Stories

Oklamaná životom 7. kapitola

18. prosince 2010 v 14:09 | Tessa*
Zobudila som sa v nemocnici. Bolo sychravé počasie, na okno dopadali kvapky, ktoré tak vytvárali pieseň. Pristihla som sa ako si hmkám do rytmu padajúcich kvapiek.
Spomínala som si na všetko. Na tú chuť umrieť, ktorá ma napriek tomu, že som prežila neprešla. Cítila som sa však unavená.
Na stolíku vedľa mojej posteli ležali nejaké časopisy a pohár džúsu. Rukou, ktorú som nemala porezanú, som chytila pohár a začala som jeho obsah pomaly vylievať na tie časopisy. Hlasno som sa na tom smiala, čo privolalo sestričku.
Objavila sa vo dverách práve, keď som pohár dala na miesto. Pozrela na mňa s otázkou v očiach. Nevinne som sa usmiala a povedala svoju prvú vetu po pokuse o samovraždu:
"Prepáčte, som nemotorná..." V duchu som sa stále hlasno smiala.
Nachvíľu odbehla, vrátila sa s handrou. Nič nehovorila, čo ma dosť znepokojovalo. Mala som chuť rozprávať sa. Sledovala som ju ako sa nahýna a pedantne utiera môj výtvor. Konečne prehovorila: "Tie časopisy zahodím." A venovala mi krátky pohľad. Iba som sa usmiala, pretože som nevedela, čo na to povedať.
Odišla z mojej tmavej izby, ale chvíľu na to prišiel za mnou lekár. V rukách držal nejaké papiere, dlho do nich pozeral. Určite sa iba tváril, že tam vidí niečo dôležité, lebo jeho otázka nesúvisela s mojím zdravotným stavom:
"Koľko máš rokov?"
Odkašlala som si. "Sedemnásť."
"Aha." Znova pozrel do svojich papierov. Zahľadela som sa na jeho husté zrastené obočie. V hlave som vymýšľala dobré vtipy o zrastenom obočí. Pozrel opäť na mňa, vo chvíli, keď som zadržiavala smiech.
"Čo ti je smiešne?"
"Nič. Nič." Ledva som vtedy nevybuchla od smiechu.
Zamračil sa a jeho obočie vtedy nabralo hrozivý rozmer.
"A vy máte koľko rokov?" spýtala som sa ho.
"To je jedno, Simona," trochu očervenel, za čo som si pripísala bod.
"Našťastie sa nám podarilo ťa zachrániť, a to len vďaka tvojej matke."
Ironicky som sa zasmiala. "To nemyslíte vážne?!"
"Čo prosím?"
"Moja matka ma donútila k tej veci, ktorú som vykonala."
Neodpovedal na to, iba prihliadol na prístroje vedľa mojej postele a pri dverách dodal: "Dnes ťa navštívi psychologička."
"Super, teším sa," odvrkla som. Zabuchol dvere a v tej chvíli som sa konečne mohla rozplakať.


Museli mi dať nejaké silné lieky, pretože som sa zobudila až na ďalšie ráno. Čakala som, čo sa bude diať. Mala som zvláštny sen o tom, že ma vyšetroval doktor so zrasteným obočím. Alebo sa to naozaj stalo?
Znovu som zaspala, ale zobudil ma zlý sen. Takmer som sa na tej posteli posadila, dychčala som ako po dlhom behu. Bol to sen o tom, že som sa ukrývala pred mamou, ale stále som chodila okolo nášho činžiaku, až ma potom mama zbadala a chcela ma zabiť. Utekala som pred ňou po celom meste, ale nikto mi nepomohol, všetci sa tvárili akoby to bolo normálne, že ma moja matka naháňa s pištoľou. Až ma dohnala k nejakej stene a vo chvíli, keď stlačila spúšť som sa zobudila.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila. Potom si spomenula, na to, že ak sa mi to s tým doktorom nesnívalo, tak mala za mnou prísť psychologička. Myslím, že by sa mi vážne zišla. Možno tu bola, ale ja som spala.
Niekto otvoril dvere. Unavene som sa pozrela tým smerom. Stála v nich mama. Na tvári mala nežný materinský úsmev. V ruke držala nejakú tašku.
"Ahoj," zašepkala takmer úplne potichu. Odvrátila som od nej hlavu a začala som počítať. Len tak, aby som nemusela hrať divadlo na šťastnú rodinku.
Cítila som ako sa blíži k mojej posteli.
Prisunula si stoličku. '...jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť...'
Pohladkala moju zranenú ruku. Bez toho, aby som sa na ňu pozrela som povedala: "Si spokojná so svojim dielom?" Chcela som všetku vinu hodiť na ňu.
"Prečo to robíš? Som až taká," roztriasol sa jej hlas, "hrozná mama?" Neodpovedala som.
"Ak treba napravím sa. Len to už nikdy neurob. Vieš ako som sa bála?" Myslím, že už plakala, ale stále som na ňu nepozrela. Pokračovala vo svojom monológu:
"Ľúbim ťa a chcem, aby si bola šťastná, dievčatko moje." Ak by som mala čo, vracala by som v tej chvíli.
"Prestanem piť..."dodala.
Ticho sme si posedeli s tou lžou, až kým už úplne zúfala neležala na mne a nevzlykala do bielej periny. Chcela som jej povedať, nech s tým prestane, pretože mi zašpiní posteľnú bielizeň, ale radšej som sa držala plánu mlčania.
Trvalo nekonečne dlho, kým sa konečne upokojila. Zodvihla hlavu a spýtala sa ma:
"Ani sa na mňa nepozrieš?"
Pozrela som sa.
A potom konečne odišla.
Vedľa mojej postele nechala tú tašku. Nechala som ju tak, ale rozmýšľala som či v nej nie je jedlo, pretože som si uvedomila aká som hrozne hladná. A hlavne smädná. Hľadala som nejaký zvonček, ktorý by privolal sestričku, ale nič som nenašla. Tak som kričala.
Za chvíľu sa sestrička objavila vo dverách. Nepoznala som ju ešte, ale pozdávala sa mi. Bola dosť škaredá na to, aby som si o nej mohla v hlave vymyslieť dosť vtipov a potom sa z nich smiať na plné hrdlo, bez toho, aby vedela z čoho sa smejem.
Zrazu stála nado mnou. "Čo sa deje, srdiečko?" Zatvárila som sa dostatočne zhnusene, aby si zapamätala, že tú prezývku pri mne už viac nepoužije.
"Som hladná a smädná."
"Prinesiem ti raňajky, dobre?"
"Dobre."

Oklamaná životom 6. kapitola

16. prosince 2010 v 16:44 | Tessa*
Vracala som sa domov, kde sa musím, čo najrýchlejšie zbaliť. Pred chvíľou som sa rozlúčila s Dášou a Sebastiánom. Potom som išla k najbližšiemu bankomatu a z maminej kreditky som vybrala dvesto euro.
Odomkla som dvere bytu a otriasla som sa od snehu. Zo skrine som vyhádzala nejaké oblečenie. Otvorila som chladničku, kde toho veľa nebolo, ale našla som aspoň nejaké jedlo. Nakrájala som si chlieb a vložila ho do tašky. Našla som aj chrumky a arašidy a tak som ich tiež pribalila. Nakoniec som zobrala fľašu malinovky a vopchala ju na samý vrch. Spod plachty som vytiahla peniaze a začala som ich počítať. Niektoré som si dala do vačku, iné som schovala do batohu. Pozrela som na nástenné hodiny v kuchyni. Boli tri hodiny. Mama sa z práce vráti približne o hodinu. Vtedy už budem sedieť vo vlaku. Musela som sa usmiať.
Rozhodla som sa, že svoj mobil po ceste vyhodím. Zbytočné gestá, ale tešila ma tá predstava veľkolepého odchodu.
Znovu som nazrela do chladničky. Otvorila som si biely jogurt. Po pár lyžičkách mi začal zvoniť mobil. Naplašila som sa. 'Kto mi teraz dopekla volá?'
Na displeji svietilo mama.
"Čo chce?" spýtala som sa prázdneho bytu. Po chrbte mi prešiel mráz. 'Nemôže sa to teraz pokašľať! Teraz už nie...'
Mobil prestal zvoniť. Vydýchla som si, ale stále ma prenasledoval divný pocit. Strach.
Zahodila som kelímok z jogurtu a začala som sa obúvať. Čím skôr odídem z bytu, tým lepšie. No mobil mi znovu zazvonil a ja som ho ani neviem prečo zdvihla. 'Aj tak je to naposledy, čo počujem svoju mamu...' pomyslela som si a do mobilu som sa opýtala:
"Áno?"
Zašušťalo to. Potom sa ozvala moja matka: "Kde si?!"
A v tej chvíli mi došlo, že je zle. Ale čo zmôže? Za chvíľu odídem a bude tomu koniec.
"Doma," povedala som pokojne.
"Vysvetli mi kde sa flákaš celé dva týždne, do piči!" Vyštekla na mňa a mňa ten rozhovor prestal baviť. Už-už som chcela zložiť, keď zrazu dodala: "Vysvetlíš mi to doma, už som skoro pred činžiakom." A zložila ona, nie ja. Stŕpla mi ruka a mobil poletel na zem. Mozog mi začal pracovať na plné obrátky.
"Čo...čo do pekla teraz urobím?" Nedokázala som sa ani pohnúť. Prišlo mi zle, ale začala som sa v duchu upokojovať. 'Nič sa nedeje, musím stihnúť odísť.' Lenže keď som vyzrela z okna nášho bytu, uvidela som mamu ako kráča k nášmu vchodu. Celá som sa triasla a pocit bezmocnosti a neskutočnej nespravodlivosti ma úplne zaplavil až som nedokázala urobiť nič. 'To musela akurát dnes volať učka mojej mame?! Nemohla počkať jeden posratý deň?' Hlava mi išla vybuchnúť. Zrazu mi napadlo, že zamknem a kľúč nechám vo dverách. Pribehla som k dverám a urobila, čo som chcela. Znovu som sa vrátila do izby a sadla si na posteľ. 'A čo teraz?'
O chvíľu na dvere klopala mama a kričala nech otvorím. Jej hlas sa do mňa zarýval a každá hláska prerážala moju kožu. Môj plán jednoducho zlyhal. Ona stále kričala a búchala a ja už ani neviem ako som sa ocitla v kúpeľni. Pamätám si na svoj odraz v zrkadle. Červené oči, opuchnutá tvár, premočené vlasy od snehu, a tá beznádej, ktorá mi kričala z očí. Zatvorila som dvere na kúpeľni, aby som konečne nepočula svoju matku. Nahla som sa nad záchodovú misu, pretože mi prišlo zle od žalúdka.
Rukávom som si utrela nos a vtedy mi padol zrak na miesto, kde boli uložené žiletky. Pomaly som k nim natiahla ruku a vybrala som jednu. Vtedy sa mi v hlave vynorila spomienka, na ktorú som už takmer zabudla. Bolo to nejaké škôlkarské predstavenie, ja na pódiu a moji rodičia spolu, asi v druhom rade publika. Spomienky mi úplne vybavili otcovu tvár a jeho ruku, ktorá mi kývala. Spomenula som si aj na ten pocit spokojnosti z toho, že moji rodičia sú na mňa hrdí. Možno mala moja mama pravdu, možno ma môj otec naozaj miloval. Ale zomrel. A odvtedy som necítila od nikoho lásku... Takú skutočnú.
Odbalila som kryt žiletky a ani na chvíľu som nezaváhala. Dnešok som si mala užiť, mal to byť deň, keď by som začala niekde v lepšom svete bez môjho starého života. Prestala som vnímať, čo robím. Slzy mi zaliali celú tvar. Cítila som iba rez na zápästí a potom ten sladký pocit, že ma už konečne nemusí nič trápiť.

Oklamaná životom 5. kapitola

13. prosince 2010 v 20:20 | Tessa*
Mesto bolo zasnežené. Bolo niečo okolo obeda a ja a Dáša sme sa prechádzali pomedzi stánky na pripravovaných vianočných trhoch. Sneh nám škrípal pod nohami a ja som mala po dlhom čase taký ľahký pocit šťastia. O dieťati, ktoré možno Dáša čaká sme sa viac nerozprávali. Už len naposledy som sa jej spýtala, čo chce robiť. V očiach sa jej zaleskli slzy a povedala: "Uvidíme." Neviem, čo by som robila na jej mieste, preto som k tomu nič viac nedodala. Budem sa radšej strať o svoj vlastný život.
Dáša sa zastavila pri stánku s perníkmi. Chvíľu sa tam presúvala z jednej strany na druhú a potom sa ku mne vrátila. Spod bundy vytiahla ružový perník.
"Pre teba. Šťastné a veselé," podala mi ho a naširoko sa usmiala.
"Pre mňa si kradnúť nemusela," šepla som, ale dávno ma niečo takto nepotešilo.
Dnes je posledný deň, čo som s Dášou. Bude mi chýbať, vlastne je jediný človek, ktorý mi bude chýbať.
"S tým si starosti nerob. Pozývam ťa na klobásku!" Ukázala na stánok, ktorý bol len pár metrov od nás.
"Nie, ja teba pozývam," a ako malé deti sme sa rozbehli k stánku.
Dnes nám prialo šťastie a vyžobrali sme viac ako inokedy doteraz.
Preto sme si mohli dovoliť kúpiť všetko, na čo sme dostali chuť. A bola som rozhodnutá užiť si tento deň.
Kým Dáša jedla svoju polku klobásky, ja som si odpíjala z piva. Zahľadela som sa na vzdialeného hudobníka, ktorý v tejto zime stál pod malým prístreškom a veselo hral na husliach. Jeho hudba ma zhypnotizovala. Podala som pohár piva Dáši a odbehla som sa na neho bližšie pozrieť. Pred sebou mal puzdro z huslí a v ňom zopár eur. Stálo tam so mnou ešte zopár ľudí, všetci mlčali a s úžasom pozerali na toho muža. Poznala som pesničku, ktorú hral, ale nevedela som, ako sa volá. Keď dohral, všetci mu začali tlieskať. Pridala som sa a dokonca som v opojení šťastia zakričala bravó.
Pretože dnešok som si chcela užiť.
Vtedy na mňa pozrel a usmial sa. Z vrecka som vytiahla päť eurovku a hodila som mu ju do jeho puzdra. Znovu na mňa pozrel a znovu sa usmial. Zalialo ma teplo. Zrazu pri mne stála Dáša a hovorila niečo o tom, že by som sem tiež mohla ísť prezentovať svoj talent. Vtedy sa na mňa huslista znovu pozrel a úplne pokojným a milým hlasom sa ma opýtal:
"Hráš na niečo?"
Rýchlo som sa spamätala a odpovedala:"Nie, kreslím. Ale zase nepovedala by som, že je to nejaký...úžasný talent." Dáša sa zasmiala: "Nebuď skromná. Nevidela som krajšie kresby..."
"Lebo Dáši, ty si veľa kresieb v živote ani nevidela."
On sa zasmial.
"Inak ďakujem za tie peniaze, si veľmi štedrá." Rozprával tak pomaly a poeticky. Nemohol byť z tohto sveta.
"Nie...nie je začo." Začala som si pripadať skutočne trápne. Znovu sa usmial a ja som sa v jeho úsmeve topila.
"Pekne hráš," povedala som mu a on poďakoval.
"Zahraj ešte niečo," navrhla mu Dáša. Prikývol a zaujal svoj zvyčajný postoj s husľami. Predtým ako začal hrať, pozrel na nás a povedal: "Toto je pre vás." A vtedy som mala chuť jačať ako malé dieťa. Hral pomaly, sústredene, pesničku, ktorú som nepoznala, ale zaryla sa mi pod kožu. Dohral a ja som odušu tlieskala. Ostala by som tam celý deň, keby mi Dáša nepripomenula, že dnes je deň s veľkým dé a že môj vlak odchádza o dve hodiny. Posledné, čo mi ten muž povedal je, že nech prídem aj zajtra a ja som povedala: "Jasné, že prídem." Dáša sa vtedy na mňa začudovane pozrela, ale ja som ju ignorovala.
Nepovedal mi ani len svoje meno, ale aj tak pre mňa znamenal viac ako niektorí ľudia, ktorých meno poznám až príliš dobre.

Oklamaná životom 4. kapitola

12. prosince 2010 v 12:18 | Tessa*
Skoro ráno som prišla k mostu. Chvíľu som tam postávala, ale keď už dlho nikto nevychádzal, zišla som dolu. Takmer som skončila v tej ľadovej rieke, no našťastie ma zachytil Sebastián.
"Ahoj," pozdravila som ho. Bol ticho. Celý sa triasol, najskôr ma napadlo, že kvôli tej veľkej zime, ale možno to je príznak toho, že dnes ešte nemal svoju dávku. Podišla som pod most.
Dáša spala. Všade okolo mňa boli striekačky, fľaše a odpadky. Sebastián konečne prehovoril:
"Čo tu robíš?"
"Čo?" nerozumela som jeho otázke.
"Dáša mi vravela, že sa už nevrátiš."
Ruky som si prekrížila na hrudi a pozrela som do zeme. "Kecala. Potrebovala si len pichnúť."
Pozrel na mňa a následne na ňu. "Myslím si, že by si sa mala vrátiť naspäť."
"Kde naspäť?" začudovala som sa.
"Domov. Do školy. Niekde, kde máš tie ľudské istoty, ktoré každý normálny človek potrebuje." Ticho som sa zasmiala.
"Ja žiadne...istoty nemám. Nepotrebujem sa vracať domov, kde ma čaká jedine tak moja najebaná matka."
"A čo ťa čaká tu? Simona... Zostalo mi ešte trochu zdravého rozumu..."
"Fakt málo..."podotkla som.
Tváril sa, že to nepočul a pokračoval: "...A ten mi hovorí, že si príliš...akoby som to...no to je jedno. Proste nemôžeme ťa do tohto zatiahnuť."
"Prestaň. Nezaujíma ma váš chľast, ani koks, nič z toho. Chcem peniaze. Potrebovala som v čom najkratšom čase zohnať veľa peňazí... Vy ste my pomohli a ja vám ďakujem. O nič viac tu nejde."
Sadol si na nejaký kus látky a do rúk vzal krabičku od cigariet.
"Potrebujem ešte zopár éčok," povedala som a započula svoju ozvenu.
"Aha. A potom chceš odísť?"
Pomaly som prikývla, ale on ma nevidel. "Dnes odchádzam."
Rýchlo na mňa pozrel, vyfúkol dym z cigarety a potom sa znovu zahľadel do prázdna. Dáša sa pomrvila a niečo zamrmlala zo sna.
"Dobre, keď sa Dáša zobudí, pôjdete. Ja dnes idem za Robom."
"Zase?"
Hodil na mňa výhražný pohľad a zopakoval vetu, ktorú som už toľkokrát počula: "Ty tomu nemôžeš rozumieť..."

Vyšla som hore a sadla si na schodík mostu. Z úst mi vychádzala para, začínala mi byť zima. Pozrela som sa na hodinky na mobile. O osem hodín mi odchádza vlak do hlavného mesta. V hlave som si opakovala plán, keď spoza mostu vyšla Dáša. Usmievala sa, čo sa mi absolútne nehodilo k dnešnému počasiu. Keď ma uvidela, prišla ku mne a zachrípnutým hlasom sa opýtala:
"Dnes odchádzaš?"
"No."
"Takže dnes je deň s veľkým dé."
Prikývla som, ale jej optimizmus ma desil.
"Konečne si splníš sen."
Nemo som na ňu pozrela.
"Povedala si Sebastiánovi, že už neprídem..."
"Čože?"
"Nič."
Boli sme ticho. Potom vytiahla z vrecka bundy dve cigarety. Podala mi jednu a zapálila ju.
Jej ranný optimizmus sa z nej zrazu vyparil. Fajčili sme v tichu, kým ho Dáša neprerušila.
"Asi čakám decko."
Rozkašľala som sa a s vypúlenými očami som na ňu pozerala. Ona sa na mňa ani nepozrela.
"Asi?" opýtala som sa hneď, ako som sa dostala z toho šoku.
"Vyzerá to tak..."
Napriek tomu v pokoji fajčila svoju cigaretu. Ani len nemihla okom.
"Aha," nevedela som, čo povedať.
"Neviem či to mám povedať Sebastiánovi."
"Tak... ono to ešte nie je isté..."
"Veď to. Nechcem ho zbytočne...stresovať."
"Stresovať?"
Nič nepovedala. Tak som sa jej spýtala či to dieťa chce.
"Myslím, že áno. Ale neviem či je to možné, keď beriem koks a ..." Zahľadela sa na cigaretu a hneď na to ju hodila do rieky. Začala si o seba šúchať ruky.
"Tak s tým prestaň."
"Neviem ako mám vychovať decko na ulici."
"Urob niečo preto, aby sa to dieťa na ulici nenarodilo."
"Nechcem ísť do nejakého drbnutého azyláku..." Zvraštila obočie.
"Radšej chceš byť na ulici?"
"Neviem ani len či to dieťa chcem. Dosralo sa to."
"Dosraté je to už dávno. Vieš čo si myslím? To dieťa je niečo ako...znamenie...že máš niečo urobiť."
Iba sa zasmiala. "To dieťa je znamenie, že môj život je na piču." Sklonila hlavu. "Neviem čo mám robiť."
"Začni tým, že pôjdeš k doktorke a zistíš či si naozaj tehotná."
"No jasné. Pošle ma do čerta. Nemám ani len...občiansky...nemám nič. Som len ja a moja závislosť. Som len ja...A Sebastián. Nechcem to dieťa..." Zrazu sa z nej valila jedna veta za druhou, niektoré vôbec nedávali zmysel, ale potrebovala rozprávať, a tak som vedľa nej sedela a počúvala. Rozplakala sa a práve vtedy som zacítila niečo vlhké na tvári. V prvom momente som si myslela, že plačem aj ja, ale keď som sa pozrela na oblohu, uvidela som malé vločky ako sa spúšťajú na zem a pristávajú všade naokolo.

Oklamaná životom 3. kapitola

11. prosince 2010 v 12:10 | Tessa*
Z okna som sledovala večerné svetlá mesta. Začínala mi byť zima.
Premýšľala som, čo urobí moja mama, keď zistí, že som odišla. Bude volať do školy, kde jej povedia, že som tam nebola už niekoľko týždňov. Nahnevá sa a tak si dá hlt svojej "ústnej vody" až nakoniec sa od žiaľu spije. A potom, keď vytriezvie, pokúsi sa nájsť svoju malú princezničku. Vtedy našťastie budem už dosť ďaleko na to, aby ma znovu zatiahla do môjho starého života.
Zatvorila som okno, pretože som sa rozhodla ísť spať, no vo dverách mojej izby stála mama.
"Čo chceš?" Pozerala som na ňu a v mysli tipovala koľko promile má v sebe tento večer.
"Rozprávať sa." Aha, takže dosť veľa..
"Idem spať."
"Chvíľku..." Zatočila sa jej hlava a preto sa pridržala kľučky.
Sadla si na posteľ a nachvíľu akoby zmizla z tohto sveta. Hladkala perinu a húpala nohami. Potom na mňa pozrela. "Sadni si vedľa mňa."
"Postojím."
Znovu nastalo ticho, ktoré som nemohla znieť. Chcela som odísť z izby, ale mama ma zastavila.
"Si celý otec." Ak som niečo neznášala na svojej mame, čoho bolo vlastne dosť, tak to bolo to, keď vyslovila tú stupídnu vetu, že som ako otec.
"Mama..." Neviem prečo, ale na sekundu som zatúžila vedieť aký bol môj otec.
"Tvoj otec...," usmiala sa, "miloval ťa."
Zamračila som sa.
"Hovoril, že pôjdeme do Disneylandu..." Ani neviem ako sa táto veta predrala pomedzi moje ústa.
Mama si rukou prešla do vlasov. "Simi, tvoj otec nasľuboval toľko vecí. Ale miloval ťa."
"A teba nie?"
Jej tvár zvážnela. Zrazu asi onemela.
"Dobre, nemusíš odpovedať..."
"Nie, nie... Ja len, že... Pri tvojom otcovi som znovu uverila na lásku. Mal jej veľa. Pre každého. Bol to dobrý človek, a takých si Boh berie do neba..."
"A zlých necháva na Zemi, však?"
"Tak tak."
Hodila som grimasu. "Mama, Boh neexistuje."
"Ako to myslíš? Pravdaže, že existuje..."
"Ak by existoval, nedovolil by, aby...oco...zomrel a aby sme skončili takto..."
Vážne na mňa pozrela. Potom vstala a položila ruku na moje rameno. Jej dotyk sa mi hnusil. Preglgla som.
"Ale dievčatko, my sme silné, my to zvládneme aj bez ocka."
"To si hovorila už veľakrát, mama," nadýchla som sa, "a hneď na to si si zo skrinky vybrala chľast."
Pozrela do zeme. Aj teraz som z nej cítila vodku. Odtiahla som sa. Chcela ma pritiahnuť, ale bola nemotorná.
"Choď si ľahnúť, mama. Zajtra sa budeme rozprávať..."
Nachvíľu zaváhala no potom sa jej kútiky úst nadvihli, popriala mi dobrú noc a zatvorila za sebou dvere.
Odkryla som plachtu na posteli a presvedčila sa, že peniaze sú stále tam.
Zajtra, konečne odídem...

Oklamaná životom 2. kapitola

9. prosince 2010 v 17:54 | Tessa*
Dáša sa chvíľu obzerala, potom na zem položila kus kartónu a ukázala naň: "Sadni si." A ja som si sadla. Takto je to už štrnástykrát, čo sedím v pozadí Dáši a tvárim sa čo najviac ubiedene. Ona sa so zachrípnutým hlasom prihovára okoloidúcim a prosí ich o peniaze. Obracia sa na mňa a plačlivým hlasom im hovorí, že jej "dcéra" nemá čo do úst.
Opieram sa chrbtom o múr kostolu, kde podľa Dáši dnes vyžobreme najviac.
Už prvá strašia žena jej podáva päť eurovku, ktorú si Dáša strčí do vačku na nohaviciach. Otočí sa na mňa a s úsmevom povie: "Vidíš vravela som ti." Iba nemo prikývnem.
Sledujem ako oproti mne uteká malé dievča s obrovskou taškou na chrbte. Pravdepodobne zaspalo do školy a teraz si ide nohy polámať, aby dohnalo čas... Až teraz ma napadlo, že okolo nás môže prejsť kedykoľvek niekto známy, kto ma spozná a... To by bol môj koniec.
Dáši sa zbierajú v rukách peniaze, občas mi nejaké podá. Počítam ich trasúcimi rukami, pretože mi je príšerná zima. Sedím tam ešte zopár minút, keď si Dáša sadne vedľa mňa na studenú zem. Skloní hlavu a zastrčí si ju medzi kolená.
"Čo je?" drgnem do jej pleca.
Vystrčí hlavu a pretrie si oči dlaňami.
"Potrebujem niečo tekuté. Vodku alebo tak..." Usmeje sa, ale ako sa stretne s mojim pohľadom znervóznie.
"Viem, že aj ty to...berieš."
Chcela niečo povedať, možno na svoju obranu, ale dodala som:
"To je vpohode. Je to tvoj život."
"Ja... Viem, že je to svinstvo, ale..." V očiach sa jej zaleskli slzy. "Ty to nemôžeš chápať."
"Ani nechápem," vzdychla som.
"Nie je ľahké žiť v takých podmienkach. Nie je...ľahké...sa s tým zmieriť. Ty máš všetko. A predsa... Predsa si tu so mnou a žobreš. Tak povedz či je to správne? Čo je správne?..."
Pozrela som do zeme. "Z hentoho sa už nevyhrabeš."
Zasmiala sa. "Čo ty o tom vieš..."
"Nič, ale..."
Bola ticho.
"Len som mala pocit... Že..."
"Že čo?"
"Keď som vás stretla boli ste fajn... Ak by som vedela, že obaja ste závislí na kokse..."
"Boli sme fajn?! Hádaj prečo! Kým mám v sebe tú zasranú látku je všetko úžasné..." Náhle vstala zo zeme, trochu sa oprášila a povedala: "Vravím ti, že to ty nepochopíš. Dám ti radu. Choď do školy. Nepojeb si život..."
"Je to môj život. Chcem si ho pojebať."
Chvíľu bola ticho, potom sa zhlboka nadýchla a prikývla.
"Idem za Sebastiánom, nedá sa to už vydržať..."
Nechala ma tam sedieť... Nejaký okoloidúci pán mi hodil dve eurá a keď som k nemu zdvihla hlavu, veselo mi zakýval. Vyštekla som na neho nadávku, ani neviem prečo, iba som mala chuť ubližovať. A mala som strach.

Dášu a Sebastiána som stretla takto pred dvoma týždňami na zastávke, kde som čakala na autobus. Sebastián sa ma vtedy spýtal na čas a už ani neviem ako, dala som sa s nimi do reči. Obaja nemajú viac ako dvadsaťpäť a na ulici sú už pár rokov. Dôvod mi nepovedali, hoci to bola jedna z mojich prvých otázok. Tipujem, že sú z decáku a potom ako z tade museli odísť sa to s nimi viezlo dolu vodou.
Nikdy by som si nemyslela, že sa začnem rozprávať s ľuďmi ako sú oni, ale v to ráno som sa rozhodla, že budem iný človek. Uvedomila som si, že môj život je iba jedna veľká fraška.
Môj otec zomrel, keď som bola malá, pamätám si s ním iba útržky rozhovorov. Odvtedy moja mama začala piť, hoci sa podľa lekárov už vyliečila, ale oni ju nevidia, ako večer čo večer pije na záchode a vždy keď ju tam prichytím sa tvári, že je to ústna voda.
Nemám ani priateľov. A nikdy som ich ani nehľadala, pretože potom ako sa na mňa vykašlala moja najlepšia kamarátka a stala sa v škole mojou najväčšou rivalkou, som prestala veriť ľuďom. Pretože môj otec mi hovoril, že ma zoberie do Disneylandu. A potom si zomrel. Pretože moja mama vravela, že kvôli mne prestane s pitím. A pije ešte viac. A moja bývalá najlepšia kamarátka hovorila, že sme nerozlučné a nikdy by ma za nikoho nevymenila. A dnes mi nepríde ani na meno.
Preto som sa v to ráno rozprávala s bezdomovcami, preto po tom ako mi Sebastián ukázal plné vačky peňazí na jeho koženej bunde, ktoré vyžobrali večer predtým, som išla s nimi do ich veľmi skromného príbytku pod mostom, kde som sa oficiálne stala niečo ako členkou ich týmu. Dohodla som sa s nimi iba na jedinej veci. Pomôžu mi vyžobrať dosť peňazí na to, aby som mohla odcestovať z domu.
Hovorila som im o tom, že rada kreslím a ako malá som chodila na umeleckú školu. Deň na to som im priniesla dve moje kresby, ktoré som im venovala a vtedy mi Dáša v slzách povedala: "Dievča, ty máš skutočne talent. Pomôžeme ti zohnať tie prekliate prachy..." Sťažka sa nadýchla a dodala: "A raz keď budeš slávna maliarka niekde v zahraničí, spomeň si na nás." Sebastián vtedy objal svoju priateľku a obaja si odpili z fľaše vína. A týmto slávnostným prípitkom sa môj život úplne zmenil.

Oklamaná životom 1. kapitola

5. prosince 2010 v 15:50 | Tessa*
Sedela som na posteli a počítala sekundy, kým mama vojde do izby s úmyslom ma zobudiť do školy. Aj keď tam už druhý týždeň nechodím, ale o tom, pravdaže nevie.
Začula som jej kroky. Vošla a ostala zarazene stáť vo dverách, keď si všimla, že už nespím.
"Dobré ráno, Simi. Čo sa stalo, že si už hore?" Začala vyťahovať rolety na oknách a ja som premýšľala nad tým ako neznášam jej sladučký hlások, ktorý je vždy plný lásky a materinskej nehy.
"Nič," odpovedala som jej a rýchlo som odkráčala do kúpeľne. Zapálila som svetlo a chvíľu som hľadela na svoj odraz v zrkadle.
'Kedy z tadeto konečne odídem?'

Odišla som z domu ako každé ráno. Kráčala som na smer zastávky, ale tesne pred ňou som zabočila do vedľajšej uličky. Keď som zbadala starý most, trochu som pobehla. Už z diaľky som videla Sebastiána, ako vyťahuje niečo z bielej igelitky.
Dobehla som k nemu a bez pozdravu sa spýtala:
"Kde ideme dnes?"
Naplašil sa, ale hneď na to sa hlasno zasmial.
"Dáša vravela, že pri kostol. Blížia sa Vianoce, čiže tam bude viac ľudí."
Prikývla som a vtedy spod mosta vyšla Dáša. Pravdupovediac, dnes vyzerala horšie ako včera, alebo kedykoľvek predtým. Bola špinavá, vlasy sa jej lepili na tvár, ktorú mala strhanú a na sebe mala len staré nemoderné džínsy a tenký sveter.
"Čau Dáši," pozdravila som ju a prestala som na ňu zvedavo pozerať.
"Dnes si tu o niečo skôr..."pozrela na mňa.
"Nemohla som spať. A odišla som z domu najskôr ako sa dalo."
"Tvoja mama stále o ničom nevie?" Vyškriabala sa z brehu rieky až hore pri nás, kde Sebastiánovi podala fľašu, v ktorej bola priesvitná tekutina, tipovala som to na vodku.
"Nie. Ale bojím sa, že učiteľka jej, čo nevidieť, bude volať. A v tom momente sa sťahujem k vám." Zasmiala som sa a vlastne som ani nevedela či sa toho naozaj bojím alebo nie.
Sebastián sa zasmial tiež, ale zvážnel, pretože zbadal, že Dáša sa od zimy priam trasie. Vyzliekol si starú koženú bundu a zavesil ju na jej plecia. Usmiali sa na seba a mňa vtedy pichlo niekde pri srdci. Závidela som im tú lásku... Dáša mi zobrala moju školskú tašku, podala mi igelitku so starým oblečením, ktoré som
už dôverne poznala a nachvíľu zmizla pod mostom. Sebastián sa ohrieval rukami a chlipne si ma prezeral, keď som sa prezliekala. Žeby to predsa len nebola láska?
"Pozeraj sa inam!" skríkla som na neho a on sa neochotne otočil.
"Dnes je ale kosa..." zmenil rýchlo tému.
"Tak v decembri asi veľké teplo nebude..." odvrkla som mu.
"Boha...potrebujem dávku..." potiahol nosom. Konečne som bola oblečená, hoci v týchto starých roztrhaných handrách mi aj tak bola zima.
"Zožeň si ju, lebo si potom neznesiteľný," povedala som a on sa otočil znovu ku mne.
"Dnes asi s vami nepôjdem. Musím nájsť Roba, aby mi dal koks..." Roba som ešte nikdy nevidela, ale Sebastián o ňom vždy hovoril, pretože to bol jeho díler. Dáša mi hovorila o tom, ako si Sebastián pichá kokaín. Najskôr ho iba šnupal, ale to mu už nestačilo...
"A čo povieš Dáši?" skočila som mu do reči.
Začudovane na mňa pozrel: "Veď Dáša potrebuje tiež."
"Čože? Dáša si tiež pichá...?"
"A čo si si myslela? Alkohol po čase prestane stačiť každému, tu vonku..."
"Ale aj Dáša? Ona vravela..." moje slová zneli naivne a stratili sa v hmle, ktorá sedela na poliach za mostom.
Keď som pozrela na Sebastiána na perách mal ľahký úškrn.
"Sima, nebuď naivná. Ak niekto skončí tuto vonku, tak podľahne všetkému... Nedá sa voči tomu obrniť, pretože ak stratíš všetko..."
Skočila som mu do reči. "Ale veď...máte stále niečo. Ste spolu..."
Zasmial sa a vtedy Dáša vyšla spopod mostu a škriabala sa nahor k nám.
"Začínam mať kŕče...a depku. Je mi na hovno!" kričala na Sebastiána.
"Preto idem za Robom."
Dáša prikývla a jeho už nebolo. Chytila sa za moje plece a sťažka dýchala. "Dobre kočka, dnes to je na nás."

Píšem...

5. prosince 2010 v 15:22 | Tessa*
Rozhodla som sa písať...nejaký príbeh...neviem čo z toho bude. Ale možno niečo. Píšem ho teraz, teda začala som včera, zatiaľ mám dve strany a pol, ale neviem či sú dobré... Ale budem to tu priebežne pridávať, ako to budem písať. Určite to nebude dokonalé, ale mňa to baví, takže kritiku si nechajte pre seba. :D Ale nie, ak chcete kľudne mi za to nadávajte, ja sa s tým zmierim (ako so všetkým vo svojom živote, ale to som už mimo témy..:D). Ak sa niekto obetuje a bude to čítať, tak príjemné čítanie na zimné chladné večery. :)

Neskoro

4. srpna 2010 v 22:07 | Tessa*
Teraz, keď stojím úplne vzadu malého kostola na Winston Street, kde som dobehla asi pred dvomi minútami, som pochopila, že je neskoro. Všade sú kvety a vyobliekaní ľudia, len ja tu stojím s roztrapatenými vlasmi, v rozťahanej vyblednutej mikine a šortkách. A vidím ho. A ju. Vedela som, že je krásna. Vedela som, že ak si nájde ženu - svojho života - tak bude prekrásna. S tmavými vlasmi a peknou postavou. Bola presna taká. A on tam stál, vedľa nej, učrite je nervózny. Čierny oblek, biela košela a ... Zrazu ma z premýšľania vytrhlo jeho áno. Zabolelo. Stiahlo mi vnútro a prišlo mi zle. Musela som sa chytiť najbližšieho stĺpu, aby som udržala rovnováhu. Ľudia na mňa pozerali s pohoršením, asi preto, že kazím taký nádherný zväzok... Bolo mi to jedno. Bolesť mi bránila premýšľať normálne. Ona povedala tiež áno. Ozvalo sa po celom kostole a možno aj ďalej. Závidela som jej. Tak veľmi som jej závidela. Lebo... Som ho nikdy neprestala milovať. Iba som sa naučila bez neho žiť. Nebolo to ľahké, ale bolo to ľahšie ako zabudnúť.
Pot mi stekal po krku a zle sa mi dýchalo. Musela som vyjsť von na vzduch. Predrala som sa pomedzi telá, ktoré na mňa stále zvláštne pozerali. Pri dverách mi pomohol nejaký pán. Keď sa nám stretli oči, mal chápavý pohľad. Akoby o všetkom vedel. Akoby vedel ako sa cítim. Posadil ma na lavičku a odišiel. Usmieval sa. Škodoradostný. Dokonca. Možno to bol Boh. Boh vie všetko...
Až vtedy som si uvedomila, že mi po líci steká slza. Triasli sa mi ruky a ak by mi neostalo ešte trochu zdravého rozumu, začala by som kričať. Z plných pľúc.
Pretože to bolelo viac ako čokoľvek predtým.
A na všetko už bolo neskoro.

Američan

2. června 2010 v 21:41 | Tessa*
Bol krásny, dokonalý vo svojej dokonalosti, no niečo na ňom bolo dnes iné. Možno tie smutné oči, ktoré som na ňom vživote nevidela. Sedel v čakárni na ošarpanom kresle a pozeral na zem. Asi tri sekundy trvalo kým som prešla okolo neho, no on ani nezdvihol zrak.
Búšilo mi srdce, triasli sa mi kolená a potili sa mi dlane.
Vonku zavýjal vietor, obloha bola zatiahnutá a na zem dopadali kvaky dažďa. To počasie vystihovalo jeho pohľad. Trvalo mi dlho kým som zistila, že to zlé počasie vonku je len slabý odraz jeho duše. Smutnej duše.

Freddie. Môj krásny Američan. Nosil košele a čierne džínsy. Tenisky a rozcuchané vlasy - čierne. Modré prenikavé oči mal a ťažko im odolala nejaká Slovenka, ktorá sa rozhodla skúsiť rok pracovať v USA.

Narazil do mňa ako sa ponáhľal a ani sa neobzrel, ale bol to on. Roztiahla som dáždnik a rozhodla sa prihovoriť mu a zistiť čo sa mu stalo - nech sa deje čo sa má.
"Hej Freddie!"dobehla som za ním v opätkoch.
Asi sa ma zľakol, ale len čo uvidel moju tvár, usmial sa. Hoci silene...
"Hi...," hlesol. Dažďové kvapky si razili cestu jeho vlasmi.
"Si oukej?" Mal také smutné oči...Po mojej otázke ešte smutnejšie.
"Ale hej...," klamal mi. Nenechal ma nič povedať a rozlúčil sa. Zmizol v tme.
Mokrá som padla do postele a ešte zopár hodín bdela nad otázkou: "Čo sa mu stalo?"

Mobil som si zabudla na stolíku pri pohovke. Ako by ma lákal, aby som ho chytila do rúk a jediným stlačením si prečítala esmesku od Fredieho goodbye baby.

A tak sa "slávna Američanka" zo silnými slovenskými koreňmi vrátila do svojej domoviny. Z viacerých dôvodov.
Freddie sa o deň na to zabil. Tajil predo mnou,že raz prekonal rakovinu a ona sa mu zase vrátila. Bál sa, tak veľmi sa bál, že radšej to ukončil sám ako by ho mala poraziť tá prekliata choroba. Všetci ho odsudzujú a hovoria, že to bol crazy guy, a len ja viem, že nebol. Že bol hĺbavý, vzdelaný, pedantný, svojský a rozumný chlap, ale určite nie crazy. Raz keď som sedela s ním v kine na Le Pianiste, šepol mi, že život je sviňa a ja som prikývla. Potom sme sa počas celého filmu rozprávali o tom aký mal ťažký život, ale nikdy to nevzdával. Obdivovala som ho za to, verila som mu, vyzeral tak silne a odhodlane, no potom... Ale nikdy mu to nebudem vyčítať, ako ostatní, lebo len mne napísal posledné zbohom.

V nemocnici som ešte týždne po tom sedávala na ošarpanej sedačke a vždy keď mi pípla esemeska, sekundu som dúfala, že píše on. Môj krásny Američan. 
 
 

Reklama