekne vysloviť šťastný.
Z celého článku vyplýva, že zahraničný chlapci sú soo cute!!!!!!
A v Bratislave ich bolo asi viac ako Slovákov.
Milujem ich. A Silvester v Bratislave... Aj keď ja veľmi neuznávam oslavy príchodu nového roku, ale doma som si povedala, že lepšie ako keby mám sedieť doma (čo mám aj celkom rada) a myslieť na Jura. Pretože on išiel na Silvestra do kolien. Môžem ísť aj ja no nie? A tak som išla a neľutujem, aj keď tých ľudí, čo som tam spoznala už neuvidím, mám čísla na mobil, ale každému bolo jasné, že nezavolá ani jeden, ale ostanú aspoň pekné spomienky (slzy na krajíčku).
Prišla som domov, ľahla si do postele, Calovi zazvonil mobil. A mal to zapnuté na hlasnom, tak som počula Jurov hlas, chcel prísť, ale Cal bol rád, že leží, tak zložili, a ja som si uvedomila, že na niektorých chalanov tam naozaj nemal, ale som späť a tu sa vracia všetko do starého, preto mi začal chýbať. Chvíľu sme rozoberali Silvester s Calom, až kým som neupadla do menšej kómy z celej únavy. A to sa chcem prepracovať k tomu úžasnému snu, kde bol u nás Juro, vošiel dnu, potom sa vrátil za mnou pred dom, lebo som mu povedala, nech ostane so mnou, sedeli sme tam, takmer som ho pobozkala, ale povedal, že nie, ale bola som tak blízučko neho, a celé to bohvie ako pokračovalo, ale viem, že ešte v tom sne som si hovorila, že to sa mi nesníva, že to je aké úžasné, ale naoazj sa mi to iba snívalo a to bolo sklamanie... Veľké. Nevadí, idem si pustiť Sex v meste.
A ďakujem nejakej náhode, že nás spojila s tými francúzmi, pretože boli presne ako ja a Zoey, teda my iba o tom snívame, ale oni už spolu cestujú po svete...

Je t'aime [žutém]

but there's something you should know, i just came to say hello

28. prosince 2010 v 14:32 | Tessa*
outfit 01
Pôvod tých vecí väčšinou neviem, okrem prsteňov - Arden a Banana Republic.
Dosť dlho mi trvalo, kým so všetko pozliepala dokopy, ale hlavne, že som to doviedla do úspešného konca. Nie je to veľmi outfit na toto obdobie, ale skôr jar/leto. Musela som tam dať aj košele, pretože tie sú práve mojou srdcovkou. Plus legíny, ktoré sú trochu zvláštne, ale páčia sa mi a aj náhrdelník s retro nádychom. Z týchto vecí vlastním jedine jeden kus košele, ale plánujem si kúpiť ďalšie (pretože na Vianoce som dostala veľa eurov!), nemám ani legíny, ale aspoň jedny si kúpim. A aj ten svetrík sa mi páči, ak uvidím podobný, tak si ho tiež kúpim.


No a k môjmu životu, teda nie je veľmi o čom. Vlastne, brutálne sme sa bavili v nedeľu na štefanskej diskotéke v jednom klube, no na druhý deň som sa brutálne pohádala s otcom, ktorý mi vykričal, že som hlúpa hus. Aj som si myslela, že si to o mne myslí, ale keď to povedal nahlas, tak to bolo trochu čudné. Búchal do stola a myslel si, že je zaujímavý. Už doteraz som bola alergická na jeho prítomnosť... A ak sa možno všetko viac-menej urovná, aj tak ho stále nebudem mať rada. Nevie o mne nič. Smeje sa z mojich fotiek a z toho, že sa snažím fotiť niečo umelecké. Absolútne nechápe môj svet. Dalo by sa o tom ešte veľa písať, ale škoda písať o takom... Ehm.

Svet mi je dlžný

25. prosince 2010 v 14:05 | Tessa*
Vždy sa zamilujeme tak intenzívne, ako to naša duša v danom okamihu potrebuje. Či je človek, ktorého milujeme, tej lásky hoden, je druhoradé. Zamilovávame sa kvôli sebe. Kvôli vlastnému pocitu šťastia. Aj keď je to šťastie klamlivé a nestojí na pevných nohách. Niekedy milujeme nesprávnych ľudí preto, lebo milovať práve v tom momente potrebujeme. A nikto správny sa v našej blízkosti neobjavil. Evita, Svet mi je dlžný
Tak si skôr vysvetlíme, prečo ho nie rok, ale roky neprestajne milujem. Potrebujem niekoho milovať, hoci to nemá ani najmenší zmysel. Hej, mohla by som si nájsť nejakú inú obeť, a sama sa čudujem, že sa tak nestalo... Možno k tomu všetkému potrebujem ešte pocit odmietnutia. Možno naozaj chcem byť nešťastná.

Chceš byť šťastný?
Tak buď!         Tolstoj

Naše šťastie predsa len závisí od nás samých. Od toho ako sa staviame k životu, čo pre to šťastie robíme a či ho vlastne do svojho života chceme pustiť. Znie to absurdne, ale toľkokrát som odmietla šťastie...
Zaryto som túžila po šťastí (ale nikdy som nepohla ani prstom).
Tvrdila som, že sa mi vyhýba a svoje nešťastie som sústavne pripisovala niekomu inému.
Vždy som porovnávala svoj život s inými ľuďmi, o ktorých som si myslela, že im šťastie padlo z neba a že nešťastie nepoznajú (hoci niektorí sú z tých).

Čítam Evitu a uvedomujem si popritom pár vecí. Nechcem, aby toto celé vyznelo ako knihy, ktoré ponúkajú recepty na šťastné životy, ktoré si v dnešnej dobe kupuje každý, pretože nikto nie je s ničím spokojní. Chcem si len týmto článkom zhrnúť pár skutočností, aby som ich mala na očiach.

Ak chceš byť šťastný,NEVER ľuďom. (Myslím, že to je jeden zo základných bodov, ako sa nepopáliť a nebyť sklamaný.)
Naše šťastie závisí len od nás.
A keď sa mám zamyslieť nad tým celým s Jurom, tak ma napadá niečo ako verzia, že keď som sa do neho "buchla" v ôsmom ročkíku bolo to práve z tej potreby cítiť lásku.
Bolo mi jedno čo bude, verila som, že niečo bude, že tá láska sa mi vráti (a možno tomu verím stále). Zamilovala som sa do neho tak silno, ako veľmi som to v tej chvíli potrebovala. Cítila som sa stále ako vyvrheľ, už vtedy som bola často nespokojná so svojim životom (vravela som, že mi stačí aspoň jedna dobrá kamarátka a budem šťastná a teraz keď ich mám trochu viac, tak si aj tak pýtam viac a neustále som nespokojná a nešťastná). Z dôvodu, že som sa cítila sama a možno z časti utláčaná, som si našla niečo ako dôvod žiť.
Ktorý ma, na čo som prišla asi až príliš neskoro, skôr zabíja. A toho chudáka som do toho zatiahla bez toho, aby po tom túžil. Zaplietla som ho so svojim životom len preto, že bol asi prvý kto prešiel vtedy po schodoch a ja som si povedala "tak dobre, teba budem milovať". Lenže bez rozdielu na to, čo som si vtedy povedala, ma obchádza a ja jeho tiež, čakala som, že to šťastie príde za mnou samo, že ma musí tak isto milovať, ale viem, že to tak nie je a neurobím s tým nič, možno mu raz niečo poviem, možno spomeniem ako veľa pre mňa znamená(nal). Ale snažím sa tváriť v jeho blízkosti, že som iná aká som, že aj tak ho už dávno neriešim a sú iní, čo o mňa stoja, ale potom, keď je preč, myslím len na neho a vravím, že sa mu to bojím povedať, že aj tak by ma nechal samu. Ale sama sa privádzam do nešťastia, ktoré mi už časom začalo vyhovovať, inak by som nesedela na zadku a nepísala zakomplexované reči na blog.
Všetko s ním je len preto, že ako každá žena/dievča túžim po dokonalej láske, ktorá by mohla byť príbehom do knihy alebo filmu. Robíme z obyčajných chlanov/chlapov výnimočné bytosti, ktoré z nich aj tak nidky nebudú, lebo sú to preda len chlapi. Chceme byť tak hrozne feministické. Samostatné a nezávislé od chlapov. Ale aj tak nevydržíme ani dva dni bez toho, aby sme ich nerozoberali, nepitvali a nesmútili nad ich obyčajným rozumom, ktorý nechápe, že keď povieme nie myslíme tým áno.
Ale to už prestáva súvisieť s mojou situáciou. Neviem čo bude po prázdninách, možno to bude také isté, možno budem stále to naivné dievča (ale to si predsa ešte môžem dovoliť, kým som mladá).
Uvedomujem si , že mne sa na ňom nemalo čo zapáčiť a už vôbec nie tak, aby som mala z neho stavy úzkosti a iné...stavy. Je tak hrozne obyčajný, priam prehliadnuteľný, a je len obeť mojej túžby byť milovaná.
Aj tak verím, že raz príde niekto (možno aj on) a bude to taká dokonalá láska. Hoci ako sa poznám ani vtedy sa nebudem cítiť ŠŤASTNÁ.

Láska nie je tým čím nás učia romantické piesne.

23. prosince 2010 v 14:09 | Tessa*
Láska je. Bez definícií.

Včera to bol asi rok, čo som mu napísala tú poštu (fú táto veta ma stála veľa premáhania...). A našťastie som nakoniec išla spať k Zoey (teda do bytu jej babky), inak by to bol ďalší večer... No. Pri nej som si na neho takmer nespomenula.
A ako som sa pekne ulievala tento týždeň zo školy, tak som začala byť práve chorá, ale už cez prázdniny. Ale neľutujem to flákanie, pretože to bola pohodička s veľkým P (Sex v meste, žrádlo, svätý pokoj, spánok atď.) Len si nechcem ani predstavovať, čo všetko musím dobehnúť a čo ma čaká v škole po prázdninách. Ale načo si robiť nervy...

All I want for...

21. prosince 2010 v 16:47 | Tessa*
Nevidela som ho dlho. A potom, dnes ráno, tam stál, kráčal, sedel, a mne napadlo ako mi chýbal pohľad na neho. A stále je tu tá ťažká realita (ktorej sa chcem všemožne vyhnúť): že sa nikdy nezmierim s tým, že nie je môj. Tak naozajstne môj, keď by to tak chcel aj on. *chytám sa za hlavu* Pripadám si už vážne čudne, keď to píšem sem. Milujem to tu, milujem blogovanie a ľudí, ktorí majú pre to také isté nadšenie ako ja, lenže... Predstava, že zachvíľu zase zverejním, čo si myslím, už nie je taká potešujúca ako kedysi. Ale čítala som si staré články a chcem tu mať aspoň niečo zaznamenané. *ľahký úsmev*
Viete čo? Asi úplne chápem ľudí, ktorí zavrhnú všetko ostatné vo chvíli zamilovania. Najskôr som to Belle dosť vyčítala, ale keď som sa nad tým skutočne zamyslela, prišla som k záveru, že by som robila to isté. Aj keď je ťažké sa vžiť do niekoho iného, ale áno, urobila by som to isté. Asi by som načisto prestala chodiť do školy, načisto by som sa vykašlala na knihy, seriál(y), blog, kreslenie, fotenie atď. Zaujímal by ma iba on. A toto pochopí asi len ten, kto toho s kým by to zažil, považuje za dajme tomu toho pravého. Inak by som aj ja nad tým kývala hlavou a hovorila, že je to pekná magorina vykašlať sa na ostatných ľudí. A hlavne na priateľov. Lenže keď si to tak zoberiem, mne by v tej chvíi prišla skutočná iba tá láska, lebo ona je skutočná, a všetky vzťahy, ktoré som trpela iba preto, že som potrebovala nejaké vzťahy, ktoré aj tak boli falošné a ani z časti také skutočné a úprimné ako tá láska, zrazu by prestali mať význam... Nemala by som potrebu tráviť čas s niekým, kto mi aj tak pravdu nepovie, kto mi aj tak hovorí iba veci, ktoré sa majú, ktorý mi vpodstate nedá nič do života. Pravdaže, nevykašlala by som sa na niekoho, o kom by som bola presvedčená, že to skutočné je. Pretože aj priateľstvá môžu byť skutočné a úžasné, ale je ťažké také nájsť a udržať si ich. Občas keď niečo hovorím svojim pseudokamarátkam mám pocit, že ma vôbec nevnímajú, že moje slová cez ne len tak prejdu a neostanú v nich. Každý hovorí len o sebe...
No chcela som napísať, že ma mrzí ako sa správa Bella, pretože frajer a zavrhnutie sveta je jedna vec, ale nepáči sa mi fakt, že aj mňa načisto vyradila zo svojho života. Odsťahovala sa, ale včera tu bola, a predtým písala, že keď príde pokecáme (už som mala vymyslený darček pre ňu) a potom sa jednoducho neozvala. Večer som jej napísala kedy príde a ona povedala, že tu už bola. A nevedela sa ozvať? Nahnevala ma - ako už veľakrát. Ale prejde ma to - ako vždy.
Ale tak zasrane mi chýbajú časy, keď... Práve takto pred rokom. S ňou to s Jurom nebolo také zlé. Aj keď ma práve vtedy sklamal, keď neodpísal, ale vtedy ma ona vytiahla von na tú diskotéku. Vtedy sa ona snažila, aby sme išli von. S ňou sme sa smiali na M. a bola z neho úprimne znechutená, ale nie tak ako mi to príde od Zoey, pri ktorej mi to pripadá akoby ma chcela iba zhodiť a dokázať si, že ju obletuje iba elita (lenže neobletuje).*škodoradostný úškrn*
Fakt mi chýbajú tie časy s ňou, pretože ak by sa mi teraz stalo to, čo pred rokom, tak by som to znášala oveľa horšie. U mňa asi neplatí, že časom ma niečo zlé posilní. Hoci...neviem.
Bella bol človek, ktorý mi vedome a možno aj nevedome nikdy neublížil (myslím vtedy, keď ešte nenastala éra jej frajera). Pri iných ľuďoch mám pocit, že to iba k to z koho. A fejsbúk je vážne koko..., pretože je to najväčšia továreň na faloš a doritivlezectvo. Skutočné vzťahy vznikajú niekde úplne inde.    

  Hurts a ich vianočná pesnička (jeho hlas ♥)
i miss you (B. a J.)

Sex v meste

19. prosince 2010 v 15:39 | Tessa*
sex and the city

Včera som prvýkrát videla Sex v meste (tú filmovú jednotku). A zamilovala som sa do toho. Tak som dnes začala na nete pozerať seriálové časti... Byť ako oni...♥
Zase som mala tie svoje stavy, a chcela som zo sebou niečo urobiť. Potrebujem niečo, čo moju myseľ zamestná viac ako on. Tak som sa zamerala na módu. Z peňazí, ktoré dostanem na Vianoce si pôjdem kúpiť nejaké nové handry a topánky. A ešte som na jednej stránke našla spôsob ako si vytlačiť vlastný obrázok na tričko, takže konečne budem mať tričko s Kidom!
Hrozne by som chcela byť ako Carrie, Miranda, Charlotte a Samantha. Žiť v New Yorku v byte s takými veľkými oknami, s veľkým šatníkom a plno handrami. Samé párty, prehliadky, kaviarne, zábava, noví ľudia, krátke známosti, kino a priateľstvo. (Konečne by ma niekto vytiahol z tej hlúpej samoľútosti.)
Aby som sa prestala zamýšľať nad hlúposťami, stanem sa trochu inou. Škoda, že nie som prachatá ako tie fínky z blogspotov... To by hneď inak vyzeralo, ale navadí. Aj tak mienim zmeniť svoj život. Jednoducho už musím...
Takéto lacné články sa nepodobajú na môj blog. Čo už. Asi svoj blog (možno iba na čas) zameriam skôr na módu. Aj tak v denníkovej časti preberám iba stále to isté dookola, čo už nikoho nebaví a čo je najhoršie ani mňa nie, a ten príbeh, čo píšem budem asi stále dopisovať, aj keď strácam inšpiráciu na pokračovanie... Ešte sa uvidí.
Raz nám na angline hovorila učiteľka, že nakupovaním si človek kompenzuje svoje traumy z detstva (alebo tak nejak to povedala). A mala asi skutočne pravdu. Maľovanie (mejkap), šaty, topánky a celkovo móda ma nikdy veľmi nezaujímali, ale aby som zase nejakým spôsobom ušla z reality, tak sa hrniem do takých povrchných vecí. Malo by mi to byť jedno. A aj mi bude. Pretože v mojom prípade tú realitu neviem už zniesť - čo dokazuje aj fakt, že mám blog, kde si vytváram vlastný svet. Zase to robím. Zase niečo analyzujem. Ale nechcem.
Nakoniec iba, že odporúčam Sex v meste - seriál aj film(y). :)

Nemala by som to písať sem, ale hovoriť to jemu

3. prosince 2010 v 20:34 | Tessa*
Ľudia milujú. Len sa toho boja. A ak sa nájde niekto kto miluje bez zábran, tak ostane sklamaný, pretože láska je príliš zložitá a bolí na to, aby sme ju pochopili a vládali žiť.

Milujem tú jeho bezbrannosť v pohľade.

Neverím, že dookola mám chuť toto riešiť. Inak ma veci prestanú baviť po týždni, ale toto... Toto rozpitvávam niekoľko rokov a stále ma to baví, aj keď v poslednom čase si s tým už dosť leziem na nervy. Ale aj tak s tým neprestávam, lebo... Ah lebo.

Ja len, že toto ma tak skoro neprejde. Ak vôbec.

Lenže mám ešte zábrany. Nemám sebavedomie, inak by som bola už za vodou. Písala by som viac, ale nechcem to na blogu rozoberať.

Máme spoločnú pesničku, hoci sme spolu nechodili.
Sme zvyknutí na prítomnosť toho druhého.
To pozeranie je už niečo ako zvyk.
Je to ako droga.
Ako keď si musíte ráno zapáliť.

Mlčím o tom.

Aj keď mi spolužiačka ukazuje esemesku od svojho drahého, kde jej píše tie sladké rečičky čerstvo zamilovaných ako chybenkas mi a pod., a ona mu tiež odpíše ako jej chýba, si len môžem pomyslieť, že ty moja drahá nevieš, čo je to, keď ti niekto skutočne chýba. Lebo mne chýba už pár rokov. Ale kto si za to môže? A sú aj horšie veci.
Na otázku či ma ľúbi nemôžem povedať áno. Ale to si nemôžte byť istý ani pri človekovi, ktorý vám to hovorí do očí...

Ale pri ňom človek vie, že ak to raz povie, bude to myslieť úplne vážne.

Dajte mi jeho číslo, chcem mu zavolať. Je na dozvukoch s Calom. Zavolám Calovi, nech mi ho dá nachvíľu k telefónu.
Pretože už ráno som mu to chcela povedať. Naschvál som zazerala na jeho ruky. Ale si to nepochopil.

Že ich milujem.

Najlepšie čo sa mi môže stať.

29. listopadu 2010 v 18:45 | Tessa*
sníííh

Priznávam som lenivá, dobrovoľne sa k tomu hlásim. A preto som dnes nepohla ani prstom, pritom do školy mám dosť čo robiť, preto nepíšem komentáre, aj keď si články prečítam a ešte mám čo aj k tomu povedať. Ale som lenivá, a to som chcela týmto odsekom povedať. Niečo ako ospravedlnenie.

Snežilo (!!!) a aj keď to teraz až tak nevidno, tak som jedna z mála, čo ten sneh ospevuje. Pretože tie mrňavé vločky sú zázrak. A zimu budem mať asi vždy radšej ako leto. Lebo najlepšie sú tie stopy, biela, tá čistota, vločky padajúce na zem, zasnežené autá, domy, ľad, ležanie v snehu, mokré vlasy, vločky na mihlaniciach... A všetky tie veci, ktoré sú také zimné. No a čo, že je nakoniec z toho iba voda.

Táto pesnička, pretože sa mi zarila pod kožu, pretože si ju spievam, aj keď neviem slová, ale mne stačia aj tie hatlaniny... Big City Life..♥

Môj problém je, že veľa premýšľam. Ale to je problém väčšiny ľudí. Hlboko som sa zamýšľala nad mojou situáciou..voči nemu...a prišla som zase na to isté. Na nič. Trápi ma to? Nie, nie... Ale bude. Chcem zapamätať jednu...scénku z môjho života...tak ju tu napíšem. Boli sme zase v hospúdke, pretože je zima a pretože som ho chcela vidieť, ale to pst. A vtedy keď tam bol opretý, možno unavený, možno iba zamyslený, a ten pohľad, a ten trápny film, že Transformeri, kofola cez slamku, išla by som za ním a sadla mu na kolená. Kľudne sa smejte..

Potom cestovanie ráno autobusom a ten záchvat z malého. Pretože najlepšie vtipy sú o malom.

A keď sme vystúpili na prvej zastávke a on oproti a... Prečo mám pocit, že to bude znieť tak samochválne, lebo... Dobre to je jedno. Ale potom som nastupovala naspäť a jeho pohľad... A najlepšie keď sme už úplne vystupovali... Hovorím tu v hádankách, ale nechcem to tu úplne opisovať, pretože sú to príliš pekné spomienky...

Dala by som mu všetko, keby chcel.

Ale sedím tu sama s chuťou mu znovu napísať tak ako pred menej ako rokom. Hovorím, že to bude naposledy čo sa o niečo pokúsim, ale to som hovorila aj predtým... Ale chápete, ja som spadla z jablone alebo čo? :D Milovať niekoho kto má viac menej na háku tak dlhooo...o? Hlavne, že všetci naokolo teraz majú lásky svojho života, ktoré poznajú týždeň a pol... A ja si sama pre seba hovorím, že to nie láska, pretože si mylsím, že láska je to čo prežívam ja. Ale čo ja môžem vedieť o láske, keď sa ma ešte nikto neobťažoval ľúbiť. To sú problémy, čo?:D Najlepšie bude keď odíde a ja pomaly zabudnem, že bolo niečo také... Dovtedy ako sa to stane ho budem hľadať pohľadom, budem snívať čo by bolo a chodiť do hospúdky aby ma potešila iba jeho prítomnosť. To musí stačiť takej nevinnej dedinskej panne akou som ja. :D

A celkom ma potešila téma týždňa, možno napíšem o svojej obľúbenej knihe. :)

Žiť rýchlo. Umrieť mladý...

21. listopadu 2010 v 22:28 | Tessa*
Nerozumiem tomu systému, ktorý vidím všade naokolo, keď sa so Zoey vyberieme niekde von cez víkend. Všade tie trinásťročné pipky, ktoré hovoria tým afektovaným hlasom a tvária sa, že sú práve veľmi nahnevané na nejakého chalana, ale pritom ho naháňajú a doprosujú sa jeho pozornosti, aby sa mohli potom pochváliť pred kamarátkami v akej polohe to robili... Nalievajú do seba alkohol, len preto, že to robí každí. Fajčia na rohu, preberajú handričky, kabelky, botičky, mejkap a dôležito s modelkovským krokom sa presúvajú na vécko. Ďalej ma zaráža, že (takmer) nikto sa už nejde niekde baviť bez toho, aby pil. Hoci musím priznať, že už aj ja sa stávam tými, ktorými opovrhujem. Ale s alkoholom to nepreháňam. Ale je všade. A dosť mi to už začína vadiť, lebo to už fakt málokto sa vie zabaviť ak je triezvy. To je zvláštne. A nerozumiem, že niekto dokáže ťahať víkend čo víkend s pitím a potom normálne fungovať cez týždeň. To sa nedá...

Pink, pretože jej pesničky sú skvelé a vždy keď príde s niečím novým, tak je to hit :)

Lenže. Zoey aj Cal (čiže aj Juro) mali tento víkend stužkovú. V jeden deň. Tak som najskôr išla na Zoeyinu stužkovú z kade nás po pol hodine vyštvali, čo mi ani nevadilo, pretože som chcela ísť hlavne na tú druhú. S Joan sme tam prišli tesne pred koncom návštevných hodín, ale ostali sme tam aj potom. Hneď ako sme prišli tak tam bol Cal, a potom on. Taký fajn pozdrav to bol. Ale to nepochopíte (myslím). Bol krásny. Ale asi ani to nepochopíte.
A viete čo?
Tam som si naplno uvedomila, že čo nevidieť skončí toto všetko. Cal, Zoey, a aj on, oni všetci sú už starí. Áno, 19 je veľa. To už tak na dôchodok. Ale nie srandičky. Ale aj tak mi je z toho na... Oni skončia strednú. Zoey odíde na výšku. Oni možno tiež...nebude už nič také, že autobusy...a mňa to štve a zároveň mi je z toho do plaču. Že sa asi vážne toho dožijem. Že ma tu všetci nechajú, samu, medzi týmito debilmi, v tejto dedine, ktorú neznášam, v škole, z ktorej som nezošalela iba preto, že pri živote ma držal víkend, kamarátstvo so Zoey, a to, že možno on pôjde busom. Cal ma možno nechá tu doma samu s rodičmi... Hrozný pocit, že možno bude na intráku a že vždy keď prídem zo školy, tu nebude, nebudem mať s kým pozerať Simpsonovcov a Dva a pol chlapa (no a čo, že to vtedy už nebude v telke). Nebude mať kto hľadať pesničky, ktoré sa mi najskôr nebudú páčiť, ale potom sa do nich zamilujem a on povie, že to presne vedel, pretože vždy to tak je. Nebudú žiadne piatky v tej krčme so Zoey, kde som chodila iba kvôli Jurovi. A z toho mi je tak zle... Nie je veľa ľudí v mojom živote, na ktorých mi záleží, ale oni nimi sú a ja o nich prídem asi v tom istom čase. Možno to nechápete, možno sa to nezdá pre vás až také tragické, ale ja nemám 200 priateľov. Bohužiaľ.
Už len preto musím niečo urobiť. Kým nebude neskoro, lebo to je asi najhorší pocit, že ste premrhali šancu a potom je už neskoro. Toto sú samé klišé sračky...

Chcela som s ním tancovať. Na nejakú pomalú elánovku, ktoré sa zvyknú hrať na stužkových. Vtedy, keď som v jeho blízkosti nepociťujem až takú potrebu ho...dostať alebo čo...ale vo chvíli, keď som z tade odchádzala a potom, keď som už bola doma, mi tak hrozne chýbala jeho prítomnosť, že to... Je to ťažké.
Mala by som na neho zabudnúť. Ale načo to píšem? Nezabudnem. Ani vtedy, keď ho nebudem vídať, ani vtedy, keď si na výške nájde čajočku, ani vtedy, keď sa o mňa bude biť DiCaprio a Kid Cudi (čisto teoreticky).
Myslím, že som do toho spadla príliš hlboko. A vždy keď ho vidím viem, že sa z toho už nedostanem. Lebo.. Som sa za tie roky naučila na ňom milovať asi už všetko. Chápem, že nie je dokonalý, ale pre mňa je. Každá jeho časť...

Pretože to cítim celý svoj život, ale...

17. listopadu 2010 v 11:08 | Tessa*
sjkagj
Nemám odvahu niečo urobiť, povedať... Ale hľadám ju, snažím sa a možno nabudúce niečo urobím. Nie, nepoviem mu, že ho milujem, pretože to znie príliš vážne, a ja taká nie som. Teda aspoň pred väčšinou obyvateľstva zemegule. Pokúšam sa všetko zhrnúť do článku, ale dáva to zabrať.
Zase musím spomenúť sen s ním. Ako ma objal okolo pliec, pritiahol si ma k sebe a do vlasov mi zašepkal úplne stupídnu vetu, že pôjdeme do bistra. Nedáva to žiaden vyšší zmysel, ale veď to bol sen. Usmieval sa v tom sne, a ja to tak milujem, keď sa usmieva! Aj včera, keď som naposlednú chvíľu išla do mesta na diskotéku, pričom som takmer nestihla autobus, som bola blízko neho. Pretože ja poznám Cala, on pozná Cala a boli sme v nejakej skupinke, kde bola aj Zoey a ešte nejaký chalani. A chápete, smial sa hocikto, ale keď sa on zasmial na tom, čo som povedala...♥ Už len preto sa mi oplatilo niekde trepať...♥ Jediné čo znova ľutujem je, že som ho len nachvíľu nejak nevytiahla od ostatných... Lebo ten chlapec mi stojí za to, ale bojím sa. Ale už nie tak ako kedysi dávno. A alkohol predsa robí svoje. Aj keď je 16% a vy ho ani nevypijete veľa. :D No to som ja, tá čo sa opije aj z kofoly. Potlesk, prosím.
A ešte jeden za to, že som ho tak "dlho" vydržala ignorovať.
Ďalej chcem spomenúť, že som predsa len nejaký strach prekonala a Zoey som napísala (ešte pred tou diskotékou), že von nejdem preto, že sa na ňu hnevám, že si privlastnila fidlikanta. Neviem či to myslela vážne a úprimne, ale písala, že ak nás to má pohnevať tak si ho aj vymaže a tak ďalej. No dobre. Takže sme zase v mieri, ale mám taký blbý pocit, že je to hlavne preto, že sme jedna od druhej závislá. Ak by som sa s ňou pohnevala na dlhšie, tak som každý víkend doma a ten pocit neznášam už len preto, že som ho zažila až príliš veľakrát...
Nakoniec sme sa zhrabli do toho mesta, a ja som si zase potvrdila, že po prvé: chodím tam iba kvôli Jurovi, inak by ma to nudilo, nemala by som extra chuť tam vôbec ísť a ešte tam aj naozaj byť, nebavilo by ma nejaké tancovanie (preto som bola nadšená asi iba prvýkrát čo som tam bola) a ani to popíjanie len aby sme mali odvahu nadväzovať nové známosti; a po druhé: že Zoey sa rada vyhovára na alkohol a ešte radšej tým ospravedlňuje svoju väčšiu náklonnosť na opačné pohlavie.
Ale dnes mi je to jedno. Inokedy by som sa tým zožierala a preklínala ju, ale je mi to jedno. Pretože mne sú ostatní, t.j. napr. Kôpka svalov, úplne ukradnutí a jediné prečo vôbec chodím na také miesta aké chodím je Juro. A ak sa on zasmeje na niečom, čo som povedala, tak mi je všetko jedno. :)
A asi už ani nemám silu sa nad niečím takým rozčuľovať a trápiť, keď som naposledy dostala taký záchvat, že mi bolo jedno, že ma videla mama aj oco. Ale o tom sa nebudem rozpisovať.
Ešte chcem spomenúť takú hlúposť akou je to, že chalan, ktorého som tu občas spomínala, prezývaný aj Rich alebo Martin :D, ma volá dievča, čo som písala zase vtedy, keď som opisovala chalapa akého chcem mať. Lenže Rich ním určite nie je, to by musel vedieť na niečom hrať. :D A nemohol by byť taký idiot akým je. :D Ale to dievča sa mi páči...
Mazala som články, takže mi tu chýba ešte, že v tej krčme, keď tam bol aj on, dávali Pottera a bozk pod imelom, a to bolo také super, lebo všetci sme vtedy čumeli na telku a... Stačí.
A nakoniec, že som sa učila jazdiť šoférovať. Oco ma zobral na takú vedľajšiu cestu a ja som normálne išla. :D Skvelý pocit.
Snažila som sa to čo najviac zostručniť. :D

Nervózna a agresívna

13. listopadu 2010 v 13:46 | Tessa*
Rozhodla som sa, že on je pre mňa mŕtvy. Nečakám, že mi tento prístup dlho vydrží, ale nechajte ma v tom, že dlho. Budem sa mu vyhýbať, hlavne autobusom na, ktoré viem, že chodí. Budem sa mu vyhýbať aj v myšlienkach. Lebo inak to všetko iba zbytočne bolí. A teda som ho zablokovala aj na fejsbuku. Zdá sa mi ťažké ho teraz zo všadiaľ mazať, hlavne z hlavy, ale ťažšie je keď ma potom ignoruje a ja to čím ďalej tým menej zvládam. Neverím, že ma tak dokáže vziať už iba to, že sa na mňa nepozerá viac. Preto s tým musím skončiť, kým ma nedoženie raz k tomu, že sa prestanem báť smrti.

Hurts - Sunday

A potom ako sa včera zachovala Bella, ju už nebudem nikde volať. Keď nás už doslova od seba odháňa, tak prosím...
Ale čo bude robiť, keď sa rozídu? No to už nie je moja starosť.

Vždy sa tak teším na víkend a potom je to ešte horšie ako cez týždeň. Lebo zase k nám príde malá sesternica, s ktorou sa musím hrať. Patrí medzi tie hyperaktívne deti dnešnej doby, ktoré milujú tú Montanu a majú v škôlke päť frajerov. A na sobote neznášam to, že moja mama už od ráno hovorí iba o upratovaní. A na nedeli to, že k nám chodí stále nejaká návšteva, musím pri nich sedieť a presrať tak vzácny víkendový čas.
Ale dnešok som si vylepšila, tým, že sme išli do tesca. Mám novú mikinu, takú dlhú, modrú, krásnu. A tričko s Miney. :) Aj novú Evu, a chcela som aj jeden krásny fotoalbum, ale predavačke to nešlo pravdaže odpípať. "Ja vám to nemôžem predať." Tak si naser. Túlala som sa aj medzi knihami a toľko by som ich zobrala (!), ale nemám na to peniaze. Chcem byť zavalená príbehmi iných. Chcem víkend s knihami a kopou dobrého jedla v posteli. S hudbou, filmami, foťákom a chcem byť hlavne sama...
Držte mi palce, nech ho dokážem ignorovať.

V dokonalosti tejto chvíle

7. listopadu 2010 v 12:31 | Tessa*
winter love

Zamilovala som sa do skupiny Hurts. Preto sem pridávam ich ďalšiu pesničku.

Mother Nature

Víkendy sú jediná moja spása. Včera som si trochu poupratovala poličky a urobila to tu útulnejším. Na steny som si polepila ďalšie obrázky, fotky a našla som aj obrovský plagát Garfielda, ktorý ešte neviem kde zalepím, ale určite mu musím nájsť miesto. Triedila som fotky v počítači a našla som ešte jedny staršie s Bellou. Išli sme fotiť za dedinu na polia a keď som si ich včera pozerala prišlo mi  ľúto, že už to nie je také ako kedysi. Vtedy som ju ešte dokázala vytiahnúť von, ale teraz je to už nemožné. Buď je u frajera alebo si s ním píše na nete, a preto sa jej nechce ísť von. Aj včera večer sme ju so Zoey volali do krčmy, ktorá je asi o dva domy od nej, ale aj tak neprišla a o štvrť na desať, keď som jej volala, povedala, že je už neskoro. Nehnevám sa na ňu, ale jednoducho ma mrzí, že na ostatných kašle, a že jej prioritou je frajer. Hoci ja neviem aké to je nájsť niekoho takého a mať s ním vzťah, ale z časti to chápem, pretože to je niečo ako v knihe Všetko alebo nič. A možno by som aj ja všetko zavrhla, keby... Veď viete. Lenže asi najhoršie na tom je, že už pondelok sa sťahuje. Je to iba vedľajšie mesto, kde chodím do školy, a aj povedala, že jej môžme hocikedy zavolať a pôjdeme von, lenže už ju poznáme natoľko, aby sme si domysleli, že to aj tak nakoniec zruší. Myslím, že tým momentom ako sa presťahuje, ju uvidím už fakt iba zázrakom alebo náhodou. A až teraz keď odchádza si uvedomujem, že mi bude chýbať, pretože s ňou som zažila tie prvé väčšie zážitky, ktoré stoja za zmienku, s ňou som bola prvý krát pripitá (je to smiešne, ale bola som vtedy šťastná, a to je hlavné), s ňou som bola na tej diskotéke, kde veď viete čo... A ona mi vtedy písala, aj keď nevedela o koho ide, že ho nakope do zadku. :)

A to sa dostávam do druhej polovice článku, ktorá bude veselšia. :D Pretože včera, sme teda boli so Zoey v tej krčme a pozerali dosť trápny film o starom panicovi. :D Ale bola to celkom haluz, keď mu depilovali hruď alebo keď sa, dajme tomu, hral s kondómom. :DDDD Lenže to nie je to najlepšie. :D Potom prišiel on (veď viete kto) a sadol si dosť blízko mňa, na vedľajší gauč. A pozdravil sa. :D Ale to stále nie je to najlepšie. :D Pozerali sme ten film, trvalo to dosť dlho, a ja som mala zase niečo ako triašku. Z neho. Vtedy mi ide rozdrapiť vnútro a preto som sa objímala rukami, inak by som tam explodovala alebo čo. Bol tak blízko a premýšľala som, že dačo prehodím, ale zostalo ako vždy iba pri premýšľaní. Potom z tade odišli nejakí čudlíkovia, on sa posadil ku kamošom na druhej strane, ale pamätám si potom ako otočil hlavu a ten pohľad, že vau, taký dlhší a taký vau, lebo zase otáčal tak hlavu, že to bolo dosť neprirodzené. :D
Potom som si všimla ako si tam pozerajú jeho oznamká, a začal im ich aj podpisovať a ja som iba závistlivo čumela... No potom prišiel aj k nám a mne sa splnil sen, o ktorom som sa bála aj snívať. Dal mi oznamko a mňa tam skoro jeblo (pardon) od šťastia, ale držala som to v sebe, aj keď som mala chuť od šťastia vrieskať. :D Celý čas som ho držala a bála sa, že ho stratím. Dostala som ho! A ešte skôr ako Cal. Chá chá! Kiš-kiš bé-bé. :DDDDD Bojím sa písať o tom, že ma to urobilo najsamviac šťastnou. Ale to ten pocit. Ledva som zaspala. :D A aj tak som sa furt budila a prehadzovala. Vstala som dosť skoro, a moment, keď som sedela na posteli, z kuchyne išla fajnová vôňa, žalúzie boli zatiahnuté, ale prenikalo cez ne do izby svetlo, nebola mi zima a ešte Cal spal, som si uvedomila to neuveriteľné šťastie v tej chvíli a chcela som to tak navždy. Navždy sedieť na tej posteli s tým úžasným pocitom, ktorý by mi nikto nemohol pokaziť.
Už dávno som tvrdila, že dokonalé šťastie mi môže priniesť iba on...

Pesnička od Desmodu

4. listopadu 2010 v 18:36 | Tessa*
Ráno som sedela úplne vpredu autobusu a on tam stál. Snažila som sa ho prehliadať a nekaziť si deň.

A z rádia hrali ...
Odistím ústa ako zbraň
Nestlmí mi ich žiadna dlaň
Slová ako spŕška striel
Vchádzajú do našich tiel
Pripravené zasiahnuť svoj cieľ

Jeho oči, také modré... Ah áno, som trápna. Ráno som ho ignorovala.
A oni stále hrali..
Ostrých slov plný zásobník
Pripravím telo na prienik
Vety dlhé ako niť
Skúšam nimi rany šiť
Mlčaním môžem o všetko prísť

A potom bola škola, či ako sa to volá (taká hnusná budova, kde nútia chodiť múdre deti, aby úplne ohlúpli), nejakých trápnych sedem hodín, niekoľko trápnych ľudí, a kopec smiechu s jednou spolužiačkou, pretože sme založili indiánsky kmeň.
A hrali..
Strieľame si zo seba
Ty do mňa a ja do Teba
Strieľame z blízka
Šanca prežiť je nízka

Premýšľala som nad tým, že pôjdem iným autobusom domov, aby som ho nestretla, ale umlčala som svoje myšlienky a hučala do seba "kašli na to", "nemysli na to" a  "nerieš také hlúposti"... Pekne mi prepína, však? Som blázon. A som na to hrdá. :)
A oni furt hrali...

Všetky naše cesty chránia

nepriestrelné vesty
V tých vestách aj spíme,
kým si uveríme...

A deň predtým som sa pohádala s otcom, ktorý očividne neberie do úvahy moje názory. Neuveriteľné aké obrovské sú priepaste medzi rodičmi a deťmi. A o to väčšie medzi mnou a mojim otcom, pre ktorého budem asi už navždy len neschopná, príliš zasnená, mladá, nerozvážna a neschopná svojho názoru. Názoru, ktorý aj tak nie je schopný tolerovať a či i len na sekundu sa nad ním zamyslieť. Viem to, pretože včera po tom ako sa na mňa vykričal, tak po mojej jedinej a poslednej vete iba kývol rukou. A pomaly sa to na seba nabaľuje. Každý jeho prešľap po čase akoby nebol, ale vo mne sa hromadí.
Hrali..
Priznávam, že už viac nemám slov
Skúšam to poslednou otázkou
Kto z boja bez dotyku
Odváži sa uniknúť
Na zmierenie stále šance sú

Nemám ho rada. Jednoducho nemám rada svojho otca, pretože mi veľakrát ublížil rečami ako nikto iný. Lebo predsa je to môj otec a ak mi dokáže vedome tak ublížiť...Dobre. Vpodstate mi to je tri.

Strieľať z úst zdá sa baví nás
Útočím kým nestratím hlas
A tak v rámci zábavy
Mierime si na hlavy
Kým to niekto z nás nezastaví

A keď som teda stihla autobus, na ktorý išiel aj on, tak to bolo fajn.. Bolo to po dlhom čase, čo to bolo také...akoby sa celý ten čas vynahradil v toto poobedie. Keď som sedela s Calom a on pred nami ešte s jedným - to je jedno kto! :D, tak sa otáčal dozadu, pretože s nami konverzoval. :D Dobre, viac s Calom ako so mnou, ale na Cala sa nepozeral tak ako na mňa! Chá!
A má tie nádherné oči, ktoré som spomínala o niečo vyššie.

Vou, keď som sa pozerala dopredu a on otočený na mňa a pochvíli som pozrela na neho a on na mne pohľad a... Chápete. Vau. Tie oči.

Pozeral si Bellino oznamko a potom mi ho podal. To oznamko budem milovať.

Áno dobre vidíte, som v tom zase až po uši. Zase nefunguje dohováranie, ale veď nebojte ja sa znovu poučím, resp. nepoučím. Ale čochvíľa zase padnem na zadok a zase bude plač. Lebo ak sa to k vám ešte nedostalo, nechcem sa chváliť, ale nedávno ma zvolili za Najväčšiu naivku celého storočia (ak som vám vyfúkla cenu, tak sa ospravedlňujem, ale vyhrať musela najlepšia :D).

Nechcem byť zase taká... Nechcem z neho robiť Pána Dokonalého.


 
 

Reklama